.jpg)
Predstavovala som si niečo medzi detským táborom, rekreáciou a predĺženým víkendom.
Veď čo sa môže stať? Štyridsať prvákov,
dve učiteľky, jedna asistentka a jedna lekárka - perfektná kombinácia. Deti vyrážali autobusom z Bratislavy.
Ja som štartovala z Pružiny.
Doma som uvarila termosku kávy pre pani učiteľky, pribalila porcelánové šálky ... kultúra musíbyť. Koniec školského roka býva dlhý. A úprimne, po rokoch práce v nemocnici som sa naučila jednu dôležitú vec.
Niektoré krízy sa síce vyriešiť nedajú.
Ale s kávou sa znášajú podstatne lepšie.
Osud ocenil moju snahu zvláštnym spôsobom.
Na diaľnicu sa mi podarilo zaradiť presne za ich autobus. Kúsok za Považskou Bystricou sme absolvovali povinnú zastavku. Káva prišla vhod, snaha bola ocenená. Do Liptovského Jána sme dorazili spolu ako organizovaná kolóna 🤪.
To bol tuším posledný okamih celého pobytu, keď všetko pôsobilo organizovane.
Prvý úraz prišiel približne po dvadsiatich minútach.
Dodnes neviem, či to bol rekord.
Ale určite to bol veľmi ambiciózny výkon.
Jedno dievčatko sa rozhodlo experimentovať s gravitáciou v novom prostredí. Nôžky sa jej trochu zamotali a po schodoch sa skotúľala menej dôstojne, než by si sama želala.
Výsledok? Odreté kolienko. Samozrejme nič vážne. Poutierala som slzy, pohladila a nalepila obrázkový leukoplast a považovala prípad za úspešne uzavretý. Bola som na seba hrdá 😀
Netušila som, že som práve spustila zdravotnícku lavínu.
Asi o pol hodinu sa objavil ďalší pacient.
Potom ďalší.A ďalší.
Po čase som si začala všímať zvláštnu zákonitosť.
Čím zaujímavejší obrázok na leukoplaste, tým vyšší výskyt drobných poranení v populácii.
Nechcem tvrdiť, že niektoré deti začali svoje zdravotné problémy aktívne vyhľadávať.
Len hovorím, že korelácia medzi obrázkovými leukoplastami a počtom odrenín bola štatisticky veľmi podozrivá. Celkom zaujímavá téma na štúdiu ... už vidím tie grafy... štatistické koreláty ...
Ako vedec by som to mala ďalej skúmať.
Ako človek som radšej rozdávala leukoplasty a tešila sa z detskej radosti.
Okrem dohľadu a zároveň prevádzkou zdravotnej starostlivosti som mala aj ďalšiu dôležitú funkciu. Bodovanie izieb. Veľmi dôležitá úloha. V konečnom dôsledku šlo o zachovanie hygienického štandardu.
Naivne som si myslela, že ide o jednoduchú úlohu. Vojdem. Pozriem.Pridelím body.
Odídem. Prvá izba vyzerala ako katalóg nábytku.
Druhá tiež. Pri tretej som sa začala zamýšľať nad tým, či niektoré deti nechápu pojem poriadok skôr ako abstraktný filozofický koncept.
Na jednej posteli som našla ponožky na vankúši, pyžamo na zemi, plyšáka s paplónom vo veľmi podivnej kompozícii, avšak na posteli, či to bolo ustlanie postele by sa dalo diskutovat ale minimálne snaha tu bola 😀.
Majiteľka celej tejto architektonickej kompozície sedela na zemi.
V ďalšej izbe sa obsah kufra rozhodol osamostatniť a expandovať do všetkých svetových strán.
Pri ďalšej som prestala hodnotiť poriadok.
Začala som hodnotiť snahu.
A pri posledných dvoch som hodnotila už len existenciu základných známok civilizácie.
Ak boli všetci obyvatelia nájdení, nikto neplakal a podlaha bola viditeľná aspoň na tridsiatich percentách plochy, považovala som to za dôvod na udelenie bodov. Deti boli šťastné. Nedostali nulu.
Ja som si zachovala duševné zdravie.
Vyhrali všetci.
Za odmenu som vytiahla gorálky.
A to bol jeden z najlepších nápadov celého pobytu.
Za pár minút som sedela na zemi obklopená deťmi ako mačka obklopená mačiatkami. Každý navliekal.
Každý ukazoval svoj výtvor.
Každý bol presvedčený, že práve jeho náramok je najkrajší na svete.
A čo je zaujímavé – väčšinou mali pravdu.
Neskôr sme sa presunuli von.
Lepili sme kvietky na lepiacu pásku a vyrábali kvetinkové náramky a čuduj sa svete, nie iba dievčatá, ale aj chlapci sa pridali. Rovnako aj dievčatá behali za loptou. Smiali sa.
A robili všetky tie zdanlivo obyčajné veci, ktoré si človek zapamätá až o mnoho rokov neskôr. Práve preto ma úplne zaskočilo, keď som jedného dňa na chodbe stretla pani učiteľku vo fáze existencionálnej krízy pred akutnym zlyhanim mentálnej konzistencie.
„Tie deti sú strašné!“
Na chvíľu som stuhla. Tie roztomilé nevinne deti ? Bola som presvedcena že si niekto prinajmenšom zlomil nohu alebo rozbil hlavu, vyskočil z okna alebo tak ....
„Čo sa stalo?“
„Liezli na skriňu!“
To už znelo vážnejšie.
„A ?“ Prečo ?
„Lebo tam mali loptu!“
A vtedy som sa rozosmiala. Neboooj mám tu aj dlahy aj šitie, nieže by som bola happy z nejakej serioznej traumy, len som sa snažila odvrátiť kolaps pani učiteľky.
Keď som vošla som do izby,
našla som skupinku detí sediacu pod skriňou. Všetci pozerali hore.
Nasledovala som ich pohľad. Na skrini ležala lopta. A v tej chvíli som pochopila, že sa pozerám na najtragickejší príbeh od čias Titanicu.
„Darinka, prosím, podáš nám ju?“
Takým hlasom sa prosí o záchranu posledného šteniatka z rozvodnenej rieky.
„Jasné.“
V tej chvíli sa ich tváre rozžiarili.
Jeden mi okamžite ponúkal stoličku.
Druhý bol pripravený technicky zabezpečiť operáciu.
Tretí už oslavoval úspešné ukončenie misie. Ja som radšej ostala pevne nohami na zemi a vešiakom sa mi podarilo loptu zachrániť.
O tridsať sekúnd bola lopta späť na zemi.
Nikdy som nevidela jednoduchšie vyriešený konflikt.
Večery však patrili iným príbehom.
Každý večer sa opakovalo to isté.
Dvaja chlapci. Dve dievčatká. A slzy. Veľa sĺz. Také tie poctivé šesťročné slzy, pri ktorých má človek pocit, že domov sa nachádza niekde za siedmimi horami, siedmimi dolinami a minimálne jednou galaxiou. Chýbala mama. Chýbal tato.
Chýbala vlastná posteľ. A hlavne istota, že všetko je tak, ako má byť. Prvá moja reakcia bola, oki poďte spať ku mne, ale našťastie som si veľmi rýchlo uvedomila aké majú moje postupy popularitu a veľmi rýchlo by som nemala kde spať ja. Zrazu mi prišlo tých 20% matraca čo mi prenechávajú moje mačky, ako luxus. A tak som použila radšej svoju tajnú výbavu.
Pohladenie. Objatie. Pár slov. A svietiacu tyčinku. Postupne sa z toho stal večerný rituál. Keď som prichádzala do izby, čakali ma zronené tváričky a malé ruky pripravené prevziať svetielko.
A potom sa dialo niečo zvláštne.
Každým večerom bolo sĺz menej.
Posledné dve noci už neplakali. Stále mali tie smutné, statočné tváričky. Stále im chýbal domov. Ale držali svoje svetielka a ani jeden z nich už neuronil slzu.
A ja som na nich bola neskutočne hrdá.
Nie preto, že neplakali. Ale preto, že boli statoční napriek tomu, že by sa im ešte plakať chcelo. Posledný deň sa deti pobrali domov. Do Bratislavy. A tak sme sa rozlúčili.
Normálny človek by teraz sadol do auta a išiel domov. Ja som najprv mala len potrebu ísť na nejaké pekné miesto s výhľadom. Kúsok boli Tatry. Bolo by fajn vyviezt sa na chatu pod Soliskom a vychutnávať si obzory. Ale ja nieee. Pri pohľade na skaly vo mne ožil dravec 🤪🤣. Veď nemusím ísť úplne hore ... nemala som totiž úplne vhodnú obuv, len bežné vychádzková tenisky. Nemala som paličky ... predsa len moja rovnováha ... veď len pár krokov nad chatu .. 10 -15 minút a potom ešte 10 a zrazu som bola až úplne hore. Prečo?
Ani srnka netuší.
Možno preto, že po týždni so štyridsiatimi prvákmi človek potrebuje chvíľu ticha.
Možno preto, že hory boli cestou.
Možno preto, že niektoré rozhodnutia jednoducho netreba analyzovať.
Každý máme svoje diagnózy. Ako som stúpala vyššie, hluk detí postupne mizol.
Zmizli aj leukoplasty. Aj bodovanie izieb.
Aj lopta na skrini. Aj učiteľské krízy. Zostal len vietor. Skaly. A ticho.
To zvláštne horské ticho, ktoré vlastne vôbec nie je tiché. Šumí. Dýcha. Rozpráva.
Len človek musí na chvíľu prestať hovoriť, aby ho počul. Na vrchole som sa usmiala.
Nie preto, že som zdolala Solisko.
Ale preto, že som mala pocit, akoby mi niekto vyvetrával hlavu zvnútra. Po celom týždni to bol pocit na nezaplatenie.
Domov som dorazila podvečer.
Pri bráne ma čakal Brunko. To sa dalo predpokladať. Brunko vždy víta, akoby sa človek vracal z trojročnej expedície do Antarktídy. Ešte som ani poriadne nevystúpila z auta a už som mala okolo seba obrovské chlpaté objatie.
A potom som ju zbadala. Cicu. Stála pri bráne. Nepočula som pradenie.
Nepočula som vítanie. Počula som prednášku. Samozrejme mačacím jazykom.
Ale obsah bol úplne jasný. „Aha. Tak si si spomenula, kde bývaš. To je milé. Sedem rokov si nebola doma. SED-EM ROKOV.
Brunko, neobjímaj ju tak rýchlo. Ešte sme neuzavreli disciplinárne konanie.“ Počas otvárania brány nadávala. Počas vítania nadávala. Počas Brunkovho objímania nadávala. A keď som konečne vošla dnu, nadávala ďalej. Myslím, že jej to chýbalo. O chvíľu dorazil aj Fifi. Na rozdiel od Cice bol vecný. Veľmi vecný. Najskôr sa nechal pohladkať. Potom ma viedol ku kuchyni.
A tam predniesol svoju správu. „Vitaj späť.
Mám niekoľko pripomienok. V prvom rade stav misky. Nebudem nikoho menovať.
Nebudem nikoho obviňovať. Len konštatujem, že hygienický štandard domácnosti počas tvojej neprítomnosti zaznamenal mierny pokles.“ Potom sa spokojne najedol. Tému považoval za uzavretú. Neskôr prišiel domov aj Pragmatik a so svojou 10 ročnou zmenšeninou mladým pánom, ktorý s nami z času na čas trávi čas.
Nasledovalo zvítanie. Rozprávanie. Novinky.
A potom sa odohrala jedna z najkrajších udalostí celého dňa.
Mladý pán sa rozhodol, že bude spať s tatom.
Čo znamenalo, že po týždni strávenom medzi štyridsiatimi prvákmi som úplne legálne získala luxusný jednolôžkový apartmán. Vlastnú izbu. Vlastnú posteľ a hlavne ticho. Skutočné ticho.
Nie také, keď sa deti tvária, že spia. Ležala som v posteli. Vedľa mňa spokojne rozvalené mačky. Domáci vesmír bol opäť v rovnováhe. A z druhého konca chodby sa ozýval zvuk. Pravidelný. Pokojný. Sebavedomý.
Pragmatik podávajúci vrcholový výkon v disciplíne intenzívny spánok. Usmiala som sa. Štyridsať prvákov prežilo. Učiteľky prežili. Lopta zachránená. Svetielka splnili svoju úlohu. A niekde v hlave mi stále svietil jeden modrý papier. Hotel. Ihrisko. Les.
Možno tam naozaj boli. Len som sa ich ešte nenaučila vidieť tak dobre ako šesťročný Vilko. Posledný deň mi deti kreslili obrázky. Dostávala som srdiečka, kvietky, hotel, ihrisko, les dokonca aj banány.
A potom som našla jeden papier. Bol modrý. Úplne modrý.
V rohu bolo napísané len: Vilko. Chvíľu som papier otáčala. Potom so. sa rozhodla nájsť autora. Bol na chodbe s ostatnými chlapcami pobehovali medzi izbami - ako inak. Mal tie svoje obrovské oči.
„Vilko, čo si mi nakreslil?“
Pozrel sa na mňa, akoby bola otázka úplne zbytočná. Ako to že nevie čo som jej nakreslil ?
„Veď je to jasné.... Všetko.“
„Ako všetko?“
„nooo náš Hotel, ihrisko a j les tam je“
Pozrela som sa na papier.
Stále bol modrý.
„Vilko, ale ja to tam nevidím.“
Chvíľu rozmýšľal.
Potom úplne pokojne povedal:
„Lebo som nevedel, ako to mám nakresliť.“
A vtedy som spravila niečo, čo by dospelý normálne nespravil. Nepovedala som:
Tak skús ešte raz. Nepovedala som:
Tak nakresli aspoň strom. Len som sa ho spýtala: „A môžem si to tam predstaviť?“
Tvár sa mu rozžiarila. „ÁNO!“
A ležiac doma v posteli som si uvedomila, že celý týždeň bol vlastne presne o tomto.
Niektoré veci totiž na prvý pohľad nevidno.
Nevidno odvahu dievčatka, ktoré už druhú noc neplakalo a zvieralo svoje svetielko.
Nevidno pýchu chlapca, ktorý prvýkrát zaspal bez mamy.
Nevidno radosť ukrytú v krivo navlečenom náramku.
Nevidno dôležitosť lopty na skrini.
A niekedy nevidno ani hotel, ihrisko a les na modrom papieri.
To však ešte neznamená, že tam nie sú.
Stačí sa na chvíľu pozerať očami šesťročného Vilka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára