Dubrovník – perla Jadranu, kde aj peňaženka dostane kultúrny zážitok
Deň sa začal o 7.30 brutálnym útokom na moje základné ľudské práva.
Pragmatik mi nekompromisne oznámil:
„Je ráno.“ Vážne?
Ležala som v posteli a zatiaľ som nemala dostatok dôkazov, ktoré by toto odvážne tvrdenie potvrdzovali.
Vzápätí však dodal: „Idem ti spraviť kávu.“
A tým si zachránil manželstvo.
Odišiel aj s mojou šálkou a ja som ho požiadala o desať minút, počas ktorých som plánovala nadobudnúť aspoň približný status človeka. Ležím teda, pomaly otváram jedno oko, potom druhé, keď sa zrazu otvoria dvere kajuty.
Už som sa nadýchla na:
„Ježiš, dobre, veď už idem!“
Lenže vo dverách nestál Pragmatik.
Stál tam úplne iný člen posádky.
Zablúdil.
Chudák.
Keby som bola vopred vedela, že nejde o môjho muža, určite by som niekde v inventári našla aj šarmantný úsmev. Takto dostal iba autentický pohľad ženy, ktorej o 7.30 niekto otvoril kajutu pred prvou kávou.
Dúfam, že sa z toho zotavil a psychotraumu nebude riešiť na lodnej maródke.
Keď som sa napokon vyhrabala na palubu, čakala tam na mňa káva adekvátnej veľkosti. Objala som ju s vážnosťou človeka, ktorý práve dostal späť základné životné funkcie.
A potom prišla do skupiny správa:
Dnes bude spustená vírivka.
Bingo. Motivačný systém dňa nastavený, môžeme simulovať aktivitu.
Raj asociálneho autistu
Zvyšok výpravy sa rozhodol robiť to, kvôli čomu sme údajne prišli na cykloloď.
Bicyklovať.
Ja som bicykel, samozrejme, úplne nezavrhla. Odcestovala som na ňom celý kilometer od lode.
A potom som našla Priježbu.
Malá kamienková pláž. Pokojné more. Zelené kopce. Plachetnice. Drevené lehátka.
A nikde ani nohy.
Raj asociálneho autistu.
Ukoristila som si lehátko a začala svoju dnešnú hlavnú športovú disciplínu — horizontálnu regeneráciu.
Keď som vošla do mora približne po členky, našla som prvé mušle.
To bola zásadná informácia.
Ak Jadran vydáva poklady človeku ponorenému dvadsať centimetrov, čo tam, dopekla, bude, keď si nasadím masku?
Medzitým som musela vyriešiť vlastnícke vzťahy k lehátku.
Našla som chlapíka v bare.
„Ležajku… ukoristovať môžem?“
„OK.“
Výborne. Medzinárodná diplomacia na báze posunkov a dobrej vôle funguje.
„Koliko košta?“
Koľko chcem.
Navrhla som desať.
„OK.“
A keď som si k tomu objednala Sex on the Beach, lehátko bolo zrazu zadarmo.
Takže som ležala pri Jadrane, napravo zbierka mušlí, medzi nohami Sex on the Beach a niekde v kopcoch sa potili ľudia, ktorí stále nepochopili optimálny pomer medzi energetickým výdajom a životným šťastím.
Ja áno.
Jeden kilometer. Môj osobný rekord v pomere námaha / blahobyt.
O hodinu dorazili zničení cyklisti a 99 % z nich zasadlo rovno do baru.
Jeden chýbal.
Samozrejme Pragmatik.
Pretože keby dorazil s ostatnými, nebol by Pragmatik.
Nakoniec sa objavil. Fotografický dôkaz zachytáva hlavu v Jadrane. Zvyšok manžela sa v tom čase nachádzal pod hladinou.
Manžel lokalizovaný.
Mohli sme jesť.
Pršut, syr, olivy, chlieb.
Niekto poznamenal:
„To už ste nevydržali? Veď zachvíľu je na lodi obed.“
Ale pointa predsa nie je, že človek nevydrží.
Niekedy si jedlo objedná jednoducho preto, že sedí pri Jadrane a môže.
Každý míňa peniaze a vyrába si pôžitok inak. Pragmatik by bezo mňa pravdepodobne sedel na kameni s pivom.
Ja zjavne potrebujem Pragmatika, pršut a lehátko.
Do skupiny som s nádejou v hlase napísala:
„Tak toto je bomba 😊 Asi tu nemôžeme ostať celý deň?“
Odpoveď vedúceho výpravy prišla prakticky okamžite:
„Hola, hola, Dubrovník volá.“
Moja oficiálna žiadosť o politický azyl na Priježbe bola nemilosrdne zamietnutá.
Zbalila som teda mušle, Pragmatika a zvyšky svojej asociálnosti.
Ale raj mi nebol odobratý.
Iba sa presťahoval o poschodie vyššie.
Na sundecku na mňa čakala otvorená vírivka.
Najprv nevýrila.
Mala tlačidlá, ja som mala odhodlanie a približne rovnaké množstvo technických informácií o ich použití ako ráno o chorvátskom prenájme lehátok.
Potom som niečo stlačila.
A už vírila.
A potom sa pohla loď.
Ukázalo sa, že vírivka má prémiovú funkciu, ktorú výrobca akosi zabudol uviesť v návode:
Jadran™ Dynamic Mode.
Trysky zdola. Náklon doľava. Náklon doprava. Príležitostné tsunami cez kolená podľa momentálneho vzťahu kapitána, lode a vlny.
Celý sundeck bol pritom plný ľudí, ktorí sa disciplinovane sušili na lehátkach ako talianske paradajky na sitách.
Vírivka voľná.
V nej ja.
Sama.
Predo mnou Jadran, ostrovy pomaly ubiehajú, v pohári Aperol a z mobilu hrá dalmatínsky playlist.
Pevne verím, že som ich svojou prítomnosťou neodradila.
Oni jednoducho chcú byť na suchu.
Ja chcem byť vo vode.
Ľudia mi v podstate vôbec neprekážajú. Stačí, keď si všetci nájdeme svoje vlastné biotopy. Oni sa sušia. Ja sa marinujem.
Ideálny stav harmonickej spoločnosti.
Hola, hola, Dubrovník volá
Idylka marinovania vo vírivke trvala až do chvíle, keď sa v prístave objavilo niečo, pri čom naša loď zrazu pôsobila ako veľmi sympatická rodinná jachta.
Norwegian Viva.
Obrovská výletná loď, takmer tristo metrov plávajúceho mesta pre niekoľko tisíc ľudí.
Názov Norwegian, loď americkej spoločnosti, ale rodný list taliansky — postavila ju lodenica Fincantieri pri Benátkach. Globalizácia v praxi: Nórom dáte meno, Američanom firmu, Talianom zváračku a výsledok zaparkujete v Chorvátsku. 🤣
A potom som si všimla obrovské rúry vinúce sa po jej boku.
„Tobogany!“
Nadšenie bolo okamžité.
Lenže nie.
Suché šmykľavky.
Človek sa do nich hore nasúka a o niekoľko palúb nižšie ho loď vypľuje von. Pretože obyčajné schody a výťahy sú evidentne pre ľudí, ktorí nemajú dostatočne rozvinutý vzťah k adrenalínu.
A hore?
Trojposchodová motokárová dráha.
Chvíľu som na to s otvorenými ústami pozerala.
My máme bicykle, vírivku a vedúceho výpravy kričiaceho „Hola, hola“.
Oni majú motokáry a šmykľavku cez desať palúb.
Na druhej strane, ja som mala dnes súkromnú pláž, mušle, Sex on the Beach a vírivku s režimom Jadran™.
Takže žiadny komplex menejcennosti sa nekonal. 🤣
Po obede, dôkladnom rochnení a zrovnaní námorných síl sme konečne vkročili do samotného Dubrovníka.
A Dubrovník je nádherný.
Naozaj.
Historický. Monumentálny. Kamenný.
A veľmi rýchlo vás naučí, že aj peňaženka môže mať plnohodnotný kultúrny zážitok.
Hradby.
Samozrejme, že som na ne chcela.
Keď niekam prídem a dá sa tam vyliezť, potrebujem tam vyliezť. Je to základný reflex.
Cena: 40 € za osobu.
Pozrela som na cenník.
Potom na hradby.
Potom zase na cenník.
A v tej chvíli som duchovne dozrela.
Človek naozaj nemusí mať v živote všetko.
Serieme na hradby.
Za 80 eur dokážeme s Pragmatikom vytvoriť podstatne komplexnejší a výživnejší kultúrny program.
A tak sme sa namiesto predraženého obchvatu vydali priamo do útrob uličiek.
Schody hore. Schody dole. Kamenné domy. Prádlo vejúce nad hlavou. Brány.
Mačka sediaca na kamennom podstavci s výrazom legitímne zvoleného dubrovníckeho starostu.
Našli sme aj Marina Držića.
Presnejšie jeho nos.
Vyleštený tisíckami spotených ľudských rúk do stavu, pri ktorom by sa už pokojne dal používať ako pobrežný navigačný maják.
Samozrejme, chytila som ho.
Keď už celé generácie turistov usúdili, že to prináša šťastie, nebudem predsa ja tá, ktorá im pokazí štatistiku.
Po toľkej kultúrnej a hmatovej osvete zákonite prišla gastronomická časť expedície.
Syr. Pršut. Med.
Med!
Kto prvý zobral kus syra, pridal prosciutto, polial to medom a pred celou rodinou vyhlásil: „Verte mi, viem, čo robím,“ bol génius.
Pragmatik si zatiaľ objednal malé vyprážané rybičky.
Rybičky naňho pozerali.
On na rybičky.
Nasledovalo krátke medzidruhové vyjednávanie.
Pragmatik vyhral.
Bez vyberania kostí. Bez odkladania hláv.
Komplet.
V potravinovom reťazci bolo bleskovo jasno.
Zatiaľ čo Pragmatik s chuťou dojedal morské obyvateľstvo, v uličke kúsok od nás nastal nevídaný ruch. Našli sme totiž schody.
Ľudia ich fotili.
Fotili sa na nich.
Dramaticky na nich pózovali.
Ja pozerám:
Schody.
Keďže môj vlastný kultúrny register v tejto chvíli zlyhal, povolala som externého dovolenkového sprievodcu GPT.
Jezuitské schody. Game of Thrones. Cersei. Walk of Shame.
Aha.
Ja som Game of Thrones nepozerala, takže bez tejto asistencie by moje odborné zhodnotenie svetoznámej pamiatky znelo stručne:
Schody, Dubrovník. Funkčné. Sklon primeraný.
Cestou späť sme objavili trhovisko s miestnymi dobrotami a suvenírmi.
A konečne som sa ocitla vo svojom prirodzenom prostredí.
Veď už som strašne dlho nič nekupovala.
A uznajte sami – keď pred vami ležia levanduľové vrecúška a mydielka z Dubrovníka, nemôžete ich tam predsa nechať. To by bolo neľudské. Možno dokonca ekonomicky nezodpovedné voči miestnemu obyvateľstvu.
Takže sme trošku podporili chorvátske hospodárstvo a pokračovali ďalej.
A potom sme našli obchod s kačičkami.
Nie obchod, kde mali aj kačičky. Obchod, kde mali iba kačičky. Stovky gumových kačiek všetkých farieb, profesií a životných osudov.
Stála som vo dverách a premýšľala, kto si jedného dňa povedal: „Viete, čo Dubrovníku chýba?“
„Sedemsto gumových kačiek.“
A ešte horšie bolo, že som začínala mať pocit, že jednu z nich potrebujem.
Nekúpila som si ani jednu.
Pragmatik sa totiž netváril zhovievavo.
Takže chorvátske hospodárstvo tentoraz utrpelo stratu a ja som pokračovala Dubrovníkom bez kačky. 🤣🦆
A napokon Maskeron.
Malá kamenná sova na stene františkánskeho kláštora, na ktorú sa turisti urputne snažia vyskočiť a udržať sa na nej.
Prečo?
Pretože Dubrovník zjavne usúdil, že po celom dni šliapania po schodoch turistovi ešte chýba skúška z vestibulárneho aparátu a jemnej motoriky.
Legenda navyše prikazuje balansovať tvárou k stene a vyzliecť si tričko, aby mal človek šťastie v láske.
No dobre. Povedala som si, že to risknem.
Vyskočila som.
A zostať na tej malej vyhladenej potvore?
Ani za sviňu. Gravitácia mala iný názor.
A vtom som si všimla stenu.
Nad Maskeronom je obrovská tmavšia plocha takmer v tvare srdca. Roky sa tam ľudia pri márnych pokusoch udržať opierajú dlaňami o kameň.
Tisíce ľudí hľadajúcich šťastie v láske tam svojimi rukami postupne vytvorili srdce.
A to bolo krásne.
Tak som tam s pokorou pridala svoje dve dlane.
Šťastie v láske budeme musieť s Pragmatikom zvládnuť bez úspešne absolvovanej dubrovníckej skúšky rovnováhy.
Ale keď sa nad tým tak zamyslím...
Prežili sme spolu týždeň na lodi. Bicykle. Vlny. Scopoderm. Moje nákupné zastávky. Jeho ranné oznamovanie, že je ráno. Ja som ho dnes stratila medzi cyklistami a opäť našla podľa hlavy trčiacej z Jadranu. A on bez mihnutia oka zjedol celé ryby, ktoré sa naňho ešte pred chvíľou vyčítavo pozerali.
Myslím, že klinická prognóza nášho vzťahu je mimoriadne priaznivá. ❤️️🤣
A ešte jeden dôležitý poznatok z Dubrovníka na záver:
Mesto môže mať UNESCO, stredoveké hradby, pevnosti, paláce, kláštory a stáročia hrdinskej histórie.
Ale keď sa v jeho uličke objaví oranžová mačka sediaca na kamennom stĺpiku…
historické pamiatky dočasne prehrávajú na celej čiare.
To sú jednoducho nepísané pravidlá cestovania. 😁
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára