od kávy cez Napoleona až po jedlého Pulitzera
Ráno začalo tradične. Káva na palube, more, loď pomaly opúšťajúca Dubrovník a ja s hrnčekom v ruke dávam mestu svoje dôstojné goodbye.
Pokoj. More. Dubrovník miznúci za chrbtom. Človek by skoro nadobudol dojem, že je na dovolenke.
Potom som odpila asi polovicu kávy. A prišiel nemilosrdný vstup do reality.
Dnes máme na Pelješaci na výber dve cyklotrasy. Prvá: 48,4 km, 470 výškových metrov. Rozumná. Kultivovaná. Taká, ktorú by si vybral človek disponujúci aspoň stopovými prvkami pudu sebazáchovy. Druhá: 55,9 km, 825 výškových metrov, s výjazdom pod Sveti Ivan a následným zjazdom takmer štyristo výškových metrov do Žuljany.
Samozrejme, že nás zaujíma tá druhá. Pretože Sveti Ivan je absolútny must-have.
Nasledovalo približne dvadsať minút detailnej predoperačnej analýzy. Zväčšovanie mapy. Vrstevnice. Výškový profil. Serpentíny. Povrch cesty. Asfalt? Makadam? Štrk? Kde necháme bicykle? Koľko pôjdeme pešo? A predovšetkým: ako sa, preboha, dostaneme dole?
Postupne vznikol plán hodný generálneho štábu: K rázcestníku pod Sveti Ivanom bicyklom. Bicykle odstaviť. Na vrchol (469 m n. m.) vyšliapať po vlastných. Vrátiť sa k bicyklom a následne 4,4 kilometra klesať o 365 metrov do Žuljany po serpentínach, pričom podľa dostupných informácií pôjde sčasti o makadam.
Priemerný sklon 8,3 %. Matematicky prijateľné. Psychologicky… ešte rokujeme.
A tak sedím ráno na palube lode, Dubrovník mizne za horizontom, dopíjam kávu a seriózne zvažujem naše tri dnešné možnosti: ľahšia trasa, Sveti Ivan, alebo sa radšej rovno hodiť cez palubu.
Zatiaľ vyhráva Sveti Ivan. Samozrejme. 🤦♀️🚲⛰️
Poznámka pre budúce generácie: Dovolenka s Pragmatikom má tú obrovskú výhodu, že človek nemusí míňať peniaze na predražené adrenalínové atrakcie. Úplne stačí ráno otvoriť výškový profil dnešnej etapy. Tlak 160/100 v cene zájazdu. 🤣🚵♀️
A potom už iba dopiť kávu a vyraziť, pretože pud sebazáchovy dnes očividne nedostal miesto na štartovacej listine. 🙈
Oranžový štipec
Bicykle sú zoradené na palube a pripravené na vylodenie. Pelješac čaká, Sveti Ivan čaká a ja som po rannej analýze výškových profilov psychicky pripravená minimálne natoľko, nakoľko sa to pri 825 výškových metroch vôbec dá.
A potom som si všimla detail, ktorý zásadne mení celú geopolitickú situáciu na lodi. Bicykel nášho pána vedúceho má na riadidlách oranžový štipec.
Heslo dňa: Nevykladať. Pán vedúci dnes nejde.
Táto skutočnosť si, pochopiteľne, vyžaduje seriózne vedecké vysvetlenie. V tejto chvíli pracujem s dvoma rovnocennými pracovnými hypotézami:
- Hypotéza A – pedagogický efekt Darinky: Pán vedúci po niekoľkých dňoch pozorovania môjho dovolenkového režimu konečne pochopil, že dovolenka nemusí nutne znamenať povinnosť odjazdiť každý jeden meter, ktorý cestovka vytlačila do itinerára. Že človek môže jednoducho zostať na lodi, vyložiť si nohy, dať si kávu, pozerať na more a svet sa napriek tomu nezrúti. Objavil revolučný koncept: „Môžem zostať na lodi. Nikto neumrie.“ Ak je táto hypotéza správna, môj pedagogicko-výchovný vplyv dosiahol mimoriadny úspech. Som na seba primerane hrdá.
- Hypotéza B – posttraumatická reakcia: Pán vedúci stále na úrovni limbického systému spracováva incident spred pár dní, keď za mojím chrbtom elegantne opustil bicykel aj vertikálnu polohu a pri páde namiesto vlastného tela inštinktívne zachraňoval svoj drahý bicykel, ktorý kŕčovito objímal ako novorodenca. Vyhodnotenie rizík v tichu kajuty mu dalo jasný vzorec: Darinka + bicykel + Pelješac = dnes radšej bezpečnostný odstup niekoľko námorných míľ.
A tak ráno nepovedal ani pol slova. Jednoducho vzal oranžový štipec, označil svoj stroj a rozhodol sa stráviť deň tam, kde je štatisticky nulová pravdepodobnosť, že sa opäť ocitne v polohe ležmo za mojím zadným kolesom.
Odpoveď zatiaľ nepoznáme. Obe hypotézy považujem za vedecky rovnocenné. Vyšetrovanie pokračuje. 🤣🚲🟠
Potom sa začali vykladať bicykle. To nie je činnosť. To je logistická operácia porovnateľná s evakuáciou menšieho prístavného mesta.
Desiatky bicyklov, prilby, fľaše, batohy, ľudia pobehujúci v panike a identifikujúci svoj hnuteľný majetok. A zrazu sa davom ozve zúfalé: „Mama, toto je náš bicykel?!“
Nie, tentoraz sme to neboli my s Pragmatikom. V tej chvíli som však pocítila zvláštnu úľavu: nie sme divní. Sme komunita.
Vzápätí ďalší hlas: „Ja tu nemám bicykel!“ Krátka panika. Pátracia akcia. Bicykel nájdený približne o sekundu a pol neskôr.
Naša podporná posádka to celé zvládala s budhistickým pokojom. Bicykle, batožina, zásoby, krízy — všetko sa rieši prakticky okamžite. Naozaj sa o nás starajú fantasticky. Nakoniec bolo cyklistické stádo prepočítané, každý mal svoj stroj a mohli sme vyraziť.
Ston, Napoleon a trochu soli
Zo začiatku sme išli viac-menej v kompaktnom balíku. Potom sa cyklistický organizmus prirodzene rozpadol podľa kondície, wattov v batériách elektrickej dopomoci, osobných ambícií, frekvencie zastávok na fotenie a individuálnej filozofickej definície slova dovolenka.
A my s Pragmatikom sme si išli svoje.
Pri Stone sme natrafili na stopu starej Napoleonovej cesty. Začiatkom 19. storočia ju tu Francúzi stavali ako strategické pozemné spojenie cez Pelješac pre armádu a zásobovanie. Napoleon po nej presúval pluky a delostrelectvo. My sme po nej presúvali seba, bicykle a zásoby sacharidov. Civilizačný pokrok ľudstva je skrátka nespochybniteľný.
Stihli sme aj stonské solivary — Stonska solana, kde sa morská soľ vyrába tradičným odparovaním vody v plytkých kamenných bazénoch. A keď už človek stojí pri jednom z najstarších funkčných solivarov v Stredomorí, kúpiť si balíček soli za dve eurá je prakticky kultúrna povinnosť.
Takže soľ máme. Človek nikdy nevie, čo mu v zime doma z Pelješaca najviac zachýba. 🤣
Malostonská Viagra
A potom prišli ustrice. Malostonska kamenica (Ostrea edulis) patrí k tomu, čo sa tu z biologického aj gastronomického hľadiska ochutnať jednoducho musí. My sme k tomuto terénnemu výskumu pristúpili s plnou vedeckou zodpovednosťou.
Ustrice. A bublinky.
Fotografiu nášho degustačného stola som poslala do cyklolodnej WhatsApp skupiny s úplne nevinným popisom: „Ochutnávka ustríc 😉“
Zásadná taktická chyba. Vedúci zájazdu totiž v podniku okamžite objavil na stene zarámovaný novinový článok s obrovským titulkom: VIAGRA IZ STONA
Okamžite ho odfotil a do skupiny poslal varovanie: „Opatrne s dávkovaním. 🤭“
Situáciu som medicínsky triezvo vyhodnotila: „Čiže večer bude na lodi rušno. 🤣“
A keďže sme všetci na jednej lodi — v našom prípade dokonca doslovne — bolo potrebné bezodkladne prijať organizačné opatrenia: „Treba vybaviť nejakú hlasnú hudobnú kulisu.“
Do debaty vzápätí vstúpil ďalší člen posádky. Človek by čakal obavy o nočný kľud, akustickú priepustnosť kajút alebo aspoň starosť o našu tráviacu sústavu po surových mäkkýšoch. Kdeže. Pán mal úplne iné priority: „Kašľať na hluk, my chceme večer čítať ďalší blog! 🤣…“
Literárne publikum na lodi bolo nutné okamžite upokojiť: „Pre istotu ho píšem rovno za jazdy na bicykli… Nebojte sa, nenechám vás v štichu!“
Ustrice zjedené. Blog organizačne zabezpečený. Účinok stonskej Viagry zatiaľ zostáva v štádiu klinického pozorovania.
Pred kopcom treba doplniť… tekutiny
A potom sa už začalo stúpať. A stúpať. A keď ste si mysleli, že to stačí, tak ešte trochu stúpať.
Niekde tesne pred záverečným útokom na Sveti Ivan sme však vyhodnotili, že dehydrovaný a vyhladovaný organizmus potrebuje nutnú infúznu terapiu. Pri ceste sa ako fatamorgána zjavila malá vinarija s kušaonicou — jedno z tých magických miest, kde sa nechodí bezhlavo piť. Tam sa degustuje. 🍷
Rozdiel je zásadný. Človek sa usadí do tieňa pod pergolu z viniča, dostane pohár miestneho klenotu, dôstojne ho zakrúži, ovonia, ochutná a tvári sa, že v bukete bezpečne rozpoznal podložie, počet slnečných dní, sklon svahu aj psychické rozpoloženie vinárovej manželky v roku zberu.
Pivo sa tam nepýta. To už si rovno môžete k tomu vínu vypýtať kocky ľadu, doliať ho kolou a sledovať, ako vinárovi pred vašimi očami pomaly a bolestivo odchádza duša z tela. 🤣🤣
My sme, našťastie, vedeli, ako sa patrí v civilizovanej spoločnosti správať: Jeden pohár bieleho. Jeden pohár červeného. A čistá voda, aby sme zachovali aspoň chabé dekórum vrcholových športovcov.
Prosím pekne, žiadne moralizovanie o športovej výžive. 😇 Pred nami stála kamenná stena a organizmus skrátka urgentne žiadal doplniť tekutiny. Nazvime to teda lokálnym iontovým nápojom z hrozna. Elektrolytové zloženie garantovať neviem, ale morálku a chuť do života nám to doplnilo s okamžitým nástupom účinku.
A mohlo sa pokračovať. Sveti Ivan čakal. 🚵♀️🍷⛰️
Sveti Ivan a Lady friendly zázrak
Potom už nebolo kam uhnúť. Pred nami sa vztýčil Sveti Ivan. A práve tu prišlo jedno z najkrajších prekvapení dňa.
Šotolina. Ale pozor: Lady friendly šotolina. ❤️🚵♀️ Žiadne rozpadnuté balvany, žiadny boj o holé prežitie na dvoch kolesách. Krásna, pevná a zjazdná cesta, po ktorej sa dalo normálne točiť pedálmi. Záver bol síce o poznanie strmší, ale stále plne v hraniciach ľudskej dôstojnosti.
A potom sme stáli hore.
Okolo nás celý Pelješac, borovicové kopce a pod nami nekonečné, hlboké more. Na horizonte sa črtali ostrovy. Popoludňajšie svetlo sa ligotalo na hladine a zrazu nebolo potrebné hovoriť vôbec nič. Iba stáť a dýchať.
A práve tam, na tom veternom hrebeni, som si dovolila byť na seba naozaj úprimne hrdá. Dva mesiace po operácii. Stojím hore na Svetom Ivane. Dostala som sa sem vlastnými nohami, vlastnou hlavou a s mojím Pragmatikom po boku. Nie je to Tour de France. No pre mňa to bola oveľa dôležitejšia a cennejšia etapa. ❤️
A teraz už len dole!
Od tej chvíle existovala v našom kompase jediná správna svetová strana: DOLE.
Nasledoval vytúžený zjazd smerom k morskej hladine a prístavu. A ďalší malý zázrak — aj táto zostupová šotolina niesla prísny certifikát Lady friendly. Dokonca mala vybudované spomaľovacie retardéry!
Cesta teda očividne rátala s existenciou cyklistov, ktorí po celodennom výkone a návšteve kušaonice nadobudnú pocit nesmrteľnosti a rozhodnú sa v serpentínach experimentálne overovať platnosť Newtonových gravitačných zákonov. 🤣
My sme Newtona nechali na pokoji a zišli dolu bezpečne, s celou kožou aj brzdovým obložením.
Prístav. Kotvy. Loď.
V prístave som sa pozrela na displej svojho Garminu:
- 56 kilometrov.
- 7 hodín 15 minút.
- Priemer 7,7 km/h.
- A… 1632 výškových metrov.
Pozerám na tie čísla. Tisíc. Šesťsto. Tridsaťdva. Prosím?!
Ráno sme vyrážali na etapu, ktorá mala mať niečo okolo osemsto výškových metrov. Nebola som síce po celom dni úplne v stave skladať diferenciálne rovnice, ale pomerne spoľahlivo viem, že sme Pelješac neprešli dvakrát vertikálne nad sebou.
Otvorila som detail výškového profilu: Najnižší bod: 0 m n. m. Najvyšší bod: 456 m n. m. A prístroj napriek tomu s kamennou tvárou tvrdí, že som dnes nastúpala 1632 metrov.
Máme teda niekoľko logických vysvetlení:
- Práve sme objavili anomáliu v zakrivení časopriestoru.
- Pelješac sa počas našej jazdy nenápadne tektonicky dvíhal a klesal ako harmonika.
- Garmin videl, ako potím krv, zľutoval sa a povedal si: „Dievča bojovalo. Osemsto vyzerá na Strave nudne. Prihodíme jej... tisícšesto.“ 🤣
Čisto matematicky je na tom najkrajšie to, že plánovaných približne 825 metrov × 2 = presne 1650 metrov. A Garmin nameral 1632. To už predsa nie je technická odchýlka. To je inteligentný motivačný algoritmus!
A po pravde — po tých stúpaniach, štrku a záverečnom zjazde som nemala ani najmenšiu chuť sa s družicami NASA hádať. Ak moderná veda tvrdí, že som dala 1632 výškových metrov, kto som ja, obyčajný smrteľník, aby som spochybňovala digitálny pokrok? 😇 Zvlášť keď poskytuje také lichotivé výsledky.
Takže oficiálna verzia pre rodinu, známych a sociálne siete znie: 56 km. 1632 výškových. Dva mesiace po operácii. A drobná poznámka pod čiarou pre Slovenskú akadémiu vied: Metodika merania zostáva predmetom utajeného výskumu. 🤣🤣
Jedlý Pulitzer
Do jedálne na večeru sme dorazili len tak-tak, s jazykmi na vestách. A to bolo mimoriadne dôležité. Nielen preto, že by sme po tom výkone zjedli aj lodné lano.
Na večeri sa totiž slávnostne odovzdávali medaily. A organizačný výbor jednohlasne usúdil, že môj dnešný heroický vedecko-športovo-literárny výkon si zaslúži najvyššie ocenenie.
A nebola to žiadna lacná plastová atrapa. Bola to jedlá medaila.
Tu by som chcela poukázať na zásadný koncepčný nedostatok popredných svetových ocenení: Pulitzerova cena sa nedá zjesť. Nobelova cena sa nedá zjesť. Moja medaila áno. Čím ju z rýdzo pragmatického hľadiska považujem za oveľa dokonalejšie premyslený artefakt.
Pre istotu som ju okamžite dôkladne nafotila. Pretože bežné trofeje si človek hrdo vystaví doma do vitríny. Ale existujú trofeje, ktoré musíte zdokumentovať bleskovo — skôr, než ich v návale hypoglykémie bez milosti zožeriete. 🤣🥇
Zadná paluba
A potom už prišiel pokojný večer. Usadili sme sa na zadnej palube. Pragmatik vytiahol gitaru. Hrá. Niekto počúva, niekto spieva, na stole cinkajú poháre a rozvoniava niečo dobré pod zub. Loď ticho kotví v prístave a čas sa konečne prestal ponáhľať.
A ja? Ja sedím kúsok od nich a poctivo spisujem tieto naše literárne pamäte.
Ráno som sa s kávou v ruke lúčila s Dubrovníkom. Potom sme riešili oranžový štipec na riadidlách, stratené bicykle, Napoleona, soľ za dve eurá, ustrice, Viagru zo Stonu, iontové víno, nekonečné stúpania, Lady friendly šotolinu, výhľad zo Svetého Ivana, adrenalínový zjazd a moju prvú jedlú literárnu cenu.
A teraz môj drahý hrá na gitare a posádka spieva do tmy.
A mne pri tom dochádza, čo je to vlastne tá povestná cykloloď. Nie je to bicykel. Nie je to loď. Nie sú to kilometre a už vôbec nie tie uletené Garminove výškové metre.
Je to deň, ktorý sa začne horúcou kávou nad ranným morom, niekde uprostred vás to poriadne prefacká, niekoľkokrát schuti rozosmeje, na moment vám vezme dych z toľkej krásy a večer sa pokojne rozplynie pri pesničke pri jednom spoločnom stole.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára