Ako sme išli domov
Plán bol jednoduchý.
Ísť domov.
V tejto chvíli sme už vlastne mali byť niekde pred Mariborom. Kufre v aute, bicykle naložené, Chorvátsko za chrbtom a pred nami už len kilometre diaľnice.
Lenže cestujem s Pragmatikom.
„Nejdeme sa ešte pozrieť na vodopády Krka?“ zahlásil ...
Pozrela som naňho.
Na navigáciu.
Na čas.
„Prestav navigáciu.“
A tým bolo o našom návrate domov na najbližších pár hodín rozhodnuté. 😂
Dorazili sme do Skradinu, kde nám ponúkli vyhliadkovú loď po rieke až k vodopádom.
Ale nie.
My sme ostali verní zásadám. A nášmu Oceanu.
Pekne sme vytiahli bicykle a vyrazili smerom do Národného parku Krka. Približne štyri kilometre po tom, čo by náš vedúci výpravy s kamennou tvárou pravdepodobne označil za „stredne náročnú šotolinu“.
sa pred nami otvorila Krka.
A dobre.
Stálo to za každý jeden otras zadku.
Voda neuveriteľnej farby, kaskády, malé jazerá, travertínové bariéry a Skradinski buk. A keďže ja nedokážem iba pozerať na vodopád a povedať jéééj, pekné, samozrejme som sa musela dozvedieť, prečo vlastne vyzerá tak, ako vyzerá.
Krka si totiž svoje vodopády doslova stavia sama. Z vody bohatej na hydrogénuhličitan vápenatý sa pri prúdení a odplynení CO₂ vyzráža uhličitan vápenatý. Ten sa ukladá na machoch, riasach a ďalších povrchoch a postupne vytvára sedru – travertín. Bariéry teda nie sú iba kusy skaly, cez ktoré tečie rieka. Sú to štruktúry, ktoré stále vznikajú a menia tok vody.
Takže vodopád tu nie je iba výsledkom geológie.
Vodopád je stále rozostavaný.
Rybí výskum
Medzitým sme narazili na ďalšiu zásadnú vedeckú otázku.
V jednej pokojnej zátoke stáli ryby zoradené jedna vedľa druhej ako autá v rannej špičke na D1. Ani sa nepohli.
Pragmatik skonštatoval:
„Oddychujú.“
Dobre. Prijala som odborné stanovisko.
O pár metrov ďalej však ďalšia skupina rýb oddychovala úplne inak. Žiadna disciplína. Jedna sem, druhá tam, každá otočená iným smerom.
„... a prečo sú tieto rozhádzané?“
Chvíľu sa na ne pozeral.
„Čo ja viem? Nie som ryba.“
🙉🙈🤣
Tým bola konzultácia s miestnym odborníkom ukončená.
O pár minút bola záhada vyriešená aj bez ichtyologickej kvalifikácie môjho manžela. Prvé ryby stáli proti jemnému prúdu, preto boli všetky zoradené rovnakým smerom. Druhé boli v pokojnejšej vode bez jednoznačného smeru prúdenia, a tak si každá mohla zaparkovať podľa vlastného uváženia.
Čiže mal pravdu v oboch prípadoch.
V prvom oddychovali.
A v druhom... nie je ryba. 🤣
Jedny teda oddychovali organizovane a druhé po chorvátsky.
Osí all inclusive
A potom som objavila ďalšiu záhadu.
Pri chodníku stála nenápadná miska naplnená akousi sladkou hmotou a na nej prebiehal hromadný nálet ôs.
Najskôr som si myslela, že je to pasca. Lenže nič ich tam nechytalo. Dámy prileteli, napchali sa a spokojne zase odleteli.
Takže s najväčšou pravdepodobnosťou nie lapač, ale kŕmny odpútavač – osí bufet strategicky umiestnený mimo turistov.
V podstate veľmi civilizovaná dohoda:
„Obed máte tu. Ľudí nechajte na pokoji.“
A podľa návštevnosti podniku evidentne fungovala. 😂
A zase ten Mikuláš
A keď už som si myslela, že ma Krka nemá čím prekvapiť, našla som ho.
Kostol svätého Mikuláša.
Áno.
Zase.
Po Trpanji, kde sme svätého Mikuláša navštívili ako patróna námorníkov, na mňa ten istý chlapík čakal aj tu. Kostolík dali v roku 1761 postaviť Krsto a Šimun Šupuk a zasvätili ho svätému Mikulášovi – ochrancovi cestovateľov a námorníkov. A aby to celé dokonale zapadlo do Krky, veľká časť stavby je postavená práve zo sedry.
V tej chvíli som už začínala mať pocit, že svätý Mikuláš nás po Chorvátsku nesprevádza úplne náhodou. 😃
Potom už nasledoval návrat do Skradinu.
A keďže dovolenka sa nemôže skončiť hladom, bolo treba sa s Chorvátskom rozlúčiť dôstojne.
Peter sa rozlúčil so svojimi lignjami.
A ja som sa po týždni konečne dopracovala ku gastronomickému cieľu, ktorý mi dovtedy vytrvalo unikal:
SHRIMPS! 😂
Krevety, cestoviny, paradajková omáčka, výhľad na prístav.
Vybavené.
Chorvátsko ma mohlo prepustiť.
Teraz už naozaj domov
Sadli sme do auta a tentoraz sme už skutočne zamierili na sever.
Žiadne vodopády.
Žiadne bicykle.
Žiadne „prestav navigáciu“.
Domov.
A potom sa pri Velebite objavila tabuľa:
SVETI ROK.
Za ňou ďalšia.
A potom tunel Sveti Rok.
Začala som sa smiať.
Takže nielen svätý Mikuláš.
Aj náš svätý Roko z Trpanja, ku ktorému sme poctivo vyšľapali tých 281 schodov, sa rozhodol osobne skontrolovať, či sme Dalmáciu naozaj opustili.
A vtedy mi došlo, ako to celé asi funguje.
Niekde tam hore sa z času na čas zíde partia svätých. Rozložia šachovnicu, nalejú si niečo dobré a jeden zahlási:
„Poďte sem. Títo dvaja sú zase v akcii.“
Mikuláš sa pozrie na mapu.
„Kam idú?“
„Domov.“
„Naozaj?“
„Mali byť pred Mariborom. Momentálne bicyklujú ku Krke.“
Mikuláš si povzdychne a posunie pešiaka.
„Dobre. Vodu, lode a cestovateľov beriem ja.“
Roko sa oprie v kresle.
„Ja si ich prevezmem pri Velebite.“
A niekto od vedľajšieho stola sa opýta:
„A kto má službu, keď Peter povie: Nejdeme sa ešte niekam pozrieť?“
Chvíľu je ticho.
Potom sa na seba pozrú.
„Všetci.“
🤣🤣🤣
A tak sa skončila naša Cykloloď.
Začala dovolenkou, na ktorej bicykle cestovali loďou, a skončila cestou domov, počas ktorej sme ich ešte raz vytiahli z auta, pretože ísť okolo Krky a nezájsť sa tam pozrieť by predsa bola škoda.
A možno je to vlastne najpresnejšia definícia našich ciest.
Máme plán.
Máme navigáciu.
Dokonca približne vieme, kedy by sme mali prísť domov.
Lenže potom niekto z nás povie:
„A nepozrieme sa ešte tam?“
A ten druhý odpovie:
„Prestav navigáciu.“
A niekde hore sa práve rozkladá šachovnica. ♟️🤣❤️








Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára