Expedícia Belgicko časť piata : Z pieskového hovna rovno do masy hovien

Keďže na dnes opäť hlásili upršaný deň, rozhodli sme sa zahájiť ho pokojne a kultivovane – spoločnými raňajkami aj s našou hostiteľskou rodinkou.

Hostiteľka bola vo svojom živle.

Presnejšie v stave absolútnej eufórie z možnosti rozdať sa do posledného centimetra štvorcového prestretého stola.

Stôl sa prehýbal pod množstvom belgických dobrôt, šalátikov, pečiva, koláčikov, nátierok a, samozrejme, čokolády na približne tisíc spôsobov.

Belgický vzťah k čokoláde ma spočiatku fascinoval.

Teraz už vlastne nie.

Oni ju totiž dajú aj do paštéty.

V tej chvíli som pochopila, že v Belgicku neexistuje hranica medzi sladkým a slaným. Existuje iba jedlo, v ktorom čokoláda je, a jedlo, do ktorého ju ešte nestihli dať.

Po raňajkách sme sa vybrali do miestnych potravín nakúpiť domov belgické kulinárske špeciality. Pretože zásob belgickej čokolády, praliniek a ďalších nevyhnutností zjavne nikdy nie je dosť.

A potom prišlo popoludnie.

Výlet v hovnách

Belgicko má jednu zvláštnosť, ktorú si človek hovoriaci po slovensky začne po niekoľkých dňoch všímať.

Hoven.

Zandhoven.

Massenhoven.

Historicky je to, samozrejme, celé úplne nevinné. -hoven označuje dvory či usadlosti.

Lenže skúste to vysvetliť trom Slovenkám v aute.

Zandhoven.

Pieskové hovno.

To ešte človek zvládne.

Dokonca sme si poctivo odfotili tabuľu s červenou čiarou:

KONIEC ZANDHOVENU.

Človeka zaplaví zvláštny pocit úľavy.

Tak.

Jedno hovno máme úspešne za sebou.

Prejdete pár sto metrov.

MASSENHOVEN.

Masa hovien.

A v tej chvíli sme pochopili, že belgická cestná sieť je vlastne dokonalou metaforou života dospelej ženy.

Celý deň riešiš nejaké hovno. Vyriešiš ho. S pocitom dobre vykonanej práce prekročíš pomyselnú tabuľu KONIEC HOVNA, na chvíľu nadobudneš presvedčenie, že odteraz už bude pokoj...

A potom prejdeš pár sto metrov.

MASSENHOVEN.

Vitaj v mase ďalších hovien.

A že ich všetky tri v každodennom živote riešime požehnane.

Našťastie naša vedúca výpravy zvláda životné hovná čoraz lepšie.

Oftalmo sa totiž vzhľadom na isté životné udalosti učí byť priebojnejšia. Dominantnejšia. Menej ustupovať, viac si stáť za svojím a občas jednoducho povedať:

Nie. Teraz idem ja.

A treba povedať, že výsledky sú viditeľné.

My dve jej osobnostný rast pozorne sledujeme, podporujeme ho a sme na ňu patrične hrdé. Navyše vo funkcii vedúcej belgickej výpravy si vedie skutočne výborne. Vozí nás, organizuje nás, zvláda diaľnice, zápchy, kruhové objazdy, naše požiadavky aj spontánne zmeny programu.

Dnes však zrejme došlo k miernemu prenosu novonadobudnutej dominancie aj do belgických pravidiel cestnej premávky.

Na jednej križovatke sa totiž z pravej strany objavilo auto, ktorému mala dať prednosť.

Nedala.

Prešli sme.

Chvíľka ticha.

A potom sa spoza volantu ozvalo úprimne zamyslené:

„Prečo som tomu autu sprava nedala prednosť? Lebo som dominantná?“

Koniec.

Tri dospelé ženy vybuchli nádherným smiechom.

Našťastie vodič auta sprava naše ospravedlňujúce pohľady a úsmevy prijal s pochopením.

Možno pochopil, že sa práve stal nevinnou obeťou osobnostného rastu jednej slovenskej oftalmologičky.

Terapia evidentne funguje.

Možno až príliš.

---

Naša cesta hovnami nás priviedla aj do miestneho záhradno-domáceho nákupného centra Rijmenants.

To je presne ten typ obchodu, do ktorého človek vojde s presvedčením, že nič nepotrebuje, a o pätnásť minút neskôr stojí medzi zebrami, halloweenskymi tekvicami, sviečkami, bronzovými sochami a koňom za osemtisíc eur a premýšľa, ako bez toho všetkého doteraz dokázal žiť.

Bolo tam obrovské množstvo absolútnych hovadín.

Ale krásnych hovadín.

Do domu. Do bytu. Do záhrady. Na stôl. Na stenu. Pred dom. Za dom. A pravdepodobne aj na miesta, o ktorých zatiaľ netušíte, že ich treba dekorovať.

MRI zaznamenala najväčší praktický úlovok výpravy – zimné rukavice a šál.

Oftalmo zase objavila šampón Istanbul.

Samozrejme.

Pretože Istanbul nás očividne odmieta nechať na pokoji a nostalgia si človeka nájde aj v belgickom záhradnom centre.

A ja?

Ja už predsa nič nekupujem.

Mám nakúpené minimálne na rok dopredu, účet je vybrakovaný a miesto v kufri už prakticky neexistuje.

Takže ja už iba pozerám.

A musím povedať, že som kočka.

Čo je, koniec koncov, jediný relevantný výsledok celého toho shoppingu.

Napriek svojmu pevnému rozhodnutiu už nič nekúpiť som objavila čistiaci prostriedok Pierre d’Argent.

Ale to sa, samozrejme, ako shopping nepočíta.

To je domácnosť.

Som veľmi zvedavá, čím ma prekvapí. Podľa obalu čistí, leští a chráni, takže pri množstve deklarovaných schopností už od neho očakávam minimálne to, že po otvorení nádoby vyjde džin a uprace celý dom.

---

A potom sa na mojom telefóne objavila predpoveď:

Massenhoven, 22 °C.
Dnes večer je možný dážď.

Možný.

Medzitým sme Massenhoven opustili a dorazili späť domov do Schilde.

A tam sa nebo otvorilo.

Sedeli sme pred domom v aute a nemohli vystúpiť, pretože medzi nami a vchodovými dverami už neprebiehal dážď.

Prebiehala hydrologická udalosť.

A tým sa dnešná belgická filozofia definitívne uzavrela.

Najprv pieskové hovno.

Potom masa hovien.

A nakoniec ich v Schilde všetky poriadne spláchlo.

---

Večer sme zakončili presne tak, ako sa na našu belgickú expedíciu patrí.

Ďalším pokračovaním Fries Tour.

Megamnožstvom hranoliek a ďalších vyprážaných dobrôt, samozrejme s množstvom rôznych omáčok, tentoraz v kruhu našej novej belgickej rodiny a ich priateľov.

A bolo nám dobre.

Po všetkých kilometroch, Bruseli, Oostende, Bruggách, nákupoch, dažďoch, hranolkách, pralinkách, čokoláde a dnešných hovnách sme už vlastne neboli návšteva.

Na chvíľu sme jednoducho patrili k nim.

Potom už zostávala posledná disciplína dňa.

Balenie.

Po výdatných shoppingoch to na prvý pohľad vyzeralo ako úloha vyžadujúca znalosti pokročilej geometrie, priestorovej predstavivosti a možno aj drobný zásah do základných zákonov fyziky.

Ale zvládli sme to.

Samozrejme.

S gráciou.

Po krátkej repozícii obsahu bola batožina uzavretá per primam.

Bez dehiscencie zipsov a bez potreby revízie.

Všetko našlo svoje miesto, kufre sa zavreli a belgická misia bola úspešne skomprimovaná.

Zajtra nás čaká už len posledná zastávka v Antverpách.

Potom hajde na letisko a domov.

Belgicko, začni sa s nami pomaly lúčiť.

Odchádzajú tri ženy, ktoré za pár dní zvládli Brusel, Oostende, Bruggy, Schilde, belgické diaľnice, tunely, dážď, hranolky, čokoládu, shopping aj kompletnú škálu miestnych hovien.

Kufre sú zavreté.

Nálada výborná.

A záverečná správa o zdravotnom stave expedície znie:

Vedúca výpravy je klinicky stabilná, orientovaná, sebavedomá a čoraz dominantnejšia.

Prognóza pre vodičov prichádzajúcich sprava zostáva neistá. 🤣🤣🤣

Expedícia Belgicko časť štvrtá: Ako ma proti mojej vôli donútili nakupovať

Po troch dňoch, počas ktorých sme sa po Belgicku presúvali v mierkach menšieho vojenského ťaženia, padlo strategické rozhodnutie.
Dnes zostávame v desaťkilometrovom perimetri.
Žiadne Bruggy. Žiadny Brusel. Žiadne pobrežie. Žiadne dve hodiny v aute. Budeme sa kultúrne a nenáročne pohybovať v okolí malebného Schilde, kde nás hostí sestra Oftalmo.
Znelo to nevinne.
A potom Oftalmo vyslovila slovo:
Shopping.
Nie.
Ja totiž nenakupujem rada. Môj ideálny nákup prebieha medzi druhou a treťou hodinou ráno, v posteli, v pyžame, s telefónom v ruke a bez jediného človeka, ktorý by odo mňa očakával, že si niečo vyskúšam.
Môj štandardný nákupný algoritmus: polnočné bezvedomie, modré svetlo displeja, nulová gravitácia a kuriér ako jediný kontakt s realitou.
Oftalmo nás však presvedčila, že nie je shopping ako shopping.
Považovala som to za propagandu.
Neskôr som musela uznať, že mala pravdu.
Vyrazili sme teda na centrálnu nákupnú tepnu Schilde a hneď v prvom obchodíku nastal jav, ktorý sa u mňa vyskytuje približne s frekvenciou Halleyho kométy.
Mne sa zapáčilo oblečenie.
A nie hocijaké.
Rifle.
Modré aj biele.
So srdiečkami. Červenými.
Normálne som na ne pozerala a mala som pocit, že niekto konečne pochopil, že rifle nemusia vyzerať ako všetky ostatné rifle na planéte.
Vyskúšala som ich.
Sedeli.
Ja som bola nadšená.
Lenže chýbal top.
A keďže ja nenakupujem kus oblečenia, ale okamžite v hlave vykonávam komplexnú rekonštrukciu celého outfitu vrátane topánok, bolo rozhodnuté:
Rifle idú zatiaľ do diagnostického sledovania.
Poznámka ošetrujúceho lekára: pacient vykazuje akútny záujem o denim so srdiečkami. Prognóza nepriaznivá — vysoké riziko kúpy pri náleze vhodného zvršku.
Objavila som ešte nádherné červené šaty, ale tie by potrebovali o číslo väčšiu verziu mojej osoby, takže sme pokračovali ďalej.
Červené šaty teda ostali v obchode. Nie preto, že by som ich nechcela. Náš vzťah jednoducho stroskotal na anatomických nezhodách.
Prešli sme niekoľko obchodov bez zásadného ekonomického dopadu na rodinné rozpočty.
A potom sa prihlásila biológia.
Presnejšie urológia.
Bolo mi treba cikať.
Od tej chvíle už nešlo o shopping. Išlo o pátraciu akciu po kaviarni disponujúcej dvoma základnými civilizačnými výdobytkami:
kávou a WC.
Zatiaľ čo bežný turista sa orientuje podľa Google Maps, môj vnútorný navigačný systém v cudzom meste primárne skenuje piktogramy panáčikov a paneniek na dverách.
Po dlhšom hľadaní sme ju našli.
Kaviareň.
Nie toaletu.
Toaleta bola už len pridružený benefit zdravotníckeho zariadenia s kofeínovou licenciou.
Objednali sme si kávičky, usadili sa a pani pred nás položila niečo, čo by som pokojne zaradila medzi malé belgické umelecké diela.
Ja som dostala asi najkrajšiu kávu svojho života.
Pena, šľahačka, sušienkové kúsky, malá čokoláda, všetko na drevenej tácke a vedľa toho espresso.

 
A navyše bola fakt dobrá.
Takže po úspešnej evakuácii močového mechúra a kultúrno-kofeínovom zážitku som bola opäť pripravená čeliť textilnému priemyslu.
A vtedy to prišlo.
V jednom obchodíku na mňa žmurkalo červené tričko.
Také to červené, ktoré nehovorí „som praktický kus oblečenia“.
To červené hovorilo:
„Obleč si ma a prestaň vymýšľať.“
Oblečiem.
Sadlo.
Predavačka ma ešte trochu poupravovala, zapravila, potiahla...
Pozriem do zrkadla.
Do riti.
Veď ja som šik.

Tričko som už odmietla vyzliecť.
V tej chvíli prestalo byť tovarom a stalo sa súčasťou pacienta. Odstránenie už bolo možné len chirurgicky alebo po zaplatení pri pokladni.
Zvolili sme konzervatívnejší postup.
Kým Oftalmo a MRI poctivo chodili po obchode, skúmali textílie a vytvárali dojem žien, ktoré prišli nakupovať, ja — človek zavlečený na shopping násilím — som ešte našla čižmičky.
A vtedy som si spomenula na biele rifle, ktoré sme cestou za záchranou močového mechúra videli vo výklade. Už na dotyk boli fantastické. Mäkké, príjemné a teraz som navyše mala červený vrch a čierne čižmy.
Čiže vznikla diagnóza.
Chýbali biele nohavice.
Vrátili sme sa.
Obliekla som ich.
A sadli, ako sa ľudovo hovorí...
jak riť na šerbeľ.

A tá riť...
Ó là là.
🤣🤣🤣
Neviem, čo presne sa v posledných mesiacoch stalo, ale prvýkrát po dlhej dobe som sa na seba v zrkadle nepozerala spôsobom: tu treba niečo zamaskovať, toto prekryť a toto radšej nekomentovať.
Z medicínskeho hľadiska išlo o jasnú remisiu sebakritiky.
Vizuálny nález: mimoriadne uspokojivý.
Terapeutický záver: kúpiť a neodkladať.

Pozerala som sa a hovorila som si:
No dobre, dievča. Toto už začína byť fakt pekné.
Takže som sa z prvého kola shoppingu vracala prakticky kompletne vynovená.
A teraz dôležitá štatistika:
MRI: nič.
Oftalmo: nič.
Ja, ktorá nenávidí shopping: skoro celý outfit.
🙈🙉
Doma sme len presadli do auta, pretože bolo potrebné absolvovať ešte miestny supermarket a nakúpiť poživatiny.
A tam som objavila budúcnosť vysokohorskej turistiky.
Víno.
V pohári.
Ale nie fľaša vína a pohár.
Nie plechovka vína a plastový pohár.
Už naplnený vínový pohár, zvrchu zatavený fóliou.
Zostala som stáť v nemom úžase.
Veď to je geniálne!
Patent storočia.

Iní ľudia riešia na túru energetické gély, ionťáky a magnézium. Ja som práve našla zatavený vínový pohár s okamžitou vrcholovou pohotovosťou.
To si vytiahneš na vrchole hory, strhneš fóliu a rovno držíš pohár vína.
Žiadne prelievanie. Žiadna plechovka. Žiadna logistika.
Civilizácia dosiahla svoj vrchol.
Oftalmo môj objav zhodnotila podstatne menej vizionársky:
„Nie. To kupovať nebudeš. Vína máme doma plnú prdel.“
Ale ona vôbec nepochopila pointu.
TO NIE JE O VÍNE.
Je to o momente!
O rituáli!
O tom, že stojíš na štíte, odtrhneš fóliu a nemusíš si prosecco nalievať z plechovky do plastového pohára ako nejaký horský bezdomovec!
Nevadí.
Kým si ostatné vyberali belgické omáčky, syry a ďalšie potraviny, môj organizmus sa rozhodol, že shoppingu bolo dosť.
Prišla slabosť.
A dosť výrazná.
Diferenciálna diagnostika bola široká: hypoglykémia, dehydratácia, vyčerpanie alebo akútny abstinenčný syndróm z nedostatku prosecca.
Hostiteľka neskôr bez zaváhania stanovila správnu diagnózu.
Takže sme urýchlene zamierili domov a ja rovno do horizontálnej polohy.
Hostiteľka sa na mňa pozrela, potom na Oftalmo a MRI a situáciu okamžite správne vyhodnotila:
„Vy ste ju uštvali! Vy ste jej nedali žiadny alkohol!“
🤣🤣🤣🤣
KONEČNE LEKÁR, KTORÝ ROZUMIE MOJEJ FYZIOLÓGII.
Samozrejme, okamžite som sa posťažovala.
Áno.
Uštvali ma.
Áno.
Nedali mi alkohol.
A dokonca mi zakázali kúpiť víno v pohári.
Po obede, tekutinách, kofeíne a krátkej resuscitácii však nastal návrat vitálnych funkcií.
A vyrazili sme na shopping – druhé kolo.
Tentoraz s nami išiel aj hostiteľkin syn. Škola sa blíži a malého belgického Pragmatika bolo potrebné obliecť.
Hneď na začiatku sme sa zastavili v miestnej pralinkárni, kde sme si definitívne potvrdili jeden zásadný vedecký poznatok tejto expedície:

Manon je afrodiziakum.
Neviem, či to už publikovali v Lancete.
My to však považujeme za uzavreté.
Kým sa Oftalmo venovala malému belgickému Pragmatikovi, ja som sa, samozrejme, venovala svojej hlavnej aktivite dnešného dňa.
Hľadaniu toalety.
A potom...
Potom som objavila športové oblečenie.
A tu už išla všetka skromnosť bokom.
Našla som niekoľko kúskov na tréning, ktoré dokonca na diaľku schválil aj pán tréner. A keďže ho ešte plánujem v budúcnosti potrebovať, rozhodla som sa jeho odbornú autoritu tentoraz nespochybňovať.
Ale...
Veľkosť 38.
A ono to fakt sedí.
Opakované meranie potvrdilo nález.
Nešlo o laboratórnu chybu.
🤣🤣🤣
A to moje telíčko začína mať normálne tvar.
Dokonca som si v kabínke dovolila luxus, ktorý som si kedysi veľmi neužívala.
Postavila som sa pred zrkadlo a namiesto hľadania chýb som sa jednoducho pozerala.
Nohy.
Pás.
Zadok.
Prdel je šik.
Hotovo.
Toto nie je narcizmus.
Toto je objektívny výsledok dlhodobého klinického pozorovania. 😂
A áno.
Som na seba hrdá.
Nakoniec pribudli ešte nejaké pekné blúzky, ďalšie rifle a zopár vecí na tréning.
MRI medzitým naďalej veľmi presvedčivo predstierala, že nakupuje.
A Oftalmo, zrejme pod tlakom nepriaznivej štatistiky, na poslednú chvíľu kúpila aspoň dva topy.
Čiže konečné skóre belgického shoppingu:
Ženy, ktoré ma tam dotiahli: skoro nič.
Žena, ktorá shopping nenávidí: pol Belgicka.
🙈🙉🤣
A keď už sme úspešne vyčerpali textilný priemysel Schilde, nastal čas na jedlo.
Večer sme zakončili v miestnom poke bare.
A to bol zase úplne iný druh radosti.
Každý si namixoval svoju misku podľa vlastnej predstavy, sadli sme si spolu za stôl a po celom dni sme tam zrazu sedeli spokojní, najedení, ovešaní taškami a s pocitom, že dnešný deň vlastne vôbec nepotreboval žiadnu veľkú belgickú atrakciu.
Stačilo malé mestečko.
Káva.
Červené tričko.
Biele rifle.
Manon.
Poke bowl.
A jeden vedecky zdokumentovaný fakt:
Keď ma niekto prinúti ísť nakupovať, je celkom slušná šanca, že nakoniec nakúpim viac než všetci tí, ktorí tam ísť chceli.
A druhý:
Oftalmo mala pravdu.
Nie je shopping ako shopping.
Ale toto jej, samozrejme, nemusíme hovoriť príliš nahlas.
Ešte by si na to zvykla. 🤣🙈🙉

Expedícia Belgicko časť tretia : Brugge

Tretí deň našej belgickej expedície začal udalosťou, ktorú treba zaznamenať už len pre budúce generácie.
O 10:25 sme boli na ceste.
Nie že sme o 10:25 hľadali kabelku. Nie že niekto ešte akútne potreboval na toaletu, a už vôbec nie, že sme bezradne stáli pri aute a kolektívne zisťovali, kto kde nechal okuliare. My sme normálne, regulérne išli. Smer Bruggy. Po predchádzajúcich dňoch to už nebola len taká obyčajná dovolenka – toto začínal byť disciplinovaný zájazd nemeckých dôchodcov.
A práve niekde v tejto fáze logistického triumfu som si definitívne uvedomila, že dievčatá pri výbere auta neurobili vôbec náhodné rozhodnutie. Vybrali Hyundai presne tak, aby som bola maximálne spokojná ako spolujazdec.
Pretože ja mám vpredu plnohodnotný pracovný kútik. A nie hocijaký.
Pred sebou rozložený notebook, telefón, pohotovostnú lekárničku a veľkú horizontálnu pracovnú plochu, na ktorej možno podľa aktuálnej potreby napísať cestopis, vybaviť úradnú korešpondenciu alebo za sterilných podmienok zahájiť menší ambulantný zákrok. Jednoducho mobilná pobočka Darinka & Co.

 
V Peugeote som doteraz nič podobné nepotrebovala, čo má pomerne jednoduchý dôvod – v Peugeote totiž šoférujem ja. Tu ma však niekto vezie, ja si s noblesou otvorím notebook, pozerám von oknom, píšem, priebežne komentujem belgickú infraštruktúru a som úplne spokojná.
Samozrejme, môj Peugeot sa o tejto pasáži nikdy nesmie dozvedieť. Ak by predsa len došlo k neautorizovanému úniku informácií, oficiálne stanovisko znie jasne: Hyundai je výborné auto pre spolujazdca. Peugeot je auto, ktoré chcem šoférovať. Rodinná automobilová diplomacia týmto zostala plne zachovaná.
Čoskoro sa navyše ukázalo, že Hyundai nie je navrhnutý iba pre jedného spokojného pasažiera, ale rovno pre celý multidisciplinárny tím. Oftalmo vpredu zodpovedne šoféruje, ja vedľa nej prevádzkujem mobilnú redakciu a MRI? MRI má vzadu čistý business class. 

 

Celé zadné sedadlo len a len pre seba. Môže si vyložiť nohy, nerušene vegetiť, sledovať ubiehajúcu krajinu, občas zasiahnuť odborným komentárom k premávke a priebežne kontrolovať prvé náčrty cestopisu. Všetky tri sme teda boli dokonale spokojné – čo je, samozrejme, stav, ktorý pri troch ženách zavretých na dlhší čas v jednom automobile nemožno považovať za samozrejmosť.
Kultúrna integrácia
Netrvalo však dlho a pochopili sme, že na autentický presun Flámskom nestačí len kórejské auto na belgickej diaľnici. Potrebovali sme poriadny soundtrack. A tak sme po krátkom pátraní objavili flámsky playlist.
O 10:39 už z reproduktorov sebavedomo hrala Pommelien Thijs a naša integrácia do miestnej kultúry dosiahla ďalší vývojový stupeň. Od tej chvíle už expedícia smer Bruggy nebola len náhodnou skupinou troch Sloveniek na výlete. Boli sme plne kultúrne integrované. Síce sme nerozumeli ani jediné slovo, ale rytmicky sme rozumeli úplne všetkému.
Navigácia hlásila 109 kilometrov a predpokladaný príchod o 11:56. Na naše pomery začínala byť organizácia celého dňa až podozrivo profesionálna.
Batymetria vlastným labyrintom
Ešte na antverpskom ringu sme vošli do tunela pod Šeldou. Mám rada tunely pod vodou. Je v nich niečo fascinujúce — ten zvláštny pocit, že sa autom ponáraš pod rieku, nad tebou je obrovská masa vody a ty si pokojne pokračuješ niekam dopredu.
„Skoro ako v Istanbule,“ skonštatovala som romanticky, hľadiac na betónový tubus.
Zo zadnej business class sa však okamžite ozvala MRI: „Ale tam sme boli podstatne hlbšie.“
To je, samozrejme, čistý fakt. Lenže ja som si práve v hlave budovala oveľa krajšiu, priam filmovú scénu. Vchádzame pod Šeldu. Auto sa pomaly ponára do útrob zeme. Nad nami rieka. Kedysi by môj vestibulár divoko protestoval, no dnes pokojne sedím, pozerám pred seba a uvedomujem si to víťazstvo: Zvládam to.
MRI však moju romantiku amputovala bleskovo a bez lokálnej anestézie: „Čo ti napokon veľmi názorne vysvetlil aj tvoj vestibulár.“
Ďakujem, MRI. Niektoré geografické údaje človek skutočne vyčíta z mapy, iné mu bez servítky oznámi vlastný labyrint.
Ale námietku MRI oficiálne zamietam. Šelda sa počíta. Pointa totiž vôbec nie je v tom, či sme dvadsať alebo sto metrov pod vodou. Pointa je, že sedím v aute, píšem cestopis, počúvam flámsky playlist a ešte mám plnú mentálnu kapacitu romantizovať si tunel pod riekou. Takže hrdinská scéna v zápise zostáva.
Belgicko sa točí
Dážď nám v Belgicku sľubovali už tretí deň, no dnes to vraj malo prísť naozaj. Obloha sa preto poctivo zatiahla do všetkých povinných odtieňov sivej, aby bolo jasné, že tentoraz to myslí smrteľne vážne.
Krajina okolo nás bola nádherne, priam matematicky rovná. Polia, kukurica a nekonečná diaľnica miznúca kdesi v horizonte. A vrtule. Tie ma doslova fascinovali. Obrovské veterné turbíny vyrastajúce z plochej zeme ako moderné veterné mlyny postavené pre obrov. Vidíš ich celé kilometre dopredu, ale až keď prechádzaš v ich bezprostrednej blízkosti, mozgu konečne docvakne, aká gigantická tá vec v skutočnosti je.

 
Belgicko zatiaľ nepršalo. Belgicko sa točilo.
A potom sa medzi olovenými mrakmi objavil prvý modrý fľak. Potom ďalší. A nakoniec sa na oblohe otvorila diera veľkosti menšieho slovenského okresu. Začínala som mať nepríjemný pocit, že belgickému Kráľovskému meteorologickému ústavu už tretí deň systematicky a bezcitne ničím reputáciu.
Bruggy, pripravte slnečníky. Ideme.
Žuješ to spolu?
Niekde na tomto úseku cesty som dievčatám ponúkla žuvačky. Mám totiž taký zvláštny zvyk – nikdy si nedávam iba jednu. Dávam si zásadne dve rôzne Orbitky naraz, čučoriedkovú a peppermintovú. Je to prekvapivo príjemná kombinácia, takže som rovno po dve veľkoryso nadelila aj dievčatám.
Chvíľu bolo v aute hrobové ticho. Potom sa Oftalmo s hlbokým zamyslením opýtala: „A žuješ to spolu?“ „Á?“ „No… ja zatiaľ separátne.“
A bolo po všetkom.
Mozog potrebuje približne 0,3 sekundy, aby bleskovo opustil úplne nevinný kontext žuvačiek a otvoril oddelenie nespútanej obrazotvornosti, o ktoré ho nikto nežiadal. Na niektoré otázky síce existuje racionálna odpoveď, no problém nastáva, keď máte v uzavretom priestore troch dospelých ľudí, dlhú cestu autom a priveľa vizuálnej predstavivosti.
Žuvačky sme nakoniec spojili. Myšlienky už nie. A to sme ešte ani nedorazili do Brúgg.
Máme kvapky!
O 11:56 sme víťazoslávne dorazili na miesto. A vtedy sa to konečne stalo. Po troch dňoch sľubov nám Belgicko doručilo avizovaný dážď.
Najprv sa na čelnom skle objavilo iba zopár nesmelých kvapiek. Nechcela som znižovať význam tejto historickej chvíle, ale stierače zatiaľ objektívne neboli indikované. Belgickí meteorológovia však už v tej chvíli mohli začať pomaly strieľať šampanské.
„Máme kvapky! Opakujem, MÁME KVAPKY!“
Chvíľu sme ešte napäto čakali, či sme práve nezažili celý denný úhrn belgických zrážok, ale nie. Ono sa normálne, poctivo rozpršalo. Týmto beriem späť všetky doterajšie pochybnosti – po troch dňoch márnych vyhrážok Belgicko konečne splnilo svoju časť dohody.

A vlastne to bolo nádherné. Mokré stredoveké Bruggy, lesklé dlažobné kocky, starobylé kamenné arkády a farebné dáždniky. Toto je presne ten typ mesta, ktorému sychravý dážď mimoriadne pristane. My sme bez najmenšieho odporu kapitulovali a usadili sa pod širokou markízou na kávu. 

Vonku pršalo, my sme mali teplé latte. Belgicko 1, my 0. Ale celkový výsledok som zatiaľ neuzatvárala.
Cimpr-campr
Keď človek cestuje po Belgicku, veľmi rýchlo si osvojí vysoko praktický algoritmus: Neprší? Prechádzame sa. Prší? Okamžite vojdeme do najbližšej budovy.
A tak sme pred hustnúcim dažďom ušli do malého vianočného obchodíka. A tam som sa emocionálne rozpadla na cimpr-campr.
Predstavte si ten kontrast: vonku mokré, sivé stredoveké mesto a dáždniky, a vo vnútri sálavé teplo, svetielka, vysvietené stromčeky, sklenené gule, Mikulášovia, miniatúrne vláčiky, zasnežené domčeky a stovky drobných ligotavých ozdôb. Nebolo to obyčajné obchodné miesto. Bola to dokonale nastražená emocionálna pasca, pričom môj racionálny mozog zostal bezvládne visieť niekde pri vstupných dverách.

Medicínska rehabilitácia hranoliek
Keďže dážď vonku vytrvalo pokračoval, bolo potrebné nájsť ďalší sofistikovaný úkryt. A keď už sa človek musí niekde schovávať, prečo by sa neschoval rovno vo Frietmuseum?
Tak sme sa ocitli v oficiálnom múzeu hranoliek. A práve tam som sa konečne dozvedela zásadnú informáciu, ktorú nám celé roky nutriční terapeuti z nepochopiteľných dôvodov zatajujú: Zemiaky obsahujú horčík, draslík a vitamín C!

Stála som pred informačným panelom a cítila, ako sa mi priamo pred očami rehabilituje celý koncept vyprážaných zemiakov. Žiaden nezdravý fast food. Toto je cielená minerálno-vitamínová suplementácia! Samozrejme, drobný technologický detail spočívajúci v tom, že následne ten zemiak ponoríme do rozpáleného tuku, informačný panel riešil s podstatne menším nadšením. Ale to už sú nepodstatné nuansy. Ja som lekárka a ja som tam jasne videla draslík.
Krátky rukáv ako životný postoj
Vonku medzitým začínala byť, diplomaticky povedané, fakt solídna kosa. Až v tej chvíli sme si naplno všimli zaujímavý etnografický rozdiel medzi nami a miestnym obyvateľstvom.
Všetci naokolo: nepremokavé bundy, teplé mikiny, pršiplášte a natiahnuté kapucne. My: krátky rukáv, krátky rukáv, krátky rukáv.
Vyzerali sme presne tak, akoby nás niekto teleportoval z úplne iného klimatického pásma a akosi nám zabudol vopred oznámiť cieľovú destináciu. Bruggy nám síce poskytli autentický severoeurópsky dážď, no kým domáci reagovali zateplenými vrstvami, my sme vytiahli dáždnik a krátky rukáv sme naďalej považovali za nemennú súčasť našej integrity. V určitom momente mi však predsa len skrsla myšlienka, že my možno nie sme také fascinujúco otužilé. Možno sme len fatálne zle oblečené.
Liečba hypotermie podľa belgických odporúčaní
Našťastie sme vzápätí objavili Original Fries Tour a ďalšie lokálne špeciality. Keď totiž zlyhá krátky rukáv, vrodený optimizmus aj teoretický vitamín C načerpaný z múzea, zostáva už len overená terapeutická trojkombinácia: horúce hranolky + mäsové krokety + belgické pivo.

Naše rozhodnutie absolvovať Bruggy naľahko začínalo získavať jemný nádych nesprávne nastavenej klinickej štúdie, takže sme bez váhania pristúpili k aktívnemu zahrievaniu organizmu zvnútra. Hranolky. Krokety. Husté omáčky. A keďže sme už z Frietmuseum odborne vedeli, že zemiak obsahuje draslík, horčík a vitamín C, celú túto hostinu sme považovali prakticky za nutnú infúznu suplementáciu, ktorú sme preventívne zapili miestnym pivom. Belgická medicína zafungovala okamžite.
Prognóza opatrne priaznivá
A potom sa stal zázrak. Mraky sa začali trhať a pomedzi ne preniklo prvé ostré svetlo. Nechcela som predčasne kričať hop, ale začínalo to vyzerať mimoriadne nádejne.
Pracovná diagnóza: Bruggy, stav po daždi. Prognóza opatrne priaznivá. Terapia: hranolky + pivo. Klinický efekt: objavenie slnka.
Pre istotu sme nerobili žiadne prudké pohyby. Nevyťahovali sme demonštratívne slnečné okuliare a hlavne nikto z nás nepovedal nahlas tú osudnú vetu: „Už neprší.“ Počasie netreba zbytočne provokovať.
A vtom vyšlo slnko naplno. Mokré mačacie hlavy sa v momente rozžiarili, staré priečelia domov dostali teplú farbu a celé Bruggy zrazu začali vyzerať, akoby nič iné ako gýčové azúro na dnešný deň ani neplánovali. Takže sme, samozrejme, urobili jedinú logickú vec – išli sme na ďalšiu kávu.
Jéééj! Olivovnííík!
Sadli sme si vonku, objednali a konečne sa vyhrievali na slnku. Káva pred nami, po daždi príjemné teplo a svet zrazu znova fungoval presne podľa našich predstáv. Až potom sme si všimli, pri čom vlastne sedíme.
„Jéééj! Olivovnííík!“
Samozrejme. Ale toto nebol len tak hocijaký náhodný belgický olivovník. Bol takmer na nerozoznanie od toho môjho doma. Rovnaký habitus, tenký kmienok, striebristé úzke listy a korunka tvarovaná presne v tej správnej výške. Čiže bolo okamžite jasné, že nejde o obyčajnú dekoratívnu drevinu. 

Bol to plnohodnotný terapeutický olivovník.
A najlepšie na tom bolo, že sme si k nemu vôbec nesadli cielene. My sme si jednoducho prišli sadnúť na kávu a až spätne sme zistili, že psychoterapia bola automaticky zarátaná v cene.
Po antverpskom podvodnom tuneli, brugskom daždi, začínajúcom podchladení, vianočnom emocionálnom rozpade, zemiakovej edukácii a následnej stabilizácii hranolkami s pivom konečne vyšlo slnko, ja som sedela s latte… a vedľa mňa verne stálo dvojča môjho domáceho terapeutického stromu.
MRI mohla spokojne uzavrieť nález: „Terapeutický olivovník prítomný. Kontinuita liečby počas zahraničného pobytu úspešne zabezpečená.“
Statické konzílium
Bruggy už boli dokonale zaliate slnkom a romantika sa vrátila v plnej sile. A potom sme v jednej uličke narazili na nádhernú starú strechu.
Zadívala som sa na ňu tým svojím typickým zasneným spôsobom. Tie zvlnené staré škridly. Masívny komín. Nepravidelnosti, historická patina... Koľko rokov tam asi stojí? Čo všetko už videla?

MRI však môj romantický pohľad nemilosrdne zrušila približne za tri sekundy: „Tá sa zachvíľu zrúti.“
Ďakujem. Romantická duša opäť čelne narazila na nekompromisné oddelenie technickej diagnostiky.
Našťastie Oftalmo pohotovo vstúpila do konzília a celú situáciu upokojila: „Aaale veď ešte vydrží.“
Čo je, mimochodom, presne tá veta, ktorú od lekára naozaj nechcete počuť – ani o vlastnom dome, ani o vlastnom organizme.
A potom sme našli svoju hviezdu
A tesne pred odchodom sme ju našli. Hviezdu. Normálnu, skutočnú kamennú hviezdu vloženú priamo do brugských mačacích hláv.
Nebola to žiadna optická ilúzia ani náhodná kompozícia fotografie. My sme na nej fyzicky stáli. Tri ženy, ktoré sa celý deň motali Bruggami v krátkych rukávoch, nechali sa premočiť do nitky, zohriali sa nutričnými hranolkami a pivom, našli terapeutický olivovník a vykonali statické konzílium nad historickou strechou, zrazu stáli presne v geometrickom strede obrovskej hviezdy.

Samozrejme, že sme takýto moment nemohli nechať len tak. Teleskopická selfie tyč vystrelila nahor a všetky tri sme synchronizovane zdvihli hlavy.
Po všetkých hviezdach, ktoré sme počas tejto cesty stretli, sme si v Bruggách konečne našli tú svoju. Nie cudziu, nie s vyrytým menom slávnej celebrity. Našu vlastnú. A tentoraz bola naozajstná.
Teraz?!
Ráno sme z hotela vyrazili o celú hodinu skôr a boli sme na seba patrične hrdé. Netušili sme však, že túto časovú rezervu Bruggy považujú iba za surový materiál na ďalšie spracovanie. Zodpovedne sme ju celú preinvestovali do dažďa, kávy, Vianoc, zemiakovej osvety, hranoliek, piva, ďalšej kávy pri terapeutickom olivovníku, statického posudku strechy a hľadania vlastnej hviezdy.
Takže návrat sa nám... trošku pretiahol.
A práve vo chvíli, keď sme sa definitívne a nezvratne rozhodli odísť, Bruggy predviedli svoj posledný majstrovský kúsok. Slnko vyšlo naplno. Úplne modrá obloha, zlaté večerné svetlo, staré tehlové domy doslova žiarili a vodné kanály vyzerali ako z propagačného katalógu flámskeho ministerstva cestovného ruchu.

Celý boží deň nás Bruggy systematicky máčali, prefukovali a nútili hľadať útočisko po kaviarňach, a keď sme konečne zavelili na odchod, mesto sa rozžiarilo do bezchybnej pohľadnicovej podoby a bohorovne sa tvárilo, že celý deň bolo presne takéto.
Môj výraz na posledných fotografiách hovorí úplne za všetko: „Teraz?! TERAZ si sa rozhodlo svietiť?!“
Tak sme aspoň získali vedecky podložený dôkaz, že slnko v Bruggách skutočne existuje. Len má veľmi, ale naozaj veľmi špecifické návštevné hodiny.
Nasadli sme do Hyundaia. Oftalmo opäť prevzala kapitánske velenie, MRI svoju komfortnú business class a ja predsunutú mobilnú redakciu. Navigácia nekompromisne hlásila príchod o 20:43 a z reproduktorov práve v tej sekunde začalo hrať: Les Gens Sont Fous. Ľudia sú blázni.
Po dnešku už mám vážne podozrenie, že náš Hyundai nezačal iba detailne rozumieť našim potrebám. On nám už ten soundtrack vyberá s čistou iróniou a úplne sám. 🤣❤️

Expedícia Belgicko časť druhá: Oostende

 

 Existujú ľudia, ktorí si aj na dovolenke nastavia budík.

​Existujú ľudia, ktorí si večer poslušne pripravia outfit, ráno disciplinovane vstanú, o ôsmej raňajkujú a o deviatej už s dokonale zbalenou kabelkou a nažehleným úsmevom nastupujú do auta.
​A potom sme tu my.
​Náš plán na dnešný deň znel jasne a rázne: o 9.00 vyrážame do Oostende.
​Bol to krásny plán. Premyslený, konkrétny a logisticky nepriestrelný. A ako sa neskôr ukázalo, nemal s našou realitou absolútne nič spoločné.
​Ráno sme sa totiž zobudili každá vo svojom vlastnom časovom pásme a v primeranom stupni postelného rozpoloženia. V kuchyni nás už našťastie čakala záchranná stanica v podobe bohatých raňajok, ktoré s láskou pripravila naša úžasná Hostiteľka. Sadli sme si, jedli, sŕkali kávu a viedli hlboké ranné debaty. Nikto nikam nebehal, nikto nekontroloval hodinky a nikto nestresoval. Veď načo? More predsa neujde.
​Po doplnení kalórií nasledovali drobné povrchové úpravy, nevyhnutná rekonštrukcia facies a strategické prehodnotenie garderóby. Belgicko sa totiž nečakane rozhodlo ignorovať všetky meteorologické výstrahy. Nepršalo. Naopak, vonku svietilo nádherné, provokatívne slnko. Niekedy okolo jedenástej sme teda po zrelej úvahe usúdili, že deviatu hodinu už definitívne nestihneme, a vyrazili sme.
​Oftalmo hrdo zasadla za volant a opäť nás s chladnokrvným pokojom ženy, ktorej v belgickej premávke zjavne chýba akýkoľvek pud sebazáchovy, bezpečne dopravila na pobrežie.
​Prvá zaťažkávacia skúška však prišla ešte pred samotným morom. Parkovacia garáž. Belgický projektant ju podľa všetkého kreslil niekedy v ére, keď najväčším európskym automobilom bol Fiat Punto s vyklopenými zrkadlami. Naše auto malo na priestorové možnosti mierne odlišný názor.
​Pozrela som na parkovacie miesto.
Pozrela na auto.
Znova na ten betónový priezor.
​V hlave som už začala spisovať predbežný traumatologický protokol a vyčísľovať poistnú udalosť. Oftalmo však nezaváhala. Zaradila rýchlosť, zatočila volantom a na prvú šupu zasunula auto do priestoru, kam by som sa ja osobne bála položiť aj objemnejšiu kabelku. Chirurgicky presne. Bez korekcie, bez krvácania a bez poškodenia okolitých anatomických štruktúr. Definitívne sme boli pripravené vstúpiť do Oostende.

​Oostende nás dostalo prakticky okamžite.
​Široká promenáda, nekonečná piesočná pláž, more až po horizont a nad tým všetkým modrá obloha, ktorú nám podľa predpovede počasia nikto nesľúbil.
​A potom sme ich uvideli.
​Tulene.
​Ležali na piesku pri vode ako skupina veľmi dobre živených dovolenkárov, ktorí už dávno pochopili princíp kvalitného života.
​Žiadne výkony.

​Žiadne termíny.
​Žiadne „mali by sme“.
​Len slnko, piesok a občas sa prevaliť na druhý bok.
​Boli úžasné.
​A čím dlhšie sme ich pozorovali, tým viac som mala pocit, že evolučne možno nešli zlým smerom.
My sme však mali Oostende preskúmať.
A preto sme urobili jediné logické rozhodnutie, ktoré môže urobiť trojica dospelých žien pri mori.
Požičali sme si trojmiestny bicykel.
Presnejšie povedané akúsi štvorkolesovú konštrukciu s pedálmi, tromi ženami a veľmi optimistickým predpokladom výrobcu, že posádka bude spolupracovať.
Vyrazili sme po promenáde.
Bolo to nádherné.

Bolo to slobodné.
Prežili sme.
A Oostende tiež.
Na promenáde sme objavili ďalšiu atrakciu.
Hviezdy.
Skutočné filmové hviezdy osadené v chodníku na pamiatku filmového festivalu.
Karel Roden.
Pierce Brosnan.

Monica Bellucci.
Jean-Claude Van Damme.
Prechádzali sme pomedzi ne s rešpektom, až kým nám nedošla jedna zásadná vec.
A kde sme my?

​Odpoveď sme si však zariadili samy, priamo na pláži. Tri bosé nohy sa spojili v plytkej vode nad mokrým pieskom a vytvorili našu vlastnú, dokonale symetrickú trojcípu hviezdu. Bez poroty, bez festivalového výboru a bez červeného koberca. Zato stopercentne autentickú.

 Je dosť pravdepodobné, že ju o tri sekundy spláchla prvá väčšia morská vlna, ale to vôbec nevadí. Sláva je pominuteľná, no fotodokumentácia zostala navždy.

​V stave dokonale rozvinutej mentálnej regresie sme následne objavili obchod s plážovými doplnkami. Natrafili sme na klobúky.
Tie klobúky mali oči.
​Uši.
​Šnúrky.
​A nulovú dôstojnosť.
​Čiže boli naše.
​O niekoľko sekúnd stáli tri dospelé, profesijne relatívne etablované ženy uprostred promenády s detskými klobúčikmi na hlavách a fotili si selfie.
Boli skrátka neodolateľné. V určitom veku človek konečne dospeje do bodu, kedy si môže dovoliť vyzerať ako úplný blázon. Je to nesmierne oslobodzujúci pocit.

 

​Pri potulkách sme došli až na samý koniec móla, kde sa v mori týčila robustná žltá konštrukcia – Blue Accelerator. Testovacia offshore platforma na výskum technológií budúcnosti, od podmorských dronov až po veternú energiu. Zatiaľ čo tam seriózni inžinieri posúvali hranice vedy, my sme pár stoviek metrov od nich testovali nosnosť trojbicykla s plyšovými ušami na hlavách. Každý prispieva k rozvoju civilizácie po svojom.

​Po takomto enormnom fyzickom a intelektuálnom výkone bolo nevyhnutné bezodkladne doplniť glykogénové zásoby. Zakotvili sme v útulnej reštaurácii a pustili sa do mapovania lokálnej gastronómie s rovnakou precíznosťou, akú venujeme medicínskym postupom.

​ Zakotvili sme v reštaurácii s výhľadom na vlny a naordinovali si lokálnu gastronómiu: krevety na cesnaku, pikantné kari a poctivé belgické hranolky. Ignorovať hranolky by tu napokon hraničilo s porušením ústavy. Jedli sme pomaly, kradli si z tanierov a čas definitívne prestal byť fyzikálnou veličinou.
Potom sme sa vrátili k oceánu.
Tentoraz nie na promenádu.
K nemu.
Topánky dole.
Nohy do piesku.
A do vody.
Pôvodný plán znel „iba si omočiť nohy“.
More má však na podobné plány vlastný názor.
Prišla prvá vlna.
Potom druhá.
A zrazu sme tam stáli, smiali sa, uskakovali pred vodou a vzápätí do nej zase vliezli.
Slnko sa odrážalo od hladiny, voda bola studená a nádherná a na chvíľu prestalo existovať všetko ostatné.
Niektoré veci človek nemusí analyzovať.
Stačí stáť vo vode.

 
Nechať vlnu prísť.
A predstaviť si, že s tou, ktorá sa vracia späť do mora, môže odísť aj niečo z toho, čo už nechceme nosiť.
Trochu únavy.
Trochu strachu.
Trochu bolesti.
Trochu všetkého, čo sa za posledné mesiace niekde nazbieralo.
A ďalšia vlna zase niečo prinesie.
Pokoj.
Energiu.
Radosť.
Možno je to fyzikálne úplný nezmysel.
Ale v tej chvíli to fungovalo dokonale.
Navyše sme začínali mať podozrenie, že Oostende o našej návšteve vedelo vopred.
Na pláž sme totiž vstúpili miestom jednoznačne označeným zdravotníckym symbolom.
Náhoda?
Ťažko.
A keď sme z nej neskôr vychádzali, čakalo na nás obrovské červené srdce.

 

Dokonca aj keď sme chvíľu sedeli na lavičke, vychutnávali si slnko a pozreli sa hore, nad nami sa objavil oblak, ktorý sa veľmi presvedčivo tváril ako srdce.
V tej chvíli už bolo vedecky prakticky dokázané:
svet nás miluje.
A my sme mu to dnes celkom ochotne opätovali.
Samozrejme, nebolo možné opustiť belgické prímorské mesto bez vykonania ešte jednej povinnej diagnostickej procedúry.
Pralinky.
Leonidas.
Áno.
Viem.
Nemala by som.
Teoreticky.
Lenže existujú chvíle, keď sa človek musí rozhodnúť medzi disciplínou a belgickou čokoládou.
Kúpila som si pár kúskov.
Naozaj iba pár.
A potom som do jedného zahryzla.
Čokoláda sa rozpustila na jazyku a ja som mala pocit, že tú chuť registrujem receptorom v každej jednej bunke svojho tela.
Ak existuje limbický systém určený špeciálne na belgické pralinky, práve sa aktivoval naplno.
Výčitky?
Nula.
Výčitky svedomia sa nedostavili.
Pravdepodobne boli tiež na dovolenke.
Deň sa pomaly nakláňal k večeru.
Stále svietilo slnko.
Stále nám bolo dobre.
A tak zostávala už iba jedna zásadná otázka.
Ako dôstojne ukončiť fantastický deň pri mori?
Odpoveď bola jednoduchá.
Najlepšou ľadovou kávou v Belgicku.
Našli sme kaviareň, zvalili sa na gauč a pred každou z nás pristála káva.

 

Boli sme unavené.
Opálené.
Presolené od mora.
Prejedené krevetami, hranolkami a čokoládou.
A absolútne spokojné.
Niekto sa pozrel na hodiny.
Bolo 18.00.
Nastalo krátke ticho.
„My sme mali byť o šiestej doma.“
Ďalšie ticho.
Pozreli sme sa na seba.
Hostiteľka o nás nevedela.
Presnejšie – vedela, že sme ráno odišli do Oostende.
Oftalmo mala vybitý telefón.
Naše telefónne čísla Hostiteľka nemala.
My sme nemali jej.
Z komunikačného hľadiska sme teda boli tri dospelé ženy nezvestné niekde na belgickom pobreží.
Našťastie Hostiteľka pozná svoju sestru.
A preto namiesto vyhlásenia celoštátneho pátrania pravdepodobne iba skonštatovala, že Oftalmo je Oftalmo a dievčatá sa zrejme niekde zatúlali.
Čo bola mimoriadne presná diagnóza. 
​Nakoniec sa podarilo obnoviť diplomatické spojenie.
​Oftalmo kontaktovala sestru a oznámila jej, že sme živé, zdravé a v zásade úplne v poriadku.
​Iba sme sa trochu zatúlali.
​Hostiteľka, ktorá svoju sestru pozná podstatne dlhšie ako my, túto informáciu prijala bez známok šoku.
​Žiadna polícia.
​Žiadne pátracie tímy.
​Žiadne vrtuľníky nad belgickým pobrežím.
​Všetci boli pokojní.
​A tak teraz sedíme v aute a vraciame sa domov.
​Oftalmo šoféruje.
​Za nami zostáva Oostende, more, tulene, bicykel s rotujúcim pohonom, absurdné klobúky, krevety, belgické hranolky, pralinky, filmové hviezdy aj tá naša vlastná, ktorú už možno dávno zmazala voda.
​Sme unavené.
​Trochu slané.
​Trochu opálené.
​Veľmi najedené.
​A úplne, obyčajne šťastné.
​A čo je na celej veci možno najkrajšie – niekam sa vraciame.
​Do domu, kde na nás čaká Hostiteľka.
​A pretože niektorí ľudia majú zjavne nadprirodzenú schopnosť postarať sa o tri dospelé ženy, ktoré sa ráno vyberú „na chvíľu k moru“ a vracajú sa, keď sa im zachce, večera je samozrejme už uvarená.
​Takže žiadna dráma.
​Žiadne veľké životné poznanie.
​Len tri ženy v aute, cesta pred nami a ten zvláštny príjemný pocit, keď človek po celom dni už od života vlastne nič nepotrebuje.
​Možno iba večeru.
​A zajtra?
​Zajtra si určite zase povieme, o koľkej vyrážame.
​Pretože optimizmus je krásna ľudská vlastnosť.
​A už teraz všetky vieme, že ten údaj bude mať výlučne orientačný charakter.
​Veď napokon...
​more neujde. ❤️

Expedícia Belgicko časť prvá : Bruxelles

 

Večer pred odletom sme sa strategicky zabarikádovali v byte u MRI.

​Logistika nepustí: predstava, že sa tri ženy za nekresťanského úsvitu koordinovane zbalia, nezabudnú pasy a stretnú sa načas z troch rôznych kútov mesta, bola čistá sci-fi aj na naše pomery.

​Večer sme ešte vykazovali známky plnej lucidnosti a pôsobili ako relatívne funkčné ľudské bytosti.

​Ranná realita však priniesla celkom iný klinický obraz.

​Budíček nás zastihol v stave ťažkej dekompenzácie. Pri pohľade do zrkadla bolo okamžite jasné, že naše ranné kontúry nemajú s gráciou absolútne nič spoločné, a chvíľu visela vo vzduchu legitímna otázka, či si Belgicko zaslúži takýto vizuálny šok hneď na úvod.

​Našťastie medicína pozná zázraky a moderná kozmetika tiež.

​Nasledovala blesková rekonštrukčná fáza: intravenózna dávka kofeínu, akútna resuscitácia základných životných funkcií a pracné modelovanie aspoň trochu reprezentatívnych facies.

​O niekoľko desiatok minút a vrstiev korektoru neskôr sa stal malý zázrak. Pred zrkadlom už nestáli tri vyčerpané existencie prosiace o ďalšie dve hodiny spánku, ale tri vysoko dôstojné reprezentantky odborov ORL, Oftalmo a MRI, pripravené šíriť dobré meno slovenskej medicíny v zahraničí.

​Minimálne po optickej stránke. Diagnóza: schopné transportu.

​Naložili sme kufre (a zvyšky svojej dôstojnosti) a vyrazili na letisko.

​Tam sa začala odvíjať druhá kapitola – všetko išlo až podozrivo hladko. Žiadne zabudnuté doklady, žiadne pípanie na bezpečnostnej kontrole. Salónik sme lokalizovali s chirurgickou presnosťou, elegantne sa usadili a plánovali sa v pokoji oddávať rannej káve, drobným sacharidovým hriechom a kultivovanému čakaniu na náš let.

 

​To by sme to však nesmeli byť my tri pohromade.

​Pri vstupe do salónika nás okamžite zaujala majestátna kamenná stena.

​Teda… vyzerala ako kamenná. Bola drsná, ryhovaná, miestami podozrivo drobivá a pôsobila dojmom, že ju niekto opracoval murárskou kelňou v záchvate umeleckej tvorivosti.

​A keďže tri lekárky dokážu s prehľadom akceptovať množstvo nevysvetliteľných javov ľudského tela, ale neidentifikovateľný stavebný materiál v letiskovom salóniku jednoducho prekračuje hranice našej tolerancie, položili sme pani na recepcii vecnú otázku: z akého slovenského kameňa tá stena vlastne je?

​Pani recepčná nahodila výraz človeka, ktorý v popise práce mineralógiu rozhodne nemal. Netušila.

​Chvíľu sme teda kolektívne a s plným nasadením riešili geológiu bratislavského letiska, kým nám GPT vo vrecku definitívne neobjasnil diagnózu: práve sme podrobili dôkladnej mineralogickej a palpačnej analýze obyčajnú dekoratívnu omietku.

​Konzílium sa zhodlo na závere, že je čas nastupovať. Expedícia sa mohla začať.

​26A

​Do lietadla zásadne nastupujem medzi poslednými.

​Nikdy som nepochopila masovú potrebu stáť dvadsať minút v nervóznom rade pri gate len preto, aby som následne mohla o dvadsať minút dlhšie sedieť natlačená v lietadle. Moje sedadlo predsa nikam neutečie.

​Teda… teoreticky.

​Na mojom mieste 26A už spokojne sedel mladý muž. Zjavne zblúdilý pasažier zo sedadla 26C.

​Pri okne.

​Na mojom teritóriu.

​S chladnokrvnosťou ostrieľaného chirurga som ho nemilosrdne reponovala späť na jeho zákonom pridelené územie a s pocitom triumfu som sa uvelebila pri okne.

​O pätnásť minút neskôr sa však ozvala fyziológia: potrebovala som ísť na WC.

​Takže toho istého chlapca, ktorého som pred chvíľou principiálne a bez mihnutia oka vyhnala, som donútila vstať, a pri krkolomnom preliezaní úzkeho priestoru som mu ešte svedomito poskákala po nohách.

​Karma má zjavne zmysel pre humor a morálne víťazstvá v letectve bývajú extrémne krátkodobé.

​Rumunský Tucson

​V Bruseli sme spoločnými silami našli požičovňu a na parkovisku nás čakal parádny Hyundai Tucson.

​Auto bolo priestranné, čisté a pripravené na jazdu.

​A hovorilo plynule po rumunsky.

 

​Nasledovalo akútne odborné konzílium troch erudovaných lekárok nad kľúčovými otázkami modernej doby: ako v rumunskom palubnom systéme prepnúť jazyk, spárovať Bluetooth, spustiť navigáciu a – v istej kritickej sekunde – ako sa v tomto technologickom zázraku vlastne zaradí spiatočka.

​Treba však podotknúť, že slovenská veda zvíťazila.

​Máme predsa dokopy niekoľko atestácií, špecializácií a umelú inteligenciu vo vrecku. Jeden kórejský zázrak s rumunským temperamentom nás predsa nemôže položiť na lopatky.

​V kabíne sa okamžite a úplne prirodzene nastavila deľba kompetencií podľa jednotlivých odborov:

​Oftalmo zasadla za volant. Čo je vysoko racionálne. Vidí.

​MRI prevzala navigáciu. Čo je ešte racionálnejšie. Má priestorové videnie a vie presne, čo kde je, aj keď to bežné oko nevidí.

​A ORL dostala na starosť fotodokumentáciu a hudobnú dramaturgiu. Čo síce nemá žiadnu hlbšiu medicínsku logiku, ale niekto tie decibely a kultúru na palube ustrážiť musel.

​Náš starostlivo zostavený playlist bol navyše posádkou jednohlasne schválený. S funkčným Bluetoothom, hudbou a pocitom absolútneho víťazstva nad technikou sme sa sebavedomo zaradili do prúdu na bruselskom okruhu.

​A vtom sa nad nami rozsvietila obrovská návestná tabuľa:

​BRUXELLES.

 

​Naozaj tam píšu Bruxelles!

​Človek síce racionálne vie, že sa Brusel po francúzsky píše s „x“, ale keď to prvýkrát zbadá priamo nad štvorprúdovkou, má zrazu pocit, že práve prefrčal priamo do francúzskeho filmu.

​Dva centimetre svetovej slávy

​Vjazd do mesta sme zvládli bravúrne. Zaparkovali sme v centre a vyrazili hľadať najväčšiu ikonu celého Belgicka.

​Manneken Pis.

​Počúvate o ňom od detstva. Je na každej pohľadnici, na magnetkách, tričkách, vafliach aj čokoládach – skrátka na všetkom, čo sa dá v tomto meste speňažiť.

​A potom pred ním stojíte a príde diagnóza na prvý pohľad:

​„Preboha, veď on je úplne miniatúrny!“

​Chlapec má sotva pol metra.

​A jeho slávny pracovný nástroj meria približne dva centimetre.

 

​Napriek tomu sa mu na týchto dvoch parametroch podarilo vybudovať svetovú kariéru, pred ktorou blednú aj hollywoodske hviezdy. Pred takýmto marketingovým úspechom treba mať hlboký rešpekt.

​Na námestí Grand-Place nás však akýkoľvek sarkazmus okamžite prešiel. Zostali sme len stáť s hlavami vyvrátenými dohora. Nádherné cechové domy, prezdobené zlaté fasády, gotické veže – celé námestie pôsobí ako rozprávková kulisa, ktorú niekto navrhol s totálnym architektonickým prepychom, a práve preto vyzerá dokonale.

 

​Po hlbokom kultúrnom zážitku však nastal čas na nemenej dôležitý zážitok metabolický.

​Kálium, horčík

​Zložili sme sa na pravú belgickú vafľu.

​Kopa jahôd.

​Banány.

​Kopec šľahačky.

​Rieka čokolády.

​A kdesi hlboko na dne tejto kalorickej Hirošimy sa pravdepodobne nachádzala aj samotná vafľa.

 

​Pozrela som na túto sacharidovú bombu a skonštatovala:

​„Kokos, veď toto je glykemický šok na dva roky dopredu.“

​Oftalmo sa na mňa pozrela s mierne dotknutým profesijným výrazom:

​„Čo prosím ťa riešiš? Veď to sú čisté vitamíny! C, A, B…“

​Nasledovala krátka biochémiou nabitá diskusia o tom, v ktorej konkrétnej zložke šľahačky sa nachádza vitamín A, no keďže diskusia uviazla v slepej uličke, Oftalmo plynule prešla na minerály:

​„Kálium je v banáne. Horčík v tmavej čokoláde…“

​A medicínske konzílium bolo ukončené. Belgická vafľa bola oficiálne reklasifikovaná: už to nebol hriešny dezert, ale komplexná substitučná terapia minerálmi a stopovými prvkami. Šľahačka garantovala prísun vápnika a ten kopec cukru bola iba nevyhnutná nosná látka.

​Kálium, horčík. Vybavené. Recept potvrdený.

​Strata posledných zábran

​Po úspešnej substitúcii sme prebehli Royal Galleries a pustili sa do kľúčovej strategickej misie celého dňa: našli sme obchod s elektronikou a zakúpili selfie tyč.

​V tej chvíli bola zaistená dokonalá dokumentácia našej výpravy a my sme definitívne stratili aj posledné zvyšky spoločenskej dôstojnosti.

​Autom sme ešte absolvovali povinný vizuálny a fotografický kontakt s Atomiom a potom už naša šoférka nasmerovala Tucson na sever, k nášmu večernému cieľu – do malebného mestečka Schilde.

​A tu musím zložiť poklonu. Bruselské diaľnice v popoludňajšej špičke boli plné kolón, agresívnych pripájacích pruhov a domácich vodičov s divokým jazdným štýlom. Oftalmo však celou touto dopravnou džungľou prekľučkovala s chirurgickou istotou a gráciou.

​Jazdila tak plynulo, že môj vestibulárny aparát, ktorý má po mojich nedávnych peripetiách veľmi prísny a precitlivený názor na prudké zmeny zrýchlenia, nezaznamenal jediný protest. A to je z úst ORL špecialistky to najvyššie vodičské vyznamenanie.

​Belgický Pragmatik

​Večer sme dorazili do Schilde.

​Široké zelené aleje, pokojné štvrte, nádherné domy a všadeprítomné ticho – po celodennom bruselskom virvare to pôsobilo ako čisté balneologické sanatórium.

 

​Privítala nás Hostiteľka – sestra našej Oftalmo.

​Nasledovali vrúcne objatia, zoznamovanie a okamžité zistenie, že sme všetky na rovnakej vlnovej dĺžke.

​A vtom som v dome zbadala niečo, čo mi dodalo pocit absolútneho domáceho bezpečia: Hostiteľka má totiž svojho vlastného Pragmatika. Belgickú verziu toho môjho.

​Spoznala som ho okamžite podľa toho typického, zhovievavého mužského pohľadu. Je to presne ten výraz, ktorým Pragmatici dávajú najavo, že síce absolútne nerozumejú, prečo je potrebné rozoberať banálnu situáciu ďalších štyridsaťpäť minút, ale za tie roky už pochopili, že klásť odpor ženskému elementu je čistá strata energie.

​Cítila som sa ako doma.

​Večer sa k nám pridala ešte miestna kamarátka a z trojčlennej posádky bolo zrazu päť žien v záhrade pri pohári vína.

​A čo sa stane, keď sa päť žien stretne v belgickej záhrade?

​Samozrejme, začnú sa riešiť kľúčové existenčné otázky ľudstva:

​Chlapi.

​Deti.

​Rozvody.

​Svadby.

​Vzťahy.

​A v pokročilej nočnej hodine pravdepodobne aj globálne problémy, o ktorých OSN doteraz ani netuší, že vôbec existujú.

​Belgický Pragmatik situáciu vyhodnotil s obdivuhodnou taktickou vyspelosťou: potichu sa vytratil do bezpečných útrob domu a nechal nás zachraňovať svet pri neutíchajúcich záchvatoch smiechu. Veľmi dobre vedel, že čo sa povie v záhrade, zostane v záhrade. Svet bol zatiaľ v bezpečí.

​Otázka nafukovačky

​Okolo polnoci padlo rozhodnutie, že prvý operačný deň našej expedície je úspešne zavŕšený.

​A práve vtedy sa naplno prejavila hierarchia našej výpravy.

​ORL – ako evidentne najkrehkejšia a najrozmaznanejšia zložka tímu – bola s rešpektom uložená do pohodlnej mäkkej postele.

​Oftalmo a MRI si bez akéhokoľvek odporu rozdelili spoločnú nafukovačku na podlahe. Vraj im to absolútne stačí a je to maximálne komfortné.

​Keď som sa zaborila do perín, na pár sekúnd sa ozvali výčitky svedomia.

​Ale naozaj iba na pár sekúnd.

​Vzápätí som si živo predstavila samu seba, ako sa v nočnej tme pokúšam synchronizovať polohovanie na jednom nafukovacom matraci s ďalším dospelým človekom – kde každý mikro-pohyb jedného vyšle ničivú seizmickú vlnu o sile sedem stupňov Richterovej stupnice priamo pod chrbát toho druhého.

​Výčitky sa okamžite vyparili.

​Koniec koncov, každá úspešná misia potrebuje aspoň jedného člena, ktorý sa ráno zobudí bez zablokovanej krčnej chrbtice, plne funkčný a schopný viesť velenie a dokumentáciu.

​A navyše – selfie tyč bola predsa v rukách ORL.

​Bolo treba priniesť túto obeť pre vyššie dobro celej posádky.