Vrcholový bar

 

Existujú chvíle, keď človek potrebuje vedieť, či ešte funguje.

Nie v prenesenom zmysle. Nie či zvláda prácu, manažovanie personálu, odpovedať na maily a s profesionálnym úsmevom predstierať pred okolím, že má svoj život aspoň približne pod kontrolou.

Myslím úplne primitívne, biologicky.

Či fungujú nohy.
Či fungujú pľúca.
Či funguje labyrint a vestibulárny aparát.
Či telo poslúchne, keď mu zavelíte: Tak poď. Ideme hore.

Štyridsať dní po operácii som túto bazálnu otázku potrebovala zodpovedať. A keďže som, ako je o mne všeobecne známe, vysoko racionálny tvor schopný prísne dávkovať záťaž, rozhodla som sa vykonať klinický test priamo v teréne.

Vo Vysokých Tatrách.

Kontrolná skupina: Svišťovka

Prvý experiment začal pomerne nevinne. Zo Skalnatého plesa cez Veľkú Svišťovku na Zelené pleso a potom pekne po vlastných naspäť do Tatranskej Lomnice.

„Uvidíme, ako sa budem cítiť.“

To je tá univerzálna veta, ktorú človek vypustí z úst, keď chce okoliu aj svojmu svedomiu navodiť dojem, že má vypracovaný sofistikovaný systém bezpečnostných checkpointov a v prípade potreby sa disciplinovane otočí.

Na Svišťovku sme však prišli bez problémov.

A tam sa spolu s prvým vážnejším stúpaním dostavili aj prvé známky dojatia.

Stála som hore a zrazu mi došlo, že som to zvládla. Bez závratov, bez neistoty, bez toho, aby telo protestovalo proti tomu, čo od neho žiadam.

Bola som dojatá.

Úplne nefalšovane.

Nie preto, že by Veľká Svišťovka bola Everest. Ale preto, že ešte pred pár týždňami som vôbec nevedela, kedy sa sem budem môcť vrátiť — a teraz som tu jednoducho stála.

Potom sme zišli k Zelenému plesu, dokopali sa do Lomnice a pretože organizmus nejavil známky bezprostredného obehového kolapsu, pridali sme k tomu ešte aj horské káry.

Večer som spokojne skonštatovala, že nie som zlomená.

Zlomil ma až Aperol v horúcej vírivke.

Čo bolo z medicínskeho hľadiska mimoriadne poučné sympózium: ukázalo sa, že organizmus štyridsať dní po zákroku zvláda vysokohorskú záťaž podstatne lepšie než kombináciu vazodilatácie, alkoholu a zemskej príťažlivosti.

Výsledok pilotnej štúdie bol však povzbudivý.

Mohli sme pristúpiť k ostrej fáze.

Kôprovský štít – 2363 m n. m.

Kôprovský mal 2363 metrov.

Ja som mala plán.

Mimoriadne rozumný, takmer konzervatívny.

Pôjdem po Veľké Hincovo pleso. Bodka. Žiadne hrdinstvá. Hincovo bude konečná stanica. Tam vyhodnotím vitálne funkcie. Ak budem vládať, potiahnem to do sedla. A keby sa náhodou všetky hviezdy, mitochondrie a tlakové pomery v atmosfére zoradili do dokonalej konštelácie, možno... ale naozaj len možno, skúsim vrchol.

Vrchol nie je cieľ.

Vrchol je len nepovinný bonus.

Toto som si ako mantru opakovala večer.
Toto som si opakovala ráno.

A potom sme vyšli pred hotel.

Pršalo.

Kurva.

Človek sa psychicky nastaví na boj so svojimi limitmi, rozkúskuje si trasu na bezpečné úseky, zbalí lekárničku, magnézium a všetku novonadobudnutú životnú pokoru — a Tatry mu do ksichtu povedia:

Dnes ťa spláchnem.

Skoro ma vystrelo.

Napriek tomu sme o siedmej vyrazili. Pršalo až po rázcestie Nad Žabím potokom. Potom dážď milostivo ustúpil, zostal len surový tatranský vietor a pred nami kopec, ktorý sa zospodu tváril podstatne nevinnejšie, než v skutočnosti bol.

A ja som išla.

Nie rýchlo.
Nie hrdinsky.
Krok za krokom. Nádych, výdych. Mechanicky.

Moja pracovná hypotéza o delení veľkého problému na malé, manažovateľné jednotky začala fungovať.

Najprv Popradské pleso.
Potom Žabí potok.
Potom Hincovo.

A zrazu stojím pri Veľkom Hincovom plese.

Pri svojom oficiálnom cieli.

Mala som splnené. Mohla som sa s čistým štítom otočiť.

Naozaj.

Lenže priamo nad Hincovým plesom provokovalo sedlo. A vyzeralo, že je vlastne celkom blízko.

Tu musím upozorniť na špecifickú fyzikálnu anomáliu Tatier: optický klam „veď to je len kúsok“ v sebe spravidla ukrýva brutálne prevýšenie, tonu sutiny, litre potu a minimálne tri existenčné krízy.

Zaťala som zuby a vyšla do sedla.

A tam nastal neriešiteľný logistický problém.

Kôprovský štít bol odtiaľ...

...prakticky na dosah ruky.

„Prakticky tam“ je, samozrejme, ďalšia tatranská jednotka vzdialenosti, ktorá ignoruje zákony vesmíru aj zdravý rozum.

Kvadricepsy horeli. Prsty v topánkach spisovali hromadnú žalobu. Ale v batohu ma ťažili dva plastové poháre na víno a dvojdecová plechovka prosecca.

A predsa nebudem piť prosecco v sedle ako nejaký amatér.

To by bol morálny aj vedecký podvod na celej expedícii.

Tak sme išli.

Kóta 2363

Na vrchol sme dorazili za štyri hodiny a štyridsať minút.

A hore nastal čistý, nefalšovaný gýč.

Po rannom daždi a vetre nás čakal takmer absurdný luxus: azúro, slnko, bezvetrie a panoráma rozložená okolo nás ako odmena za všetky tie výškové metre, počas ktorých moje prsty na nohách zvažovali okamžitú amputáciu bez anestézie.

Vytiahla som poháre.

Plastové, pochopiteľne — nie som samovrah, aby som do batohu balila olovnatý krištáľ.

Pukla plechovka.

Naliala som bublinky.

Týmto bol oficiálne otvorený Vrcholový bar Kôprovský štít, 2363 m n. m.

Ponuka podniku bola prísne limitovaná na jednu položku, ale výhľad mal viac hviezdičiek než michelinské reštaurácie v Paríži.

Sedela som na skale s pohárom v ruke a bola som nekonečne šťastná.

Nie preto, že som porazila štít.

Hora o mojom malom súkromnom boji vôbec netušila.

Jej to bolo úplne jedno.

Nepotrebovala som pokoriť Tatry. Potrebovala som zistiť, či dokážem spacifikovať tú neistotu v sebe, ktorá sa ma posledné týždne snažila presvedčiť, že už musím byť len opatrná.

Telo poslalo jasný nález:

Funguješ. Žiješ.

Zostup bol už len čistou demonštráciou gravitačného utrpenia.

Výstupom sa totiž sranda nekončí.

Každý krok dolu suťou bol otvoreným konfliktom medzi mojimi nechtami a špičkou topánky.

Na Popradskom plese prebehla resuscitácia kapustnicou. Potom záverečné kilometre na parkovisko.

A potom konečne zaslúžený wellness.

Ležala som vo vode, dobitá, svaly na kašu, ale vnútorne absolútne vyrovnaná. V ruke Aperol.

A keďže rehabilitáciu nemožno brať na ľahkú váhu, poctivo som dopila aj Pragmatikov pohár.

Dvojitá dávka antioxidantov.

Niekde medzi tým Aperolom a blaženou neschopnosťou urobiť čo i len jediný ďalší krok mi to docvaklo.

Pred štyridsiatimi dňami som ležala na sále.

Dnes som stála vo výške 2363 metrov.

Nebola som nezničiteľná.

Bolelo to.

Kondícia mala k ideálu ďaleko.

Ale fungovala som.