Ak si myslíte, že práca v humánnej medicíne s prísnymi hygienickými a bezpečnostnými protokolmi vás pripraví na všetko, očividne ste ešte nežili v domácnosti s mačacím syndikátom a mužským stavebným pragmatizmom.
Oficiálne totiž oznamujem, že v našom dome neexistujú pojmy: „súkromie“, „jednoduchá rekonštrukcia“ ani „rýchly stavebný zásah“.
Začnime tým, že horúca vaňa je moja obrovská slabosť.
Nie kúpeľ. Vaňa.
Plnohodnotné hydroterapeutické centrum s penou, sviečkami a emocionálnym resetom.
Ja vo vani nedržím hygienu. Ja tam regenerujem nervový systém.
Moja vášeň pre kúpele zašla kedysi tak ďaleko, že som vo svojom bratislavskom byte natlačila obrovskú rohovú vaňu do kúpeľne veľkej približne ako lepšia špajza.
Kúpeľňa mala asi 160 x 160 centimetrov. Vaňa 150 x 100.
Čiže keď si človek čistil zuby, zároveň sa už trochu kúpal.
Ale bola som šťastná.
Lenže potom som sa presťahovala k Pragmatikovi.
A tam?
Sprchový kút.
Len sprchový kút.
Taká tá čistá mužská hygiena: vojdeš, opláchneš sa, odídeš.
Žiadna filozofia. Žiadna relaxácia. Žiadna kultúra.
Pre mňa to bol akútny deficit základných životných podmienok.
Nasledoval preto päťročný strategický konflikt známy ako: Projekt Vaňa.
Najabsurdnejšie na tom bolo, že sme mali obrovskú kúpeľňu. Regulárnu wellness sálu.
Priestor veľký asi 2,5 x 3 metre, kde by sa pokojne dala organizovať menšia ORL konferencia aj s coffee breakom.
Ja som mala všetko premyslené do posledného centimetra. Presné rozmery. Presné línie. Presnú estetiku.
Normálne som k tej kúpeľni pristupovala ako k rekonštrukcii temporálnej kosti.
Lenže potom nastúpila mužská stavebná logika.
A tam sa moje chirurgické plánovanie stretlo s filozofiou:
„Veď približne to sedí.“
Nasledovalo obdobie, počas ktorého som sa naučila tri dôležité veci:
centimeter je veľmi relatívny pojem,
„to nevadí“ môže vyvolať ženský mikrostroke,
a láska sa občas meria schopnosťou nezabiť partnera pri montáži sanity.
Nebyť mojej vysokej emočnej sebakontroly, dodnes sedím niekde v rohu tej kúpeľne a jemne sa hojdám.
Ale Barana v sebe nezapriem.
Vybojovala som to.
Dnes mám konečne svoju vysnívanú wellness sálu: veľkú vaňu, sviečky, penu, farebné relaxačné svetlo, a samozrejme… mačky.
Pretože z mačacieho pohľadu je môj pobyt vo vani činnosťou s najvyšším stupňom ohrozenia života.
Dobrovoľne si ľahnúť do vody je pre nich asi niečo medzi exorcizmom a vstupom do jadrového reaktora.
Len čo pustím vodu, Cica okamžite nastupuje do služby.
Žiadne ležérne obšmietanie.
Nie.
Cica reálne najprv skontroluje perimeter.
Obíde vaňu. Skontroluje rohy kúpeľne. Nakukne za dvere.
Pravdepodobne preveruje, či tam nečíha krokodíl alebo vodný démon.
A potom zaujme svoju obrannú pozíciu.
Sadne si chrbtom k stene a čelom ku dverám ako člen elitnej ochranky prezidenta.
Jej výraz jasne hovorí:
„Moja Matka leží bezbranná vo vode. Je prakticky nepoužiteľná. Päť rokov bojovala za túto vaňu a ja nedovolím, aby jej ju teraz niekto pokazil.“
A ak Cica potrebuje odísť?
Fifi okamžite registruje medzeru v bezpečnostnom systéme.
Doklusá do kúpeľne a preberá službu.
Nie preto, že by miloval vodu.
Fifi vodu nenávidí s intenzitou človeka, ktorému omylom spadla ponožka do záchoda.
Ale solidarita je solidarita.
Táto ich eskortná vernosť pokračuje, samozrejme, aj v noci.
Tam sa však ochranný systém mení na taktilný manažment postele.
Kompetencie majú rozdelené s chirurgickou presnosťou.
Fifi je kontaktný typ.
Natlačí sa ku mne hore: k hlave, na plece, na hrudník.
Potrebuje kontrolovať biologické teplo a rytmus dychu ako malý chlpatý monitor vitálnych funkcií bez možnosti vypnutia alarmu.
Cica meanwhile drží dolný sektor.
Zafixuje ma medzi nohami tak dôsledne, že akýkoľvek pokus otočiť sa v spánku vyžaduje logistické plánovanie NATO.
A keď po extrémne náročnom týždni zaspím príliš tvrdo a bez pohybu, Cicu to začne znepokojovať.
Pre jej manažérsky mozog som zrazu podozrivo neaktívna.
Čo pravdepodobne vyhodnotí ako:
„Matka možno zomrela.“
Nasleduje nočný check-in.
Cica príde priamo k mojej hlave a začne mi intenzívne šliapať po vlasoch.
Nie agresívne.
Skôr profesionálne.
Takým tým štýlom:
„Haló. Fungujeme? Dýchame? Nevoláme veterinára?“
Až keď ju ospalo pritlačím k sebe pod paplón, spokojne zapradie, presunie sa späť k nohám a bezpečnostný perimeter je opäť stabilizovaný.
Ležím potom v tej mačkami okupovanej posteli, ale s absolútnym pocitom bezpečia.
Človek môže cez deň riešiť onkológiu, komplikované operácie a nemocničný chaos…
ale doma?
Doma ste jednoducho chránený objekt pod nepretržitým dohľadom mačacej eskortnej služby.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára