Existujú ľudia, ktorí si aj na dovolenke nastavia budík.
Existujú ľudia, ktorí si večer poslušne pripravia outfit, ráno disciplinovane vstanú, o ôsmej raňajkujú a o deviatej už s dokonale zbalenou kabelkou a nažehleným úsmevom nastupujú do auta.
A potom sme tu my.
Náš plán na dnešný deň znel jasne a rázne: o 9.00 vyrážame do Oostende.
Bol to krásny plán. Premyslený, konkrétny a logisticky nepriestrelný. A ako sa neskôr ukázalo, nemal s našou realitou absolútne nič spoločné.
Ráno sme sa totiž zobudili každá vo svojom vlastnom časovom pásme a v primeranom stupni postelného rozpoloženia. V kuchyni nás už našťastie čakala záchranná stanica v podobe bohatých raňajok, ktoré s láskou pripravila naša úžasná Hostiteľka. Sadli sme si, jedli, sŕkali kávu a viedli hlboké ranné debaty. Nikto nikam nebehal, nikto nekontroloval hodinky a nikto nestresoval. Veď načo? More predsa neujde.
Po doplnení kalórií nasledovali drobné povrchové úpravy, nevyhnutná rekonštrukcia facies a strategické prehodnotenie garderóby. Belgicko sa totiž nečakane rozhodlo ignorovať všetky meteorologické výstrahy. Nepršalo. Naopak, vonku svietilo nádherné, provokatívne slnko. Niekedy okolo jedenástej sme teda po zrelej úvahe usúdili, že deviatu hodinu už definitívne nestihneme, a vyrazili sme.
Oftalmo hrdo zasadla za volant a opäť nás s chladnokrvným pokojom ženy, ktorej v belgickej premávke zjavne chýba akýkoľvek pud sebazáchovy, bezpečne dopravila na pobrežie.
Prvá zaťažkávacia skúška však prišla ešte pred samotným morom. Parkovacia garáž. Belgický projektant ju podľa všetkého kreslil niekedy v ére, keď najväčším európskym automobilom bol Fiat Punto s vyklopenými zrkadlami. Naše auto malo na priestorové možnosti mierne odlišný názor.
Pozrela som na parkovacie miesto.
Pozrela na auto.
Znova na ten betónový priezor.
V hlave som už začala spisovať predbežný traumatologický protokol a vyčísľovať poistnú udalosť. Oftalmo však nezaváhala. Zaradila rýchlosť, zatočila volantom a na prvú šupu zasunula auto do priestoru, kam by som sa ja osobne bála položiť aj objemnejšiu kabelku. Chirurgicky presne. Bez korekcie, bez krvácania a bez poškodenia okolitých anatomických štruktúr. Definitívne sme boli pripravené vstúpiť do Oostende.
Oostende nás dostalo prakticky okamžite.
Široká promenáda, nekonečná piesočná pláž, more až po horizont a nad tým všetkým modrá obloha, ktorú nám podľa predpovede počasia nikto nesľúbil.
A potom sme ich uvideli.
Tulene.
Ležali na piesku pri vode ako skupina veľmi dobre živených dovolenkárov, ktorí už dávno pochopili princíp kvalitného života.
Žiadne výkony.
Žiadne termíny.
Žiadne „mali by sme“.
Len slnko, piesok a občas sa prevaliť na druhý bok.
Boli úžasné.
A čím dlhšie sme ich pozorovali, tým viac som mala pocit, že evolučne možno nešli zlým smerom.
My sme však mali Oostende preskúmať.
A preto sme urobili jediné logické rozhodnutie, ktoré môže urobiť trojica dospelých žien pri mori.
Požičali sme si trojmiestny bicykel.
Presnejšie povedané akúsi štvorkolesovú konštrukciu s pedálmi, tromi ženami a veľmi optimistickým predpokladom výrobcu, že posádka bude spolupracovať.
Vyrazili sme po promenáde.
Bolo to nádherné.
Bolo to slobodné.
Prežili sme.
A Oostende tiež.
Na promenáde sme objavili ďalšiu atrakciu.
Hviezdy.
Skutočné filmové hviezdy osadené v chodníku na pamiatku filmového festivalu.
Karel Roden.
Pierce Brosnan.
Monica Bellucci.
Jean-Claude Van Damme.
Prechádzali sme pomedzi ne s rešpektom, až kým nám nedošla jedna zásadná vec.
A kde sme my?
Odpoveď sme si však zariadili samy, priamo na pláži. Tri bosé nohy sa spojili v plytkej vode nad mokrým pieskom a vytvorili našu vlastnú, dokonale symetrickú trojcípu hviezdu. Bez poroty, bez festivalového výboru a bez červeného koberca. Zato stopercentne autentickú.
Je dosť pravdepodobné, že ju o tri sekundy spláchla prvá väčšia morská vlna, ale to vôbec nevadí. Sláva je pominuteľná, no fotodokumentácia zostala navždy.
V stave dokonale rozvinutej mentálnej regresie sme následne objavili obchod s plážovými doplnkami. Natrafili sme na klobúky.
Tie klobúky mali oči.
Uši.
Šnúrky.
A nulovú dôstojnosť.
Čiže boli naše.
O niekoľko sekúnd stáli tri dospelé, profesijne relatívne etablované ženy uprostred promenády s detskými klobúčikmi na hlavách a fotili si selfie.
Boli skrátka neodolateľné. V určitom veku človek konečne dospeje do bodu, kedy si môže dovoliť vyzerať ako úplný blázon. Je to nesmierne oslobodzujúci pocit.
Pri potulkách sme došli až na samý koniec móla, kde sa v mori týčila robustná žltá konštrukcia – Blue Accelerator. Testovacia offshore platforma na výskum technológií budúcnosti, od podmorských dronov až po veternú energiu. Zatiaľ čo tam seriózni inžinieri posúvali hranice vedy, my sme pár stoviek metrov od nich testovali nosnosť trojbicykla s plyšovými ušami na hlavách. Každý prispieva k rozvoju civilizácie po svojom.
Po takomto enormnom fyzickom a intelektuálnom výkone bolo nevyhnutné bezodkladne doplniť glykogénové zásoby. Zakotvili sme v útulnej reštaurácii a pustili sa do mapovania lokálnej gastronómie s rovnakou precíznosťou, akú venujeme medicínskym postupom.
Zakotvili sme v reštaurácii s výhľadom na vlny a naordinovali si lokálnu gastronómiu: krevety na cesnaku, pikantné kari a poctivé belgické hranolky. Ignorovať hranolky by tu napokon hraničilo s porušením ústavy. Jedli sme pomaly, kradli si z tanierov a čas definitívne prestal byť fyzikálnou veličinou.
Potom sme sa vrátili k oceánu.
Tentoraz nie na promenádu.
K nemu.
Topánky dole.
Nohy do piesku.
A do vody.
Pôvodný plán znel „iba si omočiť nohy“.
More má však na podobné plány vlastný názor.
Prišla prvá vlna.
Potom druhá.
A zrazu sme tam stáli, smiali sa, uskakovali pred vodou a vzápätí do nej zase vliezli.
Slnko sa odrážalo od hladiny, voda bola studená a nádherná a na chvíľu prestalo existovať všetko ostatné.
Niektoré veci človek nemusí analyzovať.
Stačí stáť vo vode.
Nechať vlnu prísť.
A predstaviť si, že s tou, ktorá sa vracia späť do mora, môže odísť aj niečo z toho, čo už nechceme nosiť.
Trochu únavy.
Trochu strachu.
Trochu bolesti.
Trochu všetkého, čo sa za posledné mesiace niekde nazbieralo.
A ďalšia vlna zase niečo prinesie.
Pokoj.
Energiu.
Radosť.
Možno je to fyzikálne úplný nezmysel.
Ale v tej chvíli to fungovalo dokonale.
Navyše sme začínali mať podozrenie, že Oostende o našej návšteve vedelo vopred.
Na pláž sme totiž vstúpili miestom jednoznačne označeným zdravotníckym symbolom.
Náhoda?
Ťažko.
A keď sme z nej neskôr vychádzali, čakalo na nás obrovské červené srdce.
Dokonca aj keď sme chvíľu sedeli na lavičke, vychutnávali si slnko a pozreli sa hore, nad nami sa objavil oblak, ktorý sa veľmi presvedčivo tváril ako srdce.
V tej chvíli už bolo vedecky prakticky dokázané:
svet nás miluje.
A my sme mu to dnes celkom ochotne opätovali.
Samozrejme, nebolo možné opustiť belgické prímorské mesto bez vykonania ešte jednej povinnej diagnostickej procedúry.
Pralinky.
Leonidas.
Áno.
Viem.
Nemala by som.
Teoreticky.
Lenže existujú chvíle, keď sa človek musí rozhodnúť medzi disciplínou a belgickou čokoládou.
Kúpila som si pár kúskov.
Naozaj iba pár.
A potom som do jedného zahryzla.
Čokoláda sa rozpustila na jazyku a ja som mala pocit, že tú chuť registrujem receptorom v každej jednej bunke svojho tela.
Ak existuje limbický systém určený špeciálne na belgické pralinky, práve sa aktivoval naplno.
Výčitky?
Nula.
Výčitky svedomia sa nedostavili.
Pravdepodobne boli tiež na dovolenke.
Deň sa pomaly nakláňal k večeru.
Stále svietilo slnko.
Stále nám bolo dobre.
A tak zostávala už iba jedna zásadná otázka.
Ako dôstojne ukončiť fantastický deň pri mori?
Odpoveď bola jednoduchá.
Najlepšou ľadovou kávou v Belgicku.
Našli sme kaviareň, zvalili sa na gauč a pred každou z nás pristála káva.
Boli sme unavené.
Opálené.
Presolené od mora.
Prejedené krevetami, hranolkami a čokoládou.
A absolútne spokojné.
Niekto sa pozrel na hodiny.
Bolo 18.00.
Nastalo krátke ticho.
„My sme mali byť o šiestej doma.“
Ďalšie ticho.
Pozreli sme sa na seba.
Hostiteľka o nás nevedela.
Presnejšie – vedela, že sme ráno odišli do Oostende.
Oftalmo mala vybitý telefón.
Naše telefónne čísla Hostiteľka nemala.
My sme nemali jej.
Z komunikačného hľadiska sme teda boli tri dospelé ženy nezvestné niekde na belgickom pobreží.
Našťastie Hostiteľka pozná svoju sestru.
A preto namiesto vyhlásenia celoštátneho pátrania pravdepodobne iba skonštatovala, že Oftalmo je Oftalmo a dievčatá sa zrejme niekde zatúlali.
Čo bola mimoriadne presná diagnóza.
Nakoniec sa podarilo obnoviť diplomatické spojenie.
Oftalmo kontaktovala sestru a oznámila jej, že sme živé, zdravé a v zásade úplne v poriadku.
Iba sme sa trochu zatúlali.
Hostiteľka, ktorá svoju sestru pozná podstatne dlhšie ako my, túto informáciu prijala bez známok šoku.
Žiadna polícia.
Žiadne pátracie tímy.
Žiadne vrtuľníky nad belgickým pobrežím.
Všetci boli pokojní.
A tak teraz sedíme v aute a vraciame sa domov.
Oftalmo šoféruje.
Za nami zostáva Oostende, more, tulene, bicykel s rotujúcim pohonom, absurdné klobúky, krevety, belgické hranolky, pralinky, filmové hviezdy aj tá naša vlastná, ktorú už možno dávno zmazala voda.
Sme unavené.
Trochu slané.
Trochu opálené.
Veľmi najedené.
A úplne, obyčajne šťastné.
A čo je na celej veci možno najkrajšie – niekam sa vraciame.
Do domu, kde na nás čaká Hostiteľka.
A pretože niektorí ľudia majú zjavne nadprirodzenú schopnosť postarať sa o tri dospelé ženy, ktoré sa ráno vyberú „na chvíľu k moru“ a vracajú sa, keď sa im zachce, večera je samozrejme už uvarená.
Takže žiadna dráma.
Žiadne veľké životné poznanie.
Len tri ženy v aute, cesta pred nami a ten zvláštny príjemný pocit, keď človek po celom dni už od života vlastne nič nepotrebuje.
Možno iba večeru.
A zajtra?
Zajtra si určite zase povieme, o koľkej vyrážame.
Pretože optimizmus je krásna ľudská vlastnosť.
A už teraz všetky vieme, že ten údaj bude mať výlučne orientačný charakter.
Veď napokon...
more neujde. ❤️
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára