Lodný denník deň 2. – Korčula

 

Od pravekých lovcov cez 882 výškových metrov až po chamomilu

Existujú dni, ktoré majú svoju vnútornú logiku, harmonický rytmus a človek pri nich nadobudne pocit, že svet okolo neho dáva zmysel.

A potom existujú dni, keď ráno stojíte v temnej jaskyni nad kosťami ľudí starými deväťtisíc rokov, popoludní máte v nohách päťdesiat kilometrov v kopcoch na bicykli a večer celkom vážne uvažujete, či budete spať v kajute na rozhojdanom mori, alebo v kartónovej škatuli vystlanej igelitom niekde pod renesančným múrom v historickom centre Korčuly.

Dnešok patril jednoznačne, brutálne a bez kompromisov do tej druhej kategórie.

 

Ráno sme odštartovali vo Vela Luke a naším prvým oficiálnym cieľom bola Vela Spila – obrovská jaskyňa majestátne sa týčiaca nad mestom. Pred odchodom som o nej vedela približne toľko, že je to solídna diera v skale a že k nej, pochopiteľne, treba šliapať do prudkého kopca.

Čo už samo osebe začína pojem „pokojná letná dovolenka“ posúvať do čisto teoretickej roviny.

Vela Spila – 20 000 rokov pod jednou strechou

A potom som vošla dnu.

Vela Spila nie je žiadna klaustrofobická puklina s tromi kvapľami, čo pripomínajú slona. Je to kolosálny prírodný dóm s otvorom v strope, cez ktorý dnu padá svetlo, a neuveriteľná časová kapsula ľudstva. Archeológovia tu odkryli vrstvy pokrývajúce približne 20 000 rokov – od neskorého paleolitu až po dobu kovov.

Samozrejme ma okamžite chytila moja profesionálna diagnóza: akútna potreba vedieť, na čo sa vlastne dívam.

Lovci a zberači sem spočiatku prichádzali sezónne loviť jelene, neskôr z mora ťahali ryby a mäkkýše. Z kostí brúsili nástroje, z mušlí šperky a jemné kostné ihly dokazujú, že si šili odevy.

A potom prišlo niečo, čo ma úplne dostalo.

Vo vrstvách starých 15 500 až 17 000 rokov sa našli drobné predmety z pálenej hliny – figúrky zvierat a tiel kultúry Vela Luka. Keramika tisíce rokov pred neolitom! Človek, ktorý ešte nemal teplú vodu, kanalizáciu ani poňatie o Scopoderme, sedel pri ohni a mal potrebu vyrobiť si niečo, čo vôbec nepotreboval na prežitie.

Iba preto, že to bolo pekné. To sa mi páči.

A potom prišli mŕtvi. Kostry staré deväťtisíc rokov a dve mladšie z tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Miestni ich romanticky pokrstili na „baba i dida“ – dedko a babka. Lenže potom prišli neúprosní antropológovia a romantiku zrušili: obe kostry boli ženy.

Takže po tisícročiach vysvitlo, že dedko bol vlastne tiež babka.

Milujem archeológiu. Realita vám málokedy rozkope predstavy s takou vedeckou eleganciou.

Zbehovia v Blate a vyšší plán vesmíru

Z jaskyne sme sa presunuli o kus ďalej a dorazili sme do mestečka Blato.

Samozrejme. Keď môže mať Belgicko svoj Massenhoven, prečo by Chorvátsko nemohlo mať Blato? Európa je krásna a fascinujúca práve svojou nečakanou geografickou a lingvistickou rozmanitosťou.

Pôvodný plán bol prostý a disciplinovaný: zbežne si obzrieť historické centrum, zbytočne sa nezdržiavať a padať ďalej do pedálov. Čakali nás predsa olivovníky, panoramatické výhľady, more a ešte poriadny kus ostrova.

Centrum sme si prezreli, nasadli na bicykle a príkladne pokračovali v trase.

Až na samotnom konci Blata prišla rutinná inventúra posádky:

• Darinka – prítomná.
• Pragmatik – prítomný.
• Bicykle – dva kusy, pojazdné.
• Telefón – v prdeli.

Takže okamžitá otočka.

Naspäť do Blata.

A tam sme toho technologického zbeha našli. Pekne, vyrovnane a bez akejkoľvek hanby si sedel na lavičke priamo v centre mesta. Úplne spokojný sám so sebou – akoby sa na rozdiel od nás definitívne rozhodol, že dnešnú porciu výškových metrov má hlboko na háku a ďalšiu etapu Korčuly v žiadnom prípade absolvovať nemieni.

Telefón bol zachránený. My sme mali v nohách približne dva bonusové kilometre navyše, ktoré pôvodný itinerár rozhodne neobsahoval.

A presne vtedy sme kúsok od tej osudnej lavičky zbadali útulnú krčmičku.

Pozreli sme na ňu.

Pozreli sme na seba.

A bolo vymaľované.

Keď už nás osud a moja roztržitosť druhýkrát v ten istý deň priviedli do historického jadra Blata, bolo by vyslovene neslušné a arogantné ignorovať takto jasne formulovaný zámer vesmíru.

Bolo nutné akútne doplniť tekutiny a elektrolyty.

Dali sme si lokálne pivo. Aká značka to bola, to už z pamäti nevylovím a úprimne – v tej chvíli to bolo úplne irelevantné. Bolo orosené, ľadové, sedeli sme na bicykloch, telefón bol opäť právoplatným členom výpravy a pred nami sa vlnila krajina plná olivovníkov.

Takže vlastne všetko dopadlo presne tak, ako malo.

Keby som ten telefón na lavičke nezabudla, nebolo by pivo.

A kto som ja, aby som si dovolila spochybňovať vyšší kozmický plán?

A potom sme sadli na bicykle...

Od pravekej antropológie a blatského piva sme sa plynule presunuli k našej vlastnej forme boja o prežitie. K bicyklom.

Trasa viedla naprieč Korčulou smerom k Račišću, kde nás mala vyzdvihnúť loď. Ostrov sa rozhodol rázne vyvrátiť naivný dovolenkový mýtus, že chorvátsky ostrov rovná sa vodorovná cestička popri pláži a citrónová zmrzlina do ruky.

Podvečer mi Garmin nekompromisne vystavil detailný účet:

• 50,3 kilometra.
• 6 hodín 18 minút v sedle.
• 882 nastúpaných metrov.

OSEMSTO OSEMDESIAT DVA VÝŠKOVÝCH METROV.

My sme sa nešli rekreačne povoziť. My sme ten ostrov normálne zreparovali a preliezli po vlastných stehnách.

Korčula však nebola len o kilometroch a kopcoch. Miestami sme prechádzali krajinou plnou nádherných, prastarých olivovníkov. Nie tých úhľadných záhradných stromčekov, ktoré si človek s veľkou slávou kúpi v črepníku a potom okolo nich tri roky hystericky tancuje, aby mu náhodou v zime nepomrzli. Toto boli poriadne, monumentálne olivovníky – pokrútené vetrom, hrčovité, so sivastými kmeňmi, ktoré vyzerali, akoby na svojich miestach stáli od chvíle, keď sa niekto vo Vela Spile rozhodol prvýkrát vypáliť hlinenú figúrku.

Neviem, koľko storočí mali za sebou, a nebudem im ich vymýšľať. Ale presne pri takých stromoch má človek pokorný pocit, že on je tu iba na krátkej návšteve a ony sú tu skutočne doma.

A potom prišlo more.

Pred odchodom lode zostalo ešte trochu drahocenného času a po päťdesiatich kilometroch v nohách neexistoval geniálnejší nápad než zo seba strhať prepotené cyklistické handry a vliezť do vody. Žiadny program, žiadna pamiatka, žiadne „toto musíme ešte stihnúť“. Len čisté more.

A bolo to absolútne dokonalé.

Unavené nohy zrazu nič nevážili, telo po celom dni prestalo riešiť prevýšenia a na chvíľu existovala iba slaná voda, tichý ostrov a ten úžasný pocit, že nikam nemusím utekať, pretože loď ešte neodchádza.

Až potom sme sa vyhrabali na breh, dali sa ako-tak dokopy a nastúpili na palubu smerom ku Korčule.

V tej chvíli som ešte netušila, že moja idylka s Jadranom má pomerne krátku záručnú dobu. O pár hodín neskôr sa totiž more začne hýbať. A ja zistím, že milujem more podstatne viac vtedy, keď v ňom plávam, než keď ono pláva so mnou.

O 18:00 večera. O 17:50 čistý Darwin.

Na lodi sa večera podáva presne o šiestej.

O 17:50 – celých desať minút pred zaznením gongu – už pred dverami jedálne stál disciplinovaný šík vyhladovaných tiel. Po päťdesiatich kilometroch a deviatich stovkách výškových metrov v ľudskej komunite bleskovo padajú všetky nánosy civilizácie.

Neexistuje noblesa ani akademická spoločenská konverzácia. Existuje len potrava. Kto príde prvý, prežije evolučný cyklus.

A práve v momente, keď sme dojedli a zdalo sa, že najväčšie nebezpečenstvo dňa máme za sebou, zdvihol sa vietor. Loď sa naklonila doľava. Potom sa s chuťou prehupla doprava.

A v tej sekunde môj vnútorný vestibulárny aparát – ten istý systém polkruhovitých kanálikov, ktorý cez deň statočne odkráčal 882 výškových metrov – demonštratívne vyhlásil generálny štrajk. Morské kolísanie sa rozhodne nenachádzalo v zozname jeho zmluvných povinností.

Nastal čas na ťažkú farmakológiu. Scopoderm.

Malý kúsok náplasti, do ktorého som v priebehu troch sekúnd vložila viac viery než do kapitána, celej chorvátskej meteorologickej služby a pravdepodobne aj do vyššej moci. Nalepila som si ho za ucho na mastoid a stanovila si mimoriadne pragmatický cieľ:

Nebudem grcať.

Pokiaľ udržím žalúdok na jeho anatomickom mieste a nezanechám biologickú stopu v kajute, vyhlásim túto medicínsku intervenciu za stopercentný triumf vedy.

Lenže transdermálny skopolamín potrebuje čas, kým nastúpi účinok. A ja som ten čas nutne potrebovala stráviť niekde, kde sa dlážka nepohybuje v troch osiach naraz.

Zavelila som ústup: „Ideme do mesta. Na pevnú zem.“

Zázvor prehral na body. Nastúpila chamomila.

V Korčule som mala jasný taktický plán na upokojenie žalúdka. Zázvorový čaj.

Nasadila som lokálnu terminológiu: „Čaj od đumbira, molim.“

Mladý čašník na mňa hľadel s absolútnym nepochopením.

Ja na neho s nádejou.

„Đumbir?“

Ticho.

„Zázvor?“

Nič.

„Ginger tea?“

Stále sme sa bezradne motali v hlbokej zóne medzinárodného nedorozumenia. Chlapec sa tváril, akoby som od neho žiadala obohatený urán.

Ale mal chamomilu. Harmanček.

Vzdala som to. Sedela som na terase v čarovnej večernej Korčule, sŕkala harmanček a modlila sa, aby kombinácia pevného vápenca pod nohami, rumančeka v žalúdku a skopolamínu za uchom konečne presvedčila môj mozgový kmeň, aby prestal robiť pičoviny.

A musím uznať – Korčula po zotmení je magická. Úzke kamenné uličky, priechody medzi starými domami, schody, teplé svetlá taverien, ľudia debatiaci pod stromami na nábreží a hneď za hradbami čierne more posiate svetlami jácht.

Romantika ako hovado.

A presne v tomto stave poetického rozjímania mi zrak padol na siluetu mestskej veže.

Tam hore musím ísť!

Normálny človek po päťdesiatich kilometroch na bicykli, 882 výškových metroch a s jemnou kinetózou pozrie na stredovekú vežu a povie si: „Pekná.“

Ja nie. U mňa pud sebazáchovy zlyháva na celej čiare. Ja zodvihnem hlavu a s plnou vážnosťou zahlásim:

Tam sa musím vydrbať.

A tak som sa vybrala.

Najskôr kamenné schody. Potom strmšie schody. Stehná posielajú prvé protestné nóty. Potom nebezpečne úzke schodisko a nakoniec čosi, čo už vôbec nepripomínalo schody, ale stredoveký psychologický experiment s kovovým zábradlím. Točité kamenné stupne sa krútili okolo stĺpa v takom úzkom polomere, že človek počas fučania získal luxusný priestor na sebareflexiu: Prečo presne mi nestačilo pozrieť sa na tú Korčulu pekne zdola?!

Ale potom som vyliezla na ochodzu... a bolo to jasné.

Pod nami svietilo staré mesto. Úzka ulica sa tiahla medzi tmavými strechami až k hradbám, za nimi ticho dýchal prístav, stožiare plachetníc a čierne more. Na druhej strane blikalo pobrežie a nad tým všetkým dohorievali posledné farby večera. Nádhera.

Pragmatik stál pri múre, more za chrbtom, prístav pod sebou a v tvári mal svoj typický, vyrovnaný pokoj.

A presne vtedy sa naplno prebudil jeho pragmatizmus.

Manžel rieši krízový plán: Projekt Kartón

Kým ja som v duchu hypnotizovala farmakokinetiku Scopodermu, môj muž začal situáciu riešiť systémovo a procesne.

Obzeral sa po meste.

Nie, nehľadal pamiatky ani reštaurácie. Hľadal strategicky kryté závetrie.

Miesto so suchým podkladom, kde by mi mohol rozložiť veľkú kartónovú škatuľu, hodiť spacák a zabezpečiť mi dôstojné prenocovanie na stabilnej, nehýbajúcej sa zemi pre prípad, že po návrate na mólo demonštratívne odmietnem položiť nohu na lodnú lávku.

Môj vlastný, milujúci muž mi s chladnou hlavou plánoval plnohodnotný bezdomovecký nocľah. Priamo v historickom jadre Korčuly.

Fascinovane som naňho hľadela a uvedomila si, že kinetóza dnes večer vôbec nemusí byť moje jediné zdravotné riziko. Asi ho zabijem.

Na druhej strane – riešenie mal premyslené bezchybne.

Ja disponujem Scopodermom.

On disponuje víziou kartónovej škatule.

Pre prípad zlyhania medicíny nastupuje chlapská logistika.

A tak sa skončil deň, ktorý sa začal ráno v jaskyni medzi ľuďmi spred dvadsiatich tisícok rokov a končí večernou filozofickou dilemou, či sa k ich spôsobu bývania na túto noc nepridám.

Medzitým bolo poctivých 50,3 kilometra, 882 nastúpaných metrov, zabehnutý telefón v Blate zachránený pivom, prastaré hrčovité olivovníky, dokonalý kúpeľ v mori pred prístavom, bicykle, loď, večerná Korčula, Scopoderm za uchom, chamomila v žalúdku a jedna úplne zbytočná, šialene vysoká veža, na ktorú som proste musela vyliezť.

Teraz stojí predo mnou posledná otázka dneška.

Vrátiť sa na palubu. Ľahnúť si a zavrieť oči.

A zistiť, kto vyhrá dnešný nočný duel o moju rovnováhu.

Rozbúrený Jadran, alebo malý krúžok chémie nalepený za uchom?

Kartónová škatuľa zatiaľ trpezlivo čaká v zálohe. 🤣⛵🌼

Lodný denník Deň 1: Krilo Jesenice → Hvar

Káva v pyžame, stratený tachometer, uzurpátor paplónov a prvý večer na Hvare...

 
Ráno sme sa zobudili v našom apartmáne.
Vyšla som von a zistila som, že som vlastne priamo na pláži. Žiadne plahočenie sa „o pár metrov ďalej“, žiadne prebiehanie „cez cestu“. Proste more, oblé kamene, božský pokoj a ja v plnej rannej paráde – v pyžame a s hrnčekom kávy v ruke. 

Káva na balvane priamo pri príboji, hypnotizovanie obzoru a neodbytný pocit, že toto je až podozrivo slušný začiatok dovolenky. Niekde predsa musí byť háčik.
Pragmatik medzitým privliekol čerstvé pečivo a pravú dalmatínsku paštétu. Deľba práce fungovala dokonale: zatiaľ čo ja som sa spirituálne kochala a viedla dialóg s morom, on čisto prakticky zachraňoval základné biologické funkcie našich tiel.
Zraz v prístave bol až o 11.00, takže času habadej.
Pragmatik, samozrejme, okamžite otestoval vodu. Ja som ráno na teplotu mora kládla mierne vyššie termoregulačné nároky, takže som radšej zostala verná svojej káve. Vďaka tomu som si mohla z prvého radu vychutnať bezplatný kultúrny program:
Pragmatikovu dramatickú paniku zo strateného bicyklového tachometra.
Tachometer nebol. Tachometer proste zmizol z povrchu zemského. Tachometer bol pravdepodobne unesený mimozemšťanmi a navždy stratený v časopriestore.
A potom som nadobudla plné vedomie ja.
Zaostrila som zrak, zapojila elementárnu dedukciu – a tachometer sa zázračne našiel. Presne tam, kde „určite nebol“. 😃 Aj túto jeho rozkošnú slepotu na ňom nekonečne milujem. Bez nej by bol život príliš predvídateľný. 🤣🤪🥰
Keď sme už boli sýti mora, kofeínu, pečiva, paštéty a úspešne vyriešených záhad stratených-nestratených predmetov, naložili sme auto a presunuli sa do prístavu v Krilo Jesenice.
Tam nás čakalo prvé ozajstné námorné dobrodružstvo: nájsť našu loď.
V prístave to bola pastva pre oči. Desiatky lodí, jedna krajšia a nablýskanejšia ako druhá.
A potom tam bola jedna polopotopená.
Pozrela som na ten vrak pod hladinou, jemne nadvihla obočie a vravím si: „Tak toto bude na sto percent tá naša.“ 🤣🤣🤣

Lenže majestátny nápis Ocean nemala žiadna.
Odparkovali sme teda auto a začali sme sa motať po móle ako dvaja mierne bezprizorní cyklistickí tuláci, ktorí evidentne zablúdili. Našťastie som deň vopred prezieravo zavesila do lodnej WhatsApp skupiny našu fotku, takže lodný vedúci nás z diaľky diagnostikoval, identifikoval a stiahol do bezpečia skupiny.
Pragmatik na mňa uznanlivo pozrel: „Maminka, ako je možné, že teba všade poznajú?“ „Miláčik, lebo ja proste do vesmíru vysielam signály. A tie sa nedajú prepočuť.“ 🤣
Našu plávajúcu oázu sme teda konečne lokalizovali a začala sa tradičná nalodzovacia logistika. Batožina, bicykle, spotení ľudia, neisté úsmevy, prvé opatrné pohľady a zoznamovacie vety. Z náhodného zhluku cudzincov sa pred našimi očami pomaly začínala lepiť posádka.
Potom prišla na rad prehliadka kajuty.
Všetko tip-top. Paráda. Až na jeden drobný anatomicko-manželský detail.
Niekto kompetentný opäť raz dospel k naivnému záveru, že keď sú dvaja ľudia manželia, musí im na prežitie noci bohato stačiť jeden jediný spoločný paplón.
Nestačí. Nikdy v dejinách ľudstva nestačil. A už vôbec nie v manželskom zväzku, kde je jedným z účastníkov Pragmatik – profesionálny nočný vysávač prikrývok a nekompromisný uzurpátor paplónov. 🤣
Tento pokus o spánkový atentát bol okamžite a oficiálne nahlásený lodnému veleniu. Vyhlásila som stav núdze a paplónová diplomatická kríza sa začala bleskovo riešiť skôr, než dôjde k nočným stratám na životoch.
Keď boli kajuty rozdelené a základné existenčné otázky zažehnané, prišlo na rad oficiálne privítanie. Predstavila sa posádka, prešli sa pravidlá prežitia na palube,

organizácia, bezpečnosť a harmonogram.
My ostatní sme sa popritom navzájom nenápadne skenovali: Kto z nás bude to otravné ranné vtáča. Kto bude o druhej ráno držať bar pri živote silou vôle. Kto sa stratí hneď v prvej zákrute na bicykli. Kto bude fotiť každý šuter pri ceste. Kto bude mudrovať nad prevodmi a prehadzovačkami. A kto bude hystericky riešiť dostupnosť kvalitnej kávy. Do ktorej kategórie patrím ja, snáď nemusím nikomu s lekárskym diplomom vysvetľovať. ☕️
Potom sme konečne odviazali laná a vyplávali.
A v tej sekunde sme mali, ako sa vraví, po ptákoch ...🤣
Pragmatik totiž preukázal neuveriteľný ťah na bránu – za rekordných pár minút sa infiltroval až na kapitánsky mostík a kapitán mu, v záchvate nepochopiteľnej dôvery, zveril do rúk riadenie celého tohto kolosu.
Samozrejme. Prečo by Pragmatik len tak sedel a pozeral na rackov, keď môže niečo kormidlovať a riadiť, všakže?

Takže tam sedel za obrovským dreveným kormidlom, uprene hľadel na horizont a tváril sa smrteľne vážne, akoby medzi chorvátskymi ostrovmi navigoval lode odjakživa a Jadran bol jeho súkromný rybník.
Ja som si zatiaľ zriadila vlastné, podstatne strategickejšie veliteľské stanovište.
​Hore na sun decku som ukoristila prémiové VIP ležadlo s kráľovským výhľadom na šíre more. K tomu som si zabezpečila kávu.

 A tu musím uviesť veci na pravú mieru, aby nevznikol omyl, že som popíjala nejaké neduživé hotelové espresso z náprstka:
​Káva bola moja vlastná. Takú totiž na celej lodi – a trúfam si povedať, že v celom Stredomorí – zaručene nemajú. A šálka? Poriadny keramický masív, rovnako dovezený z domu, lebo takýto kaliber lodný inventár jednoducho nepozná. Ja totiž pod pojmom „káva“ nerozumiem dve kvapky čiernej tekutiny na dne náprstka, ale minimálne poctivý štvrťliter kvalitného, hutného zalievaného turka v nádobe, ktorú človek môže vďačne a obojručne objímať ako posvätnú relikviu.
​Pragmatik mal svoje kormidlo a ilúziu moci.
Ja som mala ležadlo, slnko, svoj osobný stvrťlitrový bazénik s kávou a božský pokoj.
Rovnováha vo vesmíre bola dokonale obnovená. 😄

Samotná plavba bola čistá poézia. More sa len tak elegantne vlnilo, vietor fúkal s mierou, scenérie brali dych.
A čo bolo pre mňa kľúčové víťazstvo: Moje vnútorné ucho a vestibulárny aparát nevyhlásili štrajk! Žiadne návaly nevoľnosti, žiadne romantické objímanie lodného zábradlia s tvárou v odtieni morskej riasy, žiadne plastové vedierko.
Nič z toho. Len modrá hladina, jemné pohupovanie a čistá pohoda. Grckanie sa proste dnes nekonalo a morská choroba ostala v hanbe. Úplná paráda. 😄
Cestou okolo nás prehrmel obrovský trajekt Jadrolinija a to bol ten magický zlom – človek si definitívne uvedomí, že už nie je „na úmornej ceste na dovolenku“, ale že je plnohodnotne na mori.
Tesne pred Hvarom sa podávala večera, takže sme k ostrovu dorazili sýti, spokojní a ešte stále plní eufórie z prvého dňa.
Zakotvili sme približne ako desiata loď v poradí. Pre suchozemca fascinujúci úkaz: tu sa totiž neparkuje romanticky pri prázdnom kamennom móle. Tu sa parkuje bokom k lodi, ktorá je priviazaná k ďalšej lodi, a tá k ďalšej lodi... Taká veselá balkánska plávajúca skladačka. 🤣
Našťastie sme dnes nemuseli vykladať bicykle (moje nohy posielajú vedeniu vrelé poďakovanie).
Program bol oveľa noblesnejší: prechádzka po starom Hvare, nasávanie atmosféry a, pochopiteľne, dôkladné očumovanie cudzích jácht a lodí. Čisto z akademických a prísne sociologických dôvodov, samozrejme. 🤪🤣
Nezanedbali sme ani kultúrno-kondičnú vložku. Poctivo sme si to vyšliapali až hore na starú hvarskú pevnosť Fortica. A musím uznať, že ten výhľad stál za každú jednu spálenú kalóriu: pod nami prístav posiaty svetielkami, les lodných sťažňov, typické červené strechy, v diaľke roztrúsené Paklené ostrovy a more, ktoré zapadajúce slnko pomaly miešalo do neskutočných tónov oranžovej a ružovej.

Presne ten typ gýčovo dokonalého momentu, pri ktorom človeku v hlave úplne vypne kontrolka a prestane riešiť prácu, svet aj malichernosti.
Zostúpili sme späť do mesta, odmenili sa oroseným Aperolom a pivom a ešte chvíľu sme blúdili v kamenných večerných uličkách.
A potom už len návrat na palubu.
Teraz sedím hore na sun decku. Ja ťukám do telefónu tento lodný denník. Pragmatik spokojne posrkáva pivko a zrejme telepaticky kontroluje uzly na lane. Zvyšok posádky naokolo debatuje, smeje sa a triedi prvé zážitky.
Nad nami milióny hviezd. Pod nami solídny kus dreva a ocele. Všade okolo nás voňavé nočné more. A v duši absolútny, ničím nerušený veget.
Taký ten vzácny, obyčajný pokoj, keď sa človek len zhlboka nadýchne slaného vzduchu a povie si: „Áno. Presne toto som po tom celom roku potrebovala.“
Zdravotno-operačný stav na konci Dňa 1:
• Tachometer: Lokalizovaný a funkčný (po miernej hysterickej epizóde).
• Paplóny: Diplomatický kompromis dosiahnutý, územná celistvosť zachovaná.
• Pragmatik: Úspešne integrovaný na mostík s dočasnou kapitánskou licenciou.
• Maminka: Objavila sun deck, kávu, pevnosť aj vnútorný pokoj.
• Vestibulárny aparát: Bez patológie, statočne spolupracuje.
• Žalúdok: V stave hlbokej eufórie a pokoja.
• Plavidlo Ocean: Stále pláva na hladine (čo hodnotím ako kľúčový úspech).
• Nálada: Nekresťansky výborná.
• Dovolenka: Oficiálne a nezvratne odpálená.

Anatómia náhod

Existujú dni, keď má človek pocit, že vesmír neexistuje.

A potom existujú dni, keď je úplne evidentné, že nielenže existuje, ale sedí niekde hore s oroseným pohárom prosecca, nohou prehodenou cez nohu a kráľovsky sa baví.

Na môj účet.

Môj deň začal temporálnou kosťou.

Presnejšie, prednáškou o temporálnej kosti, ktorú som celý týždeň prepisovala, skracovala, predlžovala, skúšala v aute pred semaformi, v kúpeľni s kefkou v ústach a pravdepodobne aj zo spánku v stave mierneho delíria.

Mala som osem minút na to, aby som ctenému plénu vysvetlila, že mladý chirurg sa po odvŕtaní prvých mastoidálnych buniek dokáže v spánkovej kosti stratiť rýchlejšie než dezorientovaný turista v hmle bez signálu v Tatrách.

A že by mu možno zachránilo reputáciu — a pacientovi nervus facialis — keby si ešte pred zákrokom vytvoril 3D model konkrétnej kosti.

Celkom rozumná myšlienka.

Pokroková.

Vedecká.

Lenže v kongresovej sále sedel aj muž, ktorý mi tú temporálnu kosť kedysi dávno operoval.

Mala som sladkých šestnásť.

V hlave zmes hormónov, romantických predstáv z dievčenských románov a dramatického pátosu.

On bol špičkový otochirurg.

Pán tvorstva v zelenom operačnom plášti.

Poloboh s čelovým reflektorom a mikroskopom, ktorý držal v rukách môj sluch aj môj lícny nerv.

Samozrejme, že v šestnástich som to nevyhodnotila ako štandardný liečebný proces, ale ako osudovú tragédiu antických rozmerov.

Bola som doňho beznádejne, platonicky a dokonale pubertálne zaľúbená.

Taká tá čistá šestnásťročná láska, pri ktorej si dievča predstavuje, že muž v bielom plášti prišiel zachrániť jej život a možno aj dušu.

Zatiaľ čo on chcel pravdepodobne najmä bezpečne odoperovať ucho, nepoškodiť facial a zabezpečiť, aby som sa po anestézii prebudila s úsmevom symetrickým a sluchom aspoň použiteľným.

A vesmír už vtedy evidentne trpel nedostatkom zmyslu pre primerané scenáre.

Po desaťročiach sme sa stretli v kongresovej hale.

Pozdravili sme sa.

Povedali dve-tri úplne normálne, civilné, dospelé vety, ako to robia dvaja vyrovnaní lekári, ktorí spolu rozhodne nemajú niekde v limbickom systéme uložený celý paralelný vesmír nevypovedaných pubertálnych drám.

Neskôr mi napísal správu:

„Dobre vyzeráš.“

Kedy som nevyzerala? prebehlo mi okamžite hlavou.

A hneď za tým naskočila moja obľúbená, nepublikovateľná hláška:

Škoda, chlapče, že ty nemohla ochutnať... 🤪🤣

Niektoré veci človek, samozrejme, nepovie nahlas.

Ani neodpíše.

Vek prináša múdrosť.

Alebo aspoň základný pud sebazáchovy a schopnosť neodoslať všetko, čo mozgová kôra v návale sarkazmu vyprodukuje.

Kolegyňa mi medzitým sprisahanecky oznámila, že zo mňa počas prednášok nespustil oči.

Výborne.

Geniálne.

Presne toto človek nevyhnutne potrebuje večer pred vlastnou odbornou prednáškou.

Nie zdravý stres z Dice koeficientu.

Nie riešenie Hausdorffovej vzdialenosti.

Nie úvahy, či sa manuálna segmentácia vôbec dá rozumne validovať na malom súbore preparátov bez toho, aby ma štatistici verejne neukameňovali.

Ale vlastnú pubertu sediacu v treťom rade a sledujúcu každý môj krok.

Objednala som si prosecco a chipsy.

Čisto pre vedeckú stabilitu a ochranu bunkových membrán.

A presne vtedy pípol e-mail.

Písal mi prvák medicíny, ktorý sa chcel prihlásiť na moju ŠVOČ.

Téma?

Anatomická variabilita stredného ucha: kadaverózna a CT korelácia.

Prečítala som si to ešte raz.

Zrak ma neklamal.

Prvák.

Zelenáč, čo ešte len predvčerom objavil pitevňu.

Kadaverózna disekcia.

CT dáta.

Temporálna kosť.

Pomyslela som si, že mladý muž má zrejme nejaký vrodený sklon k nebezpečenstvu.

Veď ešte poriadne netuší, kde na lebke nájde processus mastoideus, a už sa dobrovoľne hlási do sveta, v ktorom bude pod mikroskopom hľadať facial recess.

Čistý samovrah.

Ale sympatický.

Odpísala som mu teda, že sa rada stretnem, zasvätím ho do tajov anatomického pekla a pridelím ho k staršej kolegyni, ktorá už zvládne spoľahlivo rozlíšiť incus od malleu bez toho, aby musela zvolávať vesmírnu radu múdrych.

Podpísaný bol:

Kerem Yıldız.

Pozrela som sa na displej.

„Turek to asi nebude,“ pomyslela som si s hlbokou vnútornou iróniou.

O chvíľu neskôr sa potvrdilo, že je.

Samozrejme.

Prečo som vôbec predpokladala čokoľvek iné?

Vesmír sa už v tej chvíli ani len neunúval predstierať, že hráme podľa pravidiel štatistickej náhody.

Napísala som:

„Odkiaľ ste, mladý muž, ak sa smiem spýtať?“

Z Turecka.

No isteže.

Prepla som klávesnicu a odpísala mu po turecky, že ma teší a že sa môžeme pokojne baviť aj v jeho rodnom jazyku.

Okamžite odpísal po turecky.

A postupne zo seba vysypal stručný prehľad svojej doterajšej existencie:

Pochádza z Turecka.

Predtým žil a študoval v Poľsku.

Teraz zakotvil na medicíne na Slovensku.

Jednoducho sa chlapec hľadá.

Geograficky zatiaľ berie Európu pomerne veľkoryso, žiadne troškárenie.

Moja vnútorná kontrolná jednotka však začala blikať na červeno.

Pretože prvák medicíny, ktorý sa z ničoho nič zjaví v mojom inboxe večer pred mojou prednáškou o spánkovej kosti, pochádza z Turecka, plynule prepína medzi viacerými jazykmi a dobrovoľne túži preparovať stredné ucho, už začínal byť dejovo podozrivý aj na divoké pomery môjho života.

To už nebol scenár.

To bola skrytá kamera.

Vytočila som Sivého koňa.

„Prosím ťa, over mi v systéme, či je to naozaj náš živý študent a či si zo mňa niekto nerobí prdel.“

Odpoveď prišla.

Je náš.

Existuje z mäsa a kostí.

A navyše mal pri prijímacích skúškach výnimočné výsledky.

No isteže.

Lebo prečo by mi vesmír poslal obyčajného tureckého prváka, keď mi môže rovno pod nohy prihodiť mimoriadne šikovného tureckého prváka, ktorý chce v piatok večer dobrovoľne segmentovať temporálne kosti?

V tej chvíli som oficiálne prestala veriť na náhody.

Vesmír mal očividne ťažkú VIP párty.

A ja som bola hlavné číslo večera.

---

Ráno som sa zobudila rozbitá ako luxusná krištáľová vianočná guľa po páde na dlažbu.

Nie obrazne.

Mala som celkom hmatateľný fyzický pocit, že keby ma niekto chytil za členok a zľahka potriasol, začnú zo mňa na koberec s cinkaním opadávať ostré črepy.

Pokúsila som sa v hotelovej kúpeľni vyrobiť zo seba niečo, čo by aspoň pri tlmenom svetle vzdialene pripomínalo seriózneho kongresového prednášajúceho.

Prebehla rýchla vizuálna inventúra v zrkadle.

Výsledok bol vysoko nejednoznačný.

Tvár: prítomná.

Oči: prítomné, zatiaľ nie celkom koordinované.

Mozog: chyba 404, čaká sa na stabilné spojenie so serverom.

Vlasy: vykazovali vlastnú autonómnu aktivitu a odmietali akúkoľvek formu podriadenosti.

Nakoniec som sa však silou vôle poskladala do funkčného celku a vyrazili sme do pléna.

Moja prednáška bola, ako inak, zaradená až kamsi na samotný chvost celodenného programu.

Prečo by som si mala v pokoji vypiť kávu a kultivovane nasávať vedecké poznatky kolegov, keď môžem niekoľko hodín sedieť s hladinou kortizolu na úrovni parašutistu pred zoskokom a každých dvadsať minút si v duchu opakovať prvé tri úvodné vety?

Sedela som.

Počúvala.

Nepočúvala.

Premýšľala nad prvou vetou.

Znova skontrolovala slajdy.

Opakovala si prvú vetu.

Úspešne zabudla prvú vetu.

Vymyslela úplne novú, oveľa lepšiu prvú vetu.

Zabudla aj tú.

A potom zaznelo moje meno.

Prišla moja chvíľa.

Postavila som sa za rečnícky pult.

Pozrela do tmavej sály.

A v hlave nastala tma.

Vákuum.

Absolútne nič.

Môj mozog usúdil, že presne v tejto sekunde je ideálny čas na neohlásenú technickú odstávku systému.

Všetky tie vzletné vety, ktoré som týždeň drilovala v aute, v kúpeľni a zaručene aj v REM fáze spánku, boli nenávratne preč.

Ani za svätého.

Ani za sviňu.

Jednoducho koniec.

Prvý hlboký nádych.

Nič.

Druhý nádych.

Ticho v éteri.

Tretí nádych...

A zrazu — cvak.

Záložný generátor nabehol.

Z ničoho nič som presne vedela, čo tam robím a čo chcem povedať.

A keď sa raz rozbehnem, už ma nezastaví ani požiarny poplach.

Išlo to samo.

CT dáta.

Segmentácia.

3D rekonštrukcia.

Kadaverózna korelácia.

Anatomická variabilita štruktúr.

Priestorová orientácia mladého chirurga.

Minimalizácia rizika pri disekcii.

Moderná výučba.

Niekde okolo štvrtej minúty som úplne zabudla, že stojím pred odborným publikom na kongrese.

Uvoľnila som sa.

Pohodlne som sa lakťom oprela o rečnícky pult — presne v štýle človeka, ktorý má v sebe tretie prosecco a pri bare začína náhodným okoloidúcim so zápalom vysvetľovať, ako by sa mala zreformovať slovenská medicína.

Kolegyňa v prednom rade, samozrejme, celý tento môj stand-up poctivo natáčala na telefón.

Aby mala nezvratný dôkazový materiál.

Neskôr som si video pustila.

Slovo kochať sa asi úplne nevystihuje môj počiatočný stav pri pohľade na vlastnú maličkosť opretú o pult ako štamgast v tretej cenovej skupine.

Ale hovorila som k veci.

A evidentne presvedčivo.

Kolegovia boli nadšení.

Myšlienka rezonovala.

Multimodálny koncept ich zaujal.

Spoluprácu do budúcna síce nikto z prítomných spontánne neprisľúbil — pretože reálna spolupráca znamená reálnu robotu navyše a v tomto bode naráža čisté vedecké nadšenie na neúprosné fyzikálne zákony zachovania energie.

Ale myšlienka bola prijatá.

A to je víťazstvo.

Možno malé.

Ale sakra moje.

A tak môžem konečne vyhlásiť padla a ísť domov.

Do vlastnej postele.

Za svojou svorkou.

Nič neriešiť.

Nesegmentovať pixely.

Nevalidovať modely.

Nevysvetľovať nikomu princíp Dice koeficientu.

Nehľadať žiadnu ground truth.

Len pekne po jednom stabilizovať všetky svoje rozlietané, prestimulované nervové bunky, zhromaždiť ich ako splašené ovce po búrke a bezpečne ich zahnať naspäť do košiara.

Keď si spätne premietnem posledných dvadsaťštyri hodín, celé to začína pôsobiť až nepríjemne zrežírovaným dojmom.

Chlap, ktorý mi pred rokmi vlastnoručne otvoril temporálnu kosť.

Moja prednáška o virtuálnej temporálnej kosti.

Turecký študent, ktorý mi z jasného neba padol do života s túžbou pitvať tú istú temporálnu kosť.

A moje vlastné neuróny, ktoré ráno odmietali nadviazať elementárne spojenie a popoludní na pódiu bez varovania vygenerovali plne funkčný 3D model prednášajúcej.

Začínam mať neodbytný pocit, že rovnaký experiment niekto tam hore realizuje aj na mne.

Len zatiaľ netuším, kde je v mojom prípade definovaná ground truth.

A už vôbec nie, ktorá inštitúcia moju segmentáciu vlastne validuje.

No podľa zásob prosecca v nebi sa obávam, že toto recenzné konanie bude ešte pekelne dlhé.

Ale viete čo?

V tejto chvíli mi je to úplne jedno.

Zajtra ráno sa temporálna kosť zamyká do skrine na dva západy.

A nastupuje úplne iný multimodálny projekt:

svadobná cesta,

bicykel,

more,

loď,

dovolenková neurofyziológia,

môj Pragmatik

a moja úprimná snaha tváriť sa, že všetky moje prežité synapsie sú po tomto týždni stále plne validné.

Nastáva totálny systémový reset.

Veda off, manželstvo on.

Psychohygiena po ťažkom dni: Ako mi olivovník a obyčajný sáčok zachránili nervy

 

Sú dni, keď človek príde z práce domov, sadne si na záhradu, naleje si Aperol a premýšľa nad zmyslom života.
A potom sú dni, keď síce urobí presne to isté, ale predtým stihne virtualne popraviť šéfa pohľadom, nadchnúť sa pre prednášku, o ktorej ešte pred tromi minútami netušil, že ju odpáli, vykonať prísny dvojmesačný follow-up olivovníka a zachrániť jahody pomocou kuchynských sáčkov.
Dnes bol jednoznačne ten druhý prípad.
Začalo sa to v práci.
Odkaz od sestričky znel stručne:
„Sivý kôň si ťa volá.“
Sivý kôň je môj šéf. Prečo Sivý kôň, nie je pre tento príbeh podstatné – predpokladajme, že ide o vznešené zviera, ktoré vie občas nečakane kopnúť. Podstatné je, že keď si vás šéf nečakane zavolá do pracovne, mozog lekára nevygeneruje ako prvú možnosť:
Určite mi chce povedať niečo milé. Možno pochváliť moju prácu.
Nie.
Mozog okamžite spustí forenzný audit posledného kvartálu a začne horúčkovito prehľadávať registre:
Čo som neurobila?
Čo som mala urobiť?
Čo som urobila, ale v rozpore s jeho osobným svetonázorom?
Čo som síce urobila brilantne, ale existuje teoretická právna možnosť tvrdiť presný opak?
Kým som dorazila k jeho dverám, bola som kompletne resuscitovaná do bojového módu.
Nie hysterická.
Nie agresívna.
Pokojná.
Ten špecifický druh klinického pokoja, ktorý by sa dal definovať ako: budhistický mních so skalpelom tesne predtým, než jedným pohľadom preruší protivníkovi krkavicu a bez zmeny tepu sa vráti k dychovým cvičeniam.
Otvorím dvere. Pripravená na obranu aj protiútok.
A nič.
Žiadny pojeb.
Žiadna vizita storočia.
Žiadna sťažnosť z ministerstva.
V kreslách sedia dve dokonale upravené firemníčky, voňajú drahým parfémom a chcú sa porozprávať o odbornom seminári.
Sivý kôň ma predstaví a s diplomatickým úsmevom naznačí, že by bolo fajn niečo vymyslieť.

A v tej mikrosekunde nastúpila moja chronická diagnóza.
Nekontrolovateľné nadšenie.
„Jasné!“
Sprej do nosa!
Veď to je geniálna téma! Na tom sa dá vystavať symfónia. V hlave som uz mala  dokonalú architektúru prednášky. Začneme slizničnou bariérou, plynule prejdeme na mukociliárny aparát, rozbijeme mýty, ukážeme kazuistiky, hodíme tam grafy, praktické algoritmy...
A už som si išla.
Mozog bez spojky preradil z budhistického zabijaka rovno do módu TEDx rečníka na kokaíne.
Firemníčky nestíhali žmurkať.
Animácie, ktoré ešte nikto nenakreslil, mi už rotovali pred očami v trojrozmernom rozlíšení.
A potom sa niekde na periférii môjho zorného poľa objavil podozrivý pohyb.
Sivý kôň.
Aha.
Pravda. On tu vlastne sedí.
Úplne som v tom edukačnom tranze zabudla, že nie som na vlastnej klinike vo Švajčiarsku.
Sedel tam,  a bavil sa  evidentne ... V tej chvíli mi docvakla jemná nuansa protokolu:
Je to jeho kancelária.
On si ma zavolal.
A dokonca existuje istá archaická hierarchická zvyklosť, podľa ktorej by pracovné stretnutie vo svojej pracovni mohol viesť šéf.
Tak som veľkoryso pribrzdila vlastné sympózium, ktoré sa medzičasom v miestnosti spontánne etablovalo, a s láskavým úsmevom som Sivému koňovi prepustila slovo na výkon jeho funkcie.
Odchádzala som nadmieru spokojná.
Nikto nezomrel.
Dokonca máme víziu  realizacie.
Pracovný deň bol teda úspešne zvládnutý bez strát na životoch. Nervový systém však požadoval okamžitú následnú starostlivosť.

Doma som okamžite zaujala horizontálno-relaxačnú polohu na terase.
S Aperolom.
K presnému chemickému zloženiu tekutiny v pohári sa odmietam vyjadrovať, nakoľko aj lekár má ústavné právo na nedotknuteľnosť súkromia.
Existujú síce kuloárne reči, že moderný potravinársky priemysel dokáže vyrobiť sýtený polotovar, ktorý vizuálne predstiera Aperol, a následne ho skombinovať s tekutinou, ktorá sa na prosecco iba zbožne díva z diaľky, čím vznikne laboratórna ilúzia, pri ktorej sa človek na záhrade opíja čistým placebom bez účasti etanolu...
Ale to je prísne dôverné.
Pre mňa je to Aperol.
Nado mnou sa ťahali neskutočné biele mraky. Také tie tenké, jemne rozstrapkané, pompézne čiary, pri ktorých máte pocit, že niekto hore na minútu odložil starosti s ľudstvom a len tak sa hral so štetcom na azúrovom plátne.
A ja som uprela zrak na svoj olivovník.
Mám totiž silné podozrenie, že rastie.
Nie spirituálne. Fyzicky.
V júli som vykonala vstupnú fotodokumentáciu.
Teraz je september.

Vytiahla som mobil a otvorila júlový kontrolný snímok.
Koruna sa mi zdá jednoznačne denznejšia.
Určite expanduje.
Možno narástol aj do výšky, alebo som len zvolila lichotivejší uhol fotenia.
Každopádne som dospela k záveru, že subjekt vykazuje signifikantný vegetatívny progres.
Lekár skrátka nedokáže prísť k rastline a zvolať: „Jéj, ty si ale pekný stromček!“
To je nevedecké.
Lekár potrebuje kontrolný follow-up.
Štandardizovanú projekciu.
Referenčný anatomický bod.
A keby som mala poruke kalibrované posuvné meradlo a softvér na volumetriu koruny, ten strom by dnes nešiel spať bez záznamu v karte.
Olivovník zatiaľ netuší, že je hlavným subjektom mojej prospektívnej longitudinálnej štúdie.
A v záujme jeho duševného zdravia to tak aj ostane.
Do zorného poľa vznešene vplávala Cica.
Cica nie je len mačka. Cica je modrá krv.
Žije v hlbokom vnútornom presvedčení, že celá táto nehnuteľnosť, priľahlé pozemky, olivovník, motorové vozidlo a my dvaja s Pragmatikom sme len personál a rodový majetok, ktorý jej zverila dynastia predkov.
Najprv spravila formálnu inšpekciu rajónu.
Dôstojným krokom prešla okolo terasy a bez straty glancu sa zosunula pod auto.
To je jej operačná základňa.

Nie preto, že by mala strach. Aristokratka sa neschováva pod výfukom ako dedinský miešanec.
Aristokratka iba blahosklonne využíva zatienenú VIP lóžu s panoramatickým výhľadom na poddaných.
Fifi medzitým ležal vnútri na gauči v polohe vyvrhnutej vyžly. Fifi má celé impérium hlboko v paži. Keby vedľa neho spadol meteorit, otvorí jedno oko len preto, aby zistil, či z neho nevypadla kapsička s lososom.
A v momente, keď vesmír dosiahol dokonalú homeostázu – nebo maľovalo, olivovník v tichosti bujnel, Cica strážila monarchiu a placebo Aperol začínal zaberať – urobila som kardinálnu taktickú chybu.

Pozrela som sa smerom k jahodám.
Jahody sa zrejme zbláznili a ešte stále rodia.
Problém je, že tie ťažké, červené plody ležia priamo v blate.
A keď jahoda leží na zemi, nastáva patológia.
Buď maceruje a chytá pleseň, alebo ju začne zaživa pitvať komando nenažratých mravcov.
Zastala som nad hriadkou.
A čo bolo kľúčové: vypla som akékoľvek racionálne myslenie.
Keby som začala uvažovať ako normálny človek, pravdepodobne by som gúglila.
Pýtala by som sa susedov.
Riešila by som organický mulč, borovicovú kôru, sterilnú slamu, geotextíliu s certifikátom alebo špeciálne perforované fólie z dovozu.
Nič také.
Môj mozog prešiel do stavu čistej, primitívnej kauzality:
Jahoda + hlina = nekróza.
Jahoda − hlina = prosperita.
A v špajze ležala rolka mikroténových sáčkov.
Obyčajných. Kuchynských.
Desiatových sáčkov, ktorých zmyslom života malo byť balenie chleba so šunkou.
O desať minút neskôr vyzeral môj záhon, akoby naň spadlo poľné chirurgické krídlo po nálete a operovalo bez asistencie sterilizačnej jednotky.
Podložila som každý trs. Zdvihla som listy. Červené sáčky som naaranžovala pod plody ako sterilné rúška na operačnom poli, jahody vytiahla na igelit a hrdo som odstúpila.
Bolo to podľa záhradkárskych noriem?
Určite nie.
Bolo to evidence-based?
Ani zďaleka.
Prešlo by to atestáciou?
Bez šance.
Bolo to účinné?
Brutálne.
Voda odteká, jahoda nesmrdí od zeme, fotosyntéza fičí a pokiaľ mravce neabsolvovali špeciálny horolezecký výcvik v zdolávaní hladkého polyetylénu, získala som nad hmyzom absolútnu psychologickú aj taktickú prevahu.
Stála som nad tou igelitovou inštaláciou a zrazu mi to docvaklo.
Toto nebola poľnohospodárska činnosť.
To bola regulárna psychoterapia.
Po celom dni plnom diagnóz, ľudských emócií, balancovania na hrane ciev, komplikovaných rozhodnutí a otázok, na ktoré ani moderná medicína nemá jednoduchú odpoveď, som narazila na problém s nádherne priamočiarym riešením:
Jahoda leží v blate.
Tak pod ňu švacnem sáčok.
Hotovo. Vyliečené.
Žiadne konzílium.
Žiadna diferenciálna diagnostika.
Žiadne indikačné obmedzenia poisťovne.
Žiadne schvaľovanie Sivým koňom.
Len čistý chirurgický manažment: ja, plod a igelit.
Slnko pomaly zapadá a ja opäť sedím s pohárom v ruke.
Olivovník podľa posledných meraní prosperuje.
Cica z tieňa pod autom naďalej dohliada na integritu panstva.
Fifi má svet na saláme s rovnakou intenzitou ako pred hodinou.
Jahodový záhon vyzerá ako experimentálna plastická chirurgia, ale drží.
Sivý kôň prežil môj ranný vražedný pohľad a ako bonus má vo výhlade seminár.
Na oblohe je stále ten absurdne dokonalý mrakový gýč.
A v ruke mám Aperol. Je to skutočný Aperol a každý, kto by chcel tvrdiť niečo o syntetických sirupoch, bude vyvedený bezpečnostnou službou.
Niekedy človek naozaj nepotrebuje rozlúštiť záhady vesmíru ani pochopiť zmysel bytia.
Niekedy úplne stačí odmerať dvojmesačný prírastok stredomorského kra, zachrániť jahody pred mravcami spôsobom, za ktorý by vám v záhradkárskom centre odobrali svojprávnosť, a v pokoji sledovať, ako sa svet na chvíľu poskladal presne tak, ako má.

A ak sa náhodou znova rozsype?
Nevadí. V kuchyni mám ešte celé balenie sáčkov

Deň, keď som sa rozhodla nič nevedieť : Facialis v nose...Angličtina v aute ....

Ráno vyzeralo podozrivo normálne.

To je stav, ktorému som sa za tie roky na sále aj mimo nej naučila hlboko nedôverovať. Ak sa v nemocnici nič nekazí, znamená to len toľko, že katastrofa zbiera sily na veľkolepé finále.

Sedela som na rannom sedení, relatívne pokojná, keď ku mne s výrazom posla apokalypsy pristúpila naša pani sekretárka a podala mi úhľadnú obálku.

„Toto prišlo vám.“

Vzala som ju.

Odosielateľ: Okresný súd Žilina.

Skoro ma jeblo.

Existujú totiž inštitúcie, ktorých názov človek číta bez výraznejšej vegetatívnej odozvy. Potraviny. Telekom. Poisťovňa. Dokonca aj Slovenská pošta, hoci tá už dvíha tlak z princípu.

A potom existuje OKRESNÝ SÚD. Tieto dve slová fungujú ako okamžitý intravenózny bolus čistého adrenalínu.

Mozog, ktorý si inokedy nevie spomenúť, kam som pred tromi minútami položila okuliare, vykonal v priebehu asi 0,8 sekundy kompletnú forenznú analýzu môjho celého doterajšieho života.

Čo som urobila?

Koho som operovala?

Čo som podpísala?

Koho som nasrala?

Som svedok? Obvinená? Poškodená?

A prečo, do riti, Žilina?! V Žiline som v živote nikoho neporezala ani nezrazila!

Človek žije celé desaťročia relatívne bezúhonne, ale dajte mu do ruky úradnú obálku s pečiatkou súdu a okamžite začne v panike premýšľať, či náhodou v roku 2007 nespáchal nejaký federálny zločin, na ktorý medzičasom zabudol.

Otvorila som ju roztrasenými prstami.

Nič dramatické.

Súd odo mňa chcel správu o maloletom pacientovi. Rodičia sa naťahujú o starostlivosť a odo mňa potrebovali medicínske informácie.

Tlak sa pomaly vrátil do perfúzne prijateľných hodnôt a zreničky sa mi odlepili od stropu.

Oznámila som situáciu šéfovi.

Ten, vybavený rokmi klinických aj životných skúseností a cynizmom ostrieľaného chirurga, okamžite stanovil elegantný terapeutický postup:

„Napíš tam, že nič nevieš a nič si nepamätáš.“

Pozrela som naňho.

Bola to fascinujúca, priam geniálna myšlienka.

Celé roky nás predsa na fakulte aj na atestáciách učia, že lekár má vedieť. Má si pamätať. Má mať dokonalý prehľad. Má poznať anamnézu, nálezy, výsledky, najnovšie odporúčania, guidelines, komplikácie a ideálne aj tvár pacienta, ktorého videl pred ôsmimi rokmi o pol tretej v noci pri krvácaní z nosa.

A pritom možno existuje vyšší, priam zenový stupeň medicínskej múdrosti:

Nič neviem. Nič si nepamätáš. Dajte mi pokoj.

Napokon som zvolila o niečo menej revolučný postup.

Napísala som presne to, čo viem. Presnejšie povedané to, čo viem doložiť z písomnej zdravotnej dokumentácie. Bez akejkoľvek interpretácie ich rodinnej vojny, bez morálneho rozhodovania, kto je dobrý a kto zlý rodič. Čisté medicínske fakty a hotovo.

A správu som pre istotu poslala našej právničke.

Bola veľmi ústretová. Prevezmú si to, pozrú sa na to a oni si už tú právnu časť sveta poskladajú sami.

A mne prvýkrát v ten deň napadlo, že možno naozaj existuje ešte tretia, oveľa zdravšia možnosť medzi „vedieť všetko“ a „nevedieť vôbec nič“.

Vedieť len svoju časť.

A zvyšok nechať človeku, ktorý sa v ňom vyzná a je za to platený.

Netušila som, že otázka vedomostí a blaženej nevedomosti ma bude v rôznych bizarných podobách sprevádzať celý boží deň.

Nervus facialis vstupuje do nosa

Neskôr som operovala septum.

Na sále som mala študenta.

Veľmi šikovného.

Teda presnejšie — mimoriadne dobre informovaného o tom, aký je on sám šikovný.

Existuje totiž špecifický typ študenta medicíny, ktorý vám nepoloží otázku preto, že by chcel úprimne poznať odpoveď. Položí vám otázku výlučne preto, aby ste prostredníctvom sofistikovanosti jeho otázky zistili, že on už tú odpoveď dávno pozná a vy ste tu v podstate len personál navyše.

Tento bol presne taký.

Toto už videl na stáži.

Tamto poznal z literatúry.

Geniálne tušil, kam s dlátom smerujem.

Bol absolútne dokonale orientovaný.

Chvíľu som ho nechala orientovať sa a opájať sa vlastnou brilantnosťou.

Potom som sa nevinne opýtala:

„Dobre. Prečo sa vlastne zväčšuje dolná nosová mušľa? Čo sa v nej nachádza?“

Ticho. Dramatické ticho operačnej sály.

Na jeho čele sa ponad rúško objavili prvé neklamné známky vegetatívnej aktivácie.

Mladý mozog začal v panike intenzívne prehľadávať celú svoju anatomickú databázu.

A potom to prišlo. Výstrel naslepo s istotou génia:

„Facialis.“

Zastala som.

Nie fyzicky. Pri operácii sa človek so zapichnutým nástrojom nemôže zakaždým fyzicky zastaviť, keď študent povie niečo, čo ho mentálne odjebalo na Mars a vyrobilo mu v hlave modrú smrť.

Ale vnútorne som stála. A tlieskala som.

Facialis.

Siedmy hlavový nerv. V dolnej nosovej mušle.

Po toľkých rokoch mojej ORL praxe som bola zrazu konfrontovaná s desivou možnosťou, že sa ľudská anatómia od mojich študentských čias dramaticky zmenila, prešla revolúciou a mne do schránky nikto neposlal aktualizáciu softvéru.

Našťastie nie.

„Nie. Facialis tam naozaj, ale naozaj nemáme.“

Trpezlivo som mu vysvetlila kavernózne venózne tkanivo, venózny plexus, kongesciu, dekongesciu a fyziologický princíp, prečo sa dolná mušľa správa tak, ako sa správa.

Nervus facialis sme s úctou ponechali tam, kde ho evolúcia pôvodne zamýšľala a kam patrí.

Mohli sme pokračovať.

O chvíľu som dostala chuť skúsiť trocha praktickejší a pre život použiteľnejší spôsob výučby.

„Mám pred sebou masť. Neomycín, nystatín a triamcinolón. Čo všetko s týmto viem poriešiť v nose?“

Očakávala som veľmi jednoduchú, sedliacku odpoveď:

Antibiotikum.

Antimykotikum.

Kortikoid.

Teda: baktérie, mykóza, zápal.

Tri základné piliere. Klinický svet v malom balení.

Študent sa opäť hlboko sústredil.

A potom hrdinsky vyrazil rovno k anaeróbom.

Nasledovala taká smršť bizarných hypotéz, ktorú si už ani nepamätám, pretože môj vlastný mozog v tej chvíli na vnútornom monitore zobrazil len blikajúci nápis:

FATAL ERROR. CLINICAL REASONING NOT FOUND. REBOOT SYSTEM?

Skúsila som zúfalú záchrannú otázku:

„Dobre. A čo sú to vlastne za zložky?“

„Neomycín je aminoglykozid.“

To bola, žiaľbohu, čistá pravda.

A práve preto ma to dorazilo ešte viac než ten nešťastný lícny nerv v nose.

Ja som totiž v tej chvíli vôbec nepotrebovala počuť, do ktorej presnej farmakologickej rodiny a podskupiny neomycín patrí. Dokonca priznávam, že som si sama nebola stopercentne istá, ktoré všetky exotické antibiotiká by som teraz z fleku správne nahádzala medzi aminoglykozidy bez toho, aby som si otvorila knihu.

A bolo mi to úplne jedno.

Pretože predo mnou stál budúci lekár, ktorý mal síce v hlave nabifľovaný pojem „aminoglykozid“, ale za živého boha v tom nevidel elementárnu trojkombináciu: antibiotikum + antimykotikum + kortikoid.

A tak som túto jednostrannú farmakologickú olympiádu rázne prerušila.

„Deti moje. Učte sa s pochopením.“

Pozreli na mňa celá sála.

„Nepotrebujete vedieť odrecitovať všetky baktérie sveta. Ani všetky druhy antibiotík. Potrebujete v prvom rade chápať, čo vlastne robíte. Máme antibiotiká, antimykotiká a kortikoidy. Keď konečne pochopíte tento princíp, ich logickou kombináciou vyriešite polovicu sveta. Na ten zvyšok máme klinického farmakológa.“

Krátka, výhražná pauza.

„A v nose facialis ani náhodou. Ale ten sprostý venózny plexus vám tam bude znepríjemňovať život pravidelne.“

Pedagogická intervencia bola týmto úspešne ukončená.

Aminoglykozid v zdraví prežil.

Facialis sme z nosa bez komplikácií evakuovali na jeho pôvodné anatomické stanovisko.

Muž, ktorý sa rozhodol vzdelávať

Po práci som sa vybrala na tréning vybiť zvyšky nahromadeného kortizolu.

Môj tréner je približne v mojom veku a v ten deň vyzeral mimoriadne, až podozrivo spokojne.

Mal totiž plán.

A ja po rokoch v medicíne veľmi dobre viem, že ľudia, ktorí zrazu dostanú veľký životný plán, bývajú spoločensky mimoriadne nebezpeční.

„Rozhodol som sa, že si začnem systematicky vyčleňovať čas na vzdelávanie,“ oznámil mi hrdo medzi sériami.

Pozrela som naňho ponad činky.

Pokračoval v plnom zápale:

Žiadne zbytočné vysedávanie pri káve s kamarátmi.

Žiadne mrhanie drahocenným časom.

Treba na sebe tvrdo makať.

Vzdelávať sa.

Osobnostne sa rozvíjať.

V našom veku predsa uvedomelý človek nemôže len tak mentálne stagnovať!

Pozerala som naňho s čoraz väčšou, priam antropologickou fascináciou.

No môj milý...

Ty práve s fanfárami nastupuješ do rýchlika, z ktorého sa ja už nejaký ten piatok zúfalo pokúšam vyskočiť za jazdy do krovín.

Ja som totiž momentálne nastavená na presne opačný životný program.

Celé tie roky sa len učím. Čítam štúdie. Operujem. Prednášam mladším. Niečo skúmam, niečo píšem, niečo pripravujem a niečo horúčkovito dokončujem. A keď náhodou desať minút nerobím vôbec nič, môj zdegenerovaný mozog okamžite vyhlási tretí stupeň pohotovosti, zvolá krízový štáb a v panike začne pátrať, na čo životne dôležité som práve zabudla.

Môj nový osobný a duchovný rozvoj preto vyzerá diametrálne odlišne.

Musím sa v prvom rade naučiť ísť bez výčitiek svedomia s kamarátkami na bohapustú kávu.

A zhlboka sa vysrať na akékoľvek vzdelávanie.

Aspoň občas.

Pretože už tým svojím večným, nutkavým učením seriem nielen samu seba, ale celkom pravdepodobne aj významnú časť svojho najbližšieho okolia.

Tréner chce zrušiť kávičkovanie, aby sa mohol vzdelávať.

Ja potrebujem drasticky obmedziť vzdelávanie, aby som sa konečne ako normálny človek naučila bezcieľne kávičkovať.

Každý máme holt svoju vlastnú kalváriu.

Angličtina sa nepočíta

Po tréningu som s pocitom dobre odvedenej práce sadla do auta.

Predo mnou dobrá hodina tmavej cesty domov.

A keďže som sa len pred hodinou definitívne zaprisahala, že sa musím menej vzdelávať a začať mentálne oddychovať, urobila som jediné logické rozhodnutie zrelej dospelej ženy:

Zapla som aplikáciu a začala som sa rozprávať s GPT po anglicky.

Pretože psychická konzistentnosť nikdy nebola základným stavebným kameňom mojej osobnosti.

Najskôr som opatrne, trochu kostrbato skladala vety.

Potom som sa rozbehla ako lavína.

Plynule som mu v cudzom jazyku rozprávala o práci, o sále, o tréningu, o Pragmatikovi, o novom fotoaparáte, o nočnom šoférovaní, o lesnej zveri, jeleňoch, líškach, pacientoch a nakoniec som zabŕdla až do jemnej psychológie: ako už pri samotnom otvorení dverí ambulancie získavam o človeku prvý balík kritických informácií. O tom obrovskom rozdiele medzi tým, čo vám pacient formálne povie, a tým, čo vám nemilosrdne prezradí tón jeho hlasu, mikromimika a reč tela.

Bola som sama so sebou nesmierne spokojná. Angličtina išla, myšlienky prúdili.

A môj vysoko sofistikovaný, multimiliardový digitálny konverzačný partner z Kremíkového údolia reagoval s ohromujúcou, dychberúcou jazykovou pestrosťou:

„Yeah.“

Nenechala som sa odradiť a rozprávala som s nadšením ďalej.

„Right.“

Rozvinula som ďalšiu hlbokú, komplikovanú úvahu.

„Exactly.“

Ďalšia minúta môjho filozofického monológu.

„Mm-hmm.“

V tom momente som začala mať vážne podozrenie, že som si namiesto prelomovej umelej inteligencie omylom cez Bluetooth spárovala starého plyšového psa s kývajúcou sa hlavou, ktorého si dedkovia lepia na palubnú dosku Škody Felicia.

Nakoniec som zastavila prúd myšlienok a musela som tomu zázraku techniky dôrazne dohovoriť.

Nechcem len prázdne yeah, right, exactly.

Chcem normálnu, plnohodnotnú konverzáciu!

Chcem mať pocit, že sa na sedadle spolujazdca rozprávam so živým kamarátom. Nech reaguje. Nech sa so záujmom pýta. Nech rozvíja tému, dočerta!

GPT po mikrosekunde hlbokého strojového učenia všetko s plnou vážnosťou pochopil:

„Yeah.“

Bolo to dojemné a krásne.

Túto angličtinu som však po zaparkovaní pred domom administratívnym škrtom pera okamžite vyradila zo zoznamu vzdelávacích aktivít.

Neučila som sa. Len som hodinu v tme kecala s palubným psom.

A to je predsa čistá, nefalšovaná spoločenská aktivita.

Pokoj

Cestou od auta k dverám som si uvedomila niečo veľmi zvláštne.

Som pokojná.

Nie tá otupená, zbitá únava, kedy už človek jednoducho nemá fyzickú silu riešiť ďalšie katastrofy.

A ani to nebola chladná rezignácia.

Bol to skutočný, hlboký a čistý pokoj.

Všetko som dnes s prehľadom zvládla. V práci bolo fajn, nikoho sme nezabili. Tréning bol skvelý. Nikde v dohľade nič nehorelo.

A čo bolo najpodozrivejšie zo všetkého: momentálne som na stole nemala absolútne nič, čo by bolo treba urgentne riešiť.

Pre človeka s mojou diagnózou a pracovným tempom je to stav mimoriadne podozrivý, priam alarmujúci.

Keď je totiž zrazu všetko v úplnom poriadku, paranoidná časť môjho mozgu začne okamžite preventívne pátrať v radarovom tieni, odkiaľ a s akou intenzitou priletí ďalší prúser.

Určite totiž niekde číha.

Len som si ho ešte nestihla všimnúť.

Tentoraz som však samu seba prekvapila a vedome som sa rozhodla, že žiadne míny hľadať nebudem.

Pragmatik bol odcestovaný v Bratislave.

Dom patril iba mne. Budem úplne sama.

A v unavenej hlave sa mi začal ligotať dokonalý, filmový obraz pokojného večera.

Prídem dnu.

Zapálim v krbe praskajúci oheň.

Nalejem si pohár dobrého vína.

Pohodlne si sadnem, nohy vyložím hore.

Pustím si v pokoji svoj Sľub.

Budem maximálne kultivovane a esteticky existovať v hrejivej atmosfére domova, tepla a dospelej, zrelej životnej vyrovnanosti.

Prekročila som prah obývačky.

Pozrela som na chladný krb, na drevo, na kôš s trieskami, predstavila si tú manipuláciu s popolom a zápalkami...

A s hlbokým povzdychom som sa naň z vysoka vyprdla.

Niekedy je totiž vôbec najvyššou možnou formou osobnostného rastu schopnosť včas si priznať, že aj taká romantická relaxácia pri ohni vie byť občas len zbytočne veľa otravnej roboty.

Naliala som si chladené Prosecco.

Zvalila sa na gauč.

Pustila Sľub.

A presne v tej sekunde sa na scéne zjavil Fifi.

Fifi mi už tri dni v kuse systematicky a bez prestávky nadáva.

Netuším prečo.

Naše bilaterálne diplomatické vzťahy zamrzli na bode mrazu bez akéhokoľvek oficiálneho vysvetlenia. Nebola mi doručená žiadna protestná nóta a dôvody uvalených embárg a sankcií zostávali záhadou. Jednoducho chodil okolo a vrčal.

Ale dnes večer nastal nečakaný geopolitický obrat.

Vyskočil ladne ku mne na gauč.

Bez váhania sa mi uvelebil priamo v lone.

A stíchol.

Po celých troch nekonečných dňoch urazeného ticha a syčania.

Sedel tam dokonale spokojný, pokojný, očividne zmierený s celým krutým svetom aj so mnou.

Pohladila som ho po chrbte.

Možno je teda dnes večer naozaj všetko na správnom mieste a svet sa nezrúti.

Súd odo mňa nechce nič dramatické, len obyčajný papier.

Právnici si ho už nejako rozoberú a poskladajú.

Nervus facialis sa napriek najnovším odvážnym teóriám nášho študenta stále spoľahlivo nenachádza v dolnej nosovej mušle.

Tréner sa rozhodol vrhnúť na celoživotné vzdelávanie.

Ja som sa naopak úspešne rozhodla nevzdelávať vôbec.

GPT sa po hodine tréningu naučil takmer štyri celé anglické slová.

Krb bezpečne a ekologicky nehorí.

A kocúr Fifi mi konečne prestal vulgárne nadávať.

Vstala som a hrdo som si z kuchyne priniesla kráľovskú večeru.

Kvalitný údený losos.

Čerstvé vajce natvrdo.

Zrelé avokádo jemne pokvapkané citrónom.

S pocitom víťazstva nad dňom som položila tanier pred seba na stôl.

A zrazu som mala priamo pred očami dokonalú, harmonickú kompozíciu svojho nového životného smerovania:

Pohár Prosecca vľavo, luxusná večera uprostred, spiaci Fifi vpravo. A v pozadí krb – samozrejme úplne vyhasnutý a studený, pretože na ten sme sa spoločne vyprdli hneď v úvode.

Vtom Fifi pomaly pootvoril jedno oko.

Pozrel na mňa.

Potom preniesol hypnotizujúci pohľad na voňavého údeného lososa.

A znovu pomaly na mňa.

Po mojej dnešnej intenzívnej hodine konverzácie v aute som už ten jeho minimalistický výraz tváre dokázala v hlave preložiť s absolútnou, mrazivou presnosťou.

„Yeah.“

Krátka, osudová pauza.

Hladný pohľad upretý na ružové rybie mäso.

„Right.“

Pomaly sa postavil, natiahol predné labky a urobil prvý sebavedomý krok smerom k môjmu tanieru.

„Exactly.“

Do riti. A som bez večere.