Keďže na dnes opäť hlásili upršaný deň, rozhodli sme sa zahájiť ho pokojne a kultivovane – spoločnými raňajkami aj s našou hostiteľskou rodinkou.
Hostiteľka bola vo svojom živle.
Presnejšie v stave absolútnej eufórie z možnosti rozdať sa do posledného centimetra štvorcového prestretého stola.
Stôl sa prehýbal pod množstvom belgických dobrôt, šalátikov, pečiva, koláčikov, nátierok a, samozrejme, čokolády na približne tisíc spôsobov.
Belgický vzťah k čokoláde ma spočiatku fascinoval.
Teraz už vlastne nie.
Oni ju totiž dajú aj do paštéty.
V tej chvíli som pochopila, že v Belgicku neexistuje hranica medzi sladkým a slaným. Existuje iba jedlo, v ktorom čokoláda je, a jedlo, do ktorého ju ešte nestihli dať.
Po raňajkách sme sa vybrali do miestnych potravín nakúpiť domov belgické kulinárske špeciality. Pretože zásob belgickej čokolády, praliniek a ďalších nevyhnutností zjavne nikdy nie je dosť.
A potom prišlo popoludnie.
Výlet v hovnách
Belgicko má jednu zvláštnosť, ktorú si človek hovoriaci po slovensky začne po niekoľkých dňoch všímať.
Hoven.
Zandhoven.
Massenhoven.
Historicky je to, samozrejme, celé úplne nevinné. -hoven označuje dvory či usadlosti.
Lenže skúste to vysvetliť trom Slovenkám v aute.
Zandhoven.
Pieskové hovno.
To ešte človek zvládne.
Dokonca sme si poctivo odfotili tabuľu s červenou čiarou:
KONIEC ZANDHOVENU.
Človeka zaplaví zvláštny pocit úľavy.
Tak.
Jedno hovno máme úspešne za sebou.
Prejdete pár sto metrov.
MASSENHOVEN.
Masa hovien.
A v tej chvíli sme pochopili, že belgická cestná sieť je vlastne dokonalou metaforou života dospelej ženy.
Celý deň riešiš nejaké hovno. Vyriešiš ho. S pocitom dobre vykonanej práce prekročíš pomyselnú tabuľu KONIEC HOVNA, na chvíľu nadobudneš presvedčenie, že odteraz už bude pokoj...
A potom prejdeš pár sto metrov.
MASSENHOVEN.
Vitaj v mase ďalších hovien.
A že ich všetky tri v každodennom živote riešime požehnane.
Našťastie naša vedúca výpravy zvláda životné hovná čoraz lepšie.
Oftalmo sa totiž vzhľadom na isté životné udalosti učí byť priebojnejšia. Dominantnejšia. Menej ustupovať, viac si stáť za svojím a občas jednoducho povedať:
Nie. Teraz idem ja.
A treba povedať, že výsledky sú viditeľné.
My dve jej osobnostný rast pozorne sledujeme, podporujeme ho a sme na ňu patrične hrdé. Navyše vo funkcii vedúcej belgickej výpravy si vedie skutočne výborne. Vozí nás, organizuje nás, zvláda diaľnice, zápchy, kruhové objazdy, naše požiadavky aj spontánne zmeny programu.
Dnes však zrejme došlo k miernemu prenosu novonadobudnutej dominancie aj do belgických pravidiel cestnej premávky.
Na jednej križovatke sa totiž z pravej strany objavilo auto, ktorému mala dať prednosť.
Nedala.
Prešli sme.
Chvíľka ticha.
A potom sa spoza volantu ozvalo úprimne zamyslené:
„Prečo som tomu autu sprava nedala prednosť? Lebo som dominantná?“
Koniec.
Tri dospelé ženy vybuchli nádherným smiechom.
Našťastie vodič auta sprava naše ospravedlňujúce pohľady a úsmevy prijal s pochopením.
Možno pochopil, že sa práve stal nevinnou obeťou osobnostného rastu jednej slovenskej oftalmologičky.
Terapia evidentne funguje.
Možno až príliš.
Naša cesta hovnami nás priviedla aj do miestneho záhradno-domáceho nákupného centra Rijmenants.
To je presne ten typ obchodu, do ktorého človek vojde s presvedčením, že nič nepotrebuje, a o pätnásť minút neskôr stojí medzi zebrami, halloweenskymi tekvicami, sviečkami, bronzovými sochami a koňom za osemtisíc eur a premýšľa, ako bez toho všetkého doteraz dokázal žiť.
Bolo tam obrovské množstvo absolútnych hovadín.
Ale krásnych hovadín.
Do domu. Do bytu. Do záhrady. Na stôl. Na stenu. Pred dom. Za dom. A pravdepodobne aj na miesta, o ktorých zatiaľ netušíte, že ich treba dekorovať.
MRI zaznamenala najväčší praktický úlovok výpravy – zimné rukavice a šál.
Oftalmo zase objavila šampón Istanbul.
Samozrejme.
Pretože Istanbul nás očividne odmieta nechať na pokoji a nostalgia si človeka nájde aj v belgickom záhradnom centre.
A ja?
Ja už predsa nič nekupujem.
Mám nakúpené minimálne na rok dopredu, účet je vybrakovaný a miesto v kufri už prakticky neexistuje.
Takže ja už iba pozerám.
A musím povedať, že som kočka.
Čo je, koniec koncov, jediný relevantný výsledok celého toho shoppingu.
Napriek svojmu pevnému rozhodnutiu už nič nekúpiť som objavila čistiaci prostriedok Pierre d’Argent.
Ale to sa, samozrejme, ako shopping nepočíta.
To je domácnosť.
Som veľmi zvedavá, čím ma prekvapí. Podľa obalu čistí, leští a chráni, takže pri množstve deklarovaných schopností už od neho očakávam minimálne to, že po otvorení nádoby vyjde džin a uprace celý dom.
A potom sa na mojom telefóne objavila predpoveď:
Massenhoven, 22 °C.
Dnes večer je možný dážď.
Možný.
Medzitým sme Massenhoven opustili a dorazili späť domov do Schilde.
A tam sa nebo otvorilo.
Sedeli sme pred domom v aute a nemohli vystúpiť, pretože medzi nami a vchodovými dverami už neprebiehal dážď.
Prebiehala hydrologická udalosť.
A tým sa dnešná belgická filozofia definitívne uzavrela.
Najprv pieskové hovno.
Potom masa hovien.
A nakoniec ich v Schilde všetky poriadne spláchlo.
Večer sme zakončili presne tak, ako sa na našu belgickú expedíciu patrí.
Ďalším pokračovaním Fries Tour.
Megamnožstvom hranoliek a ďalších vyprážaných dobrôt, samozrejme s množstvom rôznych omáčok, tentoraz v kruhu našej novej belgickej rodiny a ich priateľov.
A bolo nám dobre.
Po všetkých kilometroch, Bruseli, Oostende, Bruggách, nákupoch, dažďoch, hranolkách, pralinkách, čokoláde a dnešných hovnách sme už vlastne neboli návšteva.
Na chvíľu sme jednoducho patrili k nim.
Potom už zostávala posledná disciplína dňa.
Balenie.
Po výdatných shoppingoch to na prvý pohľad vyzeralo ako úloha vyžadujúca znalosti pokročilej geometrie, priestorovej predstavivosti a možno aj drobný zásah do základných zákonov fyziky.
Ale zvládli sme to.
Samozrejme.
S gráciou.
Po krátkej repozícii obsahu bola batožina uzavretá per primam.
Bez dehiscencie zipsov a bez potreby revízie.
Všetko našlo svoje miesto, kufre sa zavreli a belgická misia bola úspešne skomprimovaná.
Zajtra nás čaká už len posledná zastávka v Antverpách.
Potom hajde na letisko a domov.
Belgicko, začni sa s nami pomaly lúčiť.
Odchádzajú tri ženy, ktoré za pár dní zvládli Brusel, Oostende, Bruggy, Schilde, belgické diaľnice, tunely, dážď, hranolky, čokoládu, shopping aj kompletnú škálu miestnych hovien.
Kufre sú zavreté.
Nálada výborná.
A záverečná správa o zdravotnom stave expedície znie:
Vedúca výpravy je klinicky stabilná, orientovaná, sebavedomá a čoraz dominantnejšia.
Prognóza pre vodičov prichádzajúcich sprava zostáva neistá. 🤣🤣🤣
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára