Sú dni, keď si človek večer s hlbokým výdychom a pohárom niečoho tekutého sadne do kresla, uznanlivo potľapká svoje virtuálne ego po pleci a s nesmiernou hrdosťou si povie: „Dnes som toho stihla naozaj veľa, svet je opäť o niečo lepším miestom.“ A potom sú tu tie druhé dni. Dni, keď si ten istý človek večer sadne navlas rovnako, zízajúc do prázdna, pričom netuší, ako sa do tej horizontálnej polohy vlastne dostal, kam zmizlo uplynulých dvanásť hodín a prečo má namiesto intelektuálneho naplnenia v hlave len tiché, monotónne bzučanie.
Môj ranný plán bol pritom postavený na pilieroch absolútnej jednoduchosti, profesionality a sebadisciplíny. Mal spočívať v jedinom, pragmatickom bode programu, ktorý mal ako jediný reálny medicínsky a vedecký význam: kompletne a precízne opraviť segmentáciu temporálnej kosti. CT snímky ma už s výčitkami čakali na monitore a ja som bola odhodlaná dokázať celému svetu, že uši sú mojou životnou symfóniou. Lenže, ako to už v živote ambicióznych lekárov býva, osud mal v zálohe celkom iný scenár.
Všetko to začalo nevinne, ako každá správna tragédia. Hneď ráno, ešte s mokrými vlasmi, som si s hrnčekom voňavej kávy v ruke povedala, že si ako kulisu k prebúdzaniu pozriem jeden jediný diel seriálu Lioness. Presne jeden. Ubezpečovala som samu sebe, že predsa nie som nejaký nezodpovedný pubertiak na letných prázdninách, ktorý dokáže prepáliť polovicu dňa bezduchým zízaním na obrazovku. Keď prvá epizóda skončila v tom najlepšom, prejavila som priam nadľudskú sebadisciplínu a televízor som nekompromisne vypla. Urobila som to s obrovskou hrdosťou a na malý moment som nadobudla opojný pocit, že som s prehľadom vyhrala psychologický súboj s celým algoritmom Netflixu. Netušila som, chuderka naivná, že Netflix len takticky ustúpil do úzadia, aby ma neskôr zákerne prepadol zo zálohy.
Nasledovala nevyhnutná logistická misia – kontrola u lekára. Po stredajšom záchvate úzkosti som urobila niečo, čo robím veľmi nerada. Poprosila som kolegov, či by mi vedeli predpísať Lexaurin. Nie preto, že by som túžila po farmakologickom dobrodružstve. Jednoducho preto, že keď človeku mozog začne vyrábať katastrofické scenáre rýchlosťou guľometu, občas potrebuje malú pomoc. Lenže... keďže pracujem v zdravotníctve, nič nemôže prebehnúť jednoducho.
Jeden kolega skúšal systém. Systém odmietol spolupracovať. Druhý kolega skúšal systém. Systém zostal verný svojim zásadám. Tretí kolega... no, už tušíte. Výsledok bol približne nulový. Povedala som si teda, že to vyriešim civilizovane. Pôjdem k svojmu doktorovi, veď som vlastne PN. A tak som dnes pri kontrole poprosila svojho lekára o recept. Úspešne. Všetko prebehlo mimoriadne civilizovane, s patričným akademickým rešpektom a úsmevmi.
Recept svietil v systéme a ja som sa s ľahkým srdcom presunula rovno do najbližšej lekárne, netušiac, aká hlboká existenciálna kríza ma tam čaká. Mladý lekárnik sa po zadaní mojich údajov chvíľu ticho pozeral do monitora. Potom pozrel na mňa. Potom znova uprel zrak do monitora, akoby kontroloval zoznam hľadaných osôb Interpolu, a s mimoriadne opatrnou, takmer terapeutickou intonáciou povedal: „Pani doktorka... vy tu máte v e-receptoch aktuálne štyri rovnaké recepty na Lexaurin od troch rôznych lekárov.“
V tej sekunde som stuhla a cítila som sa ako medzinárodný pašerák sedatív – minimálne Pablo Escobar na zľavovej akcii. Snaha mojich zlatých kolegov obísť zaseknutý softvér zanechala v digitálnom priestore neprehliadnuteľnú stopu narkomana v akútnej kríze.
„Nie! Nie! Preboha, to nie je to, ako to vyzerá!“ vyhŕkla som zo seba hystericky. „Ja potrebujem naozaj len jednu jedinú krabičku! Všetky tie ostatné záznamy vznikli ako vedľajší produkt zúfalých pokusov mojich kolegov poraziť náš elektronický zdravotnícky systém!“ Našťastie, namiesto toho, aby lekárnik nenápadne stlačil gombík pod pultom a privolal národnú protidrogovú jednotku, celá lekáreň sa na tom úprimne rozosmiala a ja som odišla s jednou legitímnou krabičkou. Ale s veľmi zvláštnym pocitom, že ak by som tú situáciu videla z druhej strany pultu, asi by som si tiež pomyslela: „Tak táto pani doktorka má zjavne veľmi náročný týždeň...“
Po tomto gigantickom lekárenskom trapase som nutne potrebovala akútnu psychickú rehabilitáciu, a tak som sa išla doslova „vyliečiť“ do miestneho záhradníctva. Rastlinná terapia je predsa overený medicínsky fakt. Moje racionálne ja sa síce stále chabo pokúšalo argumentovať nejakou temporálnou kosťou, no moje impulzívne ja už nadšene kráčalo pomedzi zelené regály.
„Dobrý deň, nemáte náhodou na sklade olivovník?“ opýtala som sa predavača tónom, akoby išlo o záchranu ľudského života.
„Áno, samozrejme. Zostali nám presne tieto štyri,“ odvetil a ukázal na skupinku stredomorských migrantov v plastových kvetináčoch.
Pozrela som sa na ne kritickým okom chirurga, bleskovo som vyhodnotila ich vitálne funkcie a vybrala ten vizuálne najzdatnejší. Aby mu však v našich drsných zemepisných šírkach nebolo príliš smutno, prihodila som do košíka ešte dve-tri ďalšie kvetinky – veď sociálne väzby sú pre flóru nesmierne dôležité. Spokojná a kompletne zrehabilitovaná som celú túto botanickú posádku naložila do auta a uháňala domov.
Doma ma hneď vo dverách čakal ďalší ambiciózny bod programu s názvom Zumba. Nebolo to ani tak o tom, že by sa mi nejako extra chcelo – môj vzťah k tomuto dynamickému šialenstvu je dlhodobo založený na hlbokom odpore k samotnému začiatku – ale pre moje telo je to predovšetkým skvelý, aj keď vysoko nepravidelný pohyb v rámci osobnej rehabilitácie môjho rovnovážneho systému. Po operácii totiž počas týchto latinskoamerických rytmov vyzerám skôr ako zblúdilý Holanďan, ktorý sa na rozbúrenom mori zúfalo snaží zachytiť akýkoľvek stratený pohyb v priestore, udržať si dôstojnú vertikálnu polohu a prebudiť svoje dezorientované telo k nácviku aspoň trochu prirodzeného ľudského pohybu.
Po tomto obdivuhodnom, priam hrdinskom športovo-rehabitačnom výkone som konečne pristúpila k samotnému zasadediu olivovníka. Do akej hliny? Nuž, to zostáva záhadou, ktorú nevyrieši ani moderná pedológia. Našli sme doma akýsi polorozbalený balík bližšie nešpecifikovaného substrátu, tak som ho skrátka použila. Presne takto nejako v praxi vyzerá impulzívna adopcia stromov – zachrániš to, dáš tomu domov a až neskôr, keď už ležíš s unavenými svalmi, ti napadne tá zanedbateľná otázka, čo s ním vlastne urobíš, keď v zime udrie tuhý slovenský mráz. Noooo. Kúpim mu kabátik. Vyriešené.
Za odmenu som si nakoniec dopriala ten najvytúženejší a absolútne zaslúžený relax. Hodila som nafukovacie koleso do bazéna a s gráciou som sa doň uložila. V jednej ruke som precízne balansovala s pohárom vychladeného prosecca, pred sebou som mala upokojujúci výhľad na môj čerstvo zasadený a spoločensky zabezpečený olivovník, a na týchto pár magických minút sa celý svet okolo mňa tváril, že všetko je v absolútnom, dokonalom poriadku. Dokonca aj ja sama som tomu na chvíľu uverila.
Keď však nastal večer, realita ma opäť chytila za golier. Sadla som si k stolu a s pragmatizmom sebe vlastným som sa pozrela na svoj denný zoznam úloh. Bilancia bola fascinujúca:
- Lekár a vyriešenie receptu? Hotovo.
- Lekáreň a prežitie drogovej razie? Hotovo.
- Botanická terapia v záhradníctve? Hotovo.
- Zumba a nácvik chôdze zblúdilého Holanďana? Hotovo.
- Výsadba olivovníka a bazénový relax? Hotovo.
- Segmentácia temporálnej kosti? ... ticho.
Pozrela som sa na počítač, kde na mňa stále blikali smutné anatomické štruktúry ucha. Potom som pozrela na televízor. Potom opäť na počítač. A v tom momente som urobila to jediné racionálne, mentálne zdravé a zrelé rozhodnutie, aké sa od lekára očakáva: zapla som druhý diel Lioness. Po niekoľkých hodinách intenzívneho sledovania som s prekvapením zistila, že druhý diel má akúsi zvláštnu, priam magickú schopnosť automaticky generovať diel tretí. Tretí zasa štvrtý, štvrtý piaty... a zrazu, ani neviem ako, bola celá prvá séria úspešne za mnou. Svet na obrazovke bol zachránený.
Tesne pred spaním som konečne prehltla tú vytúženú, svedomito vybojovanú tabletku Lexaurinu. Najironickejšie na celom tomto dni plnom zvratov bolo, že som ju celých dvanásť hodín zháňala preto, aby som konečne upokojila svoju vystresovanú myseľ. Nakoniec ma však neupokojil ani ústretový lekár, ani chápavá lekáreň. Dokázala to až dokonalá kombinácia jednej malej chémie a hrejivej skutočnosti, že kým ja som úspešne odignorovala celú anatómiu temporálnej kosti, svet bol na jednu noc bezpečne zachránený americkou spravodajskou službou. A segmentácia? Tá medzitým úplne pokojne a trpezlivo čakala na ďalší deň. Na rozdiel odo mňa totiž tento 3D model nemal absolútne žiadny problém so zaspávaním.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára