⛵🚲 LODNÝ DENNÍK
Cykloloď Chorvátsko 2026
Malo to byť jednoduché.
Loď. Bicykel. Chorvátske ostrovy. More.
Človek ráno sadne na bicykel, večer sa vráti na loď a medzi tým sa kochá Jadranom.
Aspoň tak nejako vyzerá plán.
Potom sa však do deja zamieša Pragmatik, Garmin, moje vnútorné ucho, kopce, šotolina, stratené veci, história, archeológia, víno, more a skupina ľudí, ktorá sa postupne mení na posádku.
A preto vznikol tento Lodný denník.
Nie ako turistický sprievodca a už vôbec nie ako objektívny záznam udalostí. 😇
Písala som ho priebežne, často priamo na palube, kým boli zážitky ešte čerstvé, nohy unavené a účastníci nemali dostatok času podať námietky proti spôsobu, akým boli zaznamenaní.
Takže vitajte na palube.
⚓ DEŇ 1 — KRILO JESENICE → HVAR
Najskôr sa treba nalodiť. A prežiť prvých pár hodín bez toho, aby človek zistil, že dovolenka na lodi bola veľmi zlý nápad.
Krilo Jesenice, prvé zoznámenie s loďou a posádkou, prvé kilometre, prvé more, Hvar — a postupné zisťovanie, že toto by mohlo byť veľmi dobré.
→ Čítať 1. deň: Krilo Jesenice – Hvar
🚲 DEŇ 2 — KORČULA
Vela Luka → Vela Spila → Blato → Račišće → Korčula
Deň, keď sa ukázalo, že na bicykli sa dá nájsť archeológia, olivovníky, nádherné výhľady, poriadny kopec… a tiež stratiť telefón.
Našťastie nie navždy.
🌲 DEŇ 3 — MLJET
Ostrov, na ktorom mala byť cyklistika.
Potom prišli jazerá, borovice, more, nádherné cesty a niekoľko udalostí dokazujúcich, že cyklista a bicykel môžu mať podstatne intímnejší vzťah, než by nezainteresovaný pozorovateľ očakával.
🏰 DEŇ 4 — DUBROVNÍK
Dubrovník.
Mesto, pri ktorom človek veľmi rýchlo pochopí, že veta „len sa trochu prejdeme“ nemá žiadnu právnu záväznosť.
Hradby, uličky, schody, história, more — a ďalší deň, ktorý odmietol zostať iba položkou v itinerári.
🍇 DEŇ 5 — PELJEŠAC
Bicykle, kopce a Pelješac.
A keď pred kopcom treba doplniť tekutiny, treba rešpektovať lokálne zdroje.
Pretože víno je v určitých zemepisných šírkach v podstate lokálny iontový nápoj z hrozna.
Prosím, žiadne pripomienky zo športovej medicíny. 😇
⛪ DEŇ 6 — TRPANJ
More, bicykle, kostoly, schody ukryté medzi domami a pomaly sa vkrádajúce vedomie, že naša malá plávajúca republika má predsa len dátum exspirácie.
A potom prišiel večer.
Diplomy. Medaily. Posádka. Ľudia, ktorí boli ešte pred pár dňami cudzí.
A jedna ďakovná pieseň pre človeka, ktorý nás tým celým previedol.
------------‐-------‐-------------------------
⛰️🚲 DEŇ 7 — SVETI JURE: ČEREŠNIČKA NA TORTE
A čo by človeka mohlo na záver týždňa na bicykli potešiť viac?
No predsa vydrbať sa z úrovne mora takmer 1 700 výškových metrov do oblakov. 😇
Pretože obyčajné finále by bolo príliš jednoduché.
Sveti Jure bol čerešničkou na torte celej Cyklolode. Z mora hore na Biokovo, cez serpentíny, skaly a krajinu, ktorá sa s každým ďalším metrom menila, až tam, kde už Jadran zostáva hlboko pod nohami a človek sa môže kochať výhľadmi, pre ktoré zrazu všetky tie výškové metre dávajú dokonalý zmysel.
A keď už sme sa úspešne dostali do oblakov, zostávalo len jedno — zísť zase k moru.
Dole do Makarskej, kde už na nás čakala naša loď pripravená vyraziť na poslednú plavbu do Krilo Jesenice.
Lepšiu bodku za Cykloloďou by sme si asi nevymysleli.
→ Čítať 7. časť: Sveti Jure – posledný deň
------------------------------------------------
⛵ EPILÓG — A POTOM UŽ HAJDE DOMOV
Malo to byť jednoduché.
Loď. Bicykel. Chorvátske ostrovy. More.
A vlastne to presne toto aj bolo.
Len medzi tie štyri slová sa nejako podarilo natlačiť Hvar, Korčulu, Mljet, Dubrovník, Pelješac, Trpanj a nakoniec Biokovo. Archeológiu, kostoly, schody, jazerá, olivovníky, šotolinu, kopce a zjazdy. Stratený telefón. Garmin s vlastným názorom na nadmorskú výšku. Bicykle, ktoré bolo treba nájsť, a bicykle, ktoré bolo treba pri páde chrániť vlastným telom.
Bolo tam more. Veľa mora.
Boli tam ustrice a šampanské, lokálny iontový nápoj z hrozna, pár Aperolov, ranné kávy na zadnej palube a večery, keď sa nikomu veľmi nechcelo ísť spať.
A bola tam loď.
Na začiatku jednoducho dopravný prostriedok a miesto, kde budeme týždeň bývať.
Lenže niekedy počas tých dní sa z nej stalo domovské územie malej plávajúcej republiky.
A z ľudí, ktorí sa prvý deň navzájom takmer nepoznali, posádka.
Možno práve preto bol posledný návrat do Krilo Jesenice trochu iný než všetky predchádzajúce príchody do prístavov.
Tentoraz už za ním nečakal ďalší ostrov.
Žiadne ranné hľadanie bicykla. Žiadna nová trasa. Žiadne „koľko dnes nastúpame?“ ani „kde večer kotvíme?“.
Čakal koniec.
Ale presne preto sa oplatí cestovať.
Nie preto, aby človek prišiel domov s ďalšími fotografiami v telefóne a kilometrami v Garminovi.
Ale preto, že občas odíde niekam s ľuďmi, ktorých takmer nepozná, a o týždeň neskôr s nimi stojí na palube, rozdáva medaily, spieva vedúcemu výpravy a je mu trochu ľúto, že zajtra ráno už nebude počuť motor lode a otázku:
„Kde mám bicykel?“
Takže ďakujeme lodi.
Ďakujeme posádke.
Ďakujeme vedúcemu výpravy.
A ďakujeme všetkým, ktorí sa nechali bez predchádzajúceho informovaného súhlasu zapísať do Lodného denníka. 😇
Cykloloď Chorvátsko 2026 sa týmto končí.
Medaily máme.
Bicykle sme vrátili.
Všetci ľudia sú podľa posledného sčítania prítomní.
Takže už zostáva iba jediné.
Hajde domov. ❤️⛵🚲
👉 Čítať epilóg: Ako sme išli domov
⚓️ Niekto tam hore dáva pozor…
Na dalmatínskom pobreží som mala zvláštny pocit, ktorý sa ťažko vysvetľuje. V malých prístavoch, medzi skalami, na kopcoch aj na osamelých ostrovčekoch akoby bol stále niekto, kto dáva pozor. Malé kostolíky, kaplnky, kríže a sochy svätých som nevnímala len ako náboženské stavby, ale predovšetkým ako prejavy úcty k ochrancom námorníkov. K tým, ktorým ľudia po stáročia zverovali svoje životy, svoje lode aj návraty domov. More tu nebolo len krásnou kulisou. Bolo živobytím, cestou do sveta, ale aj mocnou silou, pred ktorou mal človek rešpekt. A práve ten rešpekt, pokora a zvláštny pocit bezpečia tu zostali akoby vpísané do krajiny. Neviem, či to bola história, atmosféra alebo niečo medzi nebom a zemou. Ale mala som pocit, že niekto tam hore jednoducho drží službu. ❤️
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára