Scopoderm, obeť lodného denníka a romantika na šotoline
Dnešný deň sa začal priam idylicky. Zaspala som.
A zaspala som tak poctivo a hlboko, že ma prišiel Pragmatik zobudiť až vo chvíli, keď sa na stole zjavili raňajky. Evidentne si celá posádka užívala vzácne ticho a nikomu ani nenapadlo tento blahodarný stav narúšať.
Ale to najúžasnejšie na celom ráne bolo niečo iné: Scopoderm naozaj fungoval. Loďka sa hojdala, more si robilo svoje obvyklé vlnobitie, ale môj žalúdok zostal presne tam, kde anatomicky patrí. A ja som spala ako bábo.
Po raňajkách a povinnej rannej káve som sa postupne začala vracať do reality, kde ma čakala ďalšia veľmi príjemná správa – lodný denník zaznamenal u niekoľkých členov posádky nečakaný úspech. A to človeka, samozrejme, zahreje pri srdci. 😊
Vylodili sme sa na ostrove Mljet, v prístave Pomena. A teda... v živote som na jednom mieste nevidela toľko cyklistov. 🙈 No ale dobre. Sme na cyklolodi, navyše v národnom parku, takže premávka dvojkolesových tátošov sa dala logicky očakávať.
Hneď po vstupe do parku sa k nám pripojil sám pán vedúci zájazdu. Evidentne chcel na vlastné oči preskúmať, čo je to vlastne za tvora, ktorý píše ten lodný denník. Pochválil ma, že sa večer výborne pobavili, čo ma, pochopiteľne, potešilo a dodalo mi sebavedomie.
Vzápätí však urobil jednu zásadnú, vysoko neprezieravú taktickú chybu. Zaradil sa na bicykli tesne za mňa.
Netušil totiž, že keď ja počas jazdy zazriem akýkoľvek zázrak prírody, ktorý si žiada bezodkladnú fotodokumentáciu, všetky ostatné kognitívne aj motorické procesy idú okamžite bokom. Zázrak prírody sa zjavil. A ja som zabrzdila. Bez varovania. 🙈
A tak sa v zlomku sekundy najcennejší člen posádky ocitol na zemi. Strašne ma to mrzelo. Naozaj. Ale ten pohľad stál za to – žiadny pud sebazáchovy, nijaká snaha stlmiť pád rukami. To jediné, čo bolo treba za každú cenu zachrániť, bol bicykel. Priority boli stanovené s kryštalickou jasnosťou: až do trpkého dopadu ho objímal ako vlastné zraniteľné dieťa.
Našťastie prežil, funkčnosť zostala zachovaná a nezdalo sa, že by došlo k závažnejšiemu narušeniu integrity organizmu. Až večer síce priznal, že kúsok kože na pravej nohe to predsa len schytal, ale priamo na mieste činu bol incident zapísaný do análov asi takto: „Vedúci zájazdu sa v tesnej blízkosti autorky denníka samostatne zdrbal z bicykla, pričom až do tvrdého kontaktu so zemou hrdinsky chránil bicykel vlastným telom.“ 🤣🤣🤣
Po chvíli však zrejme vykonal bleskovú analýzu rizika a v snahe zachovať svoju biologickú celistvosť sa preventívne preorientoval na bezpečnejších účastníkov zájazdu.
Pred samotným objavovaním Národného parku Mljet si však najprv treba kúpiť vstupenku. A nie je to len taký obyčajný poplatok za prekročenie pomyselnej čiary – zahŕňa vstup na všetky lokality parku, značené trasy okolo Veľkého a Malého jazera a dokonca aj spiatočnú plavbu solárnou loďou na ostrovček sv. Márie.
A samotné jazerá sú oveľa zaujímavejšie, než na prvý pohľad vyzerajú. Nie sú to totiž žiadne sladkovodné kaluže. Veľké jazero je spojené s otvoreným Jadranom cez Solinský kanál, takže príliv a odliv tu spôsobujú pravidelné prúdenie morskej vody dnu a von. Kedysi bol tento priechod užší a plytší a prúd bol natoľko dravý, že ho benediktínski mnísi využívali dokonca na pohon mlyna. Malé jazero je s Veľkým prepojené ďalším úzkym kanálom, takže matka príroda si tu každých pár hodín robí vlastnú generálnu výmenu vody.
Najprv sme sa teda vybrali okolo jazier s cieľom nájsť loďku, ktorá nás mala previezť po Veľkom jazere. Žiaľ, tamojší cestovný poriadok neprejavil dostatok pochopenia pre našu naliehavú potrebu tvorby dokumentácie. Loďka totiž premávala každú hodinu. A tá naša odrazila od brehu presne pred desiatimi minútami.
Keďže samotná plavba trvá hodinu a my sme mali byť o 15:00 v prístave Sobra – pričom na tejto dovolenke sa dochvíľnosť evidentne nepovažuje za nezáväzný filozofický koncept, ale za nekompromisnú požiadavku –, rozhodli sme sa nečakať. Načerpali sme aspoň teoretické vedomosti a šliapali ďalej.
Gro posádky si zvolilo pohodlnú trasu a kochalo sa malebnou krajinou po hladučkom asfalte. Ale my s Pragmatikom? Kdeže. My sa predsa musíme drbať po šotoline. Vraj je to väčšia romantika. A dobre... bola. Dokonca som bola nakoniec rada, že sme sa vybrali práve tadiaľ, pretože tie výhľady boli skutočne dychberúce. A navyše, niet nad to, keď máš pred očami romantický výhľad na Pragmatikov chrbát, pred sebou stúpajúcu kamenistú cestu, pod kolesami balvany a pri ich prekonávaní môžeš z plných pľúc ventilovať kompletnú zakázanú slovnú zásobu slovenského jazyka. 🤪
V konečnom dôsledku som však na seba bola nesmierne hrdá. A spokojná.
Niekde medzi vzdelávaním, šotolinou a ďalšími nastúpanými kilometrami sme v dedinke Babino Polje objavili malý podnik. Žiadna masová turistická fabrika, práve naopak – útulná krčmička s geniálnou terasou a dychberúcim výhľadom. Okamžite sme zastavili. Pretože ak ti život poctivo nadelí 750 výškových metrov a do cesty ti postaví vychladené pivo s takouto panorámou, pokračovať ďalej bez zastavenia by bolo voči celému Chorvátsku vyslovene neslušné. 🍺 A tak sme sedeli, hľadeli na Mljet a spokojne popíjali. Veď sme predsa na dovolenke.
Po pive sme si svedomito povedali, že už radšej zbehneme rovno dolu do prístavu, nech tam dorazíme v predstihu a nikto na nás nemusí čakať. Toto vysoko zodpovedné rozhodnutie nám vydržalo presne dovtedy, kým sme nenarazili na ďalšiu čarovnú krčmičku. A mali lignje. A mali moje krevety. Pragmatik sa na tie kalamáre zatváril tak blažene, že otázka zrýchleného presunu do prístavu bola okamžite odročená na neurčito. Času bolo habadej. A v najhoršom prípade, keby nám loď predsa len ušla... zoženiem vrtuľník. No nie? 🚁
Vtom si k nášmu stolu prisadol pán vedúci zájazdu. Úprimne ma potešilo, že ho ranná kolízia neodradila a našiel v sebe odvahu opäť sa ku mne priblížiť. Navyše tým elegantne vyriešil všetky moje logistické vrásky: ak sedí vedúci zájazdu s nami pri pive, loď bez nás jednoducho odplávať nemôže. Vrtuľník sa stornoval.
Pustili sme sa teda do hodovania, pri ktorom som však zistila, že moje predstavy sa opäť mierne nezhodovali s realitou. Svoje „krevety“ som naivne očakávala v podobe tých čistučkých
ružových grilovaných chvostíkov, aké poznám z domu. Lenže domáci mi naservírovali nefalšované veľké morské príšery. Hlavy. Tykadlá. Panciere. Klepetá a nožičky. Proste kompletný anatomický preparát. 🙈 Chvíľu som na to fascinovane pozerala. Potom sa vo mne ozval chirurg – zachovala som profesionálny pokoj, nasadila operačný grif a pekne do jedného som ich zlikvidovala.
Do prístavu Sobra sme nakoniec víťazoslávne dorazili presne o 15:00. Žiadne meškanie. Žiadne výčitky. Žiadny vrtuľník. Čistá logistická dokonalosť!
Okamžite som vhupla do plaviek a zamierila priamo na sun deck. Samozrejme, v spoločnosti dobre namiešaného Aperolu. Ako sme sa tam tak všetci spokojne vyhrievali na slnku, prepadla nás typická dovolenková roztopašnosť. Došli sme k záveru, že nám k dokonalosti predsa len niečo chýba: vírivka.
Lebo povedzme si úprimne – predstavte si, aké geniálne a literárne plodné myšlienky by do lodného denníka prúdili priamo z horúcich bubliniek! Nelenila som a do našej spoločnej WhatsApp skupiny – samozrejme v mene celého kolektívu, veď na kľúčové strategické rozhodnutia netreba vypisovať referendum – som poslala jasnú požiadavku: na palube nám akútne chýba vírivka.
Odpoveď prišla bleskovo: „Vec je v riešení.“ Paráda! Takto si predstavujem akčný manažment. 👏
O chvíľu pípla skupina znova: „Dragi prijatelji, kapitán ocenil naše dnešné cyklovýkony swim stop zastávkou. 🎉🥳 Takže poprosím do 👙🩲 a o 10 minút sa vidíme na kúpacom móle.“
Chápete? Riešenie problému v praxi: Nemáte vírivku? Šmaríme vás rovno do Jadranu! 🤣🤣🤣 Marketingové oddelenie našej cyklolode odviedlo bravúrnu prácu. Objednáš si vírivku a oni ti pod nohy pristavia celé šíre Jadranské more.
O desať minút bolo mólo plné nedočkavcov v plavkách a začala sa hromadná skokanská šou. Niektorí volili ladné šípky, iní predviedli kreácie, pri ktorých fyzikálne zákony radšej zatvárali oči. 🤣 A zrazu bolo všetko nepodstatné. Nádherná priezračná voda, zelené kopce navôkol, tichá zátoka, slnko pomaly klesajúce k obzoru a roztrúsená posádka čvachtajúca sa v mori. Vírivku sme síce nedostali, ale v tej chvíli nám absolútne nechýbala. 🌊
Podvečer sme napokon zakotvili na ostrove Šipan. Vraj tu „nie je veľmi kam ísť“. Po dvoch intenzívnych večeroch strávených v historických útrobách Hvaru a Korčule som túto správu prijala bez akejkoľvek stopy smútku. 🤣
Sedíme na palube, vychutnávame si skvelú večeru a jednoducho vegetíme. Až pri pohľade do cyklopočítača som zistila realitu dnešného dňa: bola to skutočne „nenáročná rekreačná vychádzka“ – 41,7 km, 750 výškových metrov a takmer 6 hodín v sedle.
Tých 750 výškových metrov však spätne dokonale rehabilituje všetky šťavnaté výrazy, ktoré zazneli za Pragmatikovým chrbtom na tej romantickej šotoline. To predsa neboli žiadne vulgarizmy. To bola čistá, medicínsky plne indikovaná respiračná fyzioterapia! 🤣🤣🤣
Po dnešku mi vlastne vôbec nič nechýba. Teda... okrem tej vírivky. Tá je, pokiaľ viem, stále „v riešení“. 🥂✨
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára