Večer pred odletom sme sa strategicky zabarikádovali v byte u MRI.
Logistika nepustí: predstava, že sa tri ženy za nekresťanského úsvitu koordinovane zbalia, nezabudnú pasy a stretnú sa načas z troch rôznych kútov mesta, bola čistá sci-fi aj na naše pomery.
Večer sme ešte vykazovali známky plnej lucidnosti a pôsobili ako relatívne funkčné ľudské bytosti.
Ranná realita však priniesla celkom iný klinický obraz.
Budíček nás zastihol v stave ťažkej dekompenzácie. Pri pohľade do zrkadla bolo okamžite jasné, že naše ranné kontúry nemajú s gráciou absolútne nič spoločné, a chvíľu visela vo vzduchu legitímna otázka, či si Belgicko zaslúži takýto vizuálny šok hneď na úvod.
Našťastie medicína pozná zázraky a moderná kozmetika tiež.
Nasledovala blesková rekonštrukčná fáza: intravenózna dávka kofeínu, akútna resuscitácia základných životných funkcií a pracné modelovanie aspoň trochu reprezentatívnych facies.
O niekoľko desiatok minút a vrstiev korektoru neskôr sa stal malý zázrak. Pred zrkadlom už nestáli tri vyčerpané existencie prosiace o ďalšie dve hodiny spánku, ale tri vysoko dôstojné reprezentantky odborov ORL, Oftalmo a MRI, pripravené šíriť dobré meno slovenskej medicíny v zahraničí.
Minimálne po optickej stránke. Diagnóza: schopné transportu.
Naložili sme kufre (a zvyšky svojej dôstojnosti) a vyrazili na letisko.
Tam sa začala odvíjať druhá kapitola – všetko išlo až podozrivo hladko. Žiadne zabudnuté doklady, žiadne pípanie na bezpečnostnej kontrole. Salónik sme lokalizovali s chirurgickou presnosťou, elegantne sa usadili a plánovali sa v pokoji oddávať rannej káve, drobným sacharidovým hriechom a kultivovanému čakaniu na náš let.
To by sme to však nesmeli byť my tri pohromade.
Pri vstupe do salónika nás okamžite zaujala majestátna kamenná stena.
Teda… vyzerala ako kamenná. Bola drsná, ryhovaná, miestami podozrivo drobivá a pôsobila dojmom, že ju niekto opracoval murárskou kelňou v záchvate umeleckej tvorivosti.
A keďže tri lekárky dokážu s prehľadom akceptovať množstvo nevysvetliteľných javov ľudského tela, ale neidentifikovateľný stavebný materiál v letiskovom salóniku jednoducho prekračuje hranice našej tolerancie, položili sme pani na recepcii vecnú otázku: z akého slovenského kameňa tá stena vlastne je?
Pani recepčná nahodila výraz človeka, ktorý v popise práce mineralógiu rozhodne nemal. Netušila.
Chvíľu sme teda kolektívne a s plným nasadením riešili geológiu bratislavského letiska, kým nám GPT vo vrecku definitívne neobjasnil diagnózu: práve sme podrobili dôkladnej mineralogickej a palpačnej analýze obyčajnú dekoratívnu omietku.
Konzílium sa zhodlo na závere, že je čas nastupovať. Expedícia sa mohla začať.
26A
Do lietadla zásadne nastupujem medzi poslednými.
Nikdy som nepochopila masovú potrebu stáť dvadsať minút v nervóznom rade pri gate len preto, aby som následne mohla o dvadsať minút dlhšie sedieť natlačená v lietadle. Moje sedadlo predsa nikam neutečie.
Teda… teoreticky.
Na mojom mieste 26A už spokojne sedel mladý muž. Zjavne zblúdilý pasažier zo sedadla 26C.
Pri okne.
Na mojom teritóriu.
S chladnokrvnosťou ostrieľaného chirurga som ho nemilosrdne reponovala späť na jeho zákonom pridelené územie a s pocitom triumfu som sa uvelebila pri okne.
O pätnásť minút neskôr sa však ozvala fyziológia: potrebovala som ísť na WC.
Takže toho istého chlapca, ktorého som pred chvíľou principiálne a bez mihnutia oka vyhnala, som donútila vstať, a pri krkolomnom preliezaní úzkeho priestoru som mu ešte svedomito poskákala po nohách.
Karma má zjavne zmysel pre humor a morálne víťazstvá v letectve bývajú extrémne krátkodobé.
Rumunský Tucson
V Bruseli sme spoločnými silami našli požičovňu a na parkovisku nás čakal parádny Hyundai Tucson.
Auto bolo priestranné, čisté a pripravené na jazdu.
A hovorilo plynule po rumunsky.
Nasledovalo akútne odborné konzílium troch erudovaných lekárok nad kľúčovými otázkami modernej doby: ako v rumunskom palubnom systéme prepnúť jazyk, spárovať Bluetooth, spustiť navigáciu a – v istej kritickej sekunde – ako sa v tomto technologickom zázraku vlastne zaradí spiatočka.
Treba však podotknúť, že slovenská veda zvíťazila.
Máme predsa dokopy niekoľko atestácií, špecializácií a umelú inteligenciu vo vrecku. Jeden kórejský zázrak s rumunským temperamentom nás predsa nemôže položiť na lopatky.
V kabíne sa okamžite a úplne prirodzene nastavila deľba kompetencií podľa jednotlivých odborov:
Oftalmo zasadla za volant. Čo je vysoko racionálne. Vidí.
MRI prevzala navigáciu. Čo je ešte racionálnejšie. Má priestorové videnie a vie presne, čo kde je, aj keď to bežné oko nevidí.
A ORL dostala na starosť fotodokumentáciu a hudobnú dramaturgiu. Čo síce nemá žiadnu hlbšiu medicínsku logiku, ale niekto tie decibely a kultúru na palube ustrážiť musel.
Náš starostlivo zostavený playlist bol navyše posádkou jednohlasne schválený. S funkčným Bluetoothom, hudbou a pocitom absolútneho víťazstva nad technikou sme sa sebavedomo zaradili do prúdu na bruselskom okruhu.
A vtom sa nad nami rozsvietila obrovská návestná tabuľa:
BRUXELLES.
Naozaj tam píšu Bruxelles!
Človek síce racionálne vie, že sa Brusel po francúzsky píše s „x“, ale keď to prvýkrát zbadá priamo nad štvorprúdovkou, má zrazu pocit, že práve prefrčal priamo do francúzskeho filmu.
Dva centimetre svetovej slávy
Vjazd do mesta sme zvládli bravúrne. Zaparkovali sme v centre a vyrazili hľadať najväčšiu ikonu celého Belgicka.
Manneken Pis.
Počúvate o ňom od detstva. Je na každej pohľadnici, na magnetkách, tričkách, vafliach aj čokoládach – skrátka na všetkom, čo sa dá v tomto meste speňažiť.
A potom pred ním stojíte a príde diagnóza na prvý pohľad:
„Preboha, veď on je úplne miniatúrny!“
Chlapec má sotva pol metra.
A jeho slávny pracovný nástroj meria približne dva centimetre.
Napriek tomu sa mu na týchto dvoch parametroch podarilo vybudovať svetovú kariéru, pred ktorou blednú aj hollywoodske hviezdy. Pred takýmto marketingovým úspechom treba mať hlboký rešpekt.
Na námestí Grand-Place nás však akýkoľvek sarkazmus okamžite prešiel. Zostali sme len stáť s hlavami vyvrátenými dohora. Nádherné cechové domy, prezdobené zlaté fasády, gotické veže – celé námestie pôsobí ako rozprávková kulisa, ktorú niekto navrhol s totálnym architektonickým prepychom, a práve preto vyzerá dokonale.
Po hlbokom kultúrnom zážitku však nastal čas na nemenej dôležitý zážitok metabolický.
Kálium, horčík
Zložili sme sa na pravú belgickú vafľu.
Kopa jahôd.
Banány.
Kopec šľahačky.
Rieka čokolády.
A kdesi hlboko na dne tejto kalorickej Hirošimy sa pravdepodobne nachádzala aj samotná vafľa.
Pozrela som na túto sacharidovú bombu a skonštatovala:
„Kokos, veď toto je glykemický šok na dva roky dopredu.“
Oftalmo sa na mňa pozrela s mierne dotknutým profesijným výrazom:
„Čo prosím ťa riešiš? Veď to sú čisté vitamíny! C, A, B…“
Nasledovala krátka biochémiou nabitá diskusia o tom, v ktorej konkrétnej zložke šľahačky sa nachádza vitamín A, no keďže diskusia uviazla v slepej uličke, Oftalmo plynule prešla na minerály:
„Kálium je v banáne. Horčík v tmavej čokoláde…“
A medicínske konzílium bolo ukončené. Belgická vafľa bola oficiálne reklasifikovaná: už to nebol hriešny dezert, ale komplexná substitučná terapia minerálmi a stopovými prvkami. Šľahačka garantovala prísun vápnika a ten kopec cukru bola iba nevyhnutná nosná látka.
Kálium, horčík. Vybavené. Recept potvrdený.
Strata posledných zábran
Po úspešnej substitúcii sme prebehli Royal Galleries a pustili sa do kľúčovej strategickej misie celého dňa: našli sme obchod s elektronikou a zakúpili selfie tyč.
V tej chvíli bola zaistená dokonalá dokumentácia našej výpravy a my sme definitívne stratili aj posledné zvyšky spoločenskej dôstojnosti.
Autom sme ešte absolvovali povinný vizuálny a fotografický kontakt s Atomiom a potom už naša šoférka nasmerovala Tucson na sever, k nášmu večernému cieľu – do malebného mestečka Schilde.
A tu musím zložiť poklonu. Bruselské diaľnice v popoludňajšej špičke boli plné kolón, agresívnych pripájacích pruhov a domácich vodičov s divokým jazdným štýlom. Oftalmo však celou touto dopravnou džungľou prekľučkovala s chirurgickou istotou a gráciou.
Jazdila tak plynulo, že môj vestibulárny aparát, ktorý má po mojich nedávnych peripetiách veľmi prísny a precitlivený názor na prudké zmeny zrýchlenia, nezaznamenal jediný protest. A to je z úst ORL špecialistky to najvyššie vodičské vyznamenanie.
Belgický Pragmatik
Večer sme dorazili do Schilde.
Široké zelené aleje, pokojné štvrte, nádherné domy a všadeprítomné ticho – po celodennom bruselskom virvare to pôsobilo ako čisté balneologické sanatórium.
Privítala nás Hostiteľka – sestra našej Oftalmo.
Nasledovali vrúcne objatia, zoznamovanie a okamžité zistenie, že sme všetky na rovnakej vlnovej dĺžke.
A vtom som v dome zbadala niečo, čo mi dodalo pocit absolútneho domáceho bezpečia: Hostiteľka má totiž svojho vlastného Pragmatika. Belgickú verziu toho môjho.
Spoznala som ho okamžite podľa toho typického, zhovievavého mužského pohľadu. Je to presne ten výraz, ktorým Pragmatici dávajú najavo, že síce absolútne nerozumejú, prečo je potrebné rozoberať banálnu situáciu ďalších štyridsaťpäť minút, ale za tie roky už pochopili, že klásť odpor ženskému elementu je čistá strata energie.
Cítila som sa ako doma.
Večer sa k nám pridala ešte miestna kamarátka a z trojčlennej posádky bolo zrazu päť žien v záhrade pri pohári vína.
A čo sa stane, keď sa päť žien stretne v belgickej záhrade?
Samozrejme, začnú sa riešiť kľúčové existenčné otázky ľudstva:
Chlapi.
Deti.
Rozvody.
Svadby.
Vzťahy.
A v pokročilej nočnej hodine pravdepodobne aj globálne problémy, o ktorých OSN doteraz ani netuší, že vôbec existujú.
Belgický Pragmatik situáciu vyhodnotil s obdivuhodnou taktickou vyspelosťou: potichu sa vytratil do bezpečných útrob domu a nechal nás zachraňovať svet pri neutíchajúcich záchvatoch smiechu. Veľmi dobre vedel, že čo sa povie v záhrade, zostane v záhrade. Svet bol zatiaľ v bezpečí.
Otázka nafukovačky
Okolo polnoci padlo rozhodnutie, že prvý operačný deň našej expedície je úspešne zavŕšený.
A práve vtedy sa naplno prejavila hierarchia našej výpravy.
ORL – ako evidentne najkrehkejšia a najrozmaznanejšia zložka tímu – bola s rešpektom uložená do pohodlnej mäkkej postele.
Oftalmo a MRI si bez akéhokoľvek odporu rozdelili spoločnú nafukovačku na podlahe. Vraj im to absolútne stačí a je to maximálne komfortné.
Keď som sa zaborila do perín, na pár sekúnd sa ozvali výčitky svedomia.
Ale naozaj iba na pár sekúnd.
Vzápätí som si živo predstavila samu seba, ako sa v nočnej tme pokúšam synchronizovať polohovanie na jednom nafukovacom matraci s ďalším dospelým človekom – kde každý mikro-pohyb jedného vyšle ničivú seizmickú vlnu o sile sedem stupňov Richterovej stupnice priamo pod chrbát toho druhého.
Výčitky sa okamžite vyparili.
Koniec koncov, každá úspešná misia potrebuje aspoň jedného člena, ktorý sa ráno zobudí bez zablokovanej krčnej chrbtice, plne funkčný a schopný viesť velenie a dokumentáciu.
A navyše – selfie tyč bola predsa v rukách ORL.
Bolo treba priniesť túto obeť pre vyššie dobro celej posádky.
