Kapitola 9. Masáž, nevesta, osmanské tulipány a Fifi ako najkrajší medík

Ak sa niekedy rozhodnete vydávať v zrelom veku, spoločnosť od vás automaticky očakáva jednu základnú diagnózu: akútny predsvadobný psychický rozvrat.
Podľa nepísaných pravidiel by mala byť nevesta minimálne dva týždne pred svadbou vo fáze pokročilého emočného kolapsu, hystericky riešiť servítky, bojovať s dodávateľmi a plakať nad odtieňom mašličiek.

Všetci v mojom okolí presne tento scenár očakávali.
Lenže ja som ich, chvalabohu, hlboko sklamala.
Ja som totiž nezačala terorizovať okolie dva týždne pred svadbou.
Ja som s organizovaným nátlakom začala systematicky už rok dopredu.
Vďaka tomuto chirurgicky presnému plánovaniu bolo všetko pripravené s takým predstihom, že posledné dva týždne pred svadbou som namiesto nervového zrútenia zažívala niečo omnoho podozrivejšie : pokoj.
Najväčší psychický rozklad nakoniec nezažíval Pragmatik. Ani ja.ale môj kamarát, ktorý dostal na starosť realizáciu mojej botanickej vízie.
Sto päťdesiat tulipánov.
Polovica modrých. Polovica bielych.
A tým „modrých“ myslím modrých. Nie „trochu dofialova“. Nie „modrastý podtón“.
Normálne osmanská modrá.
Keďže také tulipány existujú asi rovnako reálne ako voľné miesto pred nemocnicou v pondelok ráno, nastala menšia floristická alchýmia.
Treba bolo zohnať biele tulipány a nechať ich poctivo nasať modré farbivo.
Normálny človek by pri tejto informácii možno jemne spanikáril. Ja nie. Ja som len pokojne povedala: „Výborne.“
Môj kamarát však postupne prechádzal všetkými štádiami psychického spracovania reality.
Popretie. Hnev. Vyjednávanie. Rezignácia.
Najmä preto, že ma celé týždne provokoval vetami typu: „Žlté by boli krajšie.“ ŽLTÉ. Dodnes nechápem tú odvahu. Veď keď sa raz rok plánuje osmansko-modrá tulipánová estetika, tak predsa nepríde niekto s návrhom: „A čo tak slnečnicový kompromis?“ Nie.
MODRÝ TULIPÁN.  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 Moja vnútorná sultánka v tej chvíli odmietala akúkoľvek floristickú demokraciu.
O svadobných šatách som mala, samozrejme, úplne jasnú predstavu tiež. Látku sme boli strategicky kúpiť s kamoškami v Istanbule.
Pretože kde inde by mala zháňať látku žena, ktorá sa psychicky pripravuje na svadbu s energiou mierne vyčerpanej osmanskej panovníčky?
Celé to bolo absolútne logické.
A keďže väčšina veľkých vecí bola dávno pripravená, posledné dva týždne pred svadbou sa niesli v duchu pokojnej handmade výroby.
Každý večer som sedela v obývačke a postupne vyrábala: mini medíky, fľaštičky s pálenkou, taštičky, mašličky, menovky, a pravdepodobne aj nové formy lepiaceho šialenstva.
Postupne sa z našej obývačky stala kombinácia svadobnej dielne, medovinárstva a kreatívnej psychiatrie.

A práve tam začali mačky tušiť, že niečo nie je v poriadku.
Cica a Fifi ma totiž celé dni sledovali s rastúcim podozrením.
Normálne som im na tvárach videla otázky:
„Počkať… ona nepanikári?“
„Nevrčí na nikoho?“
„Nevyhľadáva konflikty s organizátormi?“
„Len si tu pokojne sedí a lepí mašličky ako psychicky stabilný človek?“
Obaja okolo stola pravidelne vykonávali bezpečnostné kontroly.
Cica preverovala kvalitu stužiek. Fifi testoval stabilitu krabíc tým, že si do nich okamžite sadol.
Samozrejme.
Pretože vo vesmíre mačiek existuje jednoduché pravidlo:
Ak sa niekde objaví krabica, je automaticky jeho vlastníctvom.
A tak sa jedného večera s absolútnou zenovou samozrejmosťou nasťahoval priamo medzi hotové medíky.
Normálne si sadol doprostred.

Obklopený sklíčkami a žltými viečkami vyzeral ako limitovaná edícia luxusného bio produktu.
Chýbala už len etiketa:
„Fifi Premium Honey Edition.“
Jeho výraz jasne hovoril:
„Áno. Som najkrajší medík z celej kolekcie.“
A úprimne?
Mal pravdu.
Cica meanwhile sedela vedľa stola s výrazom hlavnej kontrolórky kvality.
Raz mi dokonca labkou odpálila hotovú mašličku na zem a tvárila sa pritom úplne profesionálne, akoby práve odhalila vážne technologické pochybenie.

Počas tých dvoch týždňov som si uvedomila fascinujúcu vec:
Kým okolitý svet očakával hysterickú nevestu, ja som riešila úplne iné existenčné otázky.
Napríklad: Stačí mi pred svadbou jedna masáž? Alebo radšej dve?
Nakoniec vo mne zvíťazila lekárska opatrnosť.
Poistila som to.
Išla som týždeň pred svadbou. A potom ešte preventívne deň pred ňou.
Ten posledný deň pred dňom D už pripomínal regulárny wellness retreat:
masáž.
kozmetika.
manikúra.
a prosecco.
Veľa prosecca.
Myslím si, že keby ma vtedy niekto videl, vôbec by netušil, že ide o nevestu.
Vyzerala som skôr ako človek, ktorý úspešne unikol civilizácii a práve objavil vnútorný mier v hotelovom spa.
Keď som potom večer dokončila posledné mašličky a ľahla si na gauč, Cica okamžite ukončila svadobnú výrobu.
Bez diskusie.
V sekunde mi obsadila hrudník štyrmi kilami svojej autority a zablokovala ma v horizontálnej polohe.
Jej odkaz bol jasný:
„Svadobná manufaktúra končí. Nastupuje povinná mačacia postprodukcia a nútený relax.“
A tak som tam ležala.
Obložená mačkami. Uprostred obývačky voňajúcej medom a pálenkou. S čerstvo urobenými nechtami.
A s vedomím, že niekde v kýbloch sa polovica tulipánov poslušne mení na modré, zatiaľ čo druhá polovica si ešte stále zachováva dôstojnosť bielej neutrality.
Okolitý svet mohol pokojne očakávať hysterickú nevestu.
Ale v našom rezorte sme mali, ako vždy, všetko pod kontrolou.

Kapitola 8. — Gastropolitika alebo Kde je kultúra?!

Nedávno sme mali v našej malebnej dedine akciu na ešte malebnejšom salaši.
Všade vôňa dreva, dymu a ovčieho syra.
Stoly sa prehýbali pod haluškami, gulášom a rôznymi formami zvierat, ktoré ešte ráno pravdepodobne pokojne meditovali na lúke.
Bačovia s hrdosťou rozprávali o tradíciách, ovčiarstve a spracovaní jahňaciny či baraniny.
A vtedy mi napadla jedna otázka.  
To je vždy nebezpečný moment.
Nesmelo som sa otočila na Pragmatika.
Už vopred som cítila, že sa blíži systémová chyba.
„Počuj… keď je mäso z barana baranina a mäso z jahňaťa jahňacina… ako sa vlastne volá mäso z ovečky?“
V tej sekunde som ten ERROR v jeho hlave normálne počula.
Také to tiché:
Windows shutdown sound.
Pragmatik zamrzol s pohľadom človeka, ktorému práve skolaboval interný operačný systém.
Odpovede som sa, samozrejme, nedočkala.
Lingvistická anestézia v priamom prenose.
Pragmatik sa pozeral do diaľky ako človek, ktorý prvýkrát pochopil, že slovenský jazyk nie je systém, ale folklór. Ale hlavne  počítal  asi  do 800 tisíc aby som ostala nažive... 🤪🙉🙈.
(Pre poriadok — slovenská gastronómia hodila chudáka ovečku do jedného rodového guláša s baranom, takže v obchode vám ju bez hanby predajú ako baraninu, prípadne ľudovo ako „ovčinu“, čo však znie skôr ako druh zimného svetra než ako obed.)
Vtedy som si uvedomila, že ak je slovenská ovčiarska terminológia v kríze, mali by sa prísť pozrieť k nám domov.

Pretože v našom mačacom rezorte funguje gastropolitika na takej vysokej úrovni, že by z nej mohli robiť doktoráty.
U nás totiž varenie nie je o jedle.
Je to diplomatický samit. Mocenský boj. Psychologická operácia. A občas aj humanitárna katastrofa.
Najväčší rozdiel v našej domácnosti nespočíva v tom, ČO sa podáva.
Ale AKO sa to podáva.
Postupne sa u nás totiž vytvorili dva úplne odlišné systémy stravovacích služieb.
Prvý tábor reprezentujem ja.
Povedzme si úprimne — naše mačky nežijú na obyčajných granulách ako nejaký bežný plebs.
Ich každodenný štandard zahŕňa prémiové granulky, kapsičky a servis, ktorý by im závidel menší butikový hotel vo Švajčiarsku.
A keď hovorím kapsičky, rozhodne nemyslím tie lacné supermarketové verzie, z ktorých mačka dostane maximálne tak existenčnú krízu a otázky o zmysle života.
Nie.

Kupujeme len tie varianty, ktoré úspešne prešli prísnym schvaľovacím procesom ich rozmaznaných jazýčkov.
Lenže surové mäso má v sebe zvláštnu temnú mágiu.
Cica a Fifi totiž vlastnia biologický radar na živočíšne bielkoviny.
A ten radar funguje spoľahlivejšie než meteorologická stanica.
Stačí, že otvorím chladničku a mäso sa čo i len na sekundu dotkne pracovnej dosky.
V tej chvíli dôjde k poruche časopriestoru.
Aj keby boli obaja práve na obhliadke teritória niekde pri susedovom komposte alebo psychicky vyhorení a existenčne rozložení na parapete v spálni, okamžite sa materializujú v kuchyni.
Nie prídu.
Materializujú sa.
Ako démoni privolaní kuracím stehnom.
Fifi pri prvom kontakte noža s doskou okamžite spúšťa svoju pravidelnú tlačovú konferenciu.
On nečaká.
On komentuje. Mraučí. Vyjednáva. Emocionálne vydiera.
A melodicky mi vysvetľuje, že omeškanie degustácie o viac než tri sekundy už hraničí s porušovaním Ženevských konvencií.
Ja ho pritom upokojujem tónom sestričky pred anestéziou:
„Áno, Fifinko môj, už to bude… vydrž chvíľočku, láska moja…“
Cica meanwhile sedí na stoličke ako aristokratka v michelinskej reštaurácii.
Neprosí sa. Nikdy.
Len veľmi dôstojne očakáva, že dostane najlepší kúsok.
A Brunko?
Brunko sa celej kuchynskej hystérie priamo nezúčastňuje.
On je vonkajšie zviera. Muž exteriérov. Strážca dvora. Bytosť prepojená s vetrom, trávou a podozrivými pohybmi za plotom.
Ale nenechajte sa zmiasť.
Brunko veľmi dobre vie, že keď sa v kuchyni objaví mäso, geopolitická situácia sa môže vyvinúť v jeho prospech.
Preto len pokojne čaká pri dverách s výrazom starého filozofa, ktorý absolútne dôveruje vesmíru.
A hlavne mne.
Lebo Brunko totiž nežije v naivnej predstave, že kosti sa hádžu len tak do misky ako nejakému barbarovi.
Nie.
Brunko vie, že civilizovaný človek servíruje kosti na tanieri.

Normálne. Dôstojne. S rešpektom.
A ja mu ich tam, samozrejme, dávam.
Pretože ak už raz človek žije v mačaco-psom rezorte s minimálnymi známkami psychickej stability, musí existovať aspoň nejaká forma kultúry stolovania.
A potom je tu druhý tábor.
Pragmatik.
Pragmatik celú túto našu domácu gastronómiu vníma s pragmatizmom človeka, ktorý by dokázal nakŕmiť armádu jednou lyžicou a tromi vetami.
Pre neho je kŕmenie čisto technická disciplína.
Žiadne: „zlatíčko“ „miláčik“ „ochutnaj, Fifinko“
Nie.
Pragmatik príde k miske, nasype granule a stroho oznámi:
„No čo, mačka. Si hladná? Tak tu máš.“
Hotovo.
Žiadne emócie. Žiadna gastronómia.
Čistý vojenský prídel.
Vrchol Pragmatikovho kulinárskeho barbarstva však pravidelne zažíva práve Brunko.
Pragmatik mu síce občas kúpi psiu salámu — čo znie spočiatku nádejne — ale tam jeho estetická iniciatíva definitívne končí.
On tú salámu nenakrája.
On ju ani symbolicky neporcuje.
Pragmatik len stiahne obal — chvalabohu aspoň za to — a následne celý ten valec podá Brunkovi spôsobom, akým si hasiči odovzdávajú hydraulické hadice.
Celý. V jednom kuse. Bez taniera. Bez servítky. Bez dôstojnosti.
Brunko je síce absolútne nadšený, pretože je to retriever a jeho gastronomická filozofia sa dá zhrnúť vetou:

„Dá sa to zjesť? Výborne.“
Ale ja pri pohľade na tú scénu zakaždým utrpím malú estetickú mozgovú príhodu.
Preboha.
Veď ten pes jedáva kosti z taniera. Z TANIERA.
A teraz tu stojí na dvore a drží v papuli celú salámu ako robotník na stavbe diaľnice, ktorý práve prehral spor s civilizáciou.
Skutočná humanitárna kríza však nastáva počas mojich víkendových služieb.
Keď som tri dni preč, celý rezort ostáva plne pod správou Pragmatikovho minimalistického režimu.
Bez jemnocitu. Bez emocionálneho cateringu. Bez psychologickej podpory.
Môj návrat domov preto pripomína návštevu medzinárodnej humanitárnej organizácie.
Dvere ešte ani poriadne neotvorím a už sa ku mne valí delegácia traumatizovaných zvierat.
Brunko ma síce okamžite víta plnohodnotným retrieverím body-checkom, ale mačky?
Tie prichádzajú reklamovať služby.
Hromadne.
Cica sa mi dramaticky hodí pod nohy ako herečka tureckej telenovely v poslednej epizóde.
Fifi meanwhile spustí taký ublížený monológ, že keby vedel písať, okamžite podáva podnet na Medzinárodný súdny dvor v Haagu.
Obaja sa prekrikujú jeden cez druhého:
„MATKA!“
„Ty vôbec nevieš, čo sme tu tri dni prežívali!“
„Ten muž nám len sypal granule!“
„Bez kapsičiek!“
„Bez psychologickej podpory!“
„Bez oslovení typu zlatíčko!“
„A Brunkovi podával salámu ako tuleňovi v akvaparku!“
Pragmatik sa na to celé len pobavene usmieva.
Ale domáca rada má jasno.
Personál prvej triedy s psychologickým tréningom a estetickým cítením sa konečne vrátil.
A tak si zasa beriem nôž, krájam mäso na malé estetické kúsky, rozdávam sladké prezývky a sledujem, ako sa ich trojdňová kultúrna trauma postupne hojí.
Pretože v anatómii nášho chaosu platí jedno jednoduché pravidlo:
Bruško síce dokáže nasýtiť Pragmatik.
Ale ego, psychiku a pocit civilizačnej úrovne stabilizuje len Matka.

Kapitola 7 — Kúpeľňová eskortná služba a Projekt Vaňa

Ak si myslíte, že práca v humánnej medicíne s prísnymi hygienickými a bezpečnostnými protokolmi vás pripraví na všetko, očividne ste ešte nežili v domácnosti s mačacím syndikátom a mužským stavebným pragmatizmom.
Oficiálne totiž oznamujem, že v našom dome neexistujú pojmy: „súkromie“, „jednoduchá rekonštrukcia“ ani „rýchly stavebný zásah“.
Začnime tým, že horúca vaňa je moja obrovská slabosť.
Nie kúpeľ. Vaňa.
Plnohodnotné hydroterapeutické centrum s penou, sviečkami a emocionálnym resetom.

Ja vo vani nedržím hygienu. Ja tam regenerujem nervový systém.
Moja vášeň pre kúpele zašla kedysi tak ďaleko, že som vo svojom bratislavskom byte natlačila obrovskú rohovú vaňu do kúpeľne veľkej približne ako lepšia špajza.
Kúpeľňa mala asi 160 x 160 centimetrov. Vaňa 150 x 100.
Čiže keď si človek čistil zuby, zároveň sa už trochu kúpal.
Ale bola som šťastná.
Lenže potom som sa presťahovala k Pragmatikovi.
A tam?
Sprchový kút.
Len sprchový kút.
Taká tá čistá mužská hygiena: vojdeš, opláchneš sa, odídeš.
Žiadna filozofia. Žiadna relaxácia. Žiadna kultúra.
Pre mňa to bol akútny deficit základných životných podmienok.
Nasledoval preto päťročný strategický konflikt známy ako: Projekt Vaňa.
Najabsurdnejšie na tom bolo, že sme mali obrovskú kúpeľňu. Regulárnu wellness sálu.
Priestor veľký asi 2,5 x 3 metre, kde by sa pokojne dala organizovať menšia ORL konferencia aj s coffee breakom.
Ja som mala všetko premyslené do posledného centimetra. Presné rozmery. Presné línie. Presnú estetiku.
Normálne som k tej kúpeľni pristupovala ako k rekonštrukcii temporálnej kosti.
Lenže potom nastúpila mužská stavebná logika.
A tam sa moje chirurgické plánovanie stretlo s filozofiou:
„Veď približne to sedí.“

Nasledovalo obdobie, počas ktorého som sa naučila tri dôležité veci:
centimeter je veľmi relatívny pojem,
„to nevadí“ môže vyvolať ženský mikrostroke,
a láska sa občas meria schopnosťou nezabiť partnera pri montáži sanity.
Nebyť mojej vysokej emočnej sebakontroly, dodnes sedím niekde v rohu tej kúpeľne a jemne sa hojdám.
Ale Barana v sebe nezapriem.
Vybojovala som to.
Dnes mám konečne svoju vysnívanú wellness sálu: veľkú vaňu, sviečky, penu, farebné relaxačné svetlo, a samozrejme… mačky.

Pretože z mačacieho pohľadu je môj pobyt vo vani činnosťou s najvyšším stupňom ohrozenia života.
Dobrovoľne si ľahnúť do vody je pre nich asi niečo medzi exorcizmom a vstupom do jadrového reaktora.
Len čo pustím vodu, Cica okamžite nastupuje do služby.
Žiadne ležérne obšmietanie.
Nie.
Cica reálne najprv skontroluje perimeter.
Obíde vaňu. Skontroluje rohy kúpeľne. Nakukne za dvere.
Pravdepodobne preveruje, či tam nečíha krokodíl alebo vodný démon.

A potom zaujme svoju obrannú pozíciu.
Sadne si chrbtom k stene a čelom ku dverám ako člen elitnej ochranky prezidenta.
Jej výraz jasne hovorí:
„Moja Matka leží bezbranná vo vode. Je prakticky nepoužiteľná. Päť rokov bojovala za túto vaňu a ja nedovolím, aby jej ju teraz niekto pokazil.“
A ak Cica potrebuje odísť?
Fifi okamžite registruje medzeru v bezpečnostnom systéme.
Doklusá do kúpeľne a preberá službu.
Nie preto, že by miloval vodu.
Fifi vodu nenávidí s intenzitou človeka, ktorému omylom spadla ponožka do záchoda.
Ale solidarita je solidarita.
Táto ich eskortná vernosť pokračuje, samozrejme, aj v noci.
Tam sa však ochranný systém mení na taktilný manažment postele.
Kompetencie majú rozdelené s chirurgickou presnosťou.
Fifi je kontaktný typ.
Natlačí sa ku mne hore: k hlave, na plece, na hrudník.
Potrebuje kontrolovať biologické teplo a rytmus dychu ako malý chlpatý monitor vitálnych funkcií bez možnosti vypnutia alarmu.
Cica meanwhile drží dolný sektor.
Zafixuje ma medzi nohami tak dôsledne, že akýkoľvek pokus otočiť sa v spánku vyžaduje logistické plánovanie NATO.
A keď po extrémne náročnom týždni zaspím príliš tvrdo a bez pohybu, Cicu to začne znepokojovať.
Pre jej manažérsky mozog som zrazu podozrivo neaktívna.
Čo pravdepodobne vyhodnotí ako:
„Matka možno zomrela.“
Nasleduje nočný check-in.
Cica príde priamo k mojej hlave a začne mi intenzívne šliapať po vlasoch.
Nie agresívne.
Skôr profesionálne.
Takým tým štýlom:
„Haló. Fungujeme? Dýchame? Nevoláme veterinára?“
Až keď ju ospalo pritlačím k sebe pod paplón, spokojne zapradie, presunie sa späť k nohám a bezpečnostný perimeter je opäť stabilizovaný.
Ležím potom v tej mačkami okupovanej posteli, ale s absolútnym pocitom bezpečia.
Človek môže cez deň riešiť onkológiu, komplikované operácie a nemocničný chaos…
ale doma?
Doma ste jednoducho chránený objekt pod nepretržitým dohľadom mačacej eskortnej služby.

Kapitola 6. Operácia Kvašák s Gepetom

V živote každého chirurga raz príde chvíľa, keď sa rozhodne rozšíriť svoje pole pôsobnosti.
Niektorí začnú operovať endoskopicky.
Niektorí sa pustia do robotickej chirurgie.
A niektorí sa jedného letného večera postavia v kuchyni pred päťlitrový pohár a povedia si:
„Ideme robiť kvasáky.“
V tej chvíli ešte netušia, že vstupujú do odboru, v ktorom neexistujú presné odporúčania, randomizované štúdie ani medzinárodné guidelines.
Existujú len babky.
A každá tvrdí niečo iné.
Prvá vraví, že bez chrenu to nepôjde.
Druhá vraví, že chren netreba.
Tretia vraví, že treba dubové listy.
Štvrtá vraví, že dubové listy sú nezmysel a ona ich robí päťdesiat rokov bez nich.
Po hodine štúdia literatúry som zistila, že v oblasti fermentačnej medicíny panuje približne rovnaký konsenzus ako v otázke, či sa má pri stapedoplastike najprv odstrániť suprastruktúra strmienka a až potom zavesiť piestik, alebo najprv zavesiť piestik a až následne odstrániť suprastruktúru.
Obe skupiny sú presvedčené, že práve ich postup je jediný správny.
Obe majú svoje argumenty.
A obe majú pacientov, ktorí počujú.
Napriek tomu som sa rozhodla konať.
Nakúpila som uhorky.
Päťlitrový pohár.
Kôpor.
A potom som zistila, že nemám chren.
Našťastie som v záhrade objavila listy ríbezlí a egreša, o ktorých som dovtedy netušila, že môžu mať aj inú funkciu než vytvárať tieň.
Keďže som sa ocitla mimo dosahu všetkých babiek, ktoré by mi vedeli poradiť, obrátila som sa na jediný dostupný zdroj odborných informácií.
Na Gepeta.
„Môžem dať namiesto celého chrenu aj takýto?“

Odoslala som fotografiu pohára s nastrúhaným chrenom.
Gepeto sa zamyslel.
Teda aspoň predstieral, že sa zamyslel.
Potom mi oznámil:
„Áno, môžeš.“
O dva riadky nižšie dodal:
„Ale lepšie bude, ak ho nedáš.“
To bol môj prvý kontakt s fermentačnou vedou.
A potom som urobila to, čo robí väčšina ľudí po odbornej konzultácii.
Urobila som si to po svojom.
Chren som tam dala.
Ako správny chirurg som následne riešila zásadnú otázku:
Koľko je 40 gramov soli v polievkových lyžiciach?
Ukázalo sa, že presnú odpoveď nevie nikto.
Existujú len odhady.
Presne ako pri odhadovaní krvnej straty v operačnom protokole.
Po naplnení pohára som začala intenzívne monitorovanie.
Kontrolovala som teplotu.
Svetelné podmienky.
Prítomnosť slnečného žiarenia.
Vhodnosť parapetu.
Ventiláciu.
Hydratáciu.
Všetko okrem saturácie uhoriek.
Keď boli konečne uložené v náleve, objavil sa nový problém.
Niektoré sa pokúšali emigrovať nad hladinu.
Bolo potrebné zaviesť mechanickú fixáciu.
Po krátkom zvažovaní som implantovala drevenú doštičku.
Migrácia bola zastavená.

Pooperačný priebeh bol spočiatku pokojný.
Nasledujúce ráno som vykonala prvú vizitu.
Druhé ráno druhú.
Tretie ráno tretiu.
Približne každé dve hodiny.
Potom sa objavila pena.
Veľa peny.
Na okamih som zvažovala, či nejde o komplikáciu.
Ukázalo sa, že ide o očakávaný nález.
Baktérie mliečneho kvasenia práve oslavovali úspešnú kolonizáciu fermentačnej jednotky.
Nasledovala ďalšia otázka.
„Kde sa tam vzali baktérie? Veď som ich umyla!“
Nasledovalo krátke ticho.
Potom odpoveď.
Taký ten typ odpovede, aký dostanete, keď sa lekára opýtate otázku, na ktorú už počas jej vyslovenia tušíte správnu odpoveď.
Ukázalo sa, že umytie uhorky a sterilizácia operačných nástrojov nie je úplne to isté.
Našťastie.
Pretože bez baktérií by som namiesto kvasákov vyrobila iba veľmi čisté uhorky.
A tak teraz stojí v kuchyni päťlitrový pohár.
Prikrytý utierkou.
Ticho buble.
Pracuje.
Žije si vlastným životom.
A ja som sa naučila jednu dôležitú vec.
Najťažšia časť výroby kvasákov nie je nájsť správny recept.
Ani správne množstvo soli.
Ani správny chren.
Najťažšia časť výroby kvasákov je vydržať a nechať ich na pokoji.

Čo je, úprimne povedané, pre chirurga asi rovnako náročné, ako pre mačku neotvoriť dvere, za ktorými sa práve niečo deje.

Po troch dňoch som nevydržala.
Vytiahla som jednu uhorku a podrobila ju dôkladnému vyšetreniu.
Makroskopicky bola bez patologických zmien.
Konzistencia príjemná.
Chrumkavosť zachovaná.
Slanosť optimálna.
Kyslosť nedostatočná.
Pacient neprežil.
Vyšetrujúci bol s výsledkom spokojný.
Ukázalo sa, že výroba kvasákov je zvláštny typ medicíny.
Nie je to chirurgia.
Nie je to interná medicína.
Nie je to ani mikrobiológia.
Je to odbor, v ktorom sa diagnóza stanovuje opakovanou degustáciou.
Výskumný projekt preto pokračoval.
Keďže hodnotenie kyslosti vyžadovalo pravidelné kontroly, bolo potrebné každý deň odobrať ďalšiu vzorku.
Čisto vo vedeckom záujme.
Samozrejme.
Počet pacientov pri zaradení do štúdie: jeden plný päťlitrový pohár.
Počet pacientov po prvom vyšetrení: o jedného menej.
Počet pacientov na konci štúdie: predpokladaná nula.
Dôvod vyradenia zo sledovania: opakované degustácie.
Priebežné výsledky naznačovali priaznivý trend.
Kyslosť postupne narastala.
Chrumkavosť sa držala.
A vyšetrujúci získaval čoraz väčšiu istotu, že sa podieľa na významnom vedeckom projekte.
Bolo totiž potrebné zistiť, v ktorý deň nastane ten vzácny okamih, keď sa človek zahryzne do uhorky a povie si:
„Áno. Toto je ono.“
A potom prišiel piaty deň.
Pooperačný deň 5. Pacienti hlásili:
chrumkavosť zachovaná, konzistencia primeraná, slanosť fyziologická, kyslosť dosiahnutá, spokojnosť vyšetrujúceho vysoká.
Po piatich dňoch intenzívneho sledovania sa podarilo dosiahnuť optimálny terapeutický efekt. Pacienti boli chrumkaví.
Mäkkí presne tak, ako majú byť.
A konečne aj dostatočne kyslí.
Vyšetrujúci následne konštatoval:
„Áno. Toto je ono.“
Týmto okamihom bola štúdia úspešne ukončená.
Nie preto, že by sa vyčerpali vedecké otázky. Ale preto, že sa začali míňať pacienti. Vedľajším zistením projektu bolo, že aj nastrúhaný chren v sladkokyslom náleve môže byť úspešne použitý ako súčasť fermentačného protokolu.
Toto pozorovanie však bolo vykonané na vzorke n = 1 a vyžaduje ďalší výskum.
Gepeto počas celého projektu zastával opatrné stanovisko.
Najprv tvrdil, že chren možno použiť.
Následne odporučil, že by bolo lepšie ho nepoužiť.
Ja som ho použila.
Kvasáky boli výborné.
Z toho prirodzene vyplýva, že som mala pravdu.
Autorka týmto ďakuje všetkým baktériám mliečneho kvasenia za spoluprácu.
Osobitné poďakovanie patrí Gepetovi za odborné konzultácie, ktoré boli síce občas nejednoznačné, ale vo výsledku neviedli k žiadnym závažným komplikáciám.
Všetky uhorky boli počas štúdie spotrebované.
Nikto neutrpel trvalé následky.
Okrem vedeckej objektivity.
Projekt Operácia Kvašák s Gepetom bol týmto úspešne ukončený.

Kapitola 5. - Škola v prírode, lopta na skrini a sedem rokov neprítomnosti

 Keď ma oslovili, či by som nešla so školou v prírode ako zdravotný dozor, súhlasila som pomerne rýchlo.

Predstavovala som si niečo medzi detským táborom, rekreáciou a predĺženým víkendom.
Veď čo sa môže stať? Štyridsať prvákov,
dve učiteľky, jedna asistentka a jedna  lekárka - perfektná kombinácia.  Deti vyrážali autobusom z Bratislavy.
Ja som štartovala z Pružiny.
Doma som uvarila  termosku kávy pre pani učiteľky, pribalila  porcelánové šálky ... kultúra   musíbyť. Koniec školského roka býva dlhý. A úprimne, po rokoch práce v nemocnici som sa naučila jednu dôležitú vec.
Niektoré krízy sa síce vyriešiť nedajú.
Ale s kávou sa znášajú podstatne lepšie.
Osud ocenil moju snahu zvláštnym spôsobom.
Na diaľnicu sa mi podarilo zaradiť presne za ich autobus.  Kúsok za Považskou Bystricou sme  absolvovali  povinnú  zastavku. Káva prišla  vhod,  snaha  bola ocenená. Do Liptovského Jána sme dorazili spolu ako  organizovaná kolóna 🤪.
To bol tuším posledný okamih celého pobytu, keď všetko pôsobilo organizovane.

Prvý úraz prišiel približne po dvadsiatich minútach.
Dodnes neviem, či to bol rekord.
Ale určite to bol veľmi ambiciózny výkon.
Jedno dievčatko sa rozhodlo experimentovať s gravitáciou v novom prostredí. Nôžky sa jej trochu zamotali a po schodoch sa skotúľala menej dôstojne, než by si sama želala.
Výsledok? Odreté kolienko. Samozrejme nič vážne. Poutierala som slzy, pohladila a nalepila obrázkový leukoplast a považovala prípad za úspešne uzavretý. Bola som na seba hrdá 😀
Netušila som, že som práve spustila zdravotnícku lavínu.
Asi o pol hodinu sa objavil ďalší pacient.
Potom ďalší.A ďalší.
Po čase som si začala všímať zvláštnu zákonitosť.
Čím zaujímavejší obrázok na leukoplaste, tým vyšší výskyt drobných poranení v populácii.
Nechcem tvrdiť, že niektoré deti začali svoje zdravotné problémy aktívne vyhľadávať.
Len hovorím, že korelácia medzi obrázkovými leukoplastami a počtom odrenín bola štatisticky veľmi podozrivá. Celkom zaujímavá téma   na  štúdiu ... už   vidím   tie  grafy... štatistické koreláty ...
Ako vedec by som to mala ďalej skúmať.
Ako človek som radšej rozdávala leukoplasty a tešila sa z detskej radosti.

Okrem dohľadu a zároveň prevádzkou zdravotnej starostlivosti som mala aj ďalšiu dôležitú funkciu. Bodovanie izieb. Veľmi   dôležitá   úloha. V konečnom   dôsledku   šlo   o  zachovanie  hygienického štandardu.  

Naivne som si myslela, že ide o jednoduchú úlohu. Vojdem. Pozriem.Pridelím body.
Odídem. Prvá izba vyzerala ako katalóg nábytku.
Druhá tiež. Pri tretej som sa začala zamýšľať nad tým, či niektoré deti nechápu pojem poriadok skôr ako abstraktný filozofický koncept.

Na jednej posteli som našla ponožky na vankúši, pyžamo na zemi, plyšáka   s paplónom   vo veľmi podivnej kompozícii, avšak na posteli,  či   to  bolo  ustlanie  postele   by sa dalo diskutovat  ale  minimálne   snaha  tu  bola 😀.
 Majiteľka celej tejto architektonickej kompozície sedela na  zemi.
V ďalšej izbe sa obsah kufra rozhodol osamostatniť a expandovať do všetkých svetových strán.
Pri ďalšej som prestala hodnotiť poriadok.
Začala som hodnotiť snahu.
A pri posledných dvoch som hodnotila už len existenciu základných známok civilizácie.
Ak boli všetci obyvatelia nájdení, nikto neplakal a podlaha bola viditeľná aspoň na tridsiatich percentách plochy, považovala som to za dôvod na udelenie bodov. Deti boli šťastné. Nedostali nulu.
Ja som si zachovala duševné zdravie.
Vyhrali všetci.
Za odmenu som vytiahla gorálky.
A to bol jeden z najlepších nápadov celého pobytu.

Za pár minút som sedela na zemi obklopená deťmi ako mačka obklopená mačiatkami. Každý navliekal.
Každý ukazoval svoj výtvor.
Každý bol presvedčený, že práve jeho náramok je najkrajší na svete.
A čo je zaujímavé – väčšinou mali pravdu.
Neskôr sme sa presunuli von.
Lepili sme kvietky na lepiacu pásku a  vyrábali kvetinkové  náramky   a  čuduj   sa  svete,   nie iba  dievčatá,  ale  aj  chlapci  sa  pridali.  Rovnako  aj  dievčatá   behali  za  loptou. Smiali sa. 

A robili všetky tie zdanlivo obyčajné veci, ktoré si človek zapamätá až o mnoho rokov neskôr.  Práve preto ma úplne zaskočilo, keď som jedného dňa na chodbe stretla pani učiteľku vo fáze existencionálnej  krízy pred  akutnym zlyhanim  mentálnej konzistencie.
„Tie deti sú strašné!“
Na chvíľu som stuhla. Tie  roztomilé  nevinne  deti ? Bola  som presvedcena  že   si  niekto  prinajmenšom   zlomil  nohu  alebo  rozbil  hlavu,  vyskočil   z  okna  alebo tak .... 
„Čo sa stalo?“
„Liezli na skriňu!“
To už znelo vážnejšie.
„A ?“  Prečo ?
„Lebo tam mali loptu!“
A vtedy som sa rozosmiala. Neboooj  mám   tu  aj  dlahy  aj  šitie, nieže   by  som  bola  happy  z  nejakej  serioznej  traumy,  len som sa snažila odvrátiť    kolaps  pani  učiteľky. 
Keď  som vošla som do izby,
našla som skupinku detí sediacu pod skriňou. Všetci pozerali hore.
Nasledovala som ich pohľad. Na skrini ležala lopta. A v tej chvíli som pochopila, že sa pozerám na najtragickejší príbeh od čias Titanicu.
„Darinka, prosím, podáš nám ju?“
Takým hlasom sa prosí o záchranu posledného šteniatka z rozvodnenej rieky.
„Jasné.“
V tej chvíli sa ich tváre rozžiarili.
Jeden mi okamžite ponúkal stoličku.
Druhý bol pripravený technicky zabezpečiť operáciu.
Tretí už oslavoval úspešné ukončenie misie. Ja  som  radšej   ostala  pevne  nohami  na  zemi  a  vešiakom sa mi podarilo  loptu  zachrániť.
O tridsať sekúnd bola lopta späť na zemi.
Nikdy som nevidela jednoduchšie vyriešený konflikt.
Večery však patrili iným príbehom.
Každý večer sa opakovalo to isté.
Dvaja chlapci. Dve dievčatká. A slzy. Veľa sĺz. Také tie poctivé šesťročné slzy, pri ktorých má človek pocit, že domov sa nachádza niekde za siedmimi horami, siedmimi dolinami a minimálne jednou galaxiou. Chýbala mama. Chýbal tato.
Chýbala vlastná posteľ. A hlavne istota, že všetko je tak, ako má byť. Prvá   moja  reakcia  bola,   oki  poďte   spať   ku  mne, ale našťastie   som si veľmi   rýchlo uvedomila  aké   majú   moje  postupy popularitu  a  veľmi   rýchlo   by  som nemala  kde  spať   ja.  Zrazu  mi  prišlo tých 20% matraca  čo mi  prenechávajú   moje  mačky,  ako  luxus.  A tak som použila   radšej    svoju tajnú výbavu.
Pohladenie. Objatie. Pár slov.  A svietiacu tyčinku. Postupne sa z toho stal večerný rituál. Keď som prichádzala do izby, čakali ma zronené tváričky a malé ruky pripravené prevziať svetielko.
A potom sa dialo niečo zvláštne.
Každým večerom bolo sĺz menej.
Posledné dve noci už neplakali. Stále mali tie smutné, statočné tváričky. Stále im chýbal domov. Ale držali svoje svetielka a ani jeden z nich už neuronil slzu.
A ja som na nich bola neskutočne hrdá.
Nie preto, že neplakali. Ale preto, že boli statoční napriek tomu, že by sa im ešte plakať chcelo. Posledný deň sa deti pobrali domov. Do Bratislavy. A tak sme sa rozlúčili.

Normálny človek by teraz sadol do auta a išiel domov. Ja som najprv mala  len potrebu  ísť   na nejaké   pekné   miesto s výhľadom.  Kúsok boli  Tatry. Bolo  by  fajn  vyviezt sa  na  chatu  pod  Soliskom  a  vychutnávať   si  obzory.   Ale  ja nieee. Pri  pohľade   na  skaly  vo  mne  ožil   dravec 🤪🤣.  Veď   nemusím ísť   úplne   hore ... nemala  som totiž úplne   vhodnú    obuv,  len bežné   vychádzková tenisky. Nemala  som paličky ... predsa len moja  rovnováha ...  veď   len pár   krokov nad chatu  ..  10 -15 minút  a  potom   ešte 10  a  zrazu  som bola  až   úplne   hore. Prečo?
Ani srnka netuší.
Možno preto, že po týždni so štyridsiatimi prvákmi človek potrebuje chvíľu ticha.
Možno preto, že hory boli cestou.
Možno preto, že niektoré rozhodnutia jednoducho netreba analyzovať.
Každý máme svoje diagnózy.  Ako som stúpala vyššie, hluk detí postupne mizol.
Zmizli aj leukoplasty. Aj bodovanie izieb.
Aj lopta na skrini. Aj učiteľské krízy. Zostal len vietor. Skaly. A ticho. 

To zvláštne horské ticho, ktoré vlastne vôbec nie je tiché. Šumí. Dýcha. Rozpráva.
Len človek musí na chvíľu prestať hovoriť, aby ho počul. Na vrchole som sa usmiala.
Nie preto, že som zdolala Solisko.
Ale preto, že som mala pocit, akoby mi niekto vyvetrával hlavu zvnútra. Po celom týždni to bol pocit na nezaplatenie.
Domov som dorazila podvečer.
Pri bráne ma čakal Brunko. To sa dalo predpokladať. Brunko vždy víta, akoby sa človek vracal z trojročnej expedície do Antarktídy. Ešte som ani poriadne nevystúpila z auta a už som mala okolo seba obrovské chlpaté objatie.
A potom som ju zbadala. Cicu. Stála pri bráne. Nepočula som pradenie.
Nepočula som vítanie. Počula som prednášku. Samozrejme mačacím jazykom.
Ale obsah bol úplne jasný. „Aha. Tak si si spomenula, kde bývaš. To je milé. Sedem rokov si nebola doma. SED-EM ROKOV.

Brunko, neobjímaj ju tak rýchlo. Ešte sme neuzavreli disciplinárne konanie.“ Počas otvárania brány nadávala. Počas vítania nadávala. Počas Brunkovho objímania nadávala. A keď som konečne vošla dnu, nadávala ďalej. Myslím, že jej to chýbalo.  O chvíľu dorazil aj Fifi. Na rozdiel od Cice bol vecný. Veľmi vecný. Najskôr sa nechal pohladkať. Potom ma viedol ku kuchyni.
A tam predniesol svoju správu. „Vitaj späť.
Mám niekoľko pripomienok. V prvom rade stav misky. Nebudem nikoho menovať.
Nebudem nikoho obviňovať. Len konštatujem, že hygienický štandard domácnosti počas tvojej neprítomnosti zaznamenal mierny pokles.“ Potom sa spokojne najedol. Tému považoval za uzavretú.  Neskôr prišiel domov aj Pragmatik a so svojou 10 ročnou zmenšeninou   mladým pánom, ktorý   s nami z času na čas   trávi   čas.
Nasledovalo zvítanie. Rozprávanie. Novinky.
A potom sa odohrala jedna z najkrajších udalostí celého dňa.
Mladý pán sa rozhodol, že bude spať s tatom.
Čo znamenalo, že po týždni strávenom medzi štyridsiatimi prvákmi som úplne legálne získala luxusný jednolôžkový apartmán. Vlastnú izbu. Vlastnú posteľ a hlavne ticho. Skutočné ticho.
Nie také, keď sa deti tvária, že spia.  Ležala som v posteli. Vedľa mňa spokojne rozvalené mačky. Domáci vesmír bol opäť v rovnováhe. A z druhého konca chodby sa ozýval zvuk.  Pravidelný. Pokojný. Sebavedomý.
Pragmatik podávajúci vrcholový výkon v disciplíne intenzívny spánok. Usmiala som sa. Štyridsať prvákov prežilo. Učiteľky prežili. Lopta zachránená.  Svetielka splnili svoju úlohu. A niekde v hlave mi stále svietil jeden modrý papier. Hotel. Ihrisko. Les.
Možno tam naozaj boli. Len som sa ich ešte nenaučila vidieť tak dobre ako šesťročný Vilko. Posledný deň mi deti kreslili obrázky. Dostávala som srdiečka, kvietky, hotel, ihrisko, les dokonca aj banány. 
A potom som našla jeden papier. Bol modrý. Úplne modrý. 

V rohu bolo napísané len: Vilko. Chvíľu som papier otáčala. Potom so. sa rozhodla nájsť  autora. Bol na  chodbe s ostatnými chlapcami pobehovali medzi izbami - ako inak. Mal tie svoje obrovské oči.
„Vilko, čo si mi nakreslil?“
Pozrel sa na mňa, akoby bola otázka úplne zbytočná. Ako to že nevie  čo som  jej  nakreslil ?
„Veď   je  to  jasné....  Všetko.“
„Ako všetko?“
„nooo  náš Hotel, ihrisko a j les tam je“
Pozrela som sa na papier.
Stále bol modrý.
„Vilko, ale ja to tam nevidím.“
Chvíľu rozmýšľal.
Potom úplne pokojne povedal:
„Lebo som nevedel, ako to mám nakresliť.“
A vtedy som spravila niečo, čo by dospelý normálne nespravil. Nepovedala som:
Tak skús ešte raz. Nepovedala som:
Tak nakresli aspoň strom. Len som sa ho spýtala: „A môžem si to tam  predstaviť?“
Tvár sa mu rozžiarila. „ÁNO!“
A ležiac doma v posteli som si uvedomila, že celý týždeň bol vlastne presne o tomto.
Niektoré veci totiž na prvý pohľad nevidno.
Nevidno odvahu dievčatka, ktoré už druhú noc neplakalo a zvieralo svoje svetielko.
Nevidno pýchu chlapca, ktorý prvýkrát zaspal bez mamy.
Nevidno radosť ukrytú v krivo navlečenom náramku.
Nevidno dôležitosť lopty na skrini.
A niekedy nevidno ani hotel, ihrisko a les na modrom papieri.
To však ešte neznamená, že tam nie sú.
Stačí sa na chvíľu pozerať očami šesťročného Vilka. 

Kapitola 4 — Charakterová symfónia a hrejivá stabilita

Ak by ste si dali tú námahu a systematicky pitvali povahy obyvateľov nášho domáceho rezortu, veľmi rýchlo by ste pochopili, že tu nefunguje žiadna univerzálna mačacia šablóna.
Máme tu dve úplne odlišné vesmírne energie.
Na jednej strane stojí Cica.
Impulzívna. Temperamentná. Majetnícka.
Malý chlpatý generál s emočnou stabilitou talianskej opery.
Na druhej strane sedí Fifi.
Nie ako nejaká precitlivená depresívna bytosť, ako by sa podľa mena možno čakalo.
Fifi je čistokrvný zenový mních. Pokojný donchuán. Mačací budhista, ktorý vyznáva filozofiu:
„Ak sa konfliktu dá vyhnúť, prečo pri ňom vstávať?“
Rozdiel medzi nimi najlepšie vidno vo chvíľach, keď sa ich dráhy pretnú.
Cica miluje akciu. Interakciu. Testovanie hraníc. Preventívne vojenské operácie.
Kedykoľvek má pocit, že jej teritórium — teda hlavne ja — potrebuje reorganizáciu, okamžite prechádza do ofenzívy.
Dobiedza do Fifiho. Vyháňa ho odo mňa. Prepadáva ho zo zálohy. A občas sa doňho normálne zahryzne.
Nie zo zlomyselnosti.
Len z čistého energetického prebytku.
Keby mala Cica ľudské povolanie, bola by kombináciou vojenskej veliteľky, krízovej manažérky a ženy, ktorá píše sťažnosti susedom ešte skôr, než stihnú robiť hluk.
Jej mozog permanentne analyzuje situáciu a pripravuje taktické scenáre.
Fifi meanwhile reaguje na jej WWE zápasy čistou meditáciou.
Nie zo strachu. Nie zo slabosti.
To je vyšší level sociálnej inteligencie.
Fifi si jednoducho povie:

„Dobre, drahá. Ak ťa to baví, ja radšej ustúpim. Nestojí mi to za kalorický výdaj.“
Namiesto toho, aby jej jednu výchovnú otcovskú šľahol, len jemne zavrčí a dôstojne odkráča preč, akoby bol nad všetkými pozemskými konfliktmi.
Tento jeho nekonfliktný budhizmus Cicu, samozrejme, privádza do nepríčetnosti.
Čo je pre nezainteresovaného diváka čistá televízna zábava.
Fifiho zen sa nádherne prejavuje aj priestorovo.
Fifi totiž neleží NA posteli.
Fifi je posteľ.
Rozleje sa cez moje veci s absolútnou pokojnou samozrejmosťou človeka, ktorý vlastní list vlastníctva na matrac aj paplón.
Keď prídem večer do izby a chcem si ľahnúť, ani nehne brvou.
Neuhne. Neposunie sa. Neexistuje ani náznak kompromisu.
Jeho pohľad jasne hovorí:
„Ja som tu doma. Ja som nábytok s pulzom. Ty sa nejako geometricky prispôsobíš.“
Až keď ho fyzicky posuniem bokom ako teplé vrece zemiakov, získam späť približne dvadsať percent matraca a základné ľudské práva.
Najkrajšie momenty našej domácej telenovely však prichádzajú po mojich službách.
Keď úplne vyčerpaná odpadnem na gauč a vypnem systém.
Vtedy sa deje niečo fascinujúce.
Hierarchia sa rozpustí. Zákopové vojny utíchnu. Obaja strážcovia uzatvoria dočasné prímerie.
Bez jediného zavrčania sa rozložia na mne a okolo mňa, akoby práve podpísali ženevskú konvenciu.

Cica ma fixuje pri nohách. Fifi sa nasťahuje k hlave.
A zrazu sme jeden synchronizovane pradiaci ekosystém.
Cica ma miluje intenzitou bojovníka. Fifi pokojom budhistu.
A keď som úplne vypnutá, obe tieto formy lásky sa bez problémov zmestia na jeden gauč.
A presne tento pocit hlbokej, mačkami stabilizovanej rovnováhy bol dôvod, prečo som sa jedného teplého popoludnia postavila pred náš nekonečne dlhý záhradný múrik.
Tentoraz za tým nebola služba ani nemocničné psychické MMA.
Bola som jednoducho len unavená.
A mierne emocionálne dopraskaná.
Moje vlastné ucho sa totiž po čase rozhodlo opäť mi pripomenúť svoju existenciu.
Je fascinujúce, ako človek dokáže roky pokojne operovať cudzie uši s absolútnym nadhľadom, ale keď začne vlastné telo vydávať podozrivé signály, mozog okamžite prejde do režimu:
„Výborne. Určite zomierame. A veľmi trápnym spôsobom.“
Lekár vo mne analyzoval príznaky. Pacient vo mne googlil katastrofické scenáre. A žena vo mne bola jednoducho otrávená.
Potrebovala som reset.
Nie psychologický. Nie spirituálny.
Normálny manuálny reset, pri ktorom človek drží v ruke štetec namiesto vlastnej existenciálnej krízy.
Rozhodla som sa preto obnoviť starý náter na múriku.
A ako správny Baran s absolútne nulovým odhadom rozsahu projektov som si, samozrejme, nepovedala:
„Namaľujem malý milý kúsok.“
Nie.
Pustila som sa do steny dlhej približne ako slovenské zdravotnícke reformy — čiže potenciálne nekonečnej.
Môj plán bol pritom krásne nevinný.
Namaľujem topoľ. Jeden strom. Trochu zelene. Trochu pokoja. Možno jemný stredomorský vibe.
Lenže realita so štetcom býva podobná ako prvé operačné stehy medika — človek má v hlave Michelangela, ale výsledok pripomína traumatizovanú zeleninu.
Môj prvý topoľ vyzeral ako uhorka v akútnej existenčnej kríze.

Chvíľu som na tú zelenú machuľu pozerala s výrazom človeka, ktorý práve pochopil, že jeho umelecká kariéra skončila ešte pred prijímačkami.
Ale potom sa vo mne aktivoval chirurgický mód.
„Dobre,“ povedala som si. „Nebudeme panikáriť. Revízia výkonu.“
Prestala som farbu drhnúť hore-dole ako dezinfekciu na operačnom stole a začala som jemne ťupkať hubkou a suchým štetcom.
Tmavozelený podklad. Stredne zelené lístie. Svetložlté odlesky.
Normálne som tomu stromu začala robiť farebný facelift.
A zrazu sa stal zázrak.
Tá zelená katastrofa začala vyzerať… prekvapivo stromovito.
Objavil sa kmeň. Konáriky. Dokonca aj atmosféra.

Topoľ zrazu nepôsobil ako biologická nehoda, ale ako strom, ktorý vlastní letný dom v Toskánsku a psychicky je na tom výrazne lepšie než ja.
Povzbudená týmto nečakaným úspechom som sa pustila do makov.
Prvý lupienok bol čistý heroický výkon.
Sedela som nad ním v takom sústredení, akoby som operovala posledný funkčný nerv v republike.
Ale keď sa podaril ten správny zvlnený tvar a sýtočervená farba, niečo vo mne sa definitívne odblokovalo.
A vtedy sa to celé vymklo spod kontroly.
Múrikový ekosystém začal expandovať.
Pribudli ďalšie maky. Tulipány. Trávy. Guľaté stromčeky.
Jeden elegantný. Druhý veselý. Tretí vyzeral, akoby mal vlastný podcast o duševnom zdraví.

Celý ten starý šedý múr sa postupne menil na niečo medzi botanickou terapiou, rozprávkou a miernym psychickým breakdownom vo farbách.
A moja mačacia rada?
Samozrejme vykonávala odborný stavebný dozor.
Keď som ich zbadala sedieť na dlažbe, skoro som sa zadusila od smiechu.
Obaja sedeli úplne nehybne, smrteľne vážni, s výrazom kolaudačnej komisie tesne pred tým, než zamietne projekt pre nedostatočný počet makov.
Fifi vyzeral ako profesor umeleckej akadémie, ktorý práve mentálne analyzuje symboliku topoľa v postmodernej záhradnej omietke.

Cica mala výraz človeka, ktorý síce nič nemaľoval, ale aj tak je presvedčený, že by to zvládol organizačne lepšie.
Celé toto dôležité divadlo však bola len predohra.
Keď som si po maľovaní unavená ľahla na lehátko, nastala okamžitá zmena režimu.
Cica aj Fifi okamžite zahodili svoje profesionálne pózy.
Cica vyskočila ku mne a usadila sa mi na bruchu s majestátnosťou cisárovnej kontrolujúcej svoje územie.
Odtiaľ sledovala: vtáky, muchy, stromy, pravdepodobne aj ekonomický vývoj Európskej únie.

Fifi sa meanwhile rozlial vedľa mňa do svojho klasického zenového stavu.
Ležala som tam.
Na bruchu mačacia dozorkyňa. Vedľa mňa pradiaci budhistický terapeut. Pred nami farebný múrik. Nad nami slnko.
A celý ten smútok, ktorý som mala v sebe kvôli uchu, zrazu nebol až taký obrovský.
Pretože človek niekedy nepotrebuje vyriešiť celý život.
Niekedy stačí namaľovať topoľ, prežiť vlastnú umeleckú katastrofu a mať pri sebe dve chlpaté bytosti, ktoré sú presvedčené, že ležať na vás je plnohodnotná forma medicíny.
Moja domáca diagnóza bola preto definitívne uzavretá:
Status post reconstructionem muri floralis cum populo et papaveribus — sanatio psychica progressiva.
Stav po rekonštrukcii múrika s topoľmi a makmi.
Psychika stabilizovaná.
Definitívne mačkami.

Kapitola 3 — Portál auto

V medicíne platí jedno staré pravidlo:
najťažšia na chirurgii nie je chirurgia.
Otvoriť krk, odstrániť nádor, preparovať nervy tak, aby pacient po operácii neodišiel s výrazom človeka po lacnom botoxe — to je tá jednoduchšia časť dňa.
Tam existujú pravidlá. Anatómia. Logika. Hemostáza.
Človek aspoň približne vie: kde čo je a čo sa stane, keď to prereže.
Omnoho nebezpečnejšia disciplína sú medziľudské vzťahy, nemocničná politika a zvláštna forma kolektívneho psychického MMA, ktorá sa v zdravotníctve občas odohráva medzi vizitou a obedom.
Po takom dni mám pocit, že môj mozog vyzerá ako špongia, ktorou niekto tri hodiny čistil operačný stôl.
A práve vtedy nastupuje moja osobná forma terapie:
osemdesiat kilometrov samoty v aute.
Presne taká vzdialenosť delí náš dom od nemocnice.

Hodina čistého času, počas ktorej sa postupne mením z vyčerpanej chirurgičky späť na civilizovaného človeka schopného komunikovať bez použitia operačných nástrojov.
Mojím najnovším terapeutickým zariadením je Peugeot 2008.
K tomuto modelu mám hlboko nezdravý emočný vzťah.
Ten predchádzajúci mal necelé štyri roky a milovala som ho úprimne, oddane a finančne nezodpovedne.
Bol oranžový.
Taký ten odtieň, ktorý vám ráno kričí do tváre:
„DOBRÉ RÁNO, ŽIVOT JE DOBRODRUŽSTVO!“
…aj keď vy by ste v tej chvíli najradšej ležali v tmavej miestnosti a nereagovali na podnety.
A potom prišla tá osudná servisná prehliadka.
Dodnes tvrdím, že autoservisy by mali mať pri vstupe varovanie podobné kasínam:
„Pozor. Pobyt v tomto priestore môže viesť k impulzívnym finančným rozhodnutiam.“
Vošla som tam psychicky zdecimovaná po jednom mimoriadne „výživnom“ dni na klinike.
V hlave mi ešte doznievali absurdné debaty, tri nevyriešené problémy a minimálne jeden človek, ktorého by som najradšej poslala na povinný mesačný pobyt do tibetského kláštora.
A tam som HO uvidela.
Stál uprostred showroomu ako zjavenie.
Nový Peugeot 2008.
Modrá metalíza.
Nie obyčajná modrá.
To bola taká modrá, akú pravdepodobne používajú v nebi na upokojenie vyhorených zdravotníkov.
Normálny človek by si povedal:
„Pekné auto.“
Ja som sa naň pozrela a môj mozog okamžite spustil kompletnú psychiatrickú racionalizáciu.
„Maminka,“ prihovoril sa mi vnútorný hlas s absolútnou vážnosťou, „toto už nie je otázka luxusu. Toto je otázka mentálneho prežitia.“
V tej chvíli som s úplnou medicínskou istotou pochopila, že moje psychické zdravie je životne závislé od modrej metalízy.
Pretože staré auto bolo oranžové.
A oranžová po dvanásťhodinovej službe jednoducho nelieči dušu tak ako hlboká terapeutická modrá.

Diagnóza bola jasná. Indikácia urgentná. Prognóza bez intervencie neistá.
Do týždňa bol vybavený úver.
Dodnes si myslím, že keby tam namiesto auta stálo Ferrari, odišla by som domov pravdepodobne bez obličky.
Najhoršie na tom celom je, že toto už bolo DRUHÉ auto, do ktorého som sa zamilovala počas servisnej prehliadky.
Začínam mať podozrenie, že Pragmatik bude musieť chodiť na servis namiesto mňa, inak raz skončíme s hypotékou na elektrické SUV a ja budem tvrdiť, že to bolo nevyhnutné pre stabilizáciu nervového systému rezortu.
A tak teraz sedím vo svojej modrej oáze pokoja a vyrážam na diaľnicu.
Dominantou celej trasy sú tri ikonické tunely.
Tieto tri diery do kopca sú architektonickým pamätníkom slovenskej vytrvalosti, pretože sa stavali približne tridsať rokov.
TRIDSAŤ.

Za ten čas ľudstvo stihlo objaviť genóm, poslať sondy na Mars, rozbehnúť umelú inteligenciu a ja som stihla: vyštudovať medicínu, získať atestácie, prežiť nemocničné reformy a vychovať generáciu mladých lekárov.
Ale naše tunely si žili vo vlastnom časopriestore.
Vždy keď nimi prechádzam, mám pocit hlbokej úcty k robotníkom, ktorí tie kamene očividne ohlodávali lyžičkami a pilníkmi na nechty.
Aby som sa z tej slovenskej reality definitívne nezbláznila, v mojom modrom portáli unikám do iného sveta.
Z reproduktorov znie Narnia.
Je fascinujúce, že dospelá žena, chirurgička a onkologička nachádza absolútny vnútorný pokoj pri príbehu o hovoriacich zvieratách a večnej zime, zatiaľ čo za oknom ubieha slovenská diaľnica s oranžovými kužeľmi a tromi generáciami nedokončených opráv.
Narnia funguje ako dekompresná komora.
S každým kilometrom zo mňa opadáva nemocničný prach, toxické debaty aj mentálny šum.
Keď konečne zaparkujem pred domom, prichádza prvá vlna pozemskej terapie.
Brunko ma okamžite víta plnohodnotným retrieverím body-checkom, pri ktorom mám občas pocit, že mi chce zlomiť rebrá z čistej lásky.
Spoza dverí sa ozve Viky:
„Čo, moja?“
Ten tón má v sebe všetko.
Lásku. Kontrolu. Mierne hodnotenie. Aj podozrenie, že určite nesiem jedlo.
Po takom dni mám nemenný rituál.
Musím si na chvíľu ľahnúť na gauč, zavrieť oči a prestať existovať.
A vtedy prichádza najkrajší moment celého dňa.
Netrvá ani minútu a dochádza k totálnej okupácii územia.
Cica aj Fifi okamžite zabúdajú na svoje denné vojny, vyhadzovanie sa zo záchoda aj vzájomné psychologické operácie.

Bez jediného konfliktu sa rozložia okolo mňa v dokonalej mačacej symbióze.

Akoby objavili zmysel života:
mäkký gauč, človek nablízku, nikam netreba ísť, svet je dočasne bezpečný.
A ten obrovský balík stresu, ktorý som si priniesla z nemocnice v hlave aj na pleciach, sa pod vlnou pradenia zrazu vyfúkne ako prepichnutý balón.
Po polhodine tejto chlpatej rehabilitácie som opäť schopná fungovať.
Vstať. Urobiť večeru. Normálne sa rozprávať. A v pokoji si ju vychutnať s Pragmatikom.
Svet je zasa na chvíľu v rovnováhe.
Aspoň do ďalšej servisnej prehliadky.