Projekt Mucha

​Existujú vojny, o ktorých sa píšu hrubé učebnice dejepisu.
​A potom existuje vojna, ktorú vediem ja. Komorná, no o to krvavejšia. Vojna proti muchám.
​Neviem, čo sa stalo. Či sa v Pružine koná medzinárodná dipterologická konferencia, alebo si niekto na salaši povedal, že všetky muchy západného Slovenska budú mať teambuilding práve u nás. Faktom zostáva, že ich bolo toľko, že ich masový výskyt oficiálne potvrdila dokonca aj suseda. Čiže nie, chvalabohu nešlo o moju ranú psychiatrickú diagnózu. Boli tam. Skutočné, drzé a bolo ich veľa.
​Keďže som v tom období trávila viac času doma, rozhodla som sa situáciu riešiť tak, ako som zvyknutá – systematicky a podľa jasného protokolu.
​Môj diaľkový plán mal pevný harmonogram:
• ​Ráno: Vizuálna kontrola a mapovanie terénu.
• ​Počas dňa: Priebežné taktické zásahy.
• ​Večer: Záverečná inventúra padlých a zápis do chorobopisu dňa.

​Po jednom z obzvlášť úspešných dní som na operačnom stole – pardon, na podlahe – napočítala presne 38 obetí. Chemické zbrane zlyhali, Biolit na ne pôsobil skôr ako osviežujúci ranný dezodorant. Klasická mucholapka však nesklamala.
​Za dva mesiace intensivných bojov sa zo mňa stal chladnokrvný sériový vrah. Vyvinula som si dokonalú techniku, bleskovú rýchlosť a chirurgickú presnosť. Keby sa v hmyzom svete udeľovali hodnosti za zásluhy, na pleciach sa mi lesknú generálske výložky.
​Môj drahý Pragmatik sa na tomto mojom vojnovom ťažení, samozrejme, výborne zabával. Pravidelne ma pozoroval, ako s výrazom nájomného atentátnika a s napriahnutou zbraňou obieham obývačku, zatiaľ čo naše mačky fascinovane sledovali môj lovecký tanec.
​A potom, keď som konečne vyčistila vzduch, úplne pokojne otvoril dokorán okno. Prípadne dvere.
​V tom momente som mala pocit, že som lekár na urgentnom príjme, ktorému niekto hneď po zvládnutí hromadnej havárie priviezol pred nemocnicu ďalšie tri plné autobusy pacientov.
​Po dvoch mesiacoch tejto nekončiacej sisyfovskej práce som psychicky kapitulovala. Zdvihla som bielu vlajku, sadla za internet a objednala sieťky na okná.
​Na druhý deň ráno, pevne odhodlaná ukončiť toto šialenstvo, som mu pri káve víťazoslávne oznámila:
„Objednala som sieťky na okná. Dnes ich idem vyzdvihnúť.“
​Pragmatik pomaly prehltol kávu a úplne pokojne, akoby hovoril o predpovedi počasia, utrúsil:
„Veď my máme sieťky v stodole.“
​...
​Nasledujúcich približne pätnásť sekúnd môj mozog definitívne odmietol pokračovať v činnosti. Nastala systémová chyba, modrá obrazovka smrti.
​On sa pravdepodobne celé tie dva mesiace úprimne bavil na mojom divadle, ale v jeho hlave nikdy neprebehla táto pre mňa úplne banálna logická reťaz:
Maminka zabíja 40 múch denne   ~ je z toho zúfalá   ~   sieťky by problém vyriešili ~ aha, veď máme sieťky.
​Nie. Jeho mužský mozog fungoval celé leto v režime:
„😂 Maminka naháňa muchy.“ ...koniec programu. Čistá zábava.
​Ja som totiž veľmi asociačný typ. Môj mozog funguje ako blesková pavučina: mucha ~ sieťka ~ obchod  ~ montáž ~ leto ~ suseda ...potvrdenie  problému ... nie  sú to halucinácie ...

Pragmatik to má inak. Uňho je to strohá kartotéka oddelených priečinkov:
• ​Priečinok 1: Mucha = hmyz/zábava.
• ​Priečinok 2: Sieťka = vec schovaná v stodole.
​Tieto dva svety spolu v jeho hlave skrátka nekomunikovali. Až kým som nevyslovila to magické heslo. Až keď som nahlas povedala „idem vyzdvihnúť sieťky“, v jeho systéme klikol správny priečinok, prepojili sa káble a vytiahlo to informáciu zo stodoly.
​Pozerala som naňho. On pozeral na mňa.
​Keď ticho začalo byť príliš husté, úplne flegmaticky sa opýtal: „Mám ich ísť nájsť?“
​V tej chvíli som mala silné nutkanie odpovedať: „Nie. Preboha, len ich tam nechaj! Budú tam v tme stodoly ďalej snívať svoj veľký sen o tom, ako raz zachránia ľudstvo pred inváziou z vesmíru.“
​Namiesto toho som zo seba cez zaťaté zuby vytlačila jediné: „Prosím ťa.“
​O päť minút boli sieťky na stole. O ďalších päť minút už boli nasadené na oknách.
​Dva mesiace zúfalej vojny. Desäť minút čistej práce.
​Keď bolo dielo dokonané, opýtala som sa s tou poslednou štipkou logiky, čo mi zostala: „Tak tie, čo som včera objednala, mám zrušiť?“
​Pragmatik sa na mňa pozrel tým svojím typickým výrazom človeka, ktorému sa práve podarilo vyriešiť globálnu krízu ľudstva, a zahlásil: „Veď ich zober.“
​„Prečo?!“
​„Ako ťa poznám... ty im už nejaký priestor nájdeš.“
​...

​A čo je na tom celom najhoršie?
Nenávidím fakt, že mal zasa raz absolútnu pravdu. 🤣🙈