Ak sa niekedy rozhodnete vydávať v zrelom veku, spoločnosť od vás automaticky očakáva jednu základnú diagnózu: akútny predsvadobný psychický rozvrat.
Podľa nepísaných pravidiel by mala byť nevesta minimálne dva týždne pred svadbou vo fáze pokročilého emočného kolapsu, hystericky riešiť servítky, bojovať s dodávateľmi a plakať nad odtieňom mašličiek.
Všetci v mojom okolí presne tento scenár očakávali.
Lenže ja som ich, chvalabohu, hlboko sklamala.
Ja som totiž nezačala terorizovať okolie dva týždne pred svadbou.
Ja som s organizovaným nátlakom začala systematicky už rok dopredu.
Vďaka tomuto chirurgicky presnému plánovaniu bolo všetko pripravené s takým predstihom, že posledné dva týždne pred svadbou som namiesto nervového zrútenia zažívala niečo omnoho podozrivejšie : pokoj.
Najväčší psychický rozklad nakoniec nezažíval Pragmatik. Ani ja.ale môj kamarát, ktorý dostal na starosť realizáciu mojej botanickej vízie.
Sto päťdesiat tulipánov.
Polovica modrých. Polovica bielych.
A tým „modrých“ myslím modrých. Nie „trochu dofialova“. Nie „modrastý podtón“.
Normálne osmanská modrá.
Keďže také tulipány existujú asi rovnako reálne ako voľné miesto pred nemocnicou v pondelok ráno, nastala menšia floristická alchýmia.
Treba bolo zohnať biele tulipány a nechať ich poctivo nasať modré farbivo.
Normálny človek by pri tejto informácii možno jemne spanikáril. Ja nie. Ja som len pokojne povedala: „Výborne.“
Môj kamarát však postupne prechádzal všetkými štádiami psychického spracovania reality.
Popretie. Hnev. Vyjednávanie. Rezignácia.
Najmä preto, že ma celé týždne provokoval vetami typu: „Žlté by boli krajšie.“ ŽLTÉ. Dodnes nechápem tú odvahu. Veď keď sa raz rok plánuje osmansko-modrá tulipánová estetika, tak predsa nepríde niekto s návrhom: „A čo tak slnečnicový kompromis?“ Nie.
MODRÝ TULIPÁN.
Moja vnútorná sultánka v tej chvíli odmietala akúkoľvek floristickú demokraciu.
O svadobných šatách som mala, samozrejme, úplne jasnú predstavu tiež. Látku sme boli strategicky kúpiť s kamoškami v Istanbule.
Pretože kde inde by mala zháňať látku žena, ktorá sa psychicky pripravuje na svadbu s energiou mierne vyčerpanej osmanskej panovníčky?
Celé to bolo absolútne logické.
A keďže väčšina veľkých vecí bola dávno pripravená, posledné dva týždne pred svadbou sa niesli v duchu pokojnej handmade výroby.
Každý večer som sedela v obývačke a postupne vyrábala: mini medíky, fľaštičky s pálenkou, taštičky, mašličky, menovky, a pravdepodobne aj nové formy lepiaceho šialenstva.
Postupne sa z našej obývačky stala kombinácia svadobnej dielne, medovinárstva a kreatívnej psychiatrie.
A práve tam začali mačky tušiť, že niečo nie je v poriadku.
Cica a Fifi ma totiž celé dni sledovali s rastúcim podozrením.
Normálne som im na tvárach videla otázky:
„Počkať… ona nepanikári?“
„Nevrčí na nikoho?“
„Nevyhľadáva konflikty s organizátormi?“
„Len si tu pokojne sedí a lepí mašličky ako psychicky stabilný človek?“
Obaja okolo stola pravidelne vykonávali bezpečnostné kontroly.
Cica preverovala kvalitu stužiek. Fifi testoval stabilitu krabíc tým, že si do nich okamžite sadol.
Samozrejme.
Pretože vo vesmíre mačiek existuje jednoduché pravidlo:
Ak sa niekde objaví krabica, je automaticky jeho vlastníctvom.
A tak sa jedného večera s absolútnou zenovou samozrejmosťou nasťahoval priamo medzi hotové medíky.
Normálne si sadol doprostred.
Obklopený sklíčkami a žltými viečkami vyzeral ako limitovaná edícia luxusného bio produktu.
Chýbala už len etiketa:
„Fifi Premium Honey Edition.“
Jeho výraz jasne hovoril:
„Áno. Som najkrajší medík z celej kolekcie.“
A úprimne?
Mal pravdu.
Cica meanwhile sedela vedľa stola s výrazom hlavnej kontrolórky kvality.
Raz mi dokonca labkou odpálila hotovú mašličku na zem a tvárila sa pritom úplne profesionálne, akoby práve odhalila vážne technologické pochybenie.
Počas tých dvoch týždňov som si uvedomila fascinujúcu vec:
Kým okolitý svet očakával hysterickú nevestu, ja som riešila úplne iné existenčné otázky.
Napríklad: Stačí mi pred svadbou jedna masáž? Alebo radšej dve?
Nakoniec vo mne zvíťazila lekárska opatrnosť.
Poistila som to.
Išla som týždeň pred svadbou. A potom ešte preventívne deň pred ňou.
Ten posledný deň pred dňom D už pripomínal regulárny wellness retreat:
masáž.
kozmetika.
manikúra.
a prosecco.
Veľa prosecca.
Myslím si, že keby ma vtedy niekto videl, vôbec by netušil, že ide o nevestu.
Vyzerala som skôr ako človek, ktorý úspešne unikol civilizácii a práve objavil vnútorný mier v hotelovom spa.
Keď som potom večer dokončila posledné mašličky a ľahla si na gauč, Cica okamžite ukončila svadobnú výrobu.
Bez diskusie.
V sekunde mi obsadila hrudník štyrmi kilami svojej autority a zablokovala ma v horizontálnej polohe.
Jej odkaz bol jasný:
„Svadobná manufaktúra končí. Nastupuje povinná mačacia postprodukcia a nútený relax.“
A tak som tam ležala.
Obložená mačkami. Uprostred obývačky voňajúcej medom a pálenkou. S čerstvo urobenými nechtami.
A s vedomím, že niekde v kýbloch sa polovica tulipánov poslušne mení na modré, zatiaľ čo druhá polovica si ešte stále zachováva dôstojnosť bielej neutrality.
Okolitý svet mohol pokojne očakávať hysterickú nevestu.
Ale v našom rezorte sme mali, ako vždy, všetko pod kontrolou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára