ÚVOD — Moji domáci strážcovia

​V pracovnom svete sa snažím riešiť problémy za chodu – razantne a priamo. Ako lekárka denne robím rozhodnutia, ktoré si vyžadujú absolútnu kontrolu nad situáciou. Keď vojdem do operačnej sály, musím mať všetko pevne v rukách. Mladí lekári, si v duchu často povedia: „Ježišmária, zasa je múdra...“ Ale viem, že občas v nich nejaké to zrnko mojich vedomostí predsa len vzklíči. Môj šéf ma má zasa často plné zuby, pretože je ma skrátka niekedy príliš veľa. 

​Potom však prídem domov, otočím kľúčom v zámku na našich dverách, prekročím prah a všetka moja dôležitá lekárska osobnosť sa vyparí rýchlejšie ako dezinfekčný alkohol.
​V tom momente sa zmením na niečo oveľa prízemnejšie: stávam sa otváračom konzerv, chodiacou vyhrievacou podložkou a hlavným logistickým koordinátorom nášho domáceho zverinca. Ak by ste si mysleli, že mať domáce zvieratko znamená zaobstarať si milého, tichého spoločníka, ktorý občas zapradie na gauči, žijete v hlbokom omyle. Žiť v našej domácnosti znamená dobrovoľne podpísať vazalskú zmluvu s tvormi, ktorí neuznávajú gravitačné zákony, súkromné vlastníctvo a už vôbec nepoznajú slovo „nie“.
​Dovoľte mi predstaviť vám moju osobnú vládnu radu, ktorá riadi môj čas, moju posteľ, moju komunikáciu a moju psychickú rovnováhu.

 Brunko: Výkonný riaditeľ pre vítacie ceremoniály a obety. ​Moja prvá domáca zastávka sa koná ešte pred samotnými dverami. Pri bráničke ma totiž s neochvejnou vernosťou čaká Brunko – náš zlatý retriever. Brunko je čistá, nefiltrovaná radosť zo života. Nech sa cez deň udialo v nemocnici čokoľvek, Brunko ma víta svojím odhodlaným objatím a úprimným psím úsmevom na tvári.

Samozrejme, táto bezhraničná láska má svoju drobnú taxu. Brunko nikdy, naozaj nikdy  nezabudne hneď pri prvom očnom kontakte s absolútnou samozrejmosťou vypýtať maškrtu.
​A keď hovorím „vypýtať“, myslím tým pohľad, pri ktorom má človek okamžite pocit, že posledné tri dni prežil priviazaný v humanitárnej kríze bez prístupu ku granuli.
Viky: Tlačová hovorkyňa a žiarlivá tlmočníčka
​Keď úspešne prejdem cez Brunka a otvorím domové dvere, oficiálne ma privíta Viky.

​Viky je papagáj – teda vlastne papagája dáma, ktorá by mohla z fleku pracovať ako rodinná koordinátorka. Len čo sa objavím vo dverách, okamžite na mňa spustí s predstieranou nehou:
„Čo, moja?“ ​Vzápätí, aby zalarmovala zvyšok domu, mocným hlasom zakričí: „Bruno!“
​Nenechajte sa však oklamať. Viky je v skutočnosti poriadne žiarlivá ženská a v jej srdci je miesto len pre jedného muža – pre Pragmatika.
​Pragmatika bezhranične miluje, zatiaľ čo mňa len tak milostivo toleruje. A aj to len v dvoch špecifických prípadoch: keď Pragmatik nie je doma,
a keď jej žalúdok rozhodne, že potrebuje jesť.
​Vtedy som jej dobrá aj ja. ​Jej najdôležitejšia funkcia však prichádza vo chvíli, keď sme v jednej miestnosti s Pragmatikom.
​Keďže ja som občas tak trochu hluchá a Pragmatik niečo povie, Viky ma nenechá v štichu. Okamžite namiesto mňa zahučí: „ČO?!“  Tým pádom máme doma zabezpečený dokonalý simultánny preklad z pragmaticko-mumlajúceho jazyka do zrozumiteľnej ľudskej reči.
Cica: Generálna riaditeľka pre bezpečnosť a digitálny detox. ​Cica je suverénna diva.
​Ak by bola človekom, pravdepodobne velí elitnej vojenskej jednotke alebo riadi nadnárodný korporát, kde sa neposlušnosť trestá doživotným vyhnanstvom. Jej revírom je celý dom. (A podľa mňa aj polovica susedových pozemkov.)
​Jej hlavnou špecializáciou sú však dve zóny:
kúpeľňa a môj mobilný telefón.

Cica zastáva názor, že moderná žena v 21. storočí sa nedokáže sama bezpečne osprchovať ani použiť toaletu.
​Kúpeľňa je podľa nej vysokorizikové územie plné vody, podozrivých zvukov a potenciálnych atentátov na Maminku. ​Preto kedykoľvek tam vojdem, okamžite zaujme strategickú pozíciu.

Sadne si chrbtom k stene, čelom k dverám a sleduje priestor s výrazom bodyguarda, ktorý čaká útok teroristov alebo minimálne inštalatéra.
​Navyše má na starosti môj digitálny detox.
​Robí to tak, že si jednoducho ľahne celou svojou váhou priamo na môj telefón. ​Skúste si zdvihnúť dôležitý hovor, keď na displeji sedí päť kíl mačacej dôstojnosti a pohľadom vám naznačuje, že namiesto mailov by ste ju mali konečne škrabkať za uchom.
Fifi: Zenový majster a hovoriaci diplomat
​Na druhej strane barikády stojí Fifi. ​Fifi je čistá láska, zenový pokoj a chodiaci generátor zvukov.

On totiž nemňaučí ako normálne mačky.
​On vedie plnohodnotné diplomatické rokovania.
​Keď v kuchyni krájam mäso, Fifi nestojí ticho v rade.
​On situáciu aktívne komentuje. Vyjednáva. Nadáva. A melodicky mi vysvetľuje, že servis očividne mešká a personál stratil základné gastronomické štandardy. ​Pretože, samozrejme, už pred piatimi minútami bolo neskoro.
​Na rozdiel od Cice nepresadzuje svoju vôľu silou.
​On používa psychologický tlak, emocionálny nátlak a presne zvolenú tóninu mraučania, ktorá človeku po troch minútach rozloží nervový systém efektívnejšie než nemocničný audit.
Pragmatik: Strážca paplónových hraníc
​Aby bol náš ekosystém kompletný, musím spomenúť ešte Pragmatika.

​Pragmatik reprezentuje v našej domácnosti posledný ostrov zdravého rozumu.
​Pre neho je paplón výsostne súkromná záležitosť, ktorá sa skrátka nezdieľa.
​Ak sa chcú mačky v noci pritúliť, majú smolu. Ich zóna končí striktne za hranicou jeho periny.
​Lenže mačacia rada má s našimi nocami úplne iné plány. Najmä keď zvukové prejavy Pragmatikovho hlbokého spánku prekročia hranicu únosnosti.
​Spálňou sa začnú niesť zvuky, ktoré by spoľahlivo prebudili aj pacienta po totálnej laryngektómii s propofolom v obehu. Vtedy nastáva taktický presun. ​Za plného nasadenia mačacej eskorty sa aj so svojím paplónom sťahujem do vedľajšej izby.

​Výsledný nočný obraz potom vyzerá nasledovne:
​Pragmatik spí spokojne zabarikádovaný vo svojej spálni. Cica sa mi pevne zaklinuje medzi nohy, čím ma kompletne paralyzuje. A Fifi, zničený Pragmatikovým chrapaním, sa nasťahuje priamo na moju hruď. Tam upadne do takého hlbokého bezvedomia, že mám pocit, akoby mi na pľúcach pristálo malé lietadlo. V tej chvíli pochopím, ako sa asi cíti tektonická doska pod Alpami.
​Ja potom spím v tvare otázniku na sedemnástich percentách matraca s absolútnym zákazom pohybu. ​Ak sa totiž pohnem bez schválenia mačacej rady, riskujem okamžité represálie.
​Táto kniha je taký malý zápisník momentov, keď som si uvedomila, že tie najkrajšie veci v živote sa nedejú vtedy, keď máme všetko pod kontrolou, ale vtedy, keď sa podvolíme chaosu.
​Je to príbeh o tom, ako ma naša domáca svorka naučila:spomaliť, smiať sa samej sebe,

a pochopiť, že najlepšia terapia na unavenú hlavu po ťažkom dni sa neskrýva v liekoch.
​Ale v pradení, štebotaní, psom úsmeve, a v chlpatých telách, ktoré vás v noci kompletne vytlačia z vlastnej postele. Vitajte v našom svete.
​Vstúpiť môžete. ​Len si, prosím, vyzujte topánky, pripravte mäso, aspoň jednu piškótu a zmierte sa s tým, že budete pod neustálym dohľadom mačacej bezpečnostnej služby