Automobilový sviatok v našej Dedinke

Automobilový sviatok očami ženy, ktorá rozlišuje autá podľa farby, veľkosti a estetického dojmu.

Všetko sa začalo celkom nevinne.
Elenka prišla do našej útulnej dedinky na pokec. Samozrejme, ako to už pri našich stretnutiach býva, bolo potrebné prebrať všetky zásadné otázky života, vesmíru a ostatných záležitostí, ktoré neznesú odklad.
Lenže tentoraz sme mali aj kultúrny program. 

Cez našu dedinku sa mal presúvať automobilový sprievod. A keďže sme o tom vedeli vopred, rozhodli sme sa spojiť príjemné s užitočným.
Presunuli sme sa teda do našej centrálnej dedinskej krčmičky, ktorá disponuje strategickou polohou priamo pri hlavnom ťahu.
Lepšiu VIP tribúnu by nám nezabezpečil ani organizátor Veľkej ceny Monaka.
Občerstvenie poruke, výhľad zabezpečený, spoločnosť výborná.
Mohlo sa začať.
Keď sa naša dedinka zmení na Monaco
Postupne sa začali zhromažďovať autá.
A nie hocijaké.
Veľké, malé, nízke, vysoké, zaoblené, hranaté, biele, čierne, červené, modré...
Aby sme si rozumeli, moja odborná klasifikácia automobilov je pomerne jednoduchá, rokmi overená a na bežné použitie úplne postačujúca.

• Farba: biele, modré, červené a čierne.
• Veľkosť: malé, veľké a obrovské.
• Tvar: zaoblené, hranaté, vysoké a nízke.
• Akustický prejav: tiché, hlučné a také, pri ktorých prestávam počuť samu seba
• Osobitná kategória: „Netuším, čo to je, ale vyzerá to dobre!“ 🤣
Samozrejme, jednotlivé kategórie sa môžu ľubovoľne kombinovať. Napríklad veľké čierne hranaté hlučné auto alebo malé červené zaoblené autíčko.
Systém je jednoduchý, prehľadný a prakticky bezchybný.
Na rozdiel od klasifikácie podľa výkonu motora má navyše jednu zásadnú výhodu – okamžite viem, či sa mi auto páči.
Pretože, povedzme si otvorene, dá sa zamilovať do informácie, že auto má šesťsto koní?
Alebo do údaja, ako rýchlo sa pri rozbiehaní pogrciate?
Ja teda nie.
Mňa zaujíma, ako auto vyzerá, aké má línie, proporcie, farbu a predovšetkým, či si ho dokážem predstaviť ako súčasť vlastného príbehu.

A tak som pozorovala.
A fotografovala.
A občas vôbec netušila, čo fotografujem.
Tesla, ktorá sa tvárila ako obyčajné biele auto

Úplne prvá v sprievode bola Tesla.
Biela.
Stála rovno predo mnou.
Pozerala som sa na ňu.
A vôbec som netušila, že je to Tesla.
🤣
Prosím, toto nie je prejav ignorancie. Jednoducho vyzerala ako celkom normálne biele auto.
Žiadne dramatické krivky, žiadny výhražný výraz, žiadne upozornenie, že práve stojím pred jedným zo symbolov automobilovej technologickej revolúcie.
Nič.
Biele auto.
Až dodatočne, pri analýze fotografického materiálu, som zistila, že slávnostný úvod sprievodu som absolvovala v úplnej automobilovej nevedomosti.
Na svoju obhajobu uvádzam, že som sa veľmi dobre bavila.
A potom sa začalo divadlo
Autá sa postupne zoradili.
Ľudia sa zhromažďovali pozdĺž cesty, deti vytiahli mobily a atmosféra začala hustnúť.
A zrazu to prišlo.
Trúbenie, húkanie, burácanie motorov.
A celý sprievod sa dal do pohybu.Naša dedinka  sa na chvíľu zmenila na automobilovú metropolu.
Okolo nás prechádzali Ferrari, Maserati, Nissan GT-R, americký Dodge Challenger, obrovský RAM, športové BMW, Audi, Lotus a dokonca aj staručká Toyota Celica s vyklopenými svetlometmi.
Každé auto malo svoj charakter.
Niektoré pôsobili elegantne, iné agresívne, ďalšie vyzerali, akoby ich konštruktér navrhoval po troch energetických nápojoch.
A potom sa objavilo čosi malé, nízke, s obrovskými kolesami vysunutými ďaleko od karosérie.

Vyzeralo to ako kríženec motokáry, Batmobilu a technického experimentu.
A išlo to úplne potichu.
Človek by čakal, že také čudo bude burácať ako štartujúce lietadlo.
Nič.
Len sa to ticho prekotúľalo okolo.
Dodnes presne neviem, čo to bolo.
Ale páčilo sa mi, že to existuje.
Automobilová diagnostika
Samozrejme, po návrate domov som sa rozhodla doplniť si vzdelanie.
Nafotila som predsa celý rad automobilových exemplárov, o ktorých som vedela približne toľko, že mali štyri kolesá.
A tak nastúpil môj digitálny automobilový konzultant – ChatGPT.
Začala som mu posielať fotografie.
On nadšene identifikoval značky, modely, motory, výkony, zrýchlenia a maximálne rýchlosti.

Pri každom ďalšom aute sa tváril, akoby práve objavil nový chemický prvok.
Ja som sa postupne dozvedala, že jedno auto má štyristo koní, druhé šesťsto, ďalšie osemsto a niektoré sa dokáže rozbehnúť na stovku skôr, než si stihnem upraviť okuliare.
Nakoniec som ho musela zastaviť.
Vysvetlila som mu, že autá rozlišujem predovšetkým podľa farby, veľkosti a tvaru.
A že počet koní ma naozaj nedokáže emocionálne zasiahnuť.
Zdá sa, že pochopil.
Aspoň na chvíľu.
Keď sa človek zamiluje do Lotusu
Spomedzi všetkých automobilov ma najviac zaujali dva.
Sivý Lotus Eletre a biele Audi RS Q3 Sportback.
Lotus bol jednoducho iný.

Futuristický, elegantný, zvláštne tvarovaný. Mal v sebe niečo, čo ho odlišovalo od ostatných.
Audi bolo športové, kompaktné, sebavedomé.
A pri oboch som si dokázala predstaviť, že by mohli byť súčasťou môjho života.
Nie ako exponáty v garáži.
Ako autá, do ktorých ráno nasadnem, odveziem sa do práce, naložím turistické vybavenie, vyrazím na výlet alebo jednoducho niekam pôjdem.
Lenže potom prišla zásadná otázka.
Ako vyzerá palubná doska?
A koľko miesta je v kufri?
Pretože krásna karoséria je jedna vec, ale ja v tom aute plánujem aj žiť.
A tu nastalo sklamanie.
Lotus aj Audi mali síce moderné, technologicky vyspelé interiéry, ale ani jeden vo mne nevyvolal ten správny pocit.
Jednoducho to nebolo ono.

Víťaz, ktorý sa súťaže nezúčastnil
A vtedy som si spomenula na Hyundai Tucson.
Na auto, s ktorým sme cestovali po Belgicku.
Na jeho nádhernú, širokú, vzdušnú palubnú dosku s jednoliatym zakriveným panelom obrazoviek.
Kozmická loď!
Presne ten pocit.
Sadnete si dovnútra a pred vami sa otvorí elegantný technologický priestor.
Žiadny tablet narýchlo prilepený k palubnej doske.

Žiadna mohutná bariéra medzi vodičom a spolujazdcom.
Len široká horizontálna línia, obrazovky a vzdušnosť.
A navyše dosť miesta na to, aby som sa ako spolujazdec mohla venovať svojim záležitostiam.
Pretože automobil nie je iba dopravný prostriedok.
Niekedy je to kancelária, inokedy obývačka, občas sklad turistického vybavenia a pri dlhších cestách aj priestor na filozofické úvahy.
A Tucson toto všetko zvládal.
Tak sme postavili vedľa seba fotografie Lotusu, Audi a Hyundaiu.
Zvonka.
Zvnútra.
Porovnávali sme.
A výsledok?
Vyhral Hyundai Tucson.
🤣🤣🤣
Auto, ktoré na automobilovom sprievode vôbec nebolo.
Posledná podmienka: farba
Samozrejme, ešte zostávala jedna zásadná vec.
Farba.
Pretože biele auto je síce pekné, ale ja mám rada modrú.
Takú krásnu, hlbokú, elegantnú modrú, akú má môj Peugeot.
A potom som našla fotografiu modrého Tucsonu.
Tmavá metalíza, nádherné ostré línie, elegantný bočný profil.
Na slnku sa farba rozžiari, v tieni stmavne.
A bolo vymaľované.
Lotus zostal krásnym exotickým objektom obdivu.
Audi športovým elegánom.
Ale Hyundai získal niečo oveľa dôležitejšie.
Miesto v mojich predstavách.
Epilóg: A víťazom sa stáva...
Po všetkých tých Ferrari, Maserati, Lotuse, Audi a ďalších automobilových skvostoch, ktorých mená som sa postupne učila vyslovovať, sme napokon dospeli k prekvapivému výsledku.
Vyhral Hyundai Tucson.
Auto, ktoré sa sprievodu vôbec nezúčastnilo.
Vyhral krásnou palubnou doskou, priestranným interiérom, praktickosťou a nakoniec aj nádhernou modrou farbou.
Zdalo sa, že je rozhodnuté.
Lenže potom prišla nedeľa.
Vyšla som pred dom a zadívala sa na svoj Peugeot.
Stál tam, krásny, modrý, s čiernou strechou a elegantnými líniami, ktoré som si kedysi zamilovala.
Umyla som ho.
Poumývala, vyčistila, pomojkala.
A potom som sa naňho ešte raz pozrela.
Na tú nádhernú farbu, ktorá sa mení podľa svetla. Na jeho profil, na tie ostré línie, na všetky tie detaily, pre ktoré som si ho vybrala.
A zrazu mi došlo, akú zásadnú chybu sme pri našom automobilovom hodnotení urobili.
Do súťaže sme nezaradili obhajcu titulu!
🤣🤣🤣
A pritom stál celý čas doma.
Kým som obdivovala exotické športiaky, skúmala palubné dosky a hľadala ideálny odtieň modrej na úplne inom aute, môj Peugeot trpezlivo čakal.
A tak som sa naňho dnes zadívala a uvedomila si, že všetko, čo som na tých ostatných autách hľadala, už vlastne mám.
Krásnu farbu.
Elegantné línie.
Charakter.
A predovšetkým ten zvláštny pocit, keď sa na niečo pozriete a poviete si:
Bože, veď ty si nádherný!
A tým sa celá automobilová súťaž definitívne skončila.
Lotus získava cenu za originalitu.
Audi za športovú eleganciu.
Hyundai Tucson za najkrajšiu palubnú dosku.
Zetor za praktické využitie konských síl.
A absolútnym šampiónom môjho srdca zostáva môj Peugeot. 💙

Pretože niekedy musíte obdivovať celý svet, aby ste si znovu uvedomili, aký poklad máte doma.
A ten môj má štyri kolesá, nádhernú modrú farbu a dnes je dokonale umytý.
Koniec automobilovej súťaže. Víťaz je doma. 🤣❤️

Lodný denník...Epilóg

Ako sme išli domov
Plán bol jednoduchý.
Ísť domov.
V tejto chvíli sme už vlastne mali byť niekde pred Mariborom. Kufre v aute, bicykle naložené, Chorvátsko za chrbtom a pred nami už len kilometre diaľnice.
Lenže cestujem s Pragmatikom.
„Nejdeme sa ešte pozrieť na vodopády Krka?“ zahlásil ...

Pozrela som naňho.
Na navigáciu.
Na čas.
„Prestav navigáciu.“
A tým bolo o našom návrate domov na najbližších pár hodín rozhodnuté. 😂
Dorazili sme do Skradinu, kde nám ponúkli vyhliadkovú loď po rieke až k vodopádom.
Ale nie.
My sme ostali verní zásadám. A nášmu Oceanu.
Pekne sme vytiahli bicykle a vyrazili smerom do Národného parku Krka. Približne štyri kilometre po tom, čo by náš vedúci výpravy s kamennou tvárou pravdepodobne označil za „stredne náročnú šotolinu“.

 sa pred nami otvorila Krka.
A dobre.
Stálo to za každý jeden otras zadku.
Voda neuveriteľnej farby, kaskády, malé jazerá, travertínové bariéry a Skradinski buk. A keďže ja nedokážem iba pozerať na vodopád a povedať jéééj, pekné, samozrejme som sa musela dozvedieť, prečo vlastne vyzerá tak, ako vyzerá.
Krka si totiž svoje vodopády doslova stavia sama. Z vody bohatej na hydrogénuhličitan vápenatý sa pri prúdení a odplynení CO₂ vyzráža uhličitan vápenatý. Ten sa ukladá na machoch, riasach a ďalších povrchoch a postupne vytvára sedru – travertín. Bariéry teda nie sú iba kusy skaly, cez ktoré tečie rieka. Sú to štruktúry, ktoré stále vznikajú a menia tok vody.

Takže vodopád tu nie je iba výsledkom geológie.
Vodopád je stále rozostavaný.
Rybí výskum
Medzitým sme narazili na ďalšiu zásadnú vedeckú otázku.
V jednej pokojnej zátoke stáli ryby zoradené jedna vedľa druhej ako autá v rannej špičke na D1. Ani sa nepohli.
Pragmatik skonštatoval:
„Oddychujú.“

Dobre. Prijala som odborné stanovisko.
O pár metrov ďalej však ďalšia skupina rýb oddychovala úplne inak. Žiadna disciplína. Jedna sem, druhá tam, každá otočená iným smerom.
„... a prečo sú tieto rozhádzané?“
Chvíľu sa na ne pozeral.
„Čo ja viem? Nie som ryba.“

🙉🙈🤣
Tým bola konzultácia s miestnym odborníkom ukončená.
O pár minút bola záhada vyriešená aj bez ichtyologickej kvalifikácie môjho manžela. Prvé ryby stáli proti jemnému prúdu, preto boli všetky zoradené rovnakým smerom. Druhé boli v pokojnejšej vode bez jednoznačného smeru prúdenia, a tak si každá mohla zaparkovať podľa vlastného uváženia.

Čiže mal pravdu v oboch prípadoch.
V prvom oddychovali.
A v druhom... nie je ryba. 🤣
Jedny teda oddychovali organizovane a druhé po chorvátsky.
Osí all inclusive
A potom som objavila ďalšiu záhadu.
Pri chodníku stála nenápadná miska naplnená akousi sladkou hmotou a na nej prebiehal hromadný nálet ôs.

Najskôr som si myslela, že je to pasca. Lenže nič ich tam nechytalo. Dámy prileteli, napchali sa a spokojne zase odleteli.
Takže s najväčšou pravdepodobnosťou nie lapač, ale kŕmny odpútavač – osí bufet strategicky umiestnený mimo turistov.
V podstate veľmi civilizovaná dohoda:
„Obed máte tu. Ľudí nechajte na pokoji.“
A podľa návštevnosti podniku evidentne fungovala. 😂
A zase ten Mikuláš
A keď už som si myslela, že ma Krka nemá čím prekvapiť, našla som ho.
Kostol svätého Mikuláša.

Áno.
Zase.
Po Trpanji, kde sme svätého Mikuláša navštívili ako patróna námorníkov, na mňa ten istý chlapík čakal aj tu. Kostolík dali v roku 1761 postaviť Krsto a Šimun Šupuk a zasvätili ho svätému Mikulášovi – ochrancovi cestovateľov a námorníkov. A aby to celé dokonale zapadlo do Krky, veľká časť stavby je postavená práve zo sedry.
V tej chvíli som už začínala mať pocit, že svätý Mikuláš nás po Chorvátsku nesprevádza úplne náhodou. 😃
Potom už nasledoval návrat do Skradinu.
A keďže dovolenka sa nemôže skončiť hladom, bolo treba sa s Chorvátskom rozlúčiť dôstojne.
Peter sa rozlúčil so svojimi lignjami.
A ja som sa po týždni konečne dopracovala ku gastronomickému cieľu, ktorý mi dovtedy vytrvalo unikal:

SHRIMPS! 😂
Krevety, cestoviny, paradajková omáčka, výhľad na prístav.
Vybavené.
Chorvátsko ma mohlo prepustiť.
Teraz už naozaj domov
Sadli sme do auta a tentoraz sme už skutočne zamierili na sever.
Žiadne vodopády.
Žiadne bicykle.
Žiadne „prestav navigáciu“.
Domov.
A potom sa pri Velebite objavila tabuľa:
SVETI ROK.
Za ňou ďalšia.
A potom tunel Sveti Rok.
Začala som sa smiať.
Takže nielen svätý Mikuláš.
Aj náš svätý Roko z Trpanja, ku ktorému sme poctivo vyšľapali tých 281 schodov, sa rozhodol osobne skontrolovať, či sme Dalmáciu naozaj opustili.
A vtedy mi došlo, ako to celé asi funguje.
Niekde tam hore sa z času na čas zíde partia svätých. Rozložia šachovnicu, nalejú si niečo dobré a jeden zahlási:
„Poďte sem. Títo dvaja sú zase v akcii.“
Mikuláš sa pozrie na mapu.
„Kam idú?“
„Domov.“
„Naozaj?“
„Mali byť pred Mariborom. Momentálne bicyklujú ku Krke.“
Mikuláš si povzdychne a posunie pešiaka.
„Dobre. Vodu, lode a cestovateľov beriem ja.“
Roko sa oprie v kresle.
„Ja si ich prevezmem pri Velebite.“
A niekto od vedľajšieho stola sa opýta:
„A kto má službu, keď Peter povie: Nejdeme sa ešte niekam pozrieť?“
Chvíľu je ticho.
Potom sa na seba pozrú.
„Všetci.“
🤣🤣🤣
A tak sa skončila naša Cykloloď.
Začala dovolenkou, na ktorej bicykle cestovali loďou, a skončila cestou domov, počas ktorej sme ich ešte raz vytiahli z auta, pretože ísť okolo Krky a nezájsť sa tam pozrieť by predsa bola škoda.
A možno je to vlastne najpresnejšia definícia našich ciest.
Máme plán.
Máme navigáciu.
Dokonca približne vieme, kedy by sme mali prísť domov.
Lenže potom niekto z nás povie:
„A nepozrieme sa ešte tam?“
A ten druhý odpovie:
„Prestav navigáciu.“
A niekde hore sa práve rozkladá šachovnica. ♟️🤣❤️

Lodný denník - posledny deň

Biokovo, alebo deň, keď Pragmatik sadol na elektriku

Ráno som sa zobudila. Tentoraz dokonca obdivuhodne spontánne.

Vyšla som na palubu, objala svoju rannú kávu a chvíľu len tak pozerala na svet. Trpanj sa pomaly vzďaľoval, Podgora sa približovala a predo mnou stál posledný cyklistický deň našej plavby.

Raňajky. A hneď po nich nastúpila moja tradičná a rokmi vybrúsená predštartová disciplína. Panika.

Kde mám čo? Kde sú rukavice? Kadiaľ presne pôjdeme? Kde sa platí vstup? Koľko sa platí? Treba lístok kúpiť vopred cez internet? Dá sa kúpiť na mieste? Berú tam kartu? A HLAVNE — PREČO PREBOHA NEMÁM INTERNET?!

Hore na nebesiach sa evidentne hrala nejaká fascinujúca partia žolíka, pretože odmietol spolupracovať môj dátový roaming aj lodná Wi-Fi. Svet sa zrútil. Nemala som dostatok informácií.

V tej najmenej vhodnej mikrosekunde položil Pragmatik historicky najnebezpečnejšiu otázku: „Prečo si v strese?“

Zhlboka som sa nadýchla: „LeboOOOOOOO...“

Viac sa nepýtal. Múdry muž. Inštinkt sebazáchovy uňho stále funguje stopercentne.

Nakoniec sa, ako obyčajne, všetko vyriešilo samo. Pristáli sme v Podgore a hneď oproti lodi stála požičovňa bicyklov. A tam nás čakalo malé prekvapenie. Nemali pripravený jeden elektrobicykel pre mňa. Mali dva.

Milujem ich za to.

Pri preberaní bol totiž so mnou aj Pragmatik a v tej chvíli sa mi podarilo definitívne prelomiť jeho železnú cyklistickú hrdosť. Brali sme dva e-biky.

Nič proti jeho maratónskej hrdosti. Práve naopak, patrí k veciam, ktoré na ňom milujem. Ale výstup na Sveti Jure bol pre mňa ikonou celej výpravy a chcela som si ho užiť. A ešte viac ma tešila predstava, že si ho užije aj on – a nie že ma bude niekde v polke resuscitovať, prípadne ja jeho. Pre rýdzeho cyklomaratónca totiž sadnúť na elektriku nie je technický problém. Je to hlboký filozoficko-existenciálny rozpad osobnosti.

Kým Ocean pomaly dvíhal kotvy, stihla som ešte jedno bleskové kolo ranného kardia. Telefón. Nemám telefón! Niekde som ho nechala. Pobehujem po móle ako splašené kura. Kurník šopa, kde je?! No kde by bol. V Pragmatikových rukách.

„Nevidel si môj mobil?“ „Nie,“ odpovedá pokojne s pohľadom upretým do diaľky. Až keď mu v tej ruke začal nahlas zvoniť a vibrovať, zistil, že ho vlastne drží.

Výborne. Máme bicykle, máme telefón, máme Pragmatika. Na riadidlách zapínam navigáciu – svieti na mňa veselých 1 739 výškových metrov, na displeji batérie sebavedomých 100 % a na predstavci omotaný bezpečnostný zámok hrubý ako lodné lano. Môžeme vyraziť.

Ešte na výjazde z Podgory som objavila Villu Sv. Roko s parádnymi modrými okenicami. Po kostole svätého Roka v Trpanji som začala mať vážne podozrenie, že tento svätec absolvuje celú trasu s nami ako neplatený duchovný doprovod. Trpanj – kostol. Podgora – vila. Ešte pár kilometrov a niekde v serpentínach nájdem opretý jeho karbónový bicykel.

Potom prišli prvé serpentíny. A s nimi okamžité, krištáľovo čisté precitnutie: Bez elektrického motora by som sa dogrcala približne na prvom kilometri.

V tej sekunde zo mňa opadli posledné zvyšky hanby z používania asistencie a začala som si život užívať plnými dúškami. Samozrejme, e-bike neznamená, že človek otočí plynovú páčku, vyloží si nohy na riadidlá a nechá sa vyviezť ako na gauči. Keby som zapla turbo hneď od morskej hladiny, prvých desať kilometrov by som bola kráľovnou Biokova a niekde v polovici kopca zúfalou majiteľkou tridsaťkilového, absolútne vybitého kusu kovu.

Takže sa makalo. Watty sa dávkovali s chirurgickou presnosťou. Ale aj tak to bola poctivá drina.

Hore šliapalo aj pár hrdinov na klasických bicykloch. Tí majú moju nekonečnú úctu. Zakaždým, keď som niektorého z nich míňala, bolo mi to až trochu trápne. Predbiehala som ich s tichým bzučaním motora, ale s pohľadom a rešpektom človeka, ktorý veľmi dobre vie, kto z nás dvoch je v tej chvíli skutočný borec.

Cesta však bola dychberúca. More padalo čoraz hlbšie pod nás, serpentíny pribúdali a s každým výškovým metrom sa menila scenéria. Dole borovice a tyrkysový Jadran. Vyššie už len biele vápence, kras, závrty a holé bralá. Krajina, pri ktorej človek rýchlo pochopil význam nápisu na informačnej tabuli: „Like Craters on the Moon.“

Naozaj. Akoby sme bicyklovali po Mesiaci, len s podstatne krajším výhľadom na pobrežie.

A na Mesiaci žijú kone. Zrazu sa zjavili priamo uprostred asfaltky. Zatiaľ čo oprotiidúce auto muselo pokorne zabrzdiť, kone sa s božským pokojom prechádzali z pruhu do pruhu a potom chvíľu kráčali priamo vedľa mňa. Šliapali si do kopca s takou samozrejmosťou, akoby tam hore mali dohodnuté rande a všetci tí ufučaní, spotení cyklisti v elastických dresoch im prišli len ako zvláštna kulisa. Samozrejme – plne naturálny pohon, žiadna batéria. Dokonca sme stihli spoločnú selfie. Človek si ide vytrpieť Sveti Jure a cestou si vybuduje sociálne kontakty s miestnou faunou.

Približne vo výške 400 metrov sme dorazili k oficiálnemu vstupu do Prírodného parku Biokovo. Presne k tej rampe, kvôli ktorej som ráno hystericky hľadala internet, pretože múdre fóra striktne tvrdili, že lístok musí byť kúpený vopred online.

Kúpiš figu borovú, keď ti nejde sieť.

Výsledok reality? Malá kamenná búdka so zelenými okenicami. V nej usmiaty pán. Pragmatik pristúpil k okienku, zaplatili sme v hotovosti, dostali lístky a šli ďalej. Toľko k rannému infarktu. Pragmatik sa tentoraz opäť diplomaticky zdržal komentára. Veľmi si to na ňom vážim.

Ďalšou métou bol preslávený Skywalk Biokovo. Sklenená podkova vysunutá vysoko nad priepasť. Pod nohami len sklo, pod sklom vzduchoprázdno a pod ním ešte dobrý kilometer ničoho. Úchvatné. Pre flegmatikov a samovrahov priam balzam na dušu. Ja som hrdinsky zvládla presne prvý meter. Potom som sa kŕčovito chytila zábradlia, uznala, že moja odvaha bola dostatočne demonštrovaná, a disciplinovane som cúvla. Pevná zem je podľa mňa hrubo nedocenený vynález modernej geológie.

Zato Pragmatik žiaril. Nielen úsmevom, ale hlavne svojím neprehliadnuteľným cyklodresom, husto posiatym červenými pohármi na víno. Veľmi tematické. Človek visí nad kilometrovou priepasťou a na chrbte mu svieti vínna karta.

Doplnili sme tekutiny a na dne chladničky v stánku som zbadala zaujímavo vyzerajúcu plechovku. Neváhala som a rázne som po nej siahla. Pán obsluhujúci bufet sa v tej chvíli vydesil viac než ja na tom skle. Nápoj totiž nebol určený na predaj. Bol jeho vlastný, osobný a ťažko vybojovaný.

No čo. To by som nebola ja, keby som sa uprostred národného parku nepokúsila spáchať ozbrojenú lúpež na desiate miestneho personálu. S úsmevom som mu proviant vrátila a šliapali sme ďalej.

Zostávalo posledných desať kilometrov a dobrých 600 výškových metrov. Skaly, surový kras, holé svahy a úzka asfaltka zarezávajúca sa do masívu. Aj s motorom to bolo na doraz.

A potom sme stáli hore. Sveti Jure. 1 762 metrov nad morom.

Malý kamenný kostolík, televízny vysielač týčiaci sa do neba a nekonečný priestor pod nami. Bola som obrovsky pyšná na seba, ale hádam ešte viac na Pragmatika. Viem, čo to preňho znamenalo, no teraz tam stál vysmiaty, spokojný a namiesto riešenia wattov a prevodov sme sa obaja dívali na tú istú nádheru. Na to, kam sme sa vlastne dostali.

Postupne začali prichádzať aj naši naturálni spolubojovníci. Jeden z nich hrdo ukazuje na prázdny rám svojho bicykla: „Pozri, žiadny motor, čisté nohy!“ Hlboká poklona. Úprimne, klobúk dole pred každým, kto tam tie nohy vytlačil.

A keď už si človek naivne myslí, že má vyhrané a pred sebou má len za odmenu tridsať kilometrov čistého zjazdu k moru... zakročí vesmírna rovnováha.

Pragmatik si zjazd, pochopiteľne, púšťal výrazne rýchlejším tempom než ja. Ja som si brzdila svoje opatrné zákruty, až kým som ho zrazu nedobehla. Stojí pri krajnici. Bicykel hodený na zemi. Defekt.

Na požičanom bicykli. Bez náradia. Bez lepenia. Uprostred skál.

V tej chvíli sa však ukázala najväčšia sila celej našej cyklolode. Nikto nikoho nenechá v štichu. O pár minút pribrzdili naši chlapci a okamžite zasadlo improvizované technické konzílium. Bicykel putoval hore kolesami, opretý o zvodidlo, na ktorom sa už vetrala odložená vetrovka. Jeden dodal náhradnú dušu. Druhý vytiahol pumpu. Tretí sa v hlbokom predklone chopil montážnych pák a ďalší dodávali mimoriadne cenné teoretické rady. A náš najmladší člen posádky, ktorý si celú cestu veselo pospevoval, to celé za neutíchajúceho hudobného sprievodu vlastnoručne nafúkal. Provizórny pit-stop zafungoval na jednotku a letelo sa ďalej dolu k moru.

Keď sme dorazili do Makarskej, pri móle už trpezlivo čakal Ocean. A za ním sa dvíhala tá brutálna kamenná hradba Biokova. Keď sa človek pozrel z úrovne morskej hladiny na tie štíty a uvedomil si, že ešte pred hodinou a pol bol tam hore na dvoch kolesách, bol to možno ešte silnejší zážitok než samotný vrchol. Môj bicykel – vzorne vybavený ružovou fľašou a červenou cyklolekárničkou pod sedlom – si zaslúžil čestné foto priamo pred provou.

Lodníci začali chystať palubu na záverečnú plavbu do Krila a usilovní námorníci začali nakladať bicykle. Všetky bicykle. Vrátane našich dvoch požičaných.

„Tieto nie! STOP! Tieto sú požičané, tie ostávajú tu!“ kričím. Námorník na mňa pozerá s pokojom dalmatínskeho rybára, krúti hlavou a nakladá ďalej. Má predsa jasný pokyn od kapitána: všetko na palubu. Ja gestikulujem a vysvetľujem, on nakladá. Naše dva požičané e-biky už jednou nohou smerujú na nedobrovoľný nočný výlet do domovského prístavu.

Vtedy som nasadila najťažší kaliber modernej vedy: hlasový ChatGPT. „Okamžite im po chorvátsky vysvetli, že tie bicykle sú z miestnej požičovne a nesmú ísť na loď!“ Telefón na námorníka prehovoril plynnou chorvátčinou. Pochopil. Zložil ich späť. Medzinárodný diplomatický incident a pokuta za únos bicyklov boli odvrátené v hodine dvanástej. O chvíľu dorazil aj majiteľ požičovne, s úľavou prevzal stroje a svet bol opäť v poriadku.

Dala som si sprchu a zatúžila po vírivke. Náš skvelý vedúci výpravy ju dokonca na lodi vybavil. Lenže kým sa napustila, teplota vonku klesla tak radikálne, že namiesto plaviek by som do nej potrebovala páperovú vetrovku. Vírivka padla za obeť počasiu.

A tak sedíme s Pragmatikom zabalení na palube. Ocean krája vlny na poslednej ceste do Krila Jesenice. On popíja víno, ja svoj zaslúžený Aperol. Biokovo sa pomaly stráca v podvečernom opare.

Cítim absolútny pokoj. Pozriem naňho: „Si aj ty pokojný?“ „Nie.“

Zhrozene naňho pozriem: „Preboha, a prečo?!“ „Objednával som nám u barmana pitie a náhodou som zahliadol náš lodný účet za bar. Netuším, či mám v peňaženke dosť papierikov, aby som to vykryl.“

Vyprskla som od smiechu. „Neboj sa. V najhoršom prípade si to tu odpracujeme.“

A vlastne... keď sa tak dívam na more, na vlny za kormou, na našu loď a spomeniem si na celý tento bláznivý týždeň... celkom reálne si viem predstaviť, že zavesím medicínu na klinec a zamestnám sa natrvalo na cyklolodi.

Lodný denník deň 6. Trpanj

 Každý má svoj Jadran 

Ráno sme vyrazili z Trsteniku a doplávali do Orebića, kde nastal už dôverne známy rituál našej plavby.
Vyloženie bicyklachtivej populácie.
Bicykle zišli z lode, prilby sa nasadili, Garminy sa prebudili k životu a väčšina výpravy sa rozbehla zbierať ďalšie kilometre a výškové metre.

A potom sme tu zostali my.
Pár jedincov, ktorí sme dospeli k revolučnému poznaniu, že Jadranské more sa dá zažiť aj bez toho, aby človek pri tom neustále šliapal do pedálov.
Ocean sa pomaly pohol ďalej a my sme zostali na palube.
Žiadny cieľ.
Žiadny kopec.
Žiadny Garmin, ktorý by odo mňa požadoval výkon.
Len more.
A vlastne sa mi na dovolenke čoraz viac páči práve toto.
Po niekoľkých dňoch si tu každý našiel svoje miesto a svoj spôsob, ako si Jadran užívať.
Niekto ho potrebuje prejsť na bicykli.
Niekto preplávať.
Niekto zdolať.
Niekto pozorovať zo sundecku.
A niekto sa potrebuje ponoriť do teplej vody, pustiť si dalmatínsku hudbu a jednoducho chvíľu nikam nesmerovať.

Netreba robiť všetko spolu, aby sme boli spolu.
Ráno sa časť posádky rozbehne za vlastným dobrodružstvom, ostatní zostanú na mori a popoludní sa zase všetci stretneme na jednom Oceane — každý s trochu iným príbehom toho istého dňa.
Dnes je môj Jadran pomalý.
A presne taký ho chcem.
Úplne bez práce to však nebolo
Zajtra nás čaká jedna zo záležitostí kategórie must have.
Sveti Jure. 1762 m n. m.
A keď už tam mám ísť, nechcem ten kopec iba prežiť. Chcem si ho odjazdiť, odpracovať, ale zároveň si ho aj užiť.
Takže zatiaľ čo cyklistická časť výpravy niekde po Pelješaci poctivo vyrábala laktát, ja som z paluby Oceanu riešila logistickú operáciu E-bike Sveti Jure.
Výsledok?
Bosch Performance Line CX.
625 Wh.
85 Nm.
Ráno mi bicykel pristavia do Podgory k lodi Ocean, ja sa s ním pokúsim dostať od mora až na strechu Biokova a popoludní si ho vyzdvihnú v Makarskej.
Civilizácia je nádherná vec.
A keď už bolo o zajtrajšok postarané, mohla som dnešnú pracovnú časť dňa oficiálne ukončiť.
Námorná sekcia expedície
Uvedomila som si totiž ešte jednu závažnú nespravodlivosť.
Celý týždeň sa venujeme cyklistom.
Kto koľko prešiel.
Kto koľko nastúpal.
Kto spadol.
Kto zachránil bicykel vlastným telom.
Kto čo ukázal na Garmine.
Ale námorná posádka?

Ľudia, vďaka ktorým sa zdanlivo nič nedeje
Dnes mám čas.
Nikam sa neponáhľam, nikde nešliapem, nič nezdolávam. Ocean sa pomaly presúva po Jadrane a ja mám po prvý raz dosť priestoru na to, aby som si viac všímala samotnú loď a ľudí, ktorí sa o ňu starajú.
Nie cielene.
Len tak, nenápadne, z lehátka, od kávy, cestou okolo baru.
A keď človek chvíľu pozoruje, začne si uvedomovať zvláštnu vec.
My máme pocit, že sa nič nedeje.
A pritom sa stále niečo deje.
Kapitán je hore na mostíku.
Šoféruje.
Hoci po týždni na lodi už tuším, že povedať o kapitánovi, že šoféruje, je približne také presné, ako povedať o chirurgovi, že niečo krája.
Výsledok jeho práce však poznáme dokonale.
Ráno otvoríme oči a sme niekde inde.
Loď odíde z prístavu, nájde ďalší prístav, prepláva medzi ostrovmi, zakotví, odkotví — a my to celé vnímame najmä ako meniacu sa kulisu za šálkou kávy.
Po palube sa medzitým pohybujú námorníci.
Nenápadne.
Raz sa objaví lano. Potom fender. Niečo treba upevniť, niečo skontrolovať, niečo pripraviť ešte skôr, než vôbec nastane chvíľa, keď to bude potrebné.
Väčšinu tých úkonov nepoznám.
A vlastne nemusím.
Pretože začínam mať pocit, že dobrá práca na lodi sa pozná práve podľa toho, koľko vecí si pasažier vôbec nemusí všimnúť.
A potom je tu kuchyňa.
Samostatná kapitola.
Pretože strava na Oceane je božská.
Nie „na loď dobrá“.
Nie „vzhľadom na podmienky veľmi slušná“.
Jednoducho výborná.
Každý deň z malej lodnej kuchyne prichádza jedlo, pri ktorom človek na chvíľu zabudne, že sa nenachádza v normálnej reštauračnej kuchyni niekde na pevnine, ale na lodi, ktorá sa medzitým presúva po Jadrane.
Až dnes si pri tom svojom ničnerobení viac uvedomujem ten zvláštny nepomer.
My sa kúpeme.
My bicyklujeme.
My sa vyvaľujeme na sundecku.
Niektorí nemenovaní jedinci sa dokonca nechávajú variť vo vírivke pri Oliverovi Dragojevićovi.
A zatiaľ niekde pod nami kuchári pripravujú ďalšie jedlo.
Potom príde správna hodina, z útrob lode sa začne šíriť vôňa a na stole sa objaví večera, akoby to bola úplne samozrejmá súčasť prírodných zákonov.
Nie je.
Niekto ju tam musel vymyslieť, pripraviť a uvariť.
A robí to sakramentsky dobre.
A potom je tu, samozrejme, barman.
Človek mimoriadne dôležitý pre psychickú stabilitu celej expedície. 😇
Občas ho vidím za barom, inokedy na chvíľu zmizne a zase sa objaví. A postupne zisťujem, že na lodi zrejme neexistuje úplne ostrá hranica medzi toto je moja práca a toto už nie.
Keď treba, jednoducho sa robí to, čo treba.
A možno práve dnes, keď nikam nejdem, si to všímam viac.
Loď totiž zvonka pôsobí ako veľmi jednoduchý svet.
More. Slnko. Jedlo. Posteľ. Pohár. Ďalší ostrov.
Lenže za tým jednoduchým svetom musí byť množstvo práce, ktorú pasažier väčšinou vôbec nevidí.
A to je možno jeden z najväčších luxusov celej tejto plavby.
Nie vírivka.
Hoci tú by som rozhodne zo zoznamu luxusov nevyškrtávala. 😇
Ale ten pocit, že sa nemusíš o nič starať.
Že loď ide.
Že prístav príde.
Že večera bude.
Že ráno bude káva.
A že niekde okolo teba existuje skupina ľudí, vďaka ktorým všetky tieto veci fungujú tak samozrejme, až človek ľahko zabudne, že samozrejmé vôbec nie sú.
Tak ich dnes z pohodlia svojho dovolenkového ničnerobenia nenápadne pozorujem.
A čím dlhšie sa pozerám, tým viac mám pocit, že Ocean netvoria kajuty, motory, paluby ani vírivka.
Ocean tvoria predovšetkým ľudia, vďaka ktorým sa nám zdá, že loď pláva Jadranom úplne sama.
A za to im patrí jedno veľké:
Hvala.
Trpanj z horizontálnej polohy
Ocean sa pomaly blížil k Trpanju a ja som pokračovala vo svojom dnešnom mimoriadne náročnom programe.
Ležala som.
Po vírivke som sa presunula na lehátko, vyložila nohy, predo mnou Jadran, v ruke Aperol a v mobile mapa.
A keďže človek nemôže prísť do cudzieho mestečka úplne nepripravený, začala som Trpanj spoznávať.
Stále poležiačky.
Na svoju obranu musím povedať, že celý nasledujúci kultúrno-historický program som absolvovala bez jediného výškového metra. Telo malo rest day. Mozog sa vybral na poznávací zájazd.
A Trpanj sa ukázal byť podstatne zaujímavejší, než by človek od malého prístavu na prvý pohľad čakal.
Ako prvý ma zaujal kostol sv. Mikuláša.
Mikuláš ako Mikuláš?
Áno. TEN Mikuláš.
Ten, ktorého poznáme ako dobrotivého pána s bradou, čo šiesteho decembra nosí deťom sladkosti, bol pôvodne sv. Mikuláš z Myry — z dnešného Turecka — a okrem iného sa stal patrónom námorníkov.
Toto som nevedela.

A zrazu začal dávať zmysel aj malý kostolík v prímorskom Trpanji. Navyše ide o votívny kostol — teda kostol postavený ako poďakovanie alebo splnenie sľubu. V roku 1840 ho dal postaviť námorník Klement Cvitanović po tom, čo prežil nebezpečenstvo na mori.
Takže zatiaľ čo ja bezpečne ležím na Oceane s Aperolom, pozerám na Jadran a študujem príbeh človeka, ktorého kedysi ten istý Jadran takmer zabil.
Mikuláš sa tým okamžite dostal na zoznam.
Potom sa na mape objavil sv. Rok.
Kto je, preboha, Rok?
Ďalších pár minút horizontálneho výskumu a už viem, že chorvátsky Sveti Rok je náš svätý Roch — patrón chorých a ochranca pred morom a epidémiami. Podľa legendy sám ochorel a v ústraní ho zachraňoval pes, ktorý mu nosil chlieb.

Takže ak niekde nájdem sv. Roka so psom, budem vedieť, že to nie je náhodný dalmatínsky čokel, ale ikonografia.
Výborne.
Mikuláš – námorníci.
Rok – mor.
A potom som na mape objavila ešte sv. Petra a Pavla.
No samozrejme.
Takže Peto s Paľom tu majú vlastný kostol.
Trpanj sa ukázal byť nábožensky mimoriadne ústretový k našej výprave. Námorníci majú Mikuláša, epidemiologická sekcia Roka a Peto s Paľom si pre istotu zabrali celý kostol.
Ja zatiaľ nič.
Ale potom prišla Gradina.
Teda...
Pôvodne Gradina.
Niekde medzi Aperolom, mapou a dovolenkovou funkciou mozgu sa však názov mierne transformoval a vznikla Grenadina.
A tým bolo rozhodnuté.
Od tej chvíle som už nehľadala Gradinu.
Hľadala som Grenadinu.
🤣
Spočiatku neúspešne, pretože mapa ju pod týmto odborne upraveným názvom z nepochopiteľných dôvodov odmietala nájsť.
Nakoniec som však objavila nenápadné označenie „Archeologické nálezisko“ priamo nad prístavom.
Máme ju!
Gradina je pozostatok opevnenia na strategickom mieste nad Trpanjom. Miesto bolo osídlené už v starších obdobiach a samotné opevnenie sa spája s neskorou antikou a byzantským obdobím, keď sa za cisára Justiniána budovala ochrana námorných trás na Jadrane. Hore vedú kamenné schody vybudované v roku 1936 a lokalita je voľne prístupná.
Čiže plán po vylodení začína nadobúdať veľmi konkrétnu podobu.
Mikuláš.
Rok.
Peto s Paľom.
A Grenadina.
Pozrela som sa na mapu.
Potom na more.
Potom na svoj Aperol.
A uvedomila som si, že som za poslednú hodinu stihla námornú históriu, hagiografiu, morové epidémie, Byzantskú ríšu aj archeológiu.
Bez toho, aby som sa pohla z lehátka.
Takže na svoju obranu trvám na tom, že dnešný plán dodržiavam úplne presne.
Oddychujem.
Len mám, zdá sa, trochu problém oddychovať bez toho, aby som sa pri tom niečo nové dozvedela.
A teraz už iba dopiť Aperol.
Pretože teoretická časť výskumu Trpanja je ukončená.
Praktická časť sa začne vo chvíli, keď sa mi bude chcieť vstať. 🤣🍹🌊

A potom nastal problém.
Trpanj sa začal nebezpečne približovať.
Po hodine mimoriadne úspešného poznávania mesta z horizontálnej polohy mi došlo, že ak chcem vidieť Mikuláša, Roka, Petra s Pavlom a predovšetkým legendárnu Grenadinu aj v skutočnosti, budem musieť urobiť niečo radikálne.
Vstať.
Doprdele.
Toto v pôvodnom programe oddychového dňa nebolo. 🤣
Aperol dopiť. Nohy dole. Terénny výskum začína. 🤣🍹🏺


Peter a Pavol
Ako prví padli svätí Peter a Pavol.
Peter je pritom na našej lodi meno mimoriadne dobre zastúpené — máme ich minimálne troch, ak nie viac 😊
Či máme aj nejakého Pavla, netuším.
Žiadna nenápadná kaplnka za kríkom. Pekné schodisko, kamenná fasáda a zvonica.

Keď už vlastný kostol, tak poriadny.
Ďalší bol sv. Rok.
Na mape vyzeral nevinne.
Mapa však zamlčala jeden pomerne podstatný detail.
Schody.
Začala som ich počítať.
Sto. Dvesto. Dvestoosemdesiat.
Pri kostole som už mala celkom jasno v tom, že definícia „oddychového dňa“ je veľmi flexibilná.
Neskôr som na informačnej tabuli zistila, že od kamenného kríža ku kostolu vedie 281 schodov.

Ja som napočítala 280.
Jeden z nás sa teda pomýlil.
Lenže hore som im odpustila všetko.
Trpanj sa rozložil podo mnou medzi cyprusmi, červenými strechami a modrým Jadranom.
Záhada mien
Na schodoch ku sv. Rokovi som si všimla niečo zvláštne.
Na jednotlivých stupňoch boli vytesané mená.
Senko. Bakulić. Cibilić. Muži, ženy, niekde dokonca aj rodné priezviská.
A keďže mám patologickú neschopnosť žiť s nezodpovedanou otázkou, okamžite vznikol problém:
Kto sú tí ľudia?

Jedna teória bola, že ide o darcov, ktorí prispeli na stavbu schodov.
Lenže teória bez dôkazu je stále iba teória.
Začalo pátranie.
A potom som objavila informačnú tabuľu pri kostole.
Presnejšie povedané — znovu som objavila informačnú tabuľu, ktorú som už predtým odfotila, iba som si ju neprečítala.
Na nej stálo úplne jednoznačne, že výstavba schodov sa začala v roku 1924 z iniciatívy vtedajšieho farára don Dinka Šuljagu a že každý schod nesie meno jedného z darcov.
Takže odpoveď na otázku, ktorá ma prinútila rozbehnúť terénny výskum, som celý čas nosila vo vlastnom telefóne.
Od sv. Roka som pokračovala k sv. Mikulášovi.

A ten je pre Trpanj možno najkrajším symbolom zo všetkých.
Svätý Mikuláš totiž nie je iba ten decembrový pán, ktorý nosí deťom sladkosti. Je oddávna aj patrónom námorníkov.
A tunajší kostolík je s morom spojený úplne konkrétne — vznikol ako votívny kostol, teda ako poďakovanie za záchranu na mori.
V prístave, ktorý celé generácie žil s Jadranom, to zrazu dáva nádherný zmysel.
A potom už zostávala posledná položka.
Gradina.
Alebo, ako sa jej po celodennom komolení názvu už nedalo povedať inak:
Grenadina.
Operácia Gradina
Na mape bola.
Videla som ju.
Vedela som, že stojím prakticky pod ňou.
Jediný drobný problém bol, že som absolútne netušila, ako sa tam, dopekla, dostať.
Začala som hľadať schody.
Prvé schody ma zaviedli medzi domy.
Druhé vyzerali ešte nádejnejšie, až kým sa pri nich neobjavil smetiak, elektromer a červené dvere.
Postupne som získavala podozrenie, že namiesto archeologického výskumu vykonávam neohlásenú kontrolu súkromných nehnuteľností obyvateľov Trpanja.
V jednom momente som už dokonca videla kamenné múry Gradiny priamo nad sebou.

Medzi mnou a približne dvoma tisícročiami histórie však bola dalmatínska záhrada, pergola, prádlo a jej majiteľ.
Gradina bola dokonale viditeľná.
Prístup k nej nie.
Nakoniec som tie potvory našla.
Pre budúce generácie bádateľov, ktoré nechcú opakovať môj výskumný protokol:
schody na Gradinu sú zo strany prístavu, medzi domami číslo 5 a 6.
Prosím.
Práve som ľudstvu ušetrila niekoľko elektromerov, smetiakov a návštev cudzích obývačiek.
A hore?
Gradina za to pátranie stála.
A zároveň mi pripravila ešte jedno malé historické upratovanie.
Nie je fér jednoducho ju označiť za „Justiniánovu pevnosť“. Informačná tabuľa priamo na lokalite hovorí o oveľa komplikovanejšom príbehu.

Tento vyvýšený bod nad námornou trasou bol strategickým miestom veľmi dlho. Archeologické nálezy dokladajú kontinuitu osídlenia od praveku a rímskeho obdobia cez stredovek až do novších čias. Tradícia spája tunajšie opevnenie aj so šľachtickým rodom Kačićovcov, presný vek samotnej pevnosti však nie je jednoznačne určený. Pri úpätí kopca sa navyše nachádzajú rímske pozostatky a stál tu aj ranokresťanský kostol sv. Petra, považovaný za najstarší sakrálny objekt Trpanja.
Čiže nie jedna stavba a jeden panovník.
Skôr jeden kopec a množstvo vrstiev ľudskej histórie nad sebou.
A potom som sa z Gradiny otočila.
Predo mnou bol celý Trpanj.

A na jednom zábere som zrazu mala všetkých dnešných svätých pokope.
Petra a Pavla medzi domami.
Mikuláša na kopčeku.
A nad nimi sv. Roka medzi cyprusmi, ku ktorému vedie mojich 280 — podľa oficiálnych údajov 281 — schodov.
Celý dnešný deň na jednej fotografii.
Ráno som pritom mala jediný plán:
nič nerobiť.
Myslím, že mi to ide výborne. 🤣
Ale dnešný deň zďaleka nekončí,  pretože
po večeri  prišlo slávnostné udeľovanie diplomov a medailí za účasť na výprave. Medaily dostali účastníci a celkom zaslúžene, aj naša lodná posádka — ľudia, vďaka ktorým sa celé dni môžeme venovať takým zásadným činnostiam, ako sú bicykle, kúpanie, Aperol, jacuzzi, hľadanie svätých a archeologické expedície do Grenadiny.
A potom prišla chvíľa pre nášho vedúceho výpravy.
Pretože obyčajné „ďakujeme“ by bolo zjavne príliš jednoduché.
Podarilo sa nám teda spojiť sily, hlasy a rôznu mieru hudobného talentu a zaspievať mu ďakovnú pieseň. 😇
A tak sa deň, ktorý mal byť pôvodne mojím oddychovým dňom, skončil slávnostným ceremoniálom, medailami a spevom.
Keď nad tým rozmýšľam, je to vlastne celkom pekná bodka. Lebo akokoľvek si každý z nás počas týchto dní našiel svoj vlastný Jadran, niekto na bicykli, niekto vo vode, niekto na sundecku a istá nemenovaná osoba dokonca v jacuzzi — večer sme sa zase všetci stretli na jednom mieste.
Na Oceane.
A za to patrí vďaka nielen ľuďom, ktorí túto výpravu vymysleli a viedli, ale aj tým, ktorí nás celý čas bezpečne vozili, kŕmili, napájali a starali sa o to, aby sme mohli nadobudnúť dojem, že sa to všetko deje akosi samo.

Hvala. ❤️

 

Lodný denník 5. deň Pelješac

 

od kávy cez Napoleona až po jedlého Pulitzera

Ráno začalo tradične. Káva na palube, more, loď pomaly opúšťajúca Dubrovník a ja s hrnčekom v ruke dávam mestu svoje dôstojné goodbye.

Pokoj. More. Dubrovník miznúci za chrbtom. Človek by skoro nadobudol dojem, že je na dovolenke.

Potom som odpila asi polovicu kávy. A prišiel nemilosrdný vstup do reality.

Dnes máme na Pelješaci na výber dve cyklotrasy. Prvá: 48,4 km, 470 výškových metrov. Rozumná. Kultivovaná. Taká, ktorú by si vybral človek disponujúci aspoň stopovými prvkami pudu sebazáchovy. Druhá: 55,9 km, 825 výškových metrov, s výjazdom pod Sveti Ivan a následným zjazdom takmer štyristo výškových metrov do Žuljany.

Samozrejme, že nás zaujíma tá druhá. Pretože Sveti Ivan je absolútny must-have.

Nasledovalo približne dvadsať minút detailnej predoperačnej analýzy. Zväčšovanie mapy. Vrstevnice. Výškový profil. Serpentíny. Povrch cesty. Asfalt? Makadam? Štrk? Kde necháme bicykle? Koľko pôjdeme pešo? A predovšetkým: ako sa, preboha, dostaneme dole?

Postupne vznikol plán hodný generálneho štábu: K rázcestníku pod Sveti Ivanom bicyklom. Bicykle odstaviť. Na vrchol (469 m n. m.) vyšliapať po vlastných. Vrátiť sa k bicyklom a následne 4,4 kilometra klesať o 365 metrov do Žuljany po serpentínach, pričom podľa dostupných informácií pôjde sčasti o makadam.

Priemerný sklon 8,3 %. Matematicky prijateľné. Psychologicky… ešte rokujeme.

A tak sedím ráno na palube lode, Dubrovník mizne za horizontom, dopíjam kávu a seriózne zvažujem naše tri dnešné možnosti: ľahšia trasa, Sveti Ivan, alebo sa radšej rovno hodiť cez palubu.

Zatiaľ vyhráva Sveti Ivan. Samozrejme. 🤦‍♀️🚲⛰️

Poznámka pre budúce generácie: Dovolenka s Pragmatikom má tú obrovskú výhodu, že človek nemusí míňať peniaze na predražené adrenalínové atrakcie. Úplne stačí ráno otvoriť výškový profil dnešnej etapy. Tlak 160/100 v cene zájazdu. 🤣🚵‍♀️

A potom už iba dopiť kávu a vyraziť, pretože pud sebazáchovy dnes očividne nedostal miesto na štartovacej listine. 🙈

Oranžový štipec

Bicykle sú zoradené na palube a pripravené na vylodenie. Pelješac čaká, Sveti Ivan čaká a ja som po rannej analýze výškových profilov psychicky pripravená minimálne natoľko, nakoľko sa to pri 825 výškových metroch vôbec dá.

A potom som si všimla detail, ktorý zásadne mení celú geopolitickú situáciu na lodi. Bicykel nášho pána vedúceho má na riadidlách oranžový štipec.

Heslo dňa: Nevykladať. Pán vedúci dnes nejde.

Táto skutočnosť si, pochopiteľne, vyžaduje seriózne vedecké vysvetlenie. V tejto chvíli pracujem s dvoma rovnocennými pracovnými hypotézami:

• Hypotéza A – pedagogický efekt Darinky: Pán vedúci po niekoľkých dňoch pozorovania môjho dovolenkového režimu konečne pochopil, že dovolenka nemusí nutne znamenať povinnosť odjazdiť každý jeden meter, ktorý cestovka vytlačila do itinerára. Že človek môže jednoducho zostať na lodi, vyložiť si nohy, dať si kávu, pozerať na more a svet sa napriek tomu nezrúti. Objavil revolučný koncept: „Môžem zostať na lodi. Nikto neumrie.“ Ak je táto hypotéza správna, môj pedagogicko-výchovný vplyv dosiahol mimoriadny úspech. Som na seba primerane hrdá.
• Hypotéza B – posttraumatická reakcia: Pán vedúci stále na úrovni limbického systému spracováva incident spred pár dní, keď za mojím chrbtom elegantne opustil bicykel aj vertikálnu polohu a pri páde namiesto vlastného tela inštinktívne zachraňoval svoj drahý bicykel, ktorý kŕčovito objímal ako novorodenca. Vyhodnotenie rizík v tichu kajuty mu dalo jasný vzorec: Darinka + bicykel + Pelješac = dnes radšej bezpečnostný odstup niekoľko námorných míľ.

A tak ráno nepovedal ani pol slova. Jednoducho vzal oranžový štipec, označil svoj stroj a rozhodol sa stráviť deň tam, kde je štatisticky nulová pravdepodobnosť, že sa opäť ocitne v polohe ležmo za mojím zadným kolesom.

Odpoveď zatiaľ nepoznáme. Obe hypotézy považujem za vedecky rovnocenné. Vyšetrovanie pokračuje. 🤣🚲🟠

Potom sa začali vykladať bicykle. To nie je činnosť. To je logistická operácia porovnateľná s evakuáciou menšieho prístavného mesta.

Desiatky bicyklov, prilby, fľaše, batohy, ľudia pobehujúci v panike a identifikujúci svoj hnuteľný majetok. A zrazu sa davom ozve zúfalé: „Mama, toto je náš bicykel?!“

Nie, tentoraz sme to neboli my s Pragmatikom. V tej chvíli som však pocítila zvláštnu úľavu: nie sme divní. Sme komunita.

Vzápätí ďalší hlas: „Ja tu nemám bicykel!“ Krátka panika. Pátracia akcia. Bicykel nájdený približne o sekundu a pol neskôr.

Naša podporná posádka to celé zvládala s budhistickým pokojom. Bicykle, batožina, zásoby, krízy — všetko sa rieši prakticky okamžite. Naozaj sa o nás starajú fantasticky. Nakoniec bolo cyklistické stádo prepočítané, každý mal svoj stroj a mohli sme vyraziť.

Ston, Napoleon a trochu soli

 

Zo začiatku sme išli viac-menej v kompaktnom balíku. Potom sa cyklistický organizmus prirodzene rozpadol podľa kondície, wattov v batériách elektrickej dopomoci, osobných ambícií, frekvencie zastávok na fotenie a individuálnej filozofickej definície slova dovolenka.

A my s Pragmatikom sme si išli svoje.

Pri Stone sme natrafili na stopu starej Napoleonovej cesty. Začiatkom 19. storočia ju tu Francúzi stavali ako strategické pozemné spojenie cez Pelješac pre armádu a zásobovanie. Napoleon po nej presúval pluky a delostrelectvo. My sme po nej presúvali seba, bicykle a zásoby sacharidov. Civilizačný pokrok ľudstva je skrátka nespochybniteľný.

Stihli sme aj stonské solivary — Stonska solana, kde sa morská soľ vyrába tradičným odparovaním vody v plytkých kamenných bazénoch. A keď už človek stojí pri jednom z najstarších funkčných solivarov v Stredomorí, kúpiť si balíček soli za dve eurá je prakticky kultúrna povinnosť.

Takže soľ máme. Človek nikdy nevie, čo mu v zime doma z Pelješaca najviac zachýba. 🤣

Malostonská Viagra

A potom prišli ustrice. Malostonska kamenica (Ostrea edulis) patrí k tomu, čo sa tu z biologického aj gastronomického hľadiska ochutnať jednoducho musí. My sme k tomuto terénnemu výskumu pristúpili s plnou vedeckou zodpovednosťou.

Ustrice. A bublinky.

Fotografiu nášho degustačného stola som poslala do cyklolodnej WhatsApp skupiny s úplne nevinným popisom: „Ochutnávka ustríc 😉“

Zásadná taktická chyba. Vedúci zájazdu totiž v podniku okamžite objavil na stene zarámovaný novinový článok s obrovským titulkom: VIAGRA IZ STONA

Okamžite ho odfotil a do skupiny poslal varovanie: „Opatrne s dávkovaním. 🤭“

Situáciu som medicínsky triezvo vyhodnotila: „Čiže večer bude na lodi rušno. 🤣“

A keďže sme všetci na jednej lodi — v našom prípade dokonca doslovne — bolo potrebné bezodkladne prijať organizačné opatrenia: „Treba vybaviť nejakú hlasnú hudobnú kulisu.“

Do debaty vzápätí vstúpil ďalší člen posádky. Človek by čakal obavy o nočný kľud, akustickú priepustnosť kajút alebo aspoň starosť o našu tráviacu sústavu po surových mäkkýšoch. Kdeže. Pán mal úplne iné priority: „Kašľať na hluk, my chceme večer čítať ďalší blog! 🤣…“

Literárne publikum na lodi bolo nutné okamžite upokojiť: „Pre istotu ho píšem rovno za jazdy na bicykli… Nebojte sa, nenechám vás v štichu!“

Ustrice zjedené. Blog organizačne zabezpečený. Účinok stonskej Viagry zatiaľ zostáva v štádiu klinického pozorovania.

Pred kopcom treba doplniť… tekutiny

A potom sa už začalo stúpať. A stúpať. A keď ste si mysleli, že to stačí, tak ešte trochu stúpať.

Niekde tesne pred záverečným útokom na Sveti Ivan sme však vyhodnotili, že dehydrovaný a vyhladovaný organizmus potrebuje nutnú infúznu terapiu. Pri ceste sa ako fatamorgána zjavila malá vinarija s kušaonicou — jedno z tých magických miest, kde sa nechodí bezhlavo piť. Tam sa degustuje. 🍷

Rozdiel je zásadný. Človek sa usadí do tieňa pod pergolu z viniča, dostane pohár miestneho klenotu, dôstojne ho zakrúži, ovonia, ochutná a tvári sa, že v bukete bezpečne rozpoznal podložie, počet slnečných dní, sklon svahu aj psychické rozpoloženie vinárovej manželky v roku zberu.

Pivo sa tam nepýta. To už si rovno môžete k tomu vínu vypýtať kocky ľadu, doliať ho kolou a sledovať, ako vinárovi pred vašimi očami pomaly a bolestivo odchádza duša z tela. 🤣🤣

My sme, našťastie, vedeli, ako sa patrí v civilizovanej spoločnosti správať: Jeden pohár bieleho. Jeden pohár červeného. A čistá voda, aby sme zachovali aspoň chabé dekórum vrcholových športovcov.

Prosím pekne, žiadne moralizovanie o športovej výžive. 😇 Pred nami stála kamenná stena a organizmus skrátka urgentne žiadal doplniť tekutiny. Nazvime to teda lokálnym iontovým nápojom z hrozna. Elektrolytové zloženie garantovať neviem, ale morálku a chuť do života nám to doplnilo s okamžitým nástupom účinku.

A mohlo sa pokračovať. Sveti Ivan čakal. 🚵‍♀️🍷⛰️

Sveti Ivan a Lady friendly zázrak

Potom už nebolo kam uhnúť. Pred nami sa vztýčil Sveti Ivan. A práve tu prišlo jedno z najkrajších prekvapení dňa.

Šotolina. Ale pozor: Lady friendly šotolina. ❤️🚵‍♀️ Žiadne rozpadnuté balvany, žiadny boj o holé prežitie na dvoch kolesách. Krásna, pevná a zjazdná cesta, po ktorej sa dalo normálne točiť pedálmi. Záver bol síce o poznanie strmší, ale stále plne v hraniciach ľudskej dôstojnosti.

A potom sme stáli hore.

Okolo nás celý Pelješac, borovicové kopce a pod nami nekonečné, hlboké more. Na horizonte sa črtali ostrovy. Popoludňajšie svetlo sa ligotalo na hladine a zrazu nebolo potrebné hovoriť vôbec nič. Iba stáť a dýchať.

 

 

A práve tam, na tom veternom hrebeni, som si dovolila byť na seba naozaj úprimne hrdá. Dva mesiace po operácii. Stojím hore na Svetom Ivane. Dostala som sa sem vlastnými nohami, vlastnou hlavou a s mojím Pragmatikom po boku. Nie je to Tour de France. No pre mňa to bola oveľa dôležitejšia a cennejšia etapa. ❤️

A teraz už len dole!

Od tej chvíle existovala v našom kompase jediná správna svetová strana: DOLE.

Nasledoval vytúžený zjazd smerom k morskej hladine a prístavu. A ďalší malý zázrak — aj táto zostupová šotolina niesla prísny certifikát Lady friendly. Dokonca mala vybudované spomaľovacie retardéry!

Cesta teda očividne rátala s existenciou cyklistov, ktorí po celodennom výkone a návšteve kušaonice nadobudnú pocit nesmrteľnosti a rozhodnú sa v serpentínach experimentálne overovať platnosť Newtonových gravitačných zákonov. 🤣

My sme Newtona nechali na pokoji a zišli dolu bezpečne, s celou kožou aj brzdovým obložením.

Prístav. Kotvy. Loď.

V prístave som sa pozrela na displej svojho Garminu:

• 56 kilometrov.
• 7 hodín 15 minút.
• Priemer 7,7 km/h.
• A… 1632 výškových metrov.

Pozerám na tie čísla. Tisíc. Šesťsto. Tridsaťdva. Prosím?!

Ráno sme vyrážali na etapu, ktorá mala mať niečo okolo osemsto výškových metrov. Nebola som síce po celom dni úplne v stave skladať diferenciálne rovnice, ale pomerne spoľahlivo viem, že sme Pelješac neprešli dvakrát vertikálne nad sebou.

Otvorila som detail výškového profilu: Najnižší bod: 0 m n. m. Najvyšší bod: 456 m n. m. A prístroj napriek tomu s kamennou tvárou tvrdí, že som dnes nastúpala 1632 metrov.

Máme teda niekoľko logických vysvetlení:

1. Práve sme objavili anomáliu v zakrivení časopriestoru.
2. Pelješac sa počas našej jazdy nenápadne tektonicky dvíhal a klesal ako harmonika.
3. Garmin videl, ako potím krv, zľutoval sa a povedal si: „Dievča bojovalo. Osemsto vyzerá na Strave nudne. Prihodíme jej...  tisícšesto.“ 🤣

Čisto matematicky je na tom najkrajšie to, že plánovaných približne 825 metrov × 2 = presne 1650 metrov. A Garmin nameral 1632. To už predsa nie je technická odchýlka. To je inteligentný motivačný algoritmus!

A po pravde — po tých stúpaniach, štrku a záverečnom zjazde som nemala ani najmenšiu chuť sa s družicami NASA hádať. Ak moderná veda tvrdí, že som dala 1632 výškových metrov, kto som ja, obyčajný smrteľník, aby som spochybňovala digitálny pokrok? 😇 Zvlášť keď poskytuje také lichotivé výsledky.

Takže oficiálna verzia pre rodinu, známych a sociálne siete znie: 56 km. 1632 výškových. Dva mesiace po operácii. A drobná poznámka pod čiarou pre Slovenskú akadémiu vied: Metodika merania zostáva predmetom utajeného výskumu. 🤣🤣

Jedlý Pulitzer

Do jedálne na večeru sme dorazili len tak-tak, s jazykmi na vestách. A to bolo mimoriadne dôležité. Nielen preto, že by sme po tom výkone zjedli aj lodné lano.

Na večeri sa totiž slávnostne odovzdávali medaily. A organizačný výbor jednohlasne usúdil, že môj dnešný heroický vedecko-športovo-literárny výkon si zaslúži najvyššie ocenenie.

A nebola to žiadna lacná plastová atrapa. Bola to jedlá medaila.

Tu by som chcela poukázať na zásadný koncepčný nedostatok popredných svetových ocenení: Pulitzerova cena sa nedá zjesť. Nobelova cena sa nedá zjesť. Moja medaila áno. Čím ju z rýdzo pragmatického hľadiska považujem za oveľa dokonalejšie premyslený artefakt.

Pre istotu som ju okamžite dôkladne nafotila. Pretože bežné trofeje si človek hrdo vystaví doma do vitríny. Ale existujú trofeje, ktoré musíte zdokumentovať bleskovo — skôr, než ich v návale hypoglykémie bez milosti zožeriete. 🤣🥇

Zadná paluba

A potom už prišiel pokojný večer. Usadili sme sa na zadnej palube. Pragmatik vytiahol gitaru. Hrá. Niekto počúva, niekto spieva, na stole cinkajú poháre a rozvoniava niečo dobré pod zub. Loď ticho kotví v prístave a čas sa konečne prestal ponáhľať.

A ja? Ja sedím kúsok od nich a poctivo spisujem tieto naše literárne pamäte.

Ráno som sa s kávou v ruke lúčila s Dubrovníkom. Potom sme riešili oranžový štipec na riadidlách, stratené bicykle, Napoleona, soľ za dve eurá, ustrice, Viagru zo Stonu, iontové víno, nekonečné stúpania, Lady friendly šotolinu, výhľad zo Svetého Ivana, adrenalínový zjazd a moju prvú jedlú literárnu cenu.

A teraz môj drahý hrá na gitare a posádka spieva do tmy.

A mne pri tom dochádza, čo je to vlastne tá povestná cykloloď. Nie je to bicykel. Nie je to loď. Nie sú to kilometre a už vôbec nie tie uletené Garminove výškové metre.

Je to deň, ktorý sa začne horúcou kávou nad ranným morom, niekde uprostred vás to poriadne prefacká, niekoľkokrát schuti rozosmeje, na moment vám vezme dych z toľkej krásy a večer sa pokojne rozplynie pri pesničke pri jednom spoločnom stole.