Každý má svoj Jadran
Ráno sme vyrazili z Trsteniku a doplávali do Orebića, kde nastal už dôverne známy rituál našej plavby.
Vyloženie bicyklachtivej populácie.
Bicykle zišli z lode, prilby sa nasadili, Garminy sa prebudili k životu a väčšina výpravy sa rozbehla zbierať ďalšie kilometre a výškové metre.
A potom sme tu zostali my.
Pár jedincov, ktorí sme dospeli k revolučnému poznaniu, že Jadranské more sa dá zažiť aj bez toho, aby človek pri tom neustále šliapal do pedálov.
Ocean sa pomaly pohol ďalej a my sme zostali na palube.
Žiadny cieľ.
Žiadny kopec.
Žiadny Garmin, ktorý by odo mňa požadoval výkon.
Len more.
A vlastne sa mi na dovolenke čoraz viac páči práve toto.
Po niekoľkých dňoch si tu každý našiel svoje miesto a svoj spôsob, ako si Jadran užívať.
Niekto ho potrebuje prejsť na bicykli.
Niekto preplávať.
Niekto zdolať.
Niekto pozorovať zo sundecku.
A niekto sa potrebuje ponoriť do teplej vody, pustiť si dalmatínsku hudbu a jednoducho chvíľu nikam nesmerovať.
Netreba robiť všetko spolu, aby sme boli spolu.
Ráno sa časť posádky rozbehne za vlastným dobrodružstvom, ostatní zostanú na mori a popoludní sa zase všetci stretneme na jednom Oceane — každý s trochu iným príbehom toho istého dňa.
Dnes je môj Jadran pomalý.
A presne taký ho chcem.
Úplne bez práce to však nebolo
Zajtra nás čaká jedna zo záležitostí kategórie must have.
Sveti Jure. 1762 m n. m.
A keď už tam mám ísť, nechcem ten kopec iba prežiť. Chcem si ho odjazdiť, odpracovať, ale zároveň si ho aj užiť.
Takže zatiaľ čo cyklistická časť výpravy niekde po Pelješaci poctivo vyrábala laktát, ja som z paluby Oceanu riešila logistickú operáciu E-bike Sveti Jure.
Výsledok?
Bosch Performance Line CX.
625 Wh.
85 Nm.
Ráno mi bicykel pristavia do Podgory k lodi Ocean, ja sa s ním pokúsim dostať od mora až na strechu Biokova a popoludní si ho vyzdvihnú v Makarskej.
Civilizácia je nádherná vec.
A keď už bolo o zajtrajšok postarané, mohla som dnešnú pracovnú časť dňa oficiálne ukončiť.
Námorná sekcia expedície
Uvedomila som si totiž ešte jednu závažnú nespravodlivosť.
Celý týždeň sa venujeme cyklistom.
Kto koľko prešiel.
Kto koľko nastúpal.
Kto spadol.
Kto zachránil bicykel vlastným telom.
Kto čo ukázal na Garmine.
Ale námorná posádka?
Ľudia, vďaka ktorým sa zdanlivo nič nedeje
Dnes mám čas.
Nikam sa neponáhľam, nikde nešliapem, nič nezdolávam. Ocean sa pomaly presúva po Jadrane a ja mám po prvý raz dosť priestoru na to, aby som si viac všímala samotnú loď a ľudí, ktorí sa o ňu starajú.
Nie cielene.
Len tak, nenápadne, z lehátka, od kávy, cestou okolo baru.
A keď človek chvíľu pozoruje, začne si uvedomovať zvláštnu vec.
My máme pocit, že sa nič nedeje.
A pritom sa stále niečo deje.
Kapitán je hore na mostíku.
Šoféruje.
Hoci po týždni na lodi už tuším, že povedať o kapitánovi, že šoféruje, je približne také presné, ako povedať o chirurgovi, že niečo krája.
Výsledok jeho práce však poznáme dokonale.
Ráno otvoríme oči a sme niekde inde.
Loď odíde z prístavu, nájde ďalší prístav, prepláva medzi ostrovmi, zakotví, odkotví — a my to celé vnímame najmä ako meniacu sa kulisu za šálkou kávy.
Po palube sa medzitým pohybujú námorníci.
Nenápadne.
Raz sa objaví lano. Potom fender. Niečo treba upevniť, niečo skontrolovať, niečo pripraviť ešte skôr, než vôbec nastane chvíľa, keď to bude potrebné.
Väčšinu tých úkonov nepoznám.
A vlastne nemusím.
Pretože začínam mať pocit, že dobrá práca na lodi sa pozná práve podľa toho, koľko vecí si pasažier vôbec nemusí všimnúť.
A potom je tu kuchyňa.
Samostatná kapitola.
Pretože strava na Oceane je božská.
Nie „na loď dobrá“.
Nie „vzhľadom na podmienky veľmi slušná“.
Jednoducho výborná.
Každý deň z malej lodnej kuchyne prichádza jedlo, pri ktorom človek na chvíľu zabudne, že sa nenachádza v normálnej reštauračnej kuchyni niekde na pevnine, ale na lodi, ktorá sa medzitým presúva po Jadrane.
Až dnes si pri tom svojom ničnerobení viac uvedomujem ten zvláštny nepomer.
My sa kúpeme.
My bicyklujeme.
My sa vyvaľujeme na sundecku.
Niektorí nemenovaní jedinci sa dokonca nechávajú variť vo vírivke pri Oliverovi Dragojevićovi.
A zatiaľ niekde pod nami kuchári pripravujú ďalšie jedlo.
Potom príde správna hodina, z útrob lode sa začne šíriť vôňa a na stole sa objaví večera, akoby to bola úplne samozrejmá súčasť prírodných zákonov.
Nie je.
Niekto ju tam musel vymyslieť, pripraviť a uvariť.
A robí to sakramentsky dobre.
A potom je tu, samozrejme, barman.
Človek mimoriadne dôležitý pre psychickú stabilitu celej expedície. 😇
Občas ho vidím za barom, inokedy na chvíľu zmizne a zase sa objaví. A postupne zisťujem, že na lodi zrejme neexistuje úplne ostrá hranica medzi toto je moja práca a toto už nie.
Keď treba, jednoducho sa robí to, čo treba.
A možno práve dnes, keď nikam nejdem, si to všímam viac.
Loď totiž zvonka pôsobí ako veľmi jednoduchý svet.
More. Slnko. Jedlo. Posteľ. Pohár. Ďalší ostrov.
Lenže za tým jednoduchým svetom musí byť množstvo práce, ktorú pasažier väčšinou vôbec nevidí.
A to je možno jeden z najväčších luxusov celej tejto plavby.
Nie vírivka.
Hoci tú by som rozhodne zo zoznamu luxusov nevyškrtávala. 😇
Ale ten pocit, že sa nemusíš o nič starať.
Že loď ide.
Že prístav príde.
Že večera bude.
Že ráno bude káva.
A že niekde okolo teba existuje skupina ľudí, vďaka ktorým všetky tieto veci fungujú tak samozrejme, až človek ľahko zabudne, že samozrejmé vôbec nie sú.
Tak ich dnes z pohodlia svojho dovolenkového ničnerobenia nenápadne pozorujem.
A čím dlhšie sa pozerám, tým viac mám pocit, že Ocean netvoria kajuty, motory, paluby ani vírivka.
Ocean tvoria predovšetkým ľudia, vďaka ktorým sa nám zdá, že loď pláva Jadranom úplne sama.
A za to im patrí jedno veľké:
Hvala.
Trpanj z horizontálnej polohy
Ocean sa pomaly blížil k Trpanju a ja som pokračovala vo svojom dnešnom mimoriadne náročnom programe.
Ležala som.
Po vírivke som sa presunula na lehátko, vyložila nohy, predo mnou Jadran, v ruke Aperol a v mobile mapa.
A keďže človek nemôže prísť do cudzieho mestečka úplne nepripravený, začala som Trpanj spoznávať.
Stále poležiačky.
Na svoju obranu musím povedať, že celý nasledujúci kultúrno-historický program som absolvovala bez jediného výškového metra. Telo malo rest day. Mozog sa vybral na poznávací zájazd.
A Trpanj sa ukázal byť podstatne zaujímavejší, než by človek od malého prístavu na prvý pohľad čakal.
Ako prvý ma zaujal kostol sv. Mikuláša.
Mikuláš ako Mikuláš?
Áno. TEN Mikuláš.
Ten, ktorého poznáme ako dobrotivého pána s bradou, čo šiesteho decembra nosí deťom sladkosti, bol pôvodne sv. Mikuláš z Myry — z dnešného Turecka — a okrem iného sa stal patrónom námorníkov.
Toto som nevedela.
A zrazu začal dávať zmysel aj malý kostolík v prímorskom Trpanji. Navyše ide o votívny kostol — teda kostol postavený ako poďakovanie alebo splnenie sľubu. V roku 1840 ho dal postaviť námorník Klement Cvitanović po tom, čo prežil nebezpečenstvo na mori.
Takže zatiaľ čo ja bezpečne ležím na Oceane s Aperolom, pozerám na Jadran a študujem príbeh človeka, ktorého kedysi ten istý Jadran takmer zabil.
Mikuláš sa tým okamžite dostal na zoznam.
Potom sa na mape objavil sv. Rok.
Kto je, preboha, Rok?
Ďalších pár minút horizontálneho výskumu a už viem, že chorvátsky Sveti Rok je náš svätý Roch — patrón chorých a ochranca pred morom a epidémiami. Podľa legendy sám ochorel a v ústraní ho zachraňoval pes, ktorý mu nosil chlieb.
Takže ak niekde nájdem sv. Roka so psom, budem vedieť, že to nie je náhodný dalmatínsky čokel, ale ikonografia.
Výborne.
Mikuláš – námorníci.
Rok – mor.
A potom som na mape objavila ešte sv. Petra a Pavla.
No samozrejme.
Takže Peto s Paľom tu majú vlastný kostol.
Trpanj sa ukázal byť nábožensky mimoriadne ústretový k našej výprave. Námorníci majú Mikuláša, epidemiologická sekcia Roka a Peto s Paľom si pre istotu zabrali celý kostol.
Ja zatiaľ nič.
Ale potom prišla Gradina.
Teda...
Pôvodne Gradina.
Niekde medzi Aperolom, mapou a dovolenkovou funkciou mozgu sa však názov mierne transformoval a vznikla Grenadina.
A tým bolo rozhodnuté.
Od tej chvíle som už nehľadala Gradinu.
Hľadala som Grenadinu.
🤣
Spočiatku neúspešne, pretože mapa ju pod týmto odborne upraveným názvom z nepochopiteľných dôvodov odmietala nájsť.
Nakoniec som však objavila nenápadné označenie „Archeologické nálezisko“ priamo nad prístavom.
Máme ju!
Gradina je pozostatok opevnenia na strategickom mieste nad Trpanjom. Miesto bolo osídlené už v starších obdobiach a samotné opevnenie sa spája s neskorou antikou a byzantským obdobím, keď sa za cisára Justiniána budovala ochrana námorných trás na Jadrane. Hore vedú kamenné schody vybudované v roku 1936 a lokalita je voľne prístupná.
Čiže plán po vylodení začína nadobúdať veľmi konkrétnu podobu.
Mikuláš.
Rok.
Peto s Paľom.
A Grenadina.
Pozrela som sa na mapu.
Potom na more.
Potom na svoj Aperol.
A uvedomila som si, že som za poslednú hodinu stihla námornú históriu, hagiografiu, morové epidémie, Byzantskú ríšu aj archeológiu.
Bez toho, aby som sa pohla z lehátka.
Takže na svoju obranu trvám na tom, že dnešný plán dodržiavam úplne presne.
Oddychujem.
Len mám, zdá sa, trochu problém oddychovať bez toho, aby som sa pri tom niečo nové dozvedela.
A teraz už iba dopiť Aperol.
Pretože teoretická časť výskumu Trpanja je ukončená.
Praktická časť sa začne vo chvíli, keď sa mi bude chcieť vstať. 🤣🍹🌊
A potom nastal problém.
Trpanj sa začal nebezpečne približovať.
Po hodine mimoriadne úspešného poznávania mesta z horizontálnej polohy mi došlo, že ak chcem vidieť Mikuláša, Roka, Petra s Pavlom a predovšetkým legendárnu Grenadinu aj v skutočnosti, budem musieť urobiť niečo radikálne.
Vstať.
Doprdele.
Toto v pôvodnom programe oddychového dňa nebolo. 🤣
Aperol dopiť. Nohy dole. Terénny výskum začína. 🤣🍹🏺
Peter a Pavol
Ako prví padli svätí Peter a Pavol.
Peter je pritom na našej lodi meno mimoriadne dobre zastúpené — máme ich minimálne troch, ak nie viac 😊
Či máme aj nejakého Pavla, netuším.
Žiadna nenápadná kaplnka za kríkom. Pekné schodisko, kamenná fasáda a zvonica.
Keď už vlastný kostol, tak poriadny.
Ďalší bol sv. Rok.
Na mape vyzeral nevinne.
Mapa však zamlčala jeden pomerne podstatný detail.
Schody.
Začala som ich počítať.
Sto. Dvesto. Dvestoosemdesiat.
Pri kostole som už mala celkom jasno v tom, že definícia „oddychového dňa“ je veľmi flexibilná.
Neskôr som na informačnej tabuli zistila, že od kamenného kríža ku kostolu vedie 281 schodov.
Ja som napočítala 280.
Jeden z nás sa teda pomýlil.
Lenže hore som im odpustila všetko.
Trpanj sa rozložil podo mnou medzi cyprusmi, červenými strechami a modrým Jadranom.
Záhada mien
Na schodoch ku sv. Rokovi som si všimla niečo zvláštne.
Na jednotlivých stupňoch boli vytesané mená.
Senko. Bakulić. Cibilić. Muži, ženy, niekde dokonca aj rodné priezviská.
A keďže mám patologickú neschopnosť žiť s nezodpovedanou otázkou, okamžite vznikol problém:
Kto sú tí ľudia?
Jedna teória bola, že ide o darcov, ktorí prispeli na stavbu schodov.
Lenže teória bez dôkazu je stále iba teória.
Začalo pátranie.
A potom som objavila informačnú tabuľu pri kostole.
Presnejšie povedané — znovu som objavila informačnú tabuľu, ktorú som už predtým odfotila, iba som si ju neprečítala.
Na nej stálo úplne jednoznačne, že výstavba schodov sa začala v roku 1924 z iniciatívy vtedajšieho farára don Dinka Šuljagu a že každý schod nesie meno jedného z darcov.
Takže odpoveď na otázku, ktorá ma prinútila rozbehnúť terénny výskum, som celý čas nosila vo vlastnom telefóne.
Od sv. Roka som pokračovala k sv. Mikulášovi.
A ten je pre Trpanj možno najkrajším symbolom zo všetkých.
Svätý Mikuláš totiž nie je iba ten decembrový pán, ktorý nosí deťom sladkosti. Je oddávna aj patrónom námorníkov.
A tunajší kostolík je s morom spojený úplne konkrétne — vznikol ako votívny kostol, teda ako poďakovanie za záchranu na mori.
V prístave, ktorý celé generácie žil s Jadranom, to zrazu dáva nádherný zmysel.
A potom už zostávala posledná položka.
Gradina.
Alebo, ako sa jej po celodennom komolení názvu už nedalo povedať inak:
Grenadina.
Operácia Gradina
Na mape bola.
Videla som ju.
Vedela som, že stojím prakticky pod ňou.
Jediný drobný problém bol, že som absolútne netušila, ako sa tam, dopekla, dostať.
Začala som hľadať schody.
Prvé schody ma zaviedli medzi domy.
Druhé vyzerali ešte nádejnejšie, až kým sa pri nich neobjavil smetiak, elektromer a červené dvere.
Postupne som získavala podozrenie, že namiesto archeologického výskumu vykonávam neohlásenú kontrolu súkromných nehnuteľností obyvateľov Trpanja.
V jednom momente som už dokonca videla kamenné múry Gradiny priamo nad sebou.
Medzi mnou a približne dvoma tisícročiami histórie však bola dalmatínska záhrada, pergola, prádlo a jej majiteľ.
Gradina bola dokonale viditeľná.
Prístup k nej nie.
Nakoniec som tie potvory našla.
Pre budúce generácie bádateľov, ktoré nechcú opakovať môj výskumný protokol:
schody na Gradinu sú zo strany prístavu, medzi domami číslo 5 a 6.
Prosím.
Práve som ľudstvu ušetrila niekoľko elektromerov, smetiakov a návštev cudzích obývačiek.
A hore?
Gradina za to pátranie stála.
A zároveň mi pripravila ešte jedno malé historické upratovanie.
Nie je fér jednoducho ju označiť za „Justiniánovu pevnosť“. Informačná tabuľa priamo na lokalite hovorí o oveľa komplikovanejšom príbehu.
Tento vyvýšený bod nad námornou trasou bol strategickým miestom veľmi dlho. Archeologické nálezy dokladajú kontinuitu osídlenia od praveku a rímskeho obdobia cez stredovek až do novších čias. Tradícia spája tunajšie opevnenie aj so šľachtickým rodom Kačićovcov, presný vek samotnej pevnosti však nie je jednoznačne určený. Pri úpätí kopca sa navyše nachádzajú rímske pozostatky a stál tu aj ranokresťanský kostol sv. Petra, považovaný za najstarší sakrálny objekt Trpanja.
Čiže nie jedna stavba a jeden panovník.
Skôr jeden kopec a množstvo vrstiev ľudskej histórie nad sebou.
A potom som sa z Gradiny otočila.
Predo mnou bol celý Trpanj.
A na jednom zábere som zrazu mala všetkých dnešných svätých pokope.
Petra a Pavla medzi domami.
Mikuláša na kopčeku.
A nad nimi sv. Roka medzi cyprusmi, ku ktorému vedie mojich 280 — podľa oficiálnych údajov 281 — schodov.
Celý dnešný deň na jednej fotografii.
Ráno som pritom mala jediný plán:
nič nerobiť.
Myslím, že mi to ide výborne. 🤣
Ale dnešný deň zďaleka nekončí, pretože
po večeri prišlo slávnostné udeľovanie diplomov a medailí za účasť na výprave. Medaily dostali účastníci a celkom zaslúžene, aj naša lodná posádka — ľudia, vďaka ktorým sa celé dni môžeme venovať takým zásadným činnostiam, ako sú bicykle, kúpanie, Aperol, jacuzzi, hľadanie svätých a archeologické expedície do Grenadiny.
A potom prišla chvíľa pre nášho vedúceho výpravy.
Pretože obyčajné „ďakujeme“ by bolo zjavne príliš jednoduché.
Podarilo sa nám teda spojiť sily, hlasy a rôznu mieru hudobného talentu a zaspievať mu ďakovnú pieseň. 😇
A tak sa deň, ktorý mal byť pôvodne mojím oddychovým dňom, skončil slávnostným ceremoniálom, medailami a spevom.
Keď nad tým rozmýšľam, je to vlastne celkom pekná bodka. Lebo akokoľvek si každý z nás počas týchto dní našiel svoj vlastný Jadran, niekto na bicykli, niekto vo vode, niekto na sundecku a istá nemenovaná osoba dokonca v jacuzzi — večer sme sa zase všetci stretli na jednom mieste.
Na Oceane.
A za to patrí vďaka nielen ľuďom, ktorí túto výpravu vymysleli a viedli, ale aj tým, ktorí nás celý čas bezpečne vozili, kŕmili, napájali a starali sa o to, aby sme mohli nadobudnúť dojem, že sa to všetko deje akosi samo.
Hvala. ❤️
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára