Uprostred tmavej spálne, niekde medzi druhou a treťou hodinou rannou, sa začína dráma, ktorú zatiaľ žiadna učebnica medicíny neodvážila zaradiť medzi nozologické jednotky.
A pritom by mala. Pretože existujú diagnózy, ktoré síce nezabíjajú, ale systematicky ničia REM fázu.
Všetko sa začína nenápadne. Spoza Pragmatikovho paplóna sa ozýva jemné, rytmické vibrovanie. Zvuk pripomína starší dieselový motor v zimnom režime.
Také to opatrné: „brmmm… brmmm…“
Ako ORL lekárka presne viem, čo sa deje. Kolaps mäkkého podnebia. Vibrácie tkanív. Zúžený horný dýchací trakt. Možno deviácia septa. Možno jazyk v polohe, ktorá by mala vlastný atlas anatomických katastrof.
Ako žena, ktorá vstávala o piatej, odoperovala polovicu kraja a cestou domov prežila slovenské cesty aj nemocničný parking, však v tej chvíli viem len jedno:
Ak ten človek do piatich minút neprestane chrápať, budem ho intubovať vidličkou.
Lenže Pragmatik nielenže neprestáva. On sa rozbieha. Zvuk postupne naberá hĺbku, objem a sebavedomie.
Z počiatočného traktora sa stáva plnohodnotná búrka. Spálňou sa nesú zvuky, ktoré by spoľahlivo prebudili aj pacienta po totálnej laryngektómii s propofolom v obehu.
A potom nastane krátke ticho. To býva najhoršie.
Lebo ja — skúsená, traumatizovaná partnerka — už viem, že po ňom príde apnoická pauza… a následne zvuk, akoby niekto nasával život späť cez pokazený vysávač.
A presne to sa stane.
„CHRRRROOOOFfffff—KHHHAAAAA.“
Otvorím oči. Tma. Ticho v mojej duši zomrelo pred tromi minútami.
Začína operácia Evakuácia. Pomaly sa posadím. Každý pohyb musí byť precízny.
Pragmatik totiž vlastní zvláštnu schopnosť: počas najhlbšieho chrápacieho bezvedomia sa dokáže okamžite prebudiť v sekunde, keď sa niekto dotkne JEHO paplóna.
Nie mňa. Nie matraca. Nie rozpadu vzťahu. Paplóna.
Ten paplón je evidentne súčasťou jeho autonómneho nervového systému.
Preto volím taktiku špeciálnych jednotiek. Bez kontaktu s nepriateľským územím. V tme začnem rolovať svoj paplón. Potichu. Metodicky. Ako poľný chirurg baliaci vybavenie po nočnej službe.
A vtedy sa to ozve. „Mrrrp?“ Do nočnej operácie vstúpila mačacia rada. Dve zelené oči. Potom ďalšie dve. Cica a Fifi sa aktivovali.
Neexistuje vo vesmíre pohyb, ktorý by mačka ignorovala o druhej ráno. Mačky sú presvedčené, že každý nočný presun človeka je buď: a) atentát, b) kŕmenie, c) mystický rituál spojený s otvorením konzervy.
Vstávam z postele. Cica okamžite preberá velenie. Chvost vztýčený ako radar protivzdušnej obrany. Kráča predo mnou chodbou s výrazom ženy, ktorá má tento chaos už dávno organizačne podchytený.
Fifi ide za mnou a neprestáva komentovať situáciu. „Mrauu.“ (preklad: Kam ideme?) „Mrrrauu.“ (preklad: Dúfam, že do kuchyne.) „MROOO.“ (preklad: Ak nie, podám oficiálnu sťažnosť.)
Ja nesiem paplón. Cica nesie autoritu. Fifi nesie psychické problémy.
Dorazíme do vedľajšej izby.
Víťazoslávne hodím paplón na posteľ a s úľavou si predstavím: ticho, pokoj, horizontálne bezvedomie bez zvukových efektov.
To bola chyba. Obrovská chyba.
Pretože mačky moju evakuáciu vôbec nepochopili ako útek pred chrápaním.
Oni to pochopili ako: „Aha. Presúvame centrálu.“
Len čo si ľahnem, začína okupácia územia.
Cica bez zaváhania zaujme strategickú pozíciu medzi mojimi nohami.
Presne diagonálne. Tak, aby som stratila schopnosť pohybu aj základnú vieru v biomechaniku ľudského tela.
Som paralyzovaná od stehien nadol. A pravdepodobne aj emocionálne.
A potom prichádza Fifi. Fifi je dramatická bytosť.
Keby bol človek, mal by čierny rolák, písal depresívnu poéziu a fajčil by na balkóne počas dažďa.
Vyskočí na posteľ. Prejde mi po močovom mechúre. Zastaví sa. Povzdychne si tak tragicky, akoby splácal hypotéku od roku 1997. A následne sa mi zloží priamo na hrudník. Celou váhou.
V tej chvíli pochopím, ako sa asi cíti tektonická doska pod Alpami.
Fifi spokojne pradie a postupne upadá do bezvedomia.
Jeho zadná časť tela sa meanwhile otočí priamo k mojej hlave. Samozrejme.
Pretože mačací zadok pri hlave je podľa expertov prejav lásky a dôvery.
Osobne si myslím, že je to mocenská demonštrácia.
Nemôžem sa otočiť. Nemôžem sa nadýchnuť naplno. Necítim ľavú nohu.
A napriek tomu…
Keď sa mi pod paplónom Cica pritlačí k lýtku a Fifi mi na hrudi spustí hlboké vibrujúce pradenie, hnev pomaly odtečie.
Lebo človek si môže plánovať život akokoľvek chce, ale nakoniec ho aj tak v noci zachraňujú bytosti, ktoré cez deň olizujú igelitky a bojujú s imaginárnymi duchmi v kúte chodby.
Zaspávam teda zmierená.
Mačacia ochranka opäť splnila svoju úlohu.
Síce ma pri tom kompletne spacifikovali, ale bezpečnosť rezortu je, očividne, na prvom mieste.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára