dnes trošku viac osobne.... snad aj zľahka humorne 😉
Keďže som už šťastne vydatá, pracovne nasýtená až po úplný strop a všetky ostatné katastrofy sveta úspešne odložené na neurčito, usúdila som, že nastal čas venovať sa trochu aj sebe.
V preklade to znamenalo...kontrolné MRI mojej hlavy.
Ale nebolo by to moje MRI, keby sa z neho nestalo malé spoločenské podujatie.
V Trenčíne sa totiž zišli tri grácie.
Oftalmológ. ORLológ. A MRIlológ.
Plán bol jednoduchý a vysoko efektívny.
Najskôr mi preventívne skontrolujeme hlavu.
A potom pôjdeme na kávu.
Veď čo by to bolo za dámske stretnutie, keby sme najprv nerozobrali jednu z nás doslova na anatomické súčiastky. Vyšetrenie prebehlo pokojne. Potom nastalo ticho.
Také to špecifické lekárske ticho, ktoré trvá možno dve sekundy, ale pacientovi – aj tomu s tromi titulmi – pripadá ako predĺžená stopáž z hororu.
Hlava nebola čistá.
Keď sa nad sebou zamyslím, pri mojej dlhodobo explozívnej mozgovej činnosti a permanentnom psychickom pretlaku tam vlastne ani čisté prostredie vzniknúť nemohlo.
V tom mojom uchu sa zrejme opäť rozhodol parazitovať akýsi biologický prívesok.
Cholesteatóm. Hajzlík jeden...
On presne vie, že ho na klinike intenzívne študujem, tak si zrejme povedal, prečo mi neposkytnúť autentický študijný materiál z prvej ruky. Priamo z mojej vlastnej skaly.
No... Kurva fix.
Pozrela som na snímky. Rýchly, profesionálne chladný pohľad.
Dobre.
Koľko to má milimetrov? Šesť.
Od labyrintu je to ďaleko. Seriem naňho.
Bola to skutočne veľmi odborná, duchaplná a racionálna reakcia ženy s trojstupňovým vysokoškolským vzdelaním a rokmi praxe v operačnej sále.
Tak čo... Ide sa na kávu. A bola výborná.
Najskôr prišli na rad deti.
Lebo každé správne stretnutie matiek sa bez ohľadu na prítomnosť patologických štruktúr v hlave začína univerzálnou vetou:
„A čo tvoji?“
Potom sme prebrali prácu. A kolegyne.
Samozrejme, všetko prebehlo úplne profesionálne.
Veď keď tri lekárky pri koláčiku rozoberajú kolegov, nie je to ohováranie.
To je interdisciplinárne konzílium s následným prijatím odborného stanoviska bez možnosti odvolania.
A potom... Prišiel zlatý kliniec programu.
Bývalí manželia.Teda... jeden oftalmologický.
A jeden môj.
Ten oftalmologický bol pôvodným povolaním patológ.
Ten môj bol pre zmenu skladník.
Mimochodom, otec môjho syna.
Musím uznať, že obaja sa od nášho posledného stretnutia opäť chlapsky vyznamenali.
Neviem, či títo dvaja páni medzi sebou na diaľku súťažia o putovný pohár „Exmanžel roka“, ale konkurencia je očividne brutálna a obaja podávajú nadľudské výkony.
Po každej ďalšej bizarnej príhode sme si len mechanicky dolievali kávu a čoraz viac sme v duchu oceňovali vlastné rozvodové rozsudky.
Formálne by si zaslúžili zlatý rám.
A potom som vytiahla svoj absolútny tromf.
„Predstavte si, že od môjho bývalého ku mne presiakla otázka – len tak medzi rečou – či už mám napísaný závet.“ Na chvíľu nastalo ticho.
Také to čisté ženské ticho, keď mozog ešte len v núdzovom režime spracováva absurditu situácie.
A potom sme sa rozrehotali tak, že sa otriasala celá kaviareň.
Keby v tej chvíli niekto vošiel dnu, určite by si pomyslel, že oslavujeme život.
A vlastne by sa ani veľmi nemýlil.
Musím uznať, že práve vtedy som si prvýkrát uvedomila, že profesie patológ a skladník si možno predsa len nie sú až také vzdialené, ako sa na prvý pohľad zdá.
Obaja pracujú s ležiacim materiálom.
Len ten patológ ho má o niečo tichší.
Našťastie zostalo len pri slovách.
Aj keď... nebolo ďaleko od toho, aby ten môj skladník jedného dňa urgentne nepotreboval profesionálne služby toho patológa.
Po hodine smiechu, litrovej dávke kofeínu a hlbokých životných analýzach sme sa rozišli.
Mala som pocit, že som celú situáciu hrdinsky zvládla. Že je to predsa malé. Že je to ďaleko od labyrintu. Že to ešte chvíľu v pohode počká.
Lenže...
môj frontálny lalok je mimoriadne zákerný orgán.
Cez deň sa tvári ako distingvovaný profesor.
V noci si však bez môjho vedomia zvoláva vlastné ilegálne konzíliá.
Asi okolo druhej ráno sa ten prekliaty frontálny lalok zobudil.
"Moment..."
"Od labyrintu je to síce ďaleko..."
"Ale od sigmoidálneho splavu akosi nepríjemne, kurva, blízko..."
No výborne.
Do riti.
Čo teraz?
Bol víkend.
Povedala som si, že počkám do pondelka.
To bol presne ten príbeh o maľovanom múriku. Kapitola 4. 🤣🤪
Prišiel pondelok. A volalo sa Najvyššiemu.
Operatérovi. „Haló...“
„Zase je to tam...“
Pôvodne som chcela povedať, že je to v riti, ale to by bola anatomicky úplne iná chirurgia.
Na druhej strane bolo chvíľu ticho.
Potom sa ozval pokojný hlas.
„Cítim, že ťa to trochu rozhadzuje...“
Trochu?
V tej chvíli som bola emocionálne stabilná približne ako želatína počas zemetrasenia.
A potom som zo seba, ako správny, vysoko racionálny a vzdelaný pacient, vysúkala vetu storočia.
„A nedalo by sa to ešte... zatiaľ len tak... sledovať?“
Spätne musím uznať, že to bol medicínsky argument hodný troch európskych atestácií a dvoch doktorátov.
Expert na druhej strane však zostal stoicky pokojný.
Poznal ma príliš dobre.
„Vyspi sa na to.“
„Týždeň.“
„A potom sa ozvi.“
Dodnes netuším, ako ten chlap vedel, že ja ten týždeň psychicky nedám.
Samozrejme, že som nevydržala.
Čakať s odisteným granátom v spánkovej kosti nie je práve moja obľúbená forma psychohygieny.
A tak sme bleskovo našli najbližší možný termín.
A aby som dovtedy zamestnala svoju hyperaktívnu hlavu niečím zmysluplným, pustila som sa do kompletnej CT a MRI segmentácie vlastnej lebky.
Musím neskromne poznamenať, že môj cholesteatóm vyzeral v trojrozmernom zobrazení priam reprezentatívne.
Hotové umelecké dielo.
Normálni pacienti si pred operáciou balia pyžamo.
Ja som si pribalila vlastný cholesteatóm.
Pravdepodobne som bola jediný pacient široko-ďaleko v strednej Európe, ktorý nastúpil na operáciu vybavený nielen štandardnými predoperačnými vyšetreniami, ale aj kompletne vlastnoručne vyrenderovanou trojrozmernou rekonštrukciou vlastnej patológie na USB kľúči.
Veď keď už má človek robiť na sále hanbu...
...nech ju robí odborne.
Profesionálna česko-slovenská spolupráca má mnoho podôb.
Tá moja tentoraz spočívala v tom, že som do Česka nešla operovať.
Išla som sa tam báť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára