Ak si niekto naivne myslí, že geopolitické napätie v našom domácom rezorte končí pri mačacích konfliktoch o záchod a strategické miesta na gauči, musím ho vyviesť z omylu.
Naša domácnosť má oveľa širšie medzinárodné zastúpenie.
Disponujeme: ťažkou pozemnou technikou, nekontrolovanou drevovýrobou a regulárnym ozbrojeným vzdušným krídlom.
Pozemnú divíziu reprezentuje Brunko.
Zlatý retriever. Čiže biologická forma čistej, nefiltrovanej a absolútne nekritickej lásky.
Kým mačky dávkujú priazeň s presnosťou lekárnických váh a emočným manažmentom daňového úradu, Brunko ide na plný výkon nepretržite.
Jeho hlavná vojenská operácia sa aktivuje vždy, keď prídem domov.
Čaká ma pri bráne s energiou človeka, ktorý sa práve po desiatich rokoch stretol s členom expedície strateným v Himalájach.
A potom príde body-check.
Treba povedať, že Brunko sa neobjíma.
Brunko vykonáva plnohodnotný retrieverí náraz.
Výsledkom je, že ma do troch sekúnd kompletne zadrbe od blata, slín a chlpov v množstve, ktoré by vystačilo na menší koberec.
Ale mne to vôbec nevadí.
V tom jeho psom svete totiž neexistujú: postranné úmysly, ego, ani psychologické hry.
Len čisté:
„JEŽIŠI KRISTE TY SI DOMA!!!“
Že mám v tomto rezorte pre strach urobené, som dokázala nedávno.
Asi pred pol rokom ma totiž chytil akútny záchvat zdravej výživy.
To býva u mňa vždy nebezpečné obdobie.
Rozhodla som sa robiť si ráno smoothie.
Treba povedať, že moje ranné mentálne nastavenie je približne na úrovni zombie krátko po resuscitácii.
A tak sa mi podarilo rozmixovať si vlastný prst.
Normálne. Kompletne profesionálne.
Keďže tie prsty pri operovaní celkom dosť používam, bol to pomerne nepraktický incident.
Našťastie sa to zahojilo.
Ale rešpekt publika výrazne stúpol.
A keďže sa v našom rezorte už dlhšie neudiala žiadna poriadna zhovadilosť, rozhodla som sa zo svojich narodeninových peňazí kúpiť elektrickú pílu.
Nie jednu.
DVE.
Priamočiaru. A taký ten flexibilný elektrický bičík smrti.
Rozhodla som sa totiž vlastnoručne opraviť starú drevenú hojdačku.
Mali ste vidieť reakciu rodiny.
V sekunde, ako som tie stroje zapojila do elektriny, nastal okamžitý taktický ústup.
Pragmatik zmizol. Mačky zmizli. Pravdepodobne aj časť susedov preventívne zatvorila okná.
Celá domácnosť sa rozptýlila do najvzdialenejších častí pozemku a v absolútnom tichu čakala na zvuk amputácie.
Atmosféra bola presne taká, aká býva vo filmoch tesne pred tým, než niekto zakričí:
„USTÚPTE OD TOHO!“
Ja meanwhile stála na dvore s ochrannými okuliarmi a energiou človeka, ktorý síce nikdy nedržal pílu v ruke, ale mentálne je pripravený postaviť menší most cez Váh.
A viete čo?
Hojdačku som normálne opravila.
Bez amputácie. Bez straty končatiny. Bez potreby rekonštrukčnej chirurgie na samej sebe.
Rešpekt publika dosiahol nové rozmery.
Jediný tvor, ktorý moje postavenie odmieta uznať, je ozbrojené vzdušné krídlo rezortu.
Vikinka.
Vikinka je papagáj.
Aby sme boli geopoliticky presní: Pragmatikov papagáj.
A mňa, diplomaticky povedané, vyslovene nemusí.
Kým pre psa a mačky som emocionálne centrum vesmíru, pre Vikinku som podozrivý cudzí element, ktorý neoprávnene okupuje jej vzdušný priestor.
Stačí, že sa priblížim ku klietke.
Okamžite našuchorí perie. Roztiahne krídla. Aktivuje bojový mód.
Vyzerá pritom ako operený generál pripravený na menší štátny prevrat.
A úprimne?
Mám pocit, že keby mohla, amputuje mi tie prsty, ktoré smoothie mixér nestihol dokončiť.
Medzi nami neexistuje žiadna citová väzba.
Sme vo fáze studenej vojny.
Nedávno sa však situácia dramaticky vyostrila.
Pragmatik nebol doma, takže logistika kŕmenia ostala na mne.
Pristúpila som ku klietke s miskou zrna.
A Vikinka vyhodnotila situáciu ako ideálny moment na prevrat.
Začala po mne agresívne vyštartovávať.
Krídla roztiahnuté. Pohľad psychopatického operenca. Atmosféra jak v Hitchcockovi.
Lenže vtedy sa prerátala.
Po tom, čo človek prežije nemocničné porady, smoothie incident a Projekt Píla, ho už veľmi nerozhádže papagáj s emočnou stabilitou rozčúleného taxikára.
A tak som na ňu úplne automaticky spustila tónom primára pred vizitou:
„Láskavo sa spamätaj, lebo budeš hladná.“
V tej chvíli by sa vzduch v obývačke dal krájať.
Vikinka kompletne zamrzla.
Očividne nečakala, že táto podriadená vyhrievacia stanica mačiek dokáže prepnúť do režimu:
„Už ma dnes nikto nebude vytáčať.“
Pozrela na mňa. Vyhodnotila riziko prázdnej misky. A okamžite stiahla krídla.
Potom sa urazene odšuchtala do rohu klietky s výrazom operenej aristokratky, ktorá práve prehrala parlamentné voľby.
Mohla som jej pokojne nasypať zrno.
Takže aktuálny stav rezortu je nasledovný:
Hojdačka drží.
Prsty mám všetky.
Vikinka pochopila, že potravinová diplomacia má svoje hranice.
A Brunko ma stále denne demoluje láskou pri bráne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára