Po troch dňoch, počas ktorých sme sa po Belgicku presúvali v mierkach menšieho vojenského ťaženia, padlo strategické rozhodnutie.
Dnes zostávame v desaťkilometrovom perimetri.
Žiadne Bruggy. Žiadny Brusel. Žiadne pobrežie. Žiadne dve hodiny v aute. Budeme sa kultúrne a nenáročne pohybovať v okolí malebného Schilde, kde nás hostí sestra Oftalmo.
Znelo to nevinne.
A potom Oftalmo vyslovila slovo:
Shopping.
Nie.
Ja totiž nenakupujem rada. Môj ideálny nákup prebieha medzi druhou a treťou hodinou ráno, v posteli, v pyžame, s telefónom v ruke a bez jediného človeka, ktorý by odo mňa očakával, že si niečo vyskúšam.
Môj štandardný nákupný algoritmus: polnočné bezvedomie, modré svetlo displeja, nulová gravitácia a kuriér ako jediný kontakt s realitou.
Oftalmo nás však presvedčila, že nie je shopping ako shopping.
Považovala som to za propagandu.
Neskôr som musela uznať, že mala pravdu.
Vyrazili sme teda na centrálnu nákupnú tepnu Schilde a hneď v prvom obchodíku nastal jav, ktorý sa u mňa vyskytuje približne s frekvenciou Halleyho kométy.
Mne sa zapáčilo oblečenie.
A nie hocijaké.
Rifle.
Modré aj biele.
So srdiečkami. Červenými.
Normálne som na ne pozerala a mala som pocit, že niekto konečne pochopil, že rifle nemusia vyzerať ako všetky ostatné rifle na planéte.
Vyskúšala som ich.
Sedeli.
Ja som bola nadšená.
Lenže chýbal top.
A keďže ja nenakupujem kus oblečenia, ale okamžite v hlave vykonávam komplexnú rekonštrukciu celého outfitu vrátane topánok, bolo rozhodnuté:
Rifle idú zatiaľ do diagnostického sledovania.
Poznámka ošetrujúceho lekára: pacient vykazuje akútny záujem o denim so srdiečkami. Prognóza nepriaznivá — vysoké riziko kúpy pri náleze vhodného zvršku.
Objavila som ešte nádherné červené šaty, ale tie by potrebovali o číslo väčšiu verziu mojej osoby, takže sme pokračovali ďalej.
Červené šaty teda ostali v obchode. Nie preto, že by som ich nechcela. Náš vzťah jednoducho stroskotal na anatomických nezhodách.
Prešli sme niekoľko obchodov bez zásadného ekonomického dopadu na rodinné rozpočty.
A potom sa prihlásila biológia.
Presnejšie urológia.
Bolo mi treba cikať.
Od tej chvíle už nešlo o shopping. Išlo o pátraciu akciu po kaviarni disponujúcej dvoma základnými civilizačnými výdobytkami:
kávou a WC.
Zatiaľ čo bežný turista sa orientuje podľa Google Maps, môj vnútorný navigačný systém v cudzom meste primárne skenuje piktogramy panáčikov a paneniek na dverách.
Po dlhšom hľadaní sme ju našli.
Kaviareň.
Nie toaletu.
Toaleta bola už len pridružený benefit zdravotníckeho zariadenia s kofeínovou licenciou.
Objednali sme si kávičky, usadili sa a pani pred nás položila niečo, čo by som pokojne zaradila medzi malé belgické umelecké diela.
Ja som dostala asi najkrajšiu kávu svojho života.
Pena, šľahačka, sušienkové kúsky, malá čokoláda, všetko na drevenej tácke a vedľa toho espresso.
A navyše bola fakt dobrá.
Takže po úspešnej evakuácii močového mechúra a kultúrno-kofeínovom zážitku som bola opäť pripravená čeliť textilnému priemyslu.
A vtedy to prišlo.
V jednom obchodíku na mňa žmurkalo červené tričko.
Také to červené, ktoré nehovorí „som praktický kus oblečenia“.
To červené hovorilo:
„Obleč si ma a prestaň vymýšľať.“
Oblečiem.
Sadlo.
Predavačka ma ešte trochu poupravovala, zapravila, potiahla...
Pozriem do zrkadla.
Do riti.
Veď ja som šik.
Tričko som už odmietla vyzliecť.
V tej chvíli prestalo byť tovarom a stalo sa súčasťou pacienta. Odstránenie už bolo možné len chirurgicky alebo po zaplatení pri pokladni.
Zvolili sme konzervatívnejší postup.
Kým Oftalmo a MRI poctivo chodili po obchode, skúmali textílie a vytvárali dojem žien, ktoré prišli nakupovať, ja — človek zavlečený na shopping násilím — som ešte našla čižmičky.
A vtedy som si spomenula na biele rifle, ktoré sme cestou za záchranou močového mechúra videli vo výklade. Už na dotyk boli fantastické. Mäkké, príjemné a teraz som navyše mala červený vrch a čierne čižmy.
Čiže vznikla diagnóza.
Chýbali biele nohavice.
Vrátili sme sa.
Obliekla som ich.
A sadli, ako sa ľudovo hovorí...
jak riť na šerbeľ.
A tá riť...
Ó là là.
🤣🤣🤣
Neviem, čo presne sa v posledných mesiacoch stalo, ale prvýkrát po dlhej dobe som sa na seba v zrkadle nepozerala spôsobom: tu treba niečo zamaskovať, toto prekryť a toto radšej nekomentovať.
Z medicínskeho hľadiska išlo o jasnú remisiu sebakritiky.
Vizuálny nález: mimoriadne uspokojivý.
Terapeutický záver: kúpiť a neodkladať.
Pozerala som sa a hovorila som si:
No dobre, dievča. Toto už začína byť fakt pekné.
Takže som sa z prvého kola shoppingu vracala prakticky kompletne vynovená.
A teraz dôležitá štatistika:
MRI: nič.
Oftalmo: nič.
Ja, ktorá nenávidí shopping: skoro celý outfit.
🙈🙉
Doma sme len presadli do auta, pretože bolo potrebné absolvovať ešte miestny supermarket a nakúpiť poživatiny.
A tam som objavila budúcnosť vysokohorskej turistiky.
Víno.
V pohári.
Ale nie fľaša vína a pohár.
Nie plechovka vína a plastový pohár.
Už naplnený vínový pohár, zvrchu zatavený fóliou.
Zostala som stáť v nemom úžase.
Veď to je geniálne!
Patent storočia.
Iní ľudia riešia na túru energetické gély, ionťáky a magnézium. Ja som práve našla zatavený vínový pohár s okamžitou vrcholovou pohotovosťou.
To si vytiahneš na vrchole hory, strhneš fóliu a rovno držíš pohár vína.
Žiadne prelievanie. Žiadna plechovka. Žiadna logistika.
Civilizácia dosiahla svoj vrchol.
Oftalmo môj objav zhodnotila podstatne menej vizionársky:
„Nie. To kupovať nebudeš. Vína máme doma plnú prdel.“
Ale ona vôbec nepochopila pointu.
TO NIE JE O VÍNE.
Je to o momente!
O rituáli!
O tom, že stojíš na štíte, odtrhneš fóliu a nemusíš si prosecco nalievať z plechovky do plastového pohára ako nejaký horský bezdomovec!
Nevadí.
Kým si ostatné vyberali belgické omáčky, syry a ďalšie potraviny, môj organizmus sa rozhodol, že shoppingu bolo dosť.
Prišla slabosť.
A dosť výrazná.
Diferenciálna diagnostika bola široká: hypoglykémia, dehydratácia, vyčerpanie alebo akútny abstinenčný syndróm z nedostatku prosecca.
Hostiteľka neskôr bez zaváhania stanovila správnu diagnózu.
Takže sme urýchlene zamierili domov a ja rovno do horizontálnej polohy.
Hostiteľka sa na mňa pozrela, potom na Oftalmo a MRI a situáciu okamžite správne vyhodnotila:
„Vy ste ju uštvali! Vy ste jej nedali žiadny alkohol!“
🤣🤣🤣🤣
KONEČNE LEKÁR, KTORÝ ROZUMIE MOJEJ FYZIOLÓGII.
Samozrejme, okamžite som sa posťažovala.
Áno.
Uštvali ma.
Áno.
Nedali mi alkohol.
A dokonca mi zakázali kúpiť víno v pohári.
Po obede, tekutinách, kofeíne a krátkej resuscitácii však nastal návrat vitálnych funkcií.
A vyrazili sme na shopping – druhé kolo.
Tentoraz s nami išiel aj hostiteľkin syn. Škola sa blíži a malého belgického Pragmatika bolo potrebné obliecť.
Hneď na začiatku sme sa zastavili v miestnej pralinkárni, kde sme si definitívne potvrdili jeden zásadný vedecký poznatok tejto expedície:
Manon je afrodiziakum.
Neviem, či to už publikovali v Lancete.
My to však považujeme za uzavreté.
Kým sa Oftalmo venovala malému belgickému Pragmatikovi, ja som sa, samozrejme, venovala svojej hlavnej aktivite dnešného dňa.
Hľadaniu toalety.
A potom...
Potom som objavila športové oblečenie.
A tu už išla všetka skromnosť bokom.
Našla som niekoľko kúskov na tréning, ktoré dokonca na diaľku schválil aj pán tréner. A keďže ho ešte plánujem v budúcnosti potrebovať, rozhodla som sa jeho odbornú autoritu tentoraz nespochybňovať.
Ale...
Veľkosť 38.
A ono to fakt sedí.
Opakované meranie potvrdilo nález.
Nešlo o laboratórnu chybu.
🤣🤣🤣
A to moje telíčko začína mať normálne tvar.
Dokonca som si v kabínke dovolila luxus, ktorý som si kedysi veľmi neužívala.
Postavila som sa pred zrkadlo a namiesto hľadania chýb som sa jednoducho pozerala.
Nohy.
Pás.
Zadok.
Prdel je šik.
Hotovo.
Toto nie je narcizmus.
Toto je objektívny výsledok dlhodobého klinického pozorovania. 😂
A áno.
Som na seba hrdá.
Nakoniec pribudli ešte nejaké pekné blúzky, ďalšie rifle a zopár vecí na tréning.
MRI medzitým naďalej veľmi presvedčivo predstierala, že nakupuje.
A Oftalmo, zrejme pod tlakom nepriaznivej štatistiky, na poslednú chvíľu kúpila aspoň dva topy.
Čiže konečné skóre belgického shoppingu:
Ženy, ktoré ma tam dotiahli: skoro nič.
Žena, ktorá shopping nenávidí: pol Belgicka.
🙈🙉🤣
A keď už sme úspešne vyčerpali textilný priemysel Schilde, nastal čas na jedlo.
Večer sme zakončili v miestnom poke bare.
A to bol zase úplne iný druh radosti.
Každý si namixoval svoju misku podľa vlastnej predstavy, sadli sme si spolu za stôl a po celom dni sme tam zrazu sedeli spokojní, najedení, ovešaní taškami a s pocitom, že dnešný deň vlastne vôbec nepotreboval žiadnu veľkú belgickú atrakciu.
Stačilo malé mestečko.
Káva.
Červené tričko.
Biele rifle.
Manon.
Poke bowl.
A jeden vedecky zdokumentovaný fakt:
Keď ma niekto prinúti ísť nakupovať, je celkom slušná šanca, že nakoniec nakúpim viac než všetci tí, ktorí tam ísť chceli.
A druhý:
Oftalmo mala pravdu.
Nie je shopping ako shopping.
Ale toto jej, samozrejme, nemusíme hovoriť príliš nahlas.
Ešte by si na to zvykla. 🤣🙈🙉
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára