Sú dni, keď človek príde z práce domov, sadne si na záhradu, naleje si Aperol a premýšľa nad zmyslom života.
A potom sú dni, keď síce urobí presne to isté, ale predtým stihne virtualne popraviť šéfa pohľadom, nadchnúť sa pre prednášku, o ktorej ešte pred tromi minútami netušil, že ju odpáli, vykonať prísny dvojmesačný follow-up olivovníka a zachrániť jahody pomocou kuchynských sáčkov.
Dnes bol jednoznačne ten druhý prípad.
Začalo sa to v práci.
Odkaz od sestričky znel stručne:
„Sivý kôň si ťa volá.“
Sivý kôň je môj šéf. Prečo Sivý kôň, nie je pre tento príbeh podstatné – predpokladajme, že ide o vznešené zviera, ktoré vie občas nečakane kopnúť. Podstatné je, že keď si vás šéf nečakane zavolá do pracovne, mozog lekára nevygeneruje ako prvú možnosť:
Určite mi chce povedať niečo milé. Možno pochváliť moju prácu.
Nie.
Mozog okamžite spustí forenzný audit posledného kvartálu a začne horúčkovito prehľadávať registre:
Čo som neurobila?
Čo som mala urobiť?
Čo som urobila, ale v rozpore s jeho osobným svetonázorom?
Čo som síce urobila brilantne, ale existuje teoretická právna možnosť tvrdiť presný opak?
Kým som dorazila k jeho dverám, bola som kompletne resuscitovaná do bojového módu.
Nie hysterická.
Nie agresívna.
Pokojná.
Ten špecifický druh klinického pokoja, ktorý by sa dal definovať ako: budhistický mních so skalpelom tesne predtým, než jedným pohľadom preruší protivníkovi krkavicu a bez zmeny tepu sa vráti k dychovým cvičeniam.
Otvorím dvere. Pripravená na obranu aj protiútok.
A nič.
Žiadny pojeb.
Žiadna vizita storočia.
Žiadna sťažnosť z ministerstva.
V kreslách sedia dve dokonale upravené firemníčky, voňajú drahým parfémom a chcú sa porozprávať o odbornom seminári.
Sivý kôň ma predstaví a s diplomatickým úsmevom naznačí, že by bolo fajn niečo vymyslieť.
A v tej mikrosekunde nastúpila moja chronická diagnóza.
Nekontrolovateľné nadšenie.
„Jasné!“
Sprej do nosa!
Veď to je geniálna téma! Na tom sa dá vystavať symfónia. V hlave som uz mala dokonalú architektúru prednášky. Začneme slizničnou bariérou, plynule prejdeme na mukociliárny aparát, rozbijeme mýty, ukážeme kazuistiky, hodíme tam grafy, praktické algoritmy...
A už som si išla.
Mozog bez spojky preradil z budhistického zabijaka rovno do módu TEDx rečníka na kokaíne.
Firemníčky nestíhali žmurkať.
Animácie, ktoré ešte nikto nenakreslil, mi už rotovali pred očami v trojrozmernom rozlíšení.
A potom sa niekde na periférii môjho zorného poľa objavil podozrivý pohyb.
Sivý kôň.
Aha.
Pravda. On tu vlastne sedí.
Úplne som v tom edukačnom tranze zabudla, že nie som na vlastnej klinike vo Švajčiarsku.
Sedel tam, a bavil sa evidentne ... V tej chvíli mi docvakla jemná nuansa protokolu:
Je to jeho kancelária.
On si ma zavolal.
A dokonca existuje istá archaická hierarchická zvyklosť, podľa ktorej by pracovné stretnutie vo svojej pracovni mohol viesť šéf.
Tak som veľkoryso pribrzdila vlastné sympózium, ktoré sa medzičasom v miestnosti spontánne etablovalo, a s láskavým úsmevom som Sivému koňovi prepustila slovo na výkon jeho funkcie.
Odchádzala som nadmieru spokojná.
Nikto nezomrel.
Dokonca máme víziu realizacie.
Pracovný deň bol teda úspešne zvládnutý bez strát na životoch. Nervový systém však požadoval okamžitú následnú starostlivosť.
Doma som okamžite zaujala horizontálno-relaxačnú polohu na terase.
S Aperolom.
K presnému chemickému zloženiu tekutiny v pohári sa odmietam vyjadrovať, nakoľko aj lekár má ústavné právo na nedotknuteľnosť súkromia.
Existujú síce kuloárne reči, že moderný potravinársky priemysel dokáže vyrobiť sýtený polotovar, ktorý vizuálne predstiera Aperol, a následne ho skombinovať s tekutinou, ktorá sa na prosecco iba zbožne díva z diaľky, čím vznikne laboratórna ilúzia, pri ktorej sa človek na záhrade opíja čistým placebom bez účasti etanolu...
Ale to je prísne dôverné.
Pre mňa je to Aperol.
Nado mnou sa ťahali neskutočné biele mraky. Také tie tenké, jemne rozstrapkané, pompézne čiary, pri ktorých máte pocit, že niekto hore na minútu odložil starosti s ľudstvom a len tak sa hral so štetcom na azúrovom plátne.
A ja som uprela zrak na svoj olivovník.
Mám totiž silné podozrenie, že rastie.
Nie spirituálne. Fyzicky.
V júli som vykonala vstupnú fotodokumentáciu.
Teraz je september.
Vytiahla som mobil a otvorila júlový kontrolný snímok.
Koruna sa mi zdá jednoznačne denznejšia.
Určite expanduje.
Možno narástol aj do výšky, alebo som len zvolila lichotivejší uhol fotenia.
Každopádne som dospela k záveru, že subjekt vykazuje signifikantný vegetatívny progres.
Lekár skrátka nedokáže prísť k rastline a zvolať: „Jéj, ty si ale pekný stromček!“
To je nevedecké.
Lekár potrebuje kontrolný follow-up.
Štandardizovanú projekciu.
Referenčný anatomický bod.
A keby som mala poruke kalibrované posuvné meradlo a softvér na volumetriu koruny, ten strom by dnes nešiel spať bez záznamu v karte.
Olivovník zatiaľ netuší, že je hlavným subjektom mojej prospektívnej longitudinálnej štúdie.
A v záujme jeho duševného zdravia to tak aj ostane.
Do zorného poľa vznešene vplávala Cica.
Cica nie je len mačka. Cica je modrá krv.
Žije v hlbokom vnútornom presvedčení, že celá táto nehnuteľnosť, priľahlé pozemky, olivovník, motorové vozidlo a my dvaja s Pragmatikom sme len personál a rodový majetok, ktorý jej zverila dynastia predkov.
Najprv spravila formálnu inšpekciu rajónu.
Dôstojným krokom prešla okolo terasy a bez straty glancu sa zosunula pod auto.
To je jej operačná základňa.
Nie preto, že by mala strach. Aristokratka sa neschováva pod výfukom ako dedinský miešanec.
Aristokratka iba blahosklonne využíva zatienenú VIP lóžu s panoramatickým výhľadom na poddaných.
Fifi medzitým ležal vnútri na gauči v polohe vyvrhnutej vyžly. Fifi má celé impérium hlboko v paži. Keby vedľa neho spadol meteorit, otvorí jedno oko len preto, aby zistil, či z neho nevypadla kapsička s lososom.
A v momente, keď vesmír dosiahol dokonalú homeostázu – nebo maľovalo, olivovník v tichosti bujnel, Cica strážila monarchiu a placebo Aperol začínal zaberať – urobila som kardinálnu taktickú chybu.
Pozrela som sa smerom k jahodám.
Jahody sa zrejme zbláznili a ešte stále rodia.
Problém je, že tie ťažké, červené plody ležia priamo v blate.
A keď jahoda leží na zemi, nastáva patológia.
Buď maceruje a chytá pleseň, alebo ju začne zaživa pitvať komando nenažratých mravcov.
Zastala som nad hriadkou.
A čo bolo kľúčové: vypla som akékoľvek racionálne myslenie.
Keby som začala uvažovať ako normálny človek, pravdepodobne by som gúglila.
Pýtala by som sa susedov.
Riešila by som organický mulč, borovicovú kôru, sterilnú slamu, geotextíliu s certifikátom alebo špeciálne perforované fólie z dovozu.
Nič také.
Môj mozog prešiel do stavu čistej, primitívnej kauzality:
Jahoda + hlina = nekróza.
Jahoda − hlina = prosperita.
A v špajze ležala rolka mikroténových sáčkov.
Obyčajných. Kuchynských.
Desiatových sáčkov, ktorých zmyslom života malo byť balenie chleba so šunkou.
O desať minút neskôr vyzeral môj záhon, akoby naň spadlo poľné chirurgické krídlo po nálete a operovalo bez asistencie sterilizačnej jednotky.
Podložila som každý trs. Zdvihla som listy. Červené sáčky som naaranžovala pod plody ako sterilné rúška na operačnom poli, jahody vytiahla na igelit a hrdo som odstúpila.
Bolo to podľa záhradkárskych noriem?
Určite nie.
Bolo to evidence-based?
Ani zďaleka.
Prešlo by to atestáciou?
Bez šance.
Bolo to účinné?
Brutálne.
Voda odteká, jahoda nesmrdí od zeme, fotosyntéza fičí a pokiaľ mravce neabsolvovali špeciálny horolezecký výcvik v zdolávaní hladkého polyetylénu, získala som nad hmyzom absolútnu psychologickú aj taktickú prevahu.
Stála som nad tou igelitovou inštaláciou a zrazu mi to docvaklo.
Toto nebola poľnohospodárska činnosť.
To bola regulárna psychoterapia.
Po celom dni plnom diagnóz, ľudských emócií, balancovania na hrane ciev, komplikovaných rozhodnutí a otázok, na ktoré ani moderná medicína nemá jednoduchú odpoveď, som narazila na problém s nádherne priamočiarym riešením:
Jahoda leží v blate.
Tak pod ňu švacnem sáčok.
Hotovo. Vyliečené.
Žiadne konzílium.
Žiadna diferenciálna diagnostika.
Žiadne indikačné obmedzenia poisťovne.
Žiadne schvaľovanie Sivým koňom.
Len čistý chirurgický manažment: ja, plod a igelit.
Slnko pomaly zapadá a ja opäť sedím s pohárom v ruke.
Olivovník podľa posledných meraní prosperuje.
Cica z tieňa pod autom naďalej dohliada na integritu panstva.
Fifi má svet na saláme s rovnakou intenzitou ako pred hodinou.
Jahodový záhon vyzerá ako experimentálna plastická chirurgia, ale drží.
Sivý kôň prežil môj ranný vražedný pohľad a ako bonus má vo výhlade seminár.
Na oblohe je stále ten absurdne dokonalý mrakový gýč.
A v ruke mám Aperol. Je to skutočný Aperol a každý, kto by chcel tvrdiť niečo o syntetických sirupoch, bude vyvedený bezpečnostnou službou.
Niekedy človek naozaj nepotrebuje rozlúštiť záhady vesmíru ani pochopiť zmysel bytia.
Niekedy úplne stačí odmerať dvojmesačný prírastok stredomorského kra, zachrániť jahody pred mravcami spôsobom, za ktorý by vám v záhradkárskom centre odobrali svojprávnosť, a v pokoji sledovať, ako sa svet na chvíľu poskladal presne tak, ako má.
A ak sa náhodou znova rozsype?
Nevadí. V kuchyni mám ešte celé balenie sáčkov
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára