Ak by ste si dali tú námahu a systematicky pitvali povahy obyvateľov nášho domáceho rezortu, veľmi rýchlo by ste pochopili, že tu nefunguje žiadna univerzálna mačacia šablóna.
Máme tu dve úplne odlišné vesmírne energie.
Na jednej strane stojí Cica.
Impulzívna. Temperamentná. Majetnícka.
Malý chlpatý generál s emočnou stabilitou talianskej opery.
Na druhej strane sedí Fifi.
Nie ako nejaká precitlivená depresívna bytosť, ako by sa podľa mena možno čakalo.
Fifi je čistokrvný zenový mních. Pokojný donchuán. Mačací budhista, ktorý vyznáva filozofiu:
„Ak sa konfliktu dá vyhnúť, prečo pri ňom vstávať?“
Rozdiel medzi nimi najlepšie vidno vo chvíľach, keď sa ich dráhy pretnú.
Cica miluje akciu. Interakciu. Testovanie hraníc. Preventívne vojenské operácie.
Kedykoľvek má pocit, že jej teritórium — teda hlavne ja — potrebuje reorganizáciu, okamžite prechádza do ofenzívy.
Dobiedza do Fifiho. Vyháňa ho odo mňa. Prepadáva ho zo zálohy. A občas sa doňho normálne zahryzne.
Nie zo zlomyselnosti.
Len z čistého energetického prebytku.
Keby mala Cica ľudské povolanie, bola by kombináciou vojenskej veliteľky, krízovej manažérky a ženy, ktorá píše sťažnosti susedom ešte skôr, než stihnú robiť hluk.
Jej mozog permanentne analyzuje situáciu a pripravuje taktické scenáre.
Fifi meanwhile reaguje na jej WWE zápasy čistou meditáciou.
Nie zo strachu. Nie zo slabosti.
To je vyšší level sociálnej inteligencie.
Fifi si jednoducho povie:
„Dobre, drahá. Ak ťa to baví, ja radšej ustúpim. Nestojí mi to za kalorický výdaj.“
Namiesto toho, aby jej jednu výchovnú otcovskú šľahol, len jemne zavrčí a dôstojne odkráča preč, akoby bol nad všetkými pozemskými konfliktmi.
Tento jeho nekonfliktný budhizmus Cicu, samozrejme, privádza do nepríčetnosti.
Čo je pre nezainteresovaného diváka čistá televízna zábava.
Fifiho zen sa nádherne prejavuje aj priestorovo.
Fifi totiž neleží NA posteli.
Fifi je posteľ.
Rozleje sa cez moje veci s absolútnou pokojnou samozrejmosťou človeka, ktorý vlastní list vlastníctva na matrac aj paplón.
Keď prídem večer do izby a chcem si ľahnúť, ani nehne brvou.
Neuhne. Neposunie sa. Neexistuje ani náznak kompromisu.
Jeho pohľad jasne hovorí:
„Ja som tu doma. Ja som nábytok s pulzom. Ty sa nejako geometricky prispôsobíš.“
Až keď ho fyzicky posuniem bokom ako teplé vrece zemiakov, získam späť približne dvadsať percent matraca a základné ľudské práva.
Najkrajšie momenty našej domácej telenovely však prichádzajú po mojich službách.
Keď úplne vyčerpaná odpadnem na gauč a vypnem systém.
Vtedy sa deje niečo fascinujúce.
Hierarchia sa rozpustí. Zákopové vojny utíchnu. Obaja strážcovia uzatvoria dočasné prímerie.
Bez jediného zavrčania sa rozložia na mne a okolo mňa, akoby práve podpísali ženevskú konvenciu.
Cica ma fixuje pri nohách. Fifi sa nasťahuje k hlave.
A zrazu sme jeden synchronizovane pradiaci ekosystém.
Cica ma miluje intenzitou bojovníka. Fifi pokojom budhistu.
A keď som úplne vypnutá, obe tieto formy lásky sa bez problémov zmestia na jeden gauč.
A presne tento pocit hlbokej, mačkami stabilizovanej rovnováhy bol dôvod, prečo som sa jedného teplého popoludnia postavila pred náš nekonečne dlhý záhradný múrik.
Tentoraz za tým nebola služba ani nemocničné psychické MMA.
Bola som jednoducho len unavená.
A mierne emocionálne dopraskaná.
Moje vlastné ucho sa totiž po čase rozhodlo opäť mi pripomenúť svoju existenciu.
Je fascinujúce, ako človek dokáže roky pokojne operovať cudzie uši s absolútnym nadhľadom, ale keď začne vlastné telo vydávať podozrivé signály, mozog okamžite prejde do režimu:
„Výborne. Určite zomierame. A veľmi trápnym spôsobom.“
Lekár vo mne analyzoval príznaky. Pacient vo mne googlil katastrofické scenáre. A žena vo mne bola jednoducho otrávená.
Potrebovala som reset.
Nie psychologický. Nie spirituálny.
Normálny manuálny reset, pri ktorom človek drží v ruke štetec namiesto vlastnej existenciálnej krízy.
Rozhodla som sa preto obnoviť starý náter na múriku.
A ako správny Baran s absolútne nulovým odhadom rozsahu projektov som si, samozrejme, nepovedala:
„Namaľujem malý milý kúsok.“
Nie.
Pustila som sa do steny dlhej približne ako slovenské zdravotnícke reformy — čiže potenciálne nekonečnej.
Môj plán bol pritom krásne nevinný.
Namaľujem topoľ. Jeden strom. Trochu zelene. Trochu pokoja. Možno jemný stredomorský vibe.
Lenže realita so štetcom býva podobná ako prvé operačné stehy medika — človek má v hlave Michelangela, ale výsledok pripomína traumatizovanú zeleninu.
Môj prvý topoľ vyzeral ako uhorka v akútnej existenčnej kríze.
Chvíľu som na tú zelenú machuľu pozerala s výrazom človeka, ktorý práve pochopil, že jeho umelecká kariéra skončila ešte pred prijímačkami.
Ale potom sa vo mne aktivoval chirurgický mód.
„Dobre,“ povedala som si. „Nebudeme panikáriť. Revízia výkonu.“
Prestala som farbu drhnúť hore-dole ako dezinfekciu na operačnom stole a začala som jemne ťupkať hubkou a suchým štetcom.
Tmavozelený podklad. Stredne zelené lístie. Svetložlté odlesky.
Normálne som tomu stromu začala robiť farebný facelift.
A zrazu sa stal zázrak.
Tá zelená katastrofa začala vyzerať… prekvapivo stromovito.
Objavil sa kmeň. Konáriky. Dokonca aj atmosféra.
Topoľ zrazu nepôsobil ako biologická nehoda, ale ako strom, ktorý vlastní letný dom v Toskánsku a psychicky je na tom výrazne lepšie než ja.
Povzbudená týmto nečakaným úspechom som sa pustila do makov.
Prvý lupienok bol čistý heroický výkon.
Sedela som nad ním v takom sústredení, akoby som operovala posledný funkčný nerv v republike.
Ale keď sa podaril ten správny zvlnený tvar a sýtočervená farba, niečo vo mne sa definitívne odblokovalo.
A vtedy sa to celé vymklo spod kontroly.
Múrikový ekosystém začal expandovať.
Pribudli ďalšie maky. Tulipány. Trávy. Guľaté stromčeky.
Jeden elegantný. Druhý veselý. Tretí vyzeral, akoby mal vlastný podcast o duševnom zdraví.
Celý ten starý šedý múr sa postupne menil na niečo medzi botanickou terapiou, rozprávkou a miernym psychickým breakdownom vo farbách.
A moja mačacia rada?
Samozrejme vykonávala odborný stavebný dozor.
Keď som ich zbadala sedieť na dlažbe, skoro som sa zadusila od smiechu.
Obaja sedeli úplne nehybne, smrteľne vážni, s výrazom kolaudačnej komisie tesne pred tým, než zamietne projekt pre nedostatočný počet makov.
Fifi vyzeral ako profesor umeleckej akadémie, ktorý práve mentálne analyzuje symboliku topoľa v postmodernej záhradnej omietke.
.jpg)
Cica mala výraz človeka, ktorý síce nič nemaľoval, ale aj tak je presvedčený, že by to zvládol organizačne lepšie.
Celé toto dôležité divadlo však bola len predohra.
Keď som si po maľovaní unavená ľahla na lehátko, nastala okamžitá zmena režimu.
Cica aj Fifi okamžite zahodili svoje profesionálne pózy.
Cica vyskočila ku mne a usadila sa mi na bruchu s majestátnosťou cisárovnej kontrolujúcej svoje územie.
Odtiaľ sledovala: vtáky, muchy, stromy, pravdepodobne aj ekonomický vývoj Európskej únie.
Fifi sa meanwhile rozlial vedľa mňa do svojho klasického zenového stavu.
Ležala som tam.
Na bruchu mačacia dozorkyňa. Vedľa mňa pradiaci budhistický terapeut. Pred nami farebný múrik. Nad nami slnko.
A celý ten smútok, ktorý som mala v sebe kvôli uchu, zrazu nebol až taký obrovský.
Pretože človek niekedy nepotrebuje vyriešiť celý život.
Niekedy stačí namaľovať topoľ, prežiť vlastnú umeleckú katastrofu a mať pri sebe dve chlpaté bytosti, ktoré sú presvedčené, že ležať na vás je plnohodnotná forma medicíny.
Moja domáca diagnóza bola preto definitívne uzavretá:
Status post reconstructionem muri floralis cum populo et papaveribus — sanatio psychica progressiva.
Stav po rekonštrukcii múrika s topoľmi a makmi.
Psychika stabilizovaná.
Definitívne mačkami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára