V medicíne platí jedno staré pravidlo:
najťažšia na chirurgii nie je chirurgia.
Otvoriť krk, odstrániť nádor, preparovať nervy tak, aby pacient po operácii neodišiel s výrazom človeka po lacnom botoxe — to je tá jednoduchšia časť dňa.
Tam existujú pravidlá. Anatómia. Logika. Hemostáza.
Človek aspoň približne vie: kde čo je a čo sa stane, keď to prereže.
Omnoho nebezpečnejšia disciplína sú medziľudské vzťahy, nemocničná politika a zvláštna forma kolektívneho psychického MMA, ktorá sa v zdravotníctve občas odohráva medzi vizitou a obedom.
Po takom dni mám pocit, že môj mozog vyzerá ako špongia, ktorou niekto tri hodiny čistil operačný stôl.
A práve vtedy nastupuje moja osobná forma terapie:
osemdesiat kilometrov samoty v aute.
Presne taká vzdialenosť delí náš dom od nemocnice.
Hodina čistého času, počas ktorej sa postupne mením z vyčerpanej chirurgičky späť na civilizovaného človeka schopného komunikovať bez použitia operačných nástrojov.
Mojím najnovším terapeutickým zariadením je Peugeot 2008.
K tomuto modelu mám hlboko nezdravý emočný vzťah.
Ten predchádzajúci mal necelé štyri roky a milovala som ho úprimne, oddane a finančne nezodpovedne.
Bol oranžový.
Taký ten odtieň, ktorý vám ráno kričí do tváre:
„DOBRÉ RÁNO, ŽIVOT JE DOBRODRUŽSTVO!“
…aj keď vy by ste v tej chvíli najradšej ležali v tmavej miestnosti a nereagovali na podnety.
A potom prišla tá osudná servisná prehliadka.
Dodnes tvrdím, že autoservisy by mali mať pri vstupe varovanie podobné kasínam:
„Pozor. Pobyt v tomto priestore môže viesť k impulzívnym finančným rozhodnutiam.“
Vošla som tam psychicky zdecimovaná po jednom mimoriadne „výživnom“ dni na klinike.
V hlave mi ešte doznievali absurdné debaty, tri nevyriešené problémy a minimálne jeden človek, ktorého by som najradšej poslala na povinný mesačný pobyt do tibetského kláštora.
A tam som HO uvidela.
Stál uprostred showroomu ako zjavenie.
Nový Peugeot 2008.
Modrá metalíza.
Nie obyčajná modrá.
To bola taká modrá, akú pravdepodobne používajú v nebi na upokojenie vyhorených zdravotníkov.
Normálny človek by si povedal:
„Pekné auto.“
Ja som sa naň pozrela a môj mozog okamžite spustil kompletnú psychiatrickú racionalizáciu.
„Maminka,“ prihovoril sa mi vnútorný hlas s absolútnou vážnosťou, „toto už nie je otázka luxusu. Toto je otázka mentálneho prežitia.“
V tej chvíli som s úplnou medicínskou istotou pochopila, že moje psychické zdravie je životne závislé od modrej metalízy.
Pretože staré auto bolo oranžové.
A oranžová po dvanásťhodinovej službe jednoducho nelieči dušu tak ako hlboká terapeutická modrá.
Diagnóza bola jasná. Indikácia urgentná. Prognóza bez intervencie neistá.
Do týždňa bol vybavený úver.
Dodnes si myslím, že keby tam namiesto auta stálo Ferrari, odišla by som domov pravdepodobne bez obličky.
Najhoršie na tom celom je, že toto už bolo DRUHÉ auto, do ktorého som sa zamilovala počas servisnej prehliadky.
Začínam mať podozrenie, že Pragmatik bude musieť chodiť na servis namiesto mňa, inak raz skončíme s hypotékou na elektrické SUV a ja budem tvrdiť, že to bolo nevyhnutné pre stabilizáciu nervového systému rezortu.
A tak teraz sedím vo svojej modrej oáze pokoja a vyrážam na diaľnicu.
Dominantou celej trasy sú tri ikonické tunely.
Tieto tri diery do kopca sú architektonickým pamätníkom slovenskej vytrvalosti, pretože sa stavali približne tridsať rokov.
TRIDSAŤ.
Za ten čas ľudstvo stihlo objaviť genóm, poslať sondy na Mars, rozbehnúť umelú inteligenciu a ja som stihla: vyštudovať medicínu, získať atestácie, prežiť nemocničné reformy a vychovať generáciu mladých lekárov.
Ale naše tunely si žili vo vlastnom časopriestore.
Vždy keď nimi prechádzam, mám pocit hlbokej úcty k robotníkom, ktorí tie kamene očividne ohlodávali lyžičkami a pilníkmi na nechty.
Aby som sa z tej slovenskej reality definitívne nezbláznila, v mojom modrom portáli unikám do iného sveta.
Z reproduktorov znie Narnia.
Je fascinujúce, že dospelá žena, chirurgička a onkologička nachádza absolútny vnútorný pokoj pri príbehu o hovoriacich zvieratách a večnej zime, zatiaľ čo za oknom ubieha slovenská diaľnica s oranžovými kužeľmi a tromi generáciami nedokončených opráv.
Narnia funguje ako dekompresná komora.
S každým kilometrom zo mňa opadáva nemocničný prach, toxické debaty aj mentálny šum.
Keď konečne zaparkujem pred domom, prichádza prvá vlna pozemskej terapie.
Brunko ma okamžite víta plnohodnotným retrieverím body-checkom, pri ktorom mám občas pocit, že mi chce zlomiť rebrá z čistej lásky.
Spoza dverí sa ozve Viky:
„Čo, moja?“
Ten tón má v sebe všetko.
Lásku. Kontrolu. Mierne hodnotenie. Aj podozrenie, že určite nesiem jedlo.
Po takom dni mám nemenný rituál.
Musím si na chvíľu ľahnúť na gauč, zavrieť oči a prestať existovať.
A vtedy prichádza najkrajší moment celého dňa.
Netrvá ani minútu a dochádza k totálnej okupácii územia.
Cica aj Fifi okamžite zabúdajú na svoje denné vojny, vyhadzovanie sa zo záchoda aj vzájomné psychologické operácie.
Bez jediného konfliktu sa rozložia okolo mňa v dokonalej mačacej symbióze.
Akoby objavili zmysel života:
mäkký gauč, človek nablízku, nikam netreba ísť, svet je dočasne bezpečný.
A ten obrovský balík stresu, ktorý som si priniesla z nemocnice v hlave aj na pleciach, sa pod vlnou pradenia zrazu vyfúkne ako prepichnutý balón.
Po polhodine tejto chlpatej rehabilitácie som opäť schopná fungovať.
Vstať. Urobiť večeru. Normálne sa rozprávať. A v pokoji si ju vychutnať s Pragmatikom.
Svet je zasa na chvíľu v rovnováhe.
Aspoň do ďalšej servisnej prehliadky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára