Ak by si niekto pred piatimi rokmi dal tú námahu a systematicky analyzoval mocenské štruktúry nášho domáceho rezortu, musel by dospieť k jednoznačnému záveru:
Fifi je neotrasiteľný vládca domácnosti.
Bol to dospelý, rešpektovaný, veľký kocúr s vybudovaným teritóriom, stabilnou autoritou a pokojom mafiánskeho bossa, ktorý už nemusí nikomu nič dokazovať.
Keď sme ju priniesli domov, nebola to ani tak mačka ako skôr biologický koncept mačky.
Mala sotva pol kila.
Bola taká malá, že človek mal permanentný podvedomý strach, že ju pri silnejšom kýchnutí odfúkne do susednej dediny.
Prešla by cez dieru v plote. Cez poštovú schránku. Pravdepodobne aj cez administratívne medzery slovenského zdravotníctva.
Fifi sa na ňu spočiatku pozeral s noblesou skúseného zenového mnícha.
Takým tým pohľadom:
„Dobre, drahí moji. Ak vás baví opatrovať toto chlpaté embryo, ja vám do toho nebudem zasahovať.“
Racionálne uvažujúci človek — prípadne lekár so základnými znalosťami sociálneho správania cicavcov — by očakával, že dospelý samec prirodzene prevezme mentorskú rolu.
A to malé polkilové nič bude poslušne cupitať v jeho tieni.
Lenže mačacia psychológia je disciplína, ktorú by nezvládol ani Freud po troch energetických drinkoch.
Cica totiž v priebehu niekoľkých mesiacov predviedla geopolitický prevrat, aký by jej závideli aj historické diktatúry.
Z malého vystrašeného mačiatka sa stal plnohodnotný, vysoko efektívny a emocionálne nekompromisný terorista domácnosti.
Začalo to nenápadne.
Plazivou anexiou územia.
Najprv obsadila miesto nad krbom.
Fifi len jemne povzdychol a dôstojne ustúpil.
Ako diplomat, ktorý nechce plytvať energiou na konflikt s psychicky nestabilným protivníkom.
To bola jeho osudová chyba.
Pretože Cica v tej chvíli pochopila jednu zásadnú vec:
Fifiho budhizmus nie je obranný mechanizmus. Je to bezpečnostná chyba systému.
Potom prišiel gauč.
A tam už nešlo o symboliku.
Tam išlo o strategické územie.
Fifi sa ešte chvíľu snažil zachovať dôstojnosť veľkého kocúra, ale Cica medzitým rozbehla plnohodnotnú mocenskú operáciu.
Obsadila jeho miesto. Jeho deku. Jeho trajektóriu pohybu. A podľa mňa postupne aj jeho vôľu žiť.
Od toho momentu sa mocenské štruktúry otočili o stoosemdesiat stupňov.
Dnes má Cica päť rokov, poctivé štyri kilá a riadi celý rezort s autoritou mafiánskeho bossa po úspešnom prevrate.
Kontroluje: gaučové zóny, logistiku pohybu, distribúciu kapsičiek, aj strategické polohy na spanie.
Veľký dospelý Fifi dnes občas chodí po byte tak opatrne, akoby býval v podnájme u emocionálne nestabilného diktátora.
Stačí jeden jej ikonický prísny pohľad.
Taký ten výraz primára na vizite, keď medik netuší, kde sa anatomicky nachádza plexus brachialis.
A Fifi okamžite preventívne opúšťa priestor.
Cica dokonca zašla tak ďaleko, že používa JEHO záchod.
Ale svoj vlastný mu používať zakazuje.
A nedajbože, aby po návšteve toalety ostal Fifimu na labke prichytený kúsok podstielky.
V tej chvíli Cica okamžite zahajuje hygienickú protiteroristickú operáciu.
Naháňa ho po dome a hlučne ho „oprašuje“, akoby bola hygienik, bezpečnostná služba a toxikológ v jednej osobe.
Fifi to celé znáša s výrazom unaveného filozofa, ktorý kedysi veril v mierové riešenia konfliktov.
Samozrejme, vie byť aj asertívny.
Najmä pri krájaní mäsa.
Vtedy mi stojí pri nohe a vedie dlhý emocionálny podcast o zlyhávaní personálu a katastrofálne meškajúcom servise.
Ale pred Cicou?
Tam kapituluje kompletne.
Niekedy sedím večer na našom gauči obložená týmito dvoma chlpatými generálmi a premýšľam, aká neuveriteľná powerbanka je ich svet.
V mojej profesii človek denne naráža na tlak, ego, zvláštne mocenské hry a vzťahy, pri ktorých má občas pocit, že čím viac energie, času a srdca do všetkého dáva, tým samozrejmejším sa to pre okolie stáva.
Ale u nich?
Im je úplne jedno: koľko hodín som stála na sále, koľko problémov som riešila, či som silná, unavená, alebo psychicky roztečená ako maslo na kapote auta v auguste.
Ich vzťah ku mne nie je obchod.
Keď som úplne vybitá, táto kedysi polkilová miniatúra diktátora odhodí všetky svoje mocenské ambície, príde ku mne, pritlačí sa mi na hruď a spustí také intenzívne pradenie, že mám pocit, akoby mi vibračnou terapiou resetovala nervový systém.
A vtedy pochopím jednu veľmi zvláštnu vec.
Najväčšia sila ich sveta nespočíva v tom, že ma milujú, keď fungujem.
Ale že ma berú úplne celú.
Aj keď nefungujem.
A to je v našom rezorte tá najúčinnejšia forma intenzívnej starostlivosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára