Nedávno sme mali v našej malebnej dedine akciu na ešte malebnejšom salaši.
Všade vôňa dreva, dymu a ovčieho syra.
Stoly sa prehýbali pod haluškami, gulášom a rôznymi formami zvierat, ktoré ešte ráno pravdepodobne pokojne meditovali na lúke.
Bačovia s hrdosťou rozprávali o tradíciách, ovčiarstve a spracovaní jahňaciny či baraniny.
A vtedy mi napadla jedna otázka.
To je vždy nebezpečný moment.
Nesmelo som sa otočila na Pragmatika.
Už vopred som cítila, že sa blíži systémová chyba.
„Počuj… keď je mäso z barana baranina a mäso z jahňaťa jahňacina… ako sa vlastne volá mäso z ovečky?“
V tej sekunde som ten ERROR v jeho hlave normálne počula.
Také to tiché:
Windows shutdown sound.
Pragmatik zamrzol s pohľadom človeka, ktorému práve skolaboval interný operačný systém.
Odpovede som sa, samozrejme, nedočkala.
Lingvistická anestézia v priamom prenose.
Pragmatik sa pozeral do diaľky ako človek, ktorý prvýkrát pochopil, že slovenský jazyk nie je systém, ale folklór. Ale hlavne počítal asi do 800 tisíc aby som ostala nažive... 🤪🙉🙈.
(Pre poriadok — slovenská gastronómia hodila chudáka ovečku do jedného rodového guláša s baranom, takže v obchode vám ju bez hanby predajú ako baraninu, prípadne ľudovo ako „ovčinu“, čo však znie skôr ako druh zimného svetra než ako obed.)
Vtedy som si uvedomila, že ak je slovenská ovčiarska terminológia v kríze, mali by sa prísť pozrieť k nám domov.
Pretože v našom mačacom rezorte funguje gastropolitika na takej vysokej úrovni, že by z nej mohli robiť doktoráty.
U nás totiž varenie nie je o jedle.
Je to diplomatický samit. Mocenský boj. Psychologická operácia. A občas aj humanitárna katastrofa.
Najväčší rozdiel v našej domácnosti nespočíva v tom, ČO sa podáva.
Ale AKO sa to podáva.
Postupne sa u nás totiž vytvorili dva úplne odlišné systémy stravovacích služieb.
Prvý tábor reprezentujem ja.
Povedzme si úprimne — naše mačky nežijú na obyčajných granulách ako nejaký bežný plebs.
Ich každodenný štandard zahŕňa prémiové granulky, kapsičky a servis, ktorý by im závidel menší butikový hotel vo Švajčiarsku.
A keď hovorím kapsičky, rozhodne nemyslím tie lacné supermarketové verzie, z ktorých mačka dostane maximálne tak existenčnú krízu a otázky o zmysle života.
Nie.
Kupujeme len tie varianty, ktoré úspešne prešli prísnym schvaľovacím procesom ich rozmaznaných jazýčkov.
Lenže surové mäso má v sebe zvláštnu temnú mágiu.
Cica a Fifi totiž vlastnia biologický radar na živočíšne bielkoviny.
A ten radar funguje spoľahlivejšie než meteorologická stanica.
Stačí, že otvorím chladničku a mäso sa čo i len na sekundu dotkne pracovnej dosky.
V tej chvíli dôjde k poruche časopriestoru.
Aj keby boli obaja práve na obhliadke teritória niekde pri susedovom komposte alebo psychicky vyhorení a existenčne rozložení na parapete v spálni, okamžite sa materializujú v kuchyni.
Nie prídu.
Materializujú sa.
Ako démoni privolaní kuracím stehnom.
Fifi pri prvom kontakte noža s doskou okamžite spúšťa svoju pravidelnú tlačovú konferenciu.
On nečaká.
On komentuje. Mraučí. Vyjednáva. Emocionálne vydiera.
A melodicky mi vysvetľuje, že omeškanie degustácie o viac než tri sekundy už hraničí s porušovaním Ženevských konvencií.
Ja ho pritom upokojujem tónom sestričky pred anestéziou:
„Áno, Fifinko môj, už to bude… vydrž chvíľočku, láska moja…“
Cica meanwhile sedí na stoličke ako aristokratka v michelinskej reštaurácii.
Neprosí sa. Nikdy.
Len veľmi dôstojne očakáva, že dostane najlepší kúsok.
A Brunko?
Brunko sa celej kuchynskej hystérie priamo nezúčastňuje.
On je vonkajšie zviera. Muž exteriérov. Strážca dvora. Bytosť prepojená s vetrom, trávou a podozrivými pohybmi za plotom.
Ale nenechajte sa zmiasť.
Brunko veľmi dobre vie, že keď sa v kuchyni objaví mäso, geopolitická situácia sa môže vyvinúť v jeho prospech.
Preto len pokojne čaká pri dverách s výrazom starého filozofa, ktorý absolútne dôveruje vesmíru.
A hlavne mne.
Lebo Brunko totiž nežije v naivnej predstave, že kosti sa hádžu len tak do misky ako nejakému barbarovi.
Nie.
Brunko vie, že civilizovaný človek servíruje kosti na tanieri.
Normálne. Dôstojne. S rešpektom.
A ja mu ich tam, samozrejme, dávam.
Pretože ak už raz človek žije v mačaco-psom rezorte s minimálnymi známkami psychickej stability, musí existovať aspoň nejaká forma kultúry stolovania.
A potom je tu druhý tábor.
Pragmatik.
Pragmatik celú túto našu domácu gastronómiu vníma s pragmatizmom človeka, ktorý by dokázal nakŕmiť armádu jednou lyžicou a tromi vetami.
Pre neho je kŕmenie čisto technická disciplína.
Žiadne: „zlatíčko“ „miláčik“ „ochutnaj, Fifinko“
Nie.
Pragmatik príde k miske, nasype granule a stroho oznámi:
„No čo, mačka. Si hladná? Tak tu máš.“
Hotovo.
Žiadne emócie. Žiadna gastronómia.
Čistý vojenský prídel.
Vrchol Pragmatikovho kulinárskeho barbarstva však pravidelne zažíva práve Brunko.
Pragmatik mu síce občas kúpi psiu salámu — čo znie spočiatku nádejne — ale tam jeho estetická iniciatíva definitívne končí.
On tú salámu nenakrája.
On ju ani symbolicky neporcuje.
Pragmatik len stiahne obal — chvalabohu aspoň za to — a následne celý ten valec podá Brunkovi spôsobom, akým si hasiči odovzdávajú hydraulické hadice.
Celý. V jednom kuse. Bez taniera. Bez servítky. Bez dôstojnosti.
Brunko je síce absolútne nadšený, pretože je to retriever a jeho gastronomická filozofia sa dá zhrnúť vetou:
„Dá sa to zjesť? Výborne.“
Ale ja pri pohľade na tú scénu zakaždým utrpím malú estetickú mozgovú príhodu.
Preboha.
Veď ten pes jedáva kosti z taniera. Z TANIERA.
A teraz tu stojí na dvore a drží v papuli celú salámu ako robotník na stavbe diaľnice, ktorý práve prehral spor s civilizáciou.
Skutočná humanitárna kríza však nastáva počas mojich víkendových služieb.
Keď som tri dni preč, celý rezort ostáva plne pod správou Pragmatikovho minimalistického režimu.
Bez jemnocitu. Bez emocionálneho cateringu. Bez psychologickej podpory.
Môj návrat domov preto pripomína návštevu medzinárodnej humanitárnej organizácie.
Dvere ešte ani poriadne neotvorím a už sa ku mne valí delegácia traumatizovaných zvierat.
Brunko ma síce okamžite víta plnohodnotným retrieverím body-checkom, ale mačky?
Tie prichádzajú reklamovať služby.
Hromadne.
Cica sa mi dramaticky hodí pod nohy ako herečka tureckej telenovely v poslednej epizóde.
Fifi meanwhile spustí taký ublížený monológ, že keby vedel písať, okamžite podáva podnet na Medzinárodný súdny dvor v Haagu.
Obaja sa prekrikujú jeden cez druhého:
„MATKA!“
„Ty vôbec nevieš, čo sme tu tri dni prežívali!“
„Ten muž nám len sypal granule!“
„Bez kapsičiek!“
„Bez psychologickej podpory!“
„Bez oslovení typu zlatíčko!“
„A Brunkovi podával salámu ako tuleňovi v akvaparku!“
Pragmatik sa na to celé len pobavene usmieva.
Ale domáca rada má jasno.
Personál prvej triedy s psychologickým tréningom a estetickým cítením sa konečne vrátil.
A tak si zasa beriem nôž, krájam mäso na malé estetické kúsky, rozdávam sladké prezývky a sledujem, ako sa ich trojdňová kultúrna trauma postupne hojí.
Pretože v anatómii nášho chaosu platí jedno jednoduché pravidlo:
Bruško síce dokáže nasýtiť Pragmatik.
Ale ego, psychiku a pocit civilizačnej úrovne stabilizuje len Matka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára