Lodný denník Deň 1: Krilo Jesenice → Hvar

Káva v pyžame, stratený tachometer, uzurpátor paplónov a prvý večer na Hvare...

 
Ráno sme sa zobudili v našom apartmáne.
Vyšla som von a zistila som, že som vlastne priamo na pláži. Žiadne plahočenie sa „o pár metrov ďalej“, žiadne prebiehanie „cez cestu“. Proste more, oblé kamene, božský pokoj a ja v plnej rannej paráde – v pyžame a s hrnčekom kávy v ruke. 

Káva na balvane priamo pri príboji, hypnotizovanie obzoru a neodbytný pocit, že toto je až podozrivo slušný začiatok dovolenky. Niekde predsa musí byť háčik.
Pragmatik medzitým privliekol čerstvé pečivo a pravú dalmatínsku paštétu. Deľba práce fungovala dokonale: zatiaľ čo ja som sa spirituálne kochala a viedla dialóg s morom, on čisto prakticky zachraňoval základné biologické funkcie našich tiel.
Zraz v prístave bol až o 11.00, takže času habadej.
Pragmatik, samozrejme, okamžite otestoval vodu. Ja som ráno na teplotu mora kládla mierne vyššie termoregulačné nároky, takže som radšej zostala verná svojej káve. Vďaka tomu som si mohla z prvého radu vychutnať bezplatný kultúrny program:
Pragmatikovu dramatickú paniku zo strateného bicyklového tachometra.
Tachometer nebol. Tachometer proste zmizol z povrchu zemského. Tachometer bol pravdepodobne unesený mimozemšťanmi a navždy stratený v časopriestore.
A potom som nadobudla plné vedomie ja.
Zaostrila som zrak, zapojila elementárnu dedukciu – a tachometer sa zázračne našiel. Presne tam, kde „určite nebol“. 😃 Aj túto jeho rozkošnú slepotu na ňom nekonečne milujem. Bez nej by bol život príliš predvídateľný. 🤣🤪🥰
Keď sme už boli sýti mora, kofeínu, pečiva, paštéty a úspešne vyriešených záhad stratených-nestratených predmetov, naložili sme auto a presunuli sa do prístavu v Krilo Jesenice.
Tam nás čakalo prvé ozajstné námorné dobrodružstvo: nájsť našu loď.
V prístave to bola pastva pre oči. Desiatky lodí, jedna krajšia a nablýskanejšia ako druhá.
A potom tam bola jedna polopotopená.
Pozrela som na ten vrak pod hladinou, jemne nadvihla obočie a vravím si: „Tak toto bude na sto percent tá naša.“ 🤣🤣🤣

Lenže majestátny nápis Ocean nemala žiadna.
Odparkovali sme teda auto a začali sme sa motať po móle ako dvaja mierne bezprizorní cyklistickí tuláci, ktorí evidentne zablúdili. Našťastie som deň vopred prezieravo zavesila do lodnej WhatsApp skupiny našu fotku, takže lodný vedúci nás z diaľky diagnostikoval, identifikoval a stiahol do bezpečia skupiny.
Pragmatik na mňa uznanlivo pozrel: „Maminka, ako je možné, že teba všade poznajú?“ „Miláčik, lebo ja proste do vesmíru vysielam signály. A tie sa nedajú prepočuť.“ 🤣
Našu plávajúcu oázu sme teda konečne lokalizovali a začala sa tradičná nalodzovacia logistika. Batožina, bicykle, spotení ľudia, neisté úsmevy, prvé opatrné pohľady a zoznamovacie vety. Z náhodného zhluku cudzincov sa pred našimi očami pomaly začínala lepiť posádka.
Potom prišla na rad prehliadka kajuty.
Všetko tip-top. Paráda. Až na jeden drobný anatomicko-manželský detail.
Niekto kompetentný opäť raz dospel k naivnému záveru, že keď sú dvaja ľudia manželia, musí im na prežitie noci bohato stačiť jeden jediný spoločný paplón.
Nestačí. Nikdy v dejinách ľudstva nestačil. A už vôbec nie v manželskom zväzku, kde je jedným z účastníkov Pragmatik – profesionálny nočný vysávač prikrývok a nekompromisný uzurpátor paplónov. 🤣
Tento pokus o spánkový atentát bol okamžite a oficiálne nahlásený lodnému veleniu. Vyhlásila som stav núdze a paplónová diplomatická kríza sa začala bleskovo riešiť skôr, než dôjde k nočným stratám na životoch.
Keď boli kajuty rozdelené a základné existenčné otázky zažehnané, prišlo na rad oficiálne privítanie. Predstavila sa posádka, prešli sa pravidlá prežitia na palube,

organizácia, bezpečnosť a harmonogram.
My ostatní sme sa popritom navzájom nenápadne skenovali: Kto z nás bude to otravné ranné vtáča. Kto bude o druhej ráno držať bar pri živote silou vôle. Kto sa stratí hneď v prvej zákrute na bicykli. Kto bude fotiť každý šuter pri ceste. Kto bude mudrovať nad prevodmi a prehadzovačkami. A kto bude hystericky riešiť dostupnosť kvalitnej kávy. Do ktorej kategórie patrím ja, snáď nemusím nikomu s lekárskym diplomom vysvetľovať. ☕️
Potom sme konečne odviazali laná a vyplávali.
A v tej sekunde sme mali, ako sa vraví, po ptákoch ...🤣
Pragmatik totiž preukázal neuveriteľný ťah na bránu – za rekordných pár minút sa infiltroval až na kapitánsky mostík a kapitán mu, v záchvate nepochopiteľnej dôvery, zveril do rúk riadenie celého tohto kolosu.
Samozrejme. Prečo by Pragmatik len tak sedel a pozeral na rackov, keď môže niečo kormidlovať a riadiť, všakže?

Takže tam sedel za obrovským dreveným kormidlom, uprene hľadel na horizont a tváril sa smrteľne vážne, akoby medzi chorvátskymi ostrovmi navigoval lode odjakživa a Jadran bol jeho súkromný rybník.
Ja som si zatiaľ zriadila vlastné, podstatne strategickejšie veliteľské stanovište.
​Hore na sun decku som ukoristila prémiové VIP ležadlo s kráľovským výhľadom na šíre more. K tomu som si zabezpečila kávu.

 A tu musím uviesť veci na pravú mieru, aby nevznikol omyl, že som popíjala nejaké neduživé hotelové espresso z náprstka:
​Káva bola moja vlastná. Takú totiž na celej lodi – a trúfam si povedať, že v celom Stredomorí – zaručene nemajú. A šálka? Poriadny keramický masív, rovnako dovezený z domu, lebo takýto kaliber lodný inventár jednoducho nepozná. Ja totiž pod pojmom „káva“ nerozumiem dve kvapky čiernej tekutiny na dne náprstka, ale minimálne poctivý štvrťliter kvalitného, hutného zalievaného turka v nádobe, ktorú človek môže vďačne a obojručne objímať ako posvätnú relikviu.
​Pragmatik mal svoje kormidlo a ilúziu moci.
Ja som mala ležadlo, slnko, svoj osobný stvrťlitrový bazénik s kávou a božský pokoj.
Rovnováha vo vesmíre bola dokonale obnovená. 😄

Samotná plavba bola čistá poézia. More sa len tak elegantne vlnilo, vietor fúkal s mierou, scenérie brali dych.
A čo bolo pre mňa kľúčové víťazstvo: Moje vnútorné ucho a vestibulárny aparát nevyhlásili štrajk! Žiadne návaly nevoľnosti, žiadne romantické objímanie lodného zábradlia s tvárou v odtieni morskej riasy, žiadne plastové vedierko.
Nič z toho. Len modrá hladina, jemné pohupovanie a čistá pohoda. Grckanie sa proste dnes nekonalo a morská choroba ostala v hanbe. Úplná paráda. 😄
Cestou okolo nás prehrmel obrovský trajekt Jadrolinija a to bol ten magický zlom – človek si definitívne uvedomí, že už nie je „na úmornej ceste na dovolenku“, ale že je plnohodnotne na mori.
Tesne pred Hvarom sa podávala večera, takže sme k ostrovu dorazili sýti, spokojní a ešte stále plní eufórie z prvého dňa.
Zakotvili sme približne ako desiata loď v poradí. Pre suchozemca fascinujúci úkaz: tu sa totiž neparkuje romanticky pri prázdnom kamennom móle. Tu sa parkuje bokom k lodi, ktorá je priviazaná k ďalšej lodi, a tá k ďalšej lodi... Taká veselá balkánska plávajúca skladačka. 🤣
Našťastie sme dnes nemuseli vykladať bicykle (moje nohy posielajú vedeniu vrelé poďakovanie).
Program bol oveľa noblesnejší: prechádzka po starom Hvare, nasávanie atmosféry a, pochopiteľne, dôkladné očumovanie cudzích jácht a lodí. Čisto z akademických a prísne sociologických dôvodov, samozrejme. 🤪🤣
Nezanedbali sme ani kultúrno-kondičnú vložku. Poctivo sme si to vyšliapali až hore na starú hvarskú pevnosť Fortica. A musím uznať, že ten výhľad stál za každú jednu spálenú kalóriu: pod nami prístav posiaty svetielkami, les lodných sťažňov, typické červené strechy, v diaľke roztrúsené Paklené ostrovy a more, ktoré zapadajúce slnko pomaly miešalo do neskutočných tónov oranžovej a ružovej.

Presne ten typ gýčovo dokonalého momentu, pri ktorom človeku v hlave úplne vypne kontrolka a prestane riešiť prácu, svet aj malichernosti.
Zostúpili sme späť do mesta, odmenili sa oroseným Aperolom a pivom a ešte chvíľu sme blúdili v kamenných večerných uličkách.
A potom už len návrat na palubu.
Teraz sedím hore na sun decku. Ja ťukám do telefónu tento lodný denník. Pragmatik spokojne posrkáva pivko a zrejme telepaticky kontroluje uzly na lane. Zvyšok posádky naokolo debatuje, smeje sa a triedi prvé zážitky.
Nad nami milióny hviezd. Pod nami solídny kus dreva a ocele. Všade okolo nás voňavé nočné more. A v duši absolútny, ničím nerušený veget.
Taký ten vzácny, obyčajný pokoj, keď sa človek len zhlboka nadýchne slaného vzduchu a povie si: „Áno. Presne toto som po tom celom roku potrebovala.“
Zdravotno-operačný stav na konci Dňa 1:
• Tachometer: Lokalizovaný a funkčný (po miernej hysterickej epizóde).
• Paplóny: Diplomatický kompromis dosiahnutý, územná celistvosť zachovaná.
• Pragmatik: Úspešne integrovaný na mostík s dočasnou kapitánskou licenciou.
• Maminka: Objavila sun deck, kávu, pevnosť aj vnútorný pokoj.
• Vestibulárny aparát: Bez patológie, statočne spolupracuje.
• Žalúdok: V stave hlbokej eufórie a pokoja.
• Plavidlo Ocean: Stále pláva na hladine (čo hodnotím ako kľúčový úspech).
• Nálada: Nekresťansky výborná.
• Dovolenka: Oficiálne a nezvratne odpálená.

Anatómia náhod

Existujú dni, keď má človek pocit, že vesmír neexistuje.

A potom existujú dni, keď je úplne evidentné, že nielenže existuje, ale sedí niekde hore s oroseným pohárom prosecca, nohou prehodenou cez nohu a kráľovsky sa baví.

Na môj účet.

Môj deň začal temporálnou kosťou.

Presnejšie, prednáškou o temporálnej kosti, ktorú som celý týždeň prepisovala, skracovala, predlžovala, skúšala v aute pred semaformi, v kúpeľni s kefkou v ústach a pravdepodobne aj zo spánku v stave mierneho delíria.

Mala som osem minút na to, aby som ctenému plénu vysvetlila, že mladý chirurg sa po odvŕtaní prvých mastoidálnych buniek dokáže v spánkovej kosti stratiť rýchlejšie než dezorientovaný turista v hmle bez signálu v Tatrách.

A že by mu možno zachránilo reputáciu — a pacientovi nervus facialis — keby si ešte pred zákrokom vytvoril 3D model konkrétnej kosti.

Celkom rozumná myšlienka.

Pokroková.

Vedecká.

Lenže v kongresovej sále sedel aj muž, ktorý mi tú temporálnu kosť kedysi dávno operoval.

Mala som sladkých šestnásť.

V hlave zmes hormónov, romantických predstáv z dievčenských románov a dramatického pátosu.

On bol špičkový otochirurg.

Pán tvorstva v zelenom operačnom plášti.

Poloboh s čelovým reflektorom a mikroskopom, ktorý držal v rukách môj sluch aj môj lícny nerv.

Samozrejme, že v šestnástich som to nevyhodnotila ako štandardný liečebný proces, ale ako osudovú tragédiu antických rozmerov.

Bola som doňho beznádejne, platonicky a dokonale pubertálne zaľúbená.

Taká tá čistá šestnásťročná láska, pri ktorej si dievča predstavuje, že muž v bielom plášti prišiel zachrániť jej život a možno aj dušu.

Zatiaľ čo on chcel pravdepodobne najmä bezpečne odoperovať ucho, nepoškodiť facial a zabezpečiť, aby som sa po anestézii prebudila s úsmevom symetrickým a sluchom aspoň použiteľným.

A vesmír už vtedy evidentne trpel nedostatkom zmyslu pre primerané scenáre.

Po desaťročiach sme sa stretli v kongresovej hale.

Pozdravili sme sa.

Povedali dve-tri úplne normálne, civilné, dospelé vety, ako to robia dvaja vyrovnaní lekári, ktorí spolu rozhodne nemajú niekde v limbickom systéme uložený celý paralelný vesmír nevypovedaných pubertálnych drám.

Neskôr mi napísal správu:

„Dobre vyzeráš.“

Kedy som nevyzerala? prebehlo mi okamžite hlavou.

A hneď za tým naskočila moja obľúbená, nepublikovateľná hláška:

Škoda, chlapče, že ty nemohla ochutnať... 🤪🤣

Niektoré veci človek, samozrejme, nepovie nahlas.

Ani neodpíše.

Vek prináša múdrosť.

Alebo aspoň základný pud sebazáchovy a schopnosť neodoslať všetko, čo mozgová kôra v návale sarkazmu vyprodukuje.

Kolegyňa mi medzitým sprisahanecky oznámila, že zo mňa počas prednášok nespustil oči.

Výborne.

Geniálne.

Presne toto človek nevyhnutne potrebuje večer pred vlastnou odbornou prednáškou.

Nie zdravý stres z Dice koeficientu.

Nie riešenie Hausdorffovej vzdialenosti.

Nie úvahy, či sa manuálna segmentácia vôbec dá rozumne validovať na malom súbore preparátov bez toho, aby ma štatistici verejne neukameňovali.

Ale vlastnú pubertu sediacu v treťom rade a sledujúcu každý môj krok.

Objednala som si prosecco a chipsy.

Čisto pre vedeckú stabilitu a ochranu bunkových membrán.

A presne vtedy pípol e-mail.

Písal mi prvák medicíny, ktorý sa chcel prihlásiť na moju ŠVOČ.

Téma?

Anatomická variabilita stredného ucha: kadaverózna a CT korelácia.

Prečítala som si to ešte raz.

Zrak ma neklamal.

Prvák.

Zelenáč, čo ešte len predvčerom objavil pitevňu.

Kadaverózna disekcia.

CT dáta.

Temporálna kosť.

Pomyslela som si, že mladý muž má zrejme nejaký vrodený sklon k nebezpečenstvu.

Veď ešte poriadne netuší, kde na lebke nájde processus mastoideus, a už sa dobrovoľne hlási do sveta, v ktorom bude pod mikroskopom hľadať facial recess.

Čistý samovrah.

Ale sympatický.

Odpísala som mu teda, že sa rada stretnem, zasvätím ho do tajov anatomického pekla a pridelím ho k staršej kolegyni, ktorá už zvládne spoľahlivo rozlíšiť incus od malleu bez toho, aby musela zvolávať vesmírnu radu múdrych.

Podpísaný bol:

Kerem Yıldız.

Pozrela som sa na displej.

„Turek to asi nebude,“ pomyslela som si s hlbokou vnútornou iróniou.

O chvíľu neskôr sa potvrdilo, že je.

Samozrejme.

Prečo som vôbec predpokladala čokoľvek iné?

Vesmír sa už v tej chvíli ani len neunúval predstierať, že hráme podľa pravidiel štatistickej náhody.

Napísala som:

„Odkiaľ ste, mladý muž, ak sa smiem spýtať?“

Z Turecka.

No isteže.

Prepla som klávesnicu a odpísala mu po turecky, že ma teší a že sa môžeme pokojne baviť aj v jeho rodnom jazyku.

Okamžite odpísal po turecky.

A postupne zo seba vysypal stručný prehľad svojej doterajšej existencie:

Pochádza z Turecka.

Predtým žil a študoval v Poľsku.

Teraz zakotvil na medicíne na Slovensku.

Jednoducho sa chlapec hľadá.

Geograficky zatiaľ berie Európu pomerne veľkoryso, žiadne troškárenie.

Moja vnútorná kontrolná jednotka však začala blikať na červeno.

Pretože prvák medicíny, ktorý sa z ničoho nič zjaví v mojom inboxe večer pred mojou prednáškou o spánkovej kosti, pochádza z Turecka, plynule prepína medzi viacerými jazykmi a dobrovoľne túži preparovať stredné ucho, už začínal byť dejovo podozrivý aj na divoké pomery môjho života.

To už nebol scenár.

To bola skrytá kamera.

Vytočila som Sivého koňa.

„Prosím ťa, over mi v systéme, či je to naozaj náš živý študent a či si zo mňa niekto nerobí prdel.“

Odpoveď prišla.

Je náš.

Existuje z mäsa a kostí.

A navyše mal pri prijímacích skúškach výnimočné výsledky.

No isteže.

Lebo prečo by mi vesmír poslal obyčajného tureckého prváka, keď mi môže rovno pod nohy prihodiť mimoriadne šikovného tureckého prváka, ktorý chce v piatok večer dobrovoľne segmentovať temporálne kosti?

V tej chvíli som oficiálne prestala veriť na náhody.

Vesmír mal očividne ťažkú VIP párty.

A ja som bola hlavné číslo večera.

---

Ráno som sa zobudila rozbitá ako luxusná krištáľová vianočná guľa po páde na dlažbu.

Nie obrazne.

Mala som celkom hmatateľný fyzický pocit, že keby ma niekto chytil za členok a zľahka potriasol, začnú zo mňa na koberec s cinkaním opadávať ostré črepy.

Pokúsila som sa v hotelovej kúpeľni vyrobiť zo seba niečo, čo by aspoň pri tlmenom svetle vzdialene pripomínalo seriózneho kongresového prednášajúceho.

Prebehla rýchla vizuálna inventúra v zrkadle.

Výsledok bol vysoko nejednoznačný.

Tvár: prítomná.

Oči: prítomné, zatiaľ nie celkom koordinované.

Mozog: chyba 404, čaká sa na stabilné spojenie so serverom.

Vlasy: vykazovali vlastnú autonómnu aktivitu a odmietali akúkoľvek formu podriadenosti.

Nakoniec som sa však silou vôle poskladala do funkčného celku a vyrazili sme do pléna.

Moja prednáška bola, ako inak, zaradená až kamsi na samotný chvost celodenného programu.

Prečo by som si mala v pokoji vypiť kávu a kultivovane nasávať vedecké poznatky kolegov, keď môžem niekoľko hodín sedieť s hladinou kortizolu na úrovni parašutistu pred zoskokom a každých dvadsať minút si v duchu opakovať prvé tri úvodné vety?

Sedela som.

Počúvala.

Nepočúvala.

Premýšľala nad prvou vetou.

Znova skontrolovala slajdy.

Opakovala si prvú vetu.

Úspešne zabudla prvú vetu.

Vymyslela úplne novú, oveľa lepšiu prvú vetu.

Zabudla aj tú.

A potom zaznelo moje meno.

Prišla moja chvíľa.

Postavila som sa za rečnícky pult.

Pozrela do tmavej sály.

A v hlave nastala tma.

Vákuum.

Absolútne nič.

Môj mozog usúdil, že presne v tejto sekunde je ideálny čas na neohlásenú technickú odstávku systému.

Všetky tie vzletné vety, ktoré som týždeň drilovala v aute, v kúpeľni a zaručene aj v REM fáze spánku, boli nenávratne preč.

Ani za svätého.

Ani za sviňu.

Jednoducho koniec.

Prvý hlboký nádych.

Nič.

Druhý nádych.

Ticho v éteri.

Tretí nádych...

A zrazu — cvak.

Záložný generátor nabehol.

Z ničoho nič som presne vedela, čo tam robím a čo chcem povedať.

A keď sa raz rozbehnem, už ma nezastaví ani požiarny poplach.

Išlo to samo.

CT dáta.

Segmentácia.

3D rekonštrukcia.

Kadaverózna korelácia.

Anatomická variabilita štruktúr.

Priestorová orientácia mladého chirurga.

Minimalizácia rizika pri disekcii.

Moderná výučba.

Niekde okolo štvrtej minúty som úplne zabudla, že stojím pred odborným publikom na kongrese.

Uvoľnila som sa.

Pohodlne som sa lakťom oprela o rečnícky pult — presne v štýle človeka, ktorý má v sebe tretie prosecco a pri bare začína náhodným okoloidúcim so zápalom vysvetľovať, ako by sa mala zreformovať slovenská medicína.

Kolegyňa v prednom rade, samozrejme, celý tento môj stand-up poctivo natáčala na telefón.

Aby mala nezvratný dôkazový materiál.

Neskôr som si video pustila.

Slovo kochať sa asi úplne nevystihuje môj počiatočný stav pri pohľade na vlastnú maličkosť opretú o pult ako štamgast v tretej cenovej skupine.

Ale hovorila som k veci.

A evidentne presvedčivo.

Kolegovia boli nadšení.

Myšlienka rezonovala.

Multimodálny koncept ich zaujal.

Spoluprácu do budúcna síce nikto z prítomných spontánne neprisľúbil — pretože reálna spolupráca znamená reálnu robotu navyše a v tomto bode naráža čisté vedecké nadšenie na neúprosné fyzikálne zákony zachovania energie.

Ale myšlienka bola prijatá.

A to je víťazstvo.

Možno malé.

Ale sakra moje.

A tak môžem konečne vyhlásiť padla a ísť domov.

Do vlastnej postele.

Za svojou svorkou.

Nič neriešiť.

Nesegmentovať pixely.

Nevalidovať modely.

Nevysvetľovať nikomu princíp Dice koeficientu.

Nehľadať žiadnu ground truth.

Len pekne po jednom stabilizovať všetky svoje rozlietané, prestimulované nervové bunky, zhromaždiť ich ako splašené ovce po búrke a bezpečne ich zahnať naspäť do košiara.

Keď si spätne premietnem posledných dvadsaťštyri hodín, celé to začína pôsobiť až nepríjemne zrežírovaným dojmom.

Chlap, ktorý mi pred rokmi vlastnoručne otvoril temporálnu kosť.

Moja prednáška o virtuálnej temporálnej kosti.

Turecký študent, ktorý mi z jasného neba padol do života s túžbou pitvať tú istú temporálnu kosť.

A moje vlastné neuróny, ktoré ráno odmietali nadviazať elementárne spojenie a popoludní na pódiu bez varovania vygenerovali plne funkčný 3D model prednášajúcej.

Začínam mať neodbytný pocit, že rovnaký experiment niekto tam hore realizuje aj na mne.

Len zatiaľ netuším, kde je v mojom prípade definovaná ground truth.

A už vôbec nie, ktorá inštitúcia moju segmentáciu vlastne validuje.

No podľa zásob prosecca v nebi sa obávam, že toto recenzné konanie bude ešte pekelne dlhé.

Ale viete čo?

V tejto chvíli mi je to úplne jedno.

Zajtra ráno sa temporálna kosť zamyká do skrine na dva západy.

A nastupuje úplne iný multimodálny projekt:

svadobná cesta,

bicykel,

more,

loď,

dovolenková neurofyziológia,

môj Pragmatik

a moja úprimná snaha tváriť sa, že všetky moje prežité synapsie sú po tomto týždni stále plne validné.

Nastáva totálny systémový reset.

Veda off, manželstvo on.

Psychohygiena po ťažkom dni: Ako mi olivovník a obyčajný sáčok zachránili nervy

 

Sú dni, keď človek príde z práce domov, sadne si na záhradu, naleje si Aperol a premýšľa nad zmyslom života.
A potom sú dni, keď síce urobí presne to isté, ale predtým stihne virtualne popraviť šéfa pohľadom, nadchnúť sa pre prednášku, o ktorej ešte pred tromi minútami netušil, že ju odpáli, vykonať prísny dvojmesačný follow-up olivovníka a zachrániť jahody pomocou kuchynských sáčkov.
Dnes bol jednoznačne ten druhý prípad.
Začalo sa to v práci.
Odkaz od sestričky znel stručne:
„Sivý kôň si ťa volá.“
Sivý kôň je môj šéf. Prečo Sivý kôň, nie je pre tento príbeh podstatné – predpokladajme, že ide o vznešené zviera, ktoré vie občas nečakane kopnúť. Podstatné je, že keď si vás šéf nečakane zavolá do pracovne, mozog lekára nevygeneruje ako prvú možnosť:
Určite mi chce povedať niečo milé. Možno pochváliť moju prácu.
Nie.
Mozog okamžite spustí forenzný audit posledného kvartálu a začne horúčkovito prehľadávať registre:
Čo som neurobila?
Čo som mala urobiť?
Čo som urobila, ale v rozpore s jeho osobným svetonázorom?
Čo som síce urobila brilantne, ale existuje teoretická právna možnosť tvrdiť presný opak?
Kým som dorazila k jeho dverám, bola som kompletne resuscitovaná do bojového módu.
Nie hysterická.
Nie agresívna.
Pokojná.
Ten špecifický druh klinického pokoja, ktorý by sa dal definovať ako: budhistický mních so skalpelom tesne predtým, než jedným pohľadom preruší protivníkovi krkavicu a bez zmeny tepu sa vráti k dychovým cvičeniam.
Otvorím dvere. Pripravená na obranu aj protiútok.
A nič.
Žiadny pojeb.
Žiadna vizita storočia.
Žiadna sťažnosť z ministerstva.
V kreslách sedia dve dokonale upravené firemníčky, voňajú drahým parfémom a chcú sa porozprávať o odbornom seminári.
Sivý kôň ma predstaví a s diplomatickým úsmevom naznačí, že by bolo fajn niečo vymyslieť.

A v tej mikrosekunde nastúpila moja chronická diagnóza.
Nekontrolovateľné nadšenie.
„Jasné!“
Sprej do nosa!
Veď to je geniálna téma! Na tom sa dá vystavať symfónia. V hlave som uz mala  dokonalú architektúru prednášky. Začneme slizničnou bariérou, plynule prejdeme na mukociliárny aparát, rozbijeme mýty, ukážeme kazuistiky, hodíme tam grafy, praktické algoritmy...
A už som si išla.
Mozog bez spojky preradil z budhistického zabijaka rovno do módu TEDx rečníka na kokaíne.
Firemníčky nestíhali žmurkať.
Animácie, ktoré ešte nikto nenakreslil, mi už rotovali pred očami v trojrozmernom rozlíšení.
A potom sa niekde na periférii môjho zorného poľa objavil podozrivý pohyb.
Sivý kôň.
Aha.
Pravda. On tu vlastne sedí.
Úplne som v tom edukačnom tranze zabudla, že nie som na vlastnej klinike vo Švajčiarsku.
Sedel tam,  a bavil sa  evidentne ... V tej chvíli mi docvakla jemná nuansa protokolu:
Je to jeho kancelária.
On si ma zavolal.
A dokonca existuje istá archaická hierarchická zvyklosť, podľa ktorej by pracovné stretnutie vo svojej pracovni mohol viesť šéf.
Tak som veľkoryso pribrzdila vlastné sympózium, ktoré sa medzičasom v miestnosti spontánne etablovalo, a s láskavým úsmevom som Sivému koňovi prepustila slovo na výkon jeho funkcie.
Odchádzala som nadmieru spokojná.
Nikto nezomrel.
Dokonca máme víziu  realizacie.
Pracovný deň bol teda úspešne zvládnutý bez strát na životoch. Nervový systém však požadoval okamžitú následnú starostlivosť.

Doma som okamžite zaujala horizontálno-relaxačnú polohu na terase.
S Aperolom.
K presnému chemickému zloženiu tekutiny v pohári sa odmietam vyjadrovať, nakoľko aj lekár má ústavné právo na nedotknuteľnosť súkromia.
Existujú síce kuloárne reči, že moderný potravinársky priemysel dokáže vyrobiť sýtený polotovar, ktorý vizuálne predstiera Aperol, a následne ho skombinovať s tekutinou, ktorá sa na prosecco iba zbožne díva z diaľky, čím vznikne laboratórna ilúzia, pri ktorej sa človek na záhrade opíja čistým placebom bez účasti etanolu...
Ale to je prísne dôverné.
Pre mňa je to Aperol.
Nado mnou sa ťahali neskutočné biele mraky. Také tie tenké, jemne rozstrapkané, pompézne čiary, pri ktorých máte pocit, že niekto hore na minútu odložil starosti s ľudstvom a len tak sa hral so štetcom na azúrovom plátne.
A ja som uprela zrak na svoj olivovník.
Mám totiž silné podozrenie, že rastie.
Nie spirituálne. Fyzicky.
V júli som vykonala vstupnú fotodokumentáciu.
Teraz je september.

Vytiahla som mobil a otvorila júlový kontrolný snímok.
Koruna sa mi zdá jednoznačne denznejšia.
Určite expanduje.
Možno narástol aj do výšky, alebo som len zvolila lichotivejší uhol fotenia.
Každopádne som dospela k záveru, že subjekt vykazuje signifikantný vegetatívny progres.
Lekár skrátka nedokáže prísť k rastline a zvolať: „Jéj, ty si ale pekný stromček!“
To je nevedecké.
Lekár potrebuje kontrolný follow-up.
Štandardizovanú projekciu.
Referenčný anatomický bod.
A keby som mala poruke kalibrované posuvné meradlo a softvér na volumetriu koruny, ten strom by dnes nešiel spať bez záznamu v karte.
Olivovník zatiaľ netuší, že je hlavným subjektom mojej prospektívnej longitudinálnej štúdie.
A v záujme jeho duševného zdravia to tak aj ostane.
Do zorného poľa vznešene vplávala Cica.
Cica nie je len mačka. Cica je modrá krv.
Žije v hlbokom vnútornom presvedčení, že celá táto nehnuteľnosť, priľahlé pozemky, olivovník, motorové vozidlo a my dvaja s Pragmatikom sme len personál a rodový majetok, ktorý jej zverila dynastia predkov.
Najprv spravila formálnu inšpekciu rajónu.
Dôstojným krokom prešla okolo terasy a bez straty glancu sa zosunula pod auto.
To je jej operačná základňa.

Nie preto, že by mala strach. Aristokratka sa neschováva pod výfukom ako dedinský miešanec.
Aristokratka iba blahosklonne využíva zatienenú VIP lóžu s panoramatickým výhľadom na poddaných.
Fifi medzitým ležal vnútri na gauči v polohe vyvrhnutej vyžly. Fifi má celé impérium hlboko v paži. Keby vedľa neho spadol meteorit, otvorí jedno oko len preto, aby zistil, či z neho nevypadla kapsička s lososom.
A v momente, keď vesmír dosiahol dokonalú homeostázu – nebo maľovalo, olivovník v tichosti bujnel, Cica strážila monarchiu a placebo Aperol začínal zaberať – urobila som kardinálnu taktickú chybu.

Pozrela som sa smerom k jahodám.
Jahody sa zrejme zbláznili a ešte stále rodia.
Problém je, že tie ťažké, červené plody ležia priamo v blate.
A keď jahoda leží na zemi, nastáva patológia.
Buď maceruje a chytá pleseň, alebo ju začne zaživa pitvať komando nenažratých mravcov.
Zastala som nad hriadkou.
A čo bolo kľúčové: vypla som akékoľvek racionálne myslenie.
Keby som začala uvažovať ako normálny človek, pravdepodobne by som gúglila.
Pýtala by som sa susedov.
Riešila by som organický mulč, borovicovú kôru, sterilnú slamu, geotextíliu s certifikátom alebo špeciálne perforované fólie z dovozu.
Nič také.
Môj mozog prešiel do stavu čistej, primitívnej kauzality:
Jahoda + hlina = nekróza.
Jahoda − hlina = prosperita.
A v špajze ležala rolka mikroténových sáčkov.
Obyčajných. Kuchynských.
Desiatových sáčkov, ktorých zmyslom života malo byť balenie chleba so šunkou.
O desať minút neskôr vyzeral môj záhon, akoby naň spadlo poľné chirurgické krídlo po nálete a operovalo bez asistencie sterilizačnej jednotky.
Podložila som každý trs. Zdvihla som listy. Červené sáčky som naaranžovala pod plody ako sterilné rúška na operačnom poli, jahody vytiahla na igelit a hrdo som odstúpila.
Bolo to podľa záhradkárskych noriem?
Určite nie.
Bolo to evidence-based?
Ani zďaleka.
Prešlo by to atestáciou?
Bez šance.
Bolo to účinné?
Brutálne.
Voda odteká, jahoda nesmrdí od zeme, fotosyntéza fičí a pokiaľ mravce neabsolvovali špeciálny horolezecký výcvik v zdolávaní hladkého polyetylénu, získala som nad hmyzom absolútnu psychologickú aj taktickú prevahu.
Stála som nad tou igelitovou inštaláciou a zrazu mi to docvaklo.
Toto nebola poľnohospodárska činnosť.
To bola regulárna psychoterapia.
Po celom dni plnom diagnóz, ľudských emócií, balancovania na hrane ciev, komplikovaných rozhodnutí a otázok, na ktoré ani moderná medicína nemá jednoduchú odpoveď, som narazila na problém s nádherne priamočiarym riešením:
Jahoda leží v blate.
Tak pod ňu švacnem sáčok.
Hotovo. Vyliečené.
Žiadne konzílium.
Žiadna diferenciálna diagnostika.
Žiadne indikačné obmedzenia poisťovne.
Žiadne schvaľovanie Sivým koňom.
Len čistý chirurgický manažment: ja, plod a igelit.
Slnko pomaly zapadá a ja opäť sedím s pohárom v ruke.
Olivovník podľa posledných meraní prosperuje.
Cica z tieňa pod autom naďalej dohliada na integritu panstva.
Fifi má svet na saláme s rovnakou intenzitou ako pred hodinou.
Jahodový záhon vyzerá ako experimentálna plastická chirurgia, ale drží.
Sivý kôň prežil môj ranný vražedný pohľad a ako bonus má vo výhlade seminár.
Na oblohe je stále ten absurdne dokonalý mrakový gýč.
A v ruke mám Aperol. Je to skutočný Aperol a každý, kto by chcel tvrdiť niečo o syntetických sirupoch, bude vyvedený bezpečnostnou službou.
Niekedy človek naozaj nepotrebuje rozlúštiť záhady vesmíru ani pochopiť zmysel bytia.
Niekedy úplne stačí odmerať dvojmesačný prírastok stredomorského kra, zachrániť jahody pred mravcami spôsobom, za ktorý by vám v záhradkárskom centre odobrali svojprávnosť, a v pokoji sledovať, ako sa svet na chvíľu poskladal presne tak, ako má.

A ak sa náhodou znova rozsype?
Nevadí. V kuchyni mám ešte celé balenie sáčkov

Deň, keď som sa rozhodla nič nevedieť : Facialis v nose...Angličtina v aute ....

Ráno vyzeralo podozrivo normálne.

To je stav, ktorému som sa za tie roky na sále aj mimo nej naučila hlboko nedôverovať. Ak sa v nemocnici nič nekazí, znamená to len toľko, že katastrofa zbiera sily na veľkolepé finále.

Sedela som na rannom sedení, relatívne pokojná, keď ku mne s výrazom posla apokalypsy pristúpila naša pani sekretárka a podala mi úhľadnú obálku.

„Toto prišlo vám.“

Vzala som ju.

Odosielateľ: Okresný súd Žilina.

Skoro ma jeblo.

Existujú totiž inštitúcie, ktorých názov človek číta bez výraznejšej vegetatívnej odozvy. Potraviny. Telekom. Poisťovňa. Dokonca aj Slovenská pošta, hoci tá už dvíha tlak z princípu.

A potom existuje OKRESNÝ SÚD. Tieto dve slová fungujú ako okamžitý intravenózny bolus čistého adrenalínu.

Mozog, ktorý si inokedy nevie spomenúť, kam som pred tromi minútami položila okuliare, vykonal v priebehu asi 0,8 sekundy kompletnú forenznú analýzu môjho celého doterajšieho života.

Čo som urobila?

Koho som operovala?

Čo som podpísala?

Koho som nasrala?

Som svedok? Obvinená? Poškodená?

A prečo, do riti, Žilina?! V Žiline som v živote nikoho neporezala ani nezrazila!

Človek žije celé desaťročia relatívne bezúhonne, ale dajte mu do ruky úradnú obálku s pečiatkou súdu a okamžite začne v panike premýšľať, či náhodou v roku 2007 nespáchal nejaký federálny zločin, na ktorý medzičasom zabudol.

Otvorila som ju roztrasenými prstami.

Nič dramatické.

Súd odo mňa chcel správu o maloletom pacientovi. Rodičia sa naťahujú o starostlivosť a odo mňa potrebovali medicínske informácie.

Tlak sa pomaly vrátil do perfúzne prijateľných hodnôt a zreničky sa mi odlepili od stropu.

Oznámila som situáciu šéfovi.

Ten, vybavený rokmi klinických aj životných skúseností a cynizmom ostrieľaného chirurga, okamžite stanovil elegantný terapeutický postup:

„Napíš tam, že nič nevieš a nič si nepamätáš.“

Pozrela som naňho.

Bola to fascinujúca, priam geniálna myšlienka.

Celé roky nás predsa na fakulte aj na atestáciách učia, že lekár má vedieť. Má si pamätať. Má mať dokonalý prehľad. Má poznať anamnézu, nálezy, výsledky, najnovšie odporúčania, guidelines, komplikácie a ideálne aj tvár pacienta, ktorého videl pred ôsmimi rokmi o pol tretej v noci pri krvácaní z nosa.

A pritom možno existuje vyšší, priam zenový stupeň medicínskej múdrosti:

Nič neviem. Nič si nepamätáš. Dajte mi pokoj.

Napokon som zvolila o niečo menej revolučný postup.

Napísala som presne to, čo viem. Presnejšie povedané to, čo viem doložiť z písomnej zdravotnej dokumentácie. Bez akejkoľvek interpretácie ich rodinnej vojny, bez morálneho rozhodovania, kto je dobrý a kto zlý rodič. Čisté medicínske fakty a hotovo.

A správu som pre istotu poslala našej právničke.

Bola veľmi ústretová. Prevezmú si to, pozrú sa na to a oni si už tú právnu časť sveta poskladajú sami.

A mne prvýkrát v ten deň napadlo, že možno naozaj existuje ešte tretia, oveľa zdravšia možnosť medzi „vedieť všetko“ a „nevedieť vôbec nič“.

Vedieť len svoju časť.

A zvyšok nechať človeku, ktorý sa v ňom vyzná a je za to platený.

Netušila som, že otázka vedomostí a blaženej nevedomosti ma bude v rôznych bizarných podobách sprevádzať celý boží deň.

Nervus facialis vstupuje do nosa

Neskôr som operovala septum.

Na sále som mala študenta.

Veľmi šikovného.

Teda presnejšie — mimoriadne dobre informovaného o tom, aký je on sám šikovný.

Existuje totiž špecifický typ študenta medicíny, ktorý vám nepoloží otázku preto, že by chcel úprimne poznať odpoveď. Položí vám otázku výlučne preto, aby ste prostredníctvom sofistikovanosti jeho otázky zistili, že on už tú odpoveď dávno pozná a vy ste tu v podstate len personál navyše.

Tento bol presne taký.

Toto už videl na stáži.

Tamto poznal z literatúry.

Geniálne tušil, kam s dlátom smerujem.

Bol absolútne dokonale orientovaný.

Chvíľu som ho nechala orientovať sa a opájať sa vlastnou brilantnosťou.

Potom som sa nevinne opýtala:

„Dobre. Prečo sa vlastne zväčšuje dolná nosová mušľa? Čo sa v nej nachádza?“

Ticho. Dramatické ticho operačnej sály.

Na jeho čele sa ponad rúško objavili prvé neklamné známky vegetatívnej aktivácie.

Mladý mozog začal v panike intenzívne prehľadávať celú svoju anatomickú databázu.

A potom to prišlo. Výstrel naslepo s istotou génia:

„Facialis.“

Zastala som.

Nie fyzicky. Pri operácii sa človek so zapichnutým nástrojom nemôže zakaždým fyzicky zastaviť, keď študent povie niečo, čo ho mentálne odjebalo na Mars a vyrobilo mu v hlave modrú smrť.

Ale vnútorne som stála. A tlieskala som.

Facialis.

Siedmy hlavový nerv. V dolnej nosovej mušle.

Po toľkých rokoch mojej ORL praxe som bola zrazu konfrontovaná s desivou možnosťou, že sa ľudská anatómia od mojich študentských čias dramaticky zmenila, prešla revolúciou a mne do schránky nikto neposlal aktualizáciu softvéru.

Našťastie nie.

„Nie. Facialis tam naozaj, ale naozaj nemáme.“

Trpezlivo som mu vysvetlila kavernózne venózne tkanivo, venózny plexus, kongesciu, dekongesciu a fyziologický princíp, prečo sa dolná mušľa správa tak, ako sa správa.

Nervus facialis sme s úctou ponechali tam, kde ho evolúcia pôvodne zamýšľala a kam patrí.

Mohli sme pokračovať.

O chvíľu som dostala chuť skúsiť trocha praktickejší a pre život použiteľnejší spôsob výučby.

„Mám pred sebou masť. Neomycín, nystatín a triamcinolón. Čo všetko s týmto viem poriešiť v nose?“

Očakávala som veľmi jednoduchú, sedliacku odpoveď:

Antibiotikum.

Antimykotikum.

Kortikoid.

Teda: baktérie, mykóza, zápal.

Tri základné piliere. Klinický svet v malom balení.

Študent sa opäť hlboko sústredil.

A potom hrdinsky vyrazil rovno k anaeróbom.

Nasledovala taká smršť bizarných hypotéz, ktorú si už ani nepamätám, pretože môj vlastný mozog v tej chvíli na vnútornom monitore zobrazil len blikajúci nápis:

FATAL ERROR. CLINICAL REASONING NOT FOUND. REBOOT SYSTEM?

Skúsila som zúfalú záchrannú otázku:

„Dobre. A čo sú to vlastne za zložky?“

„Neomycín je aminoglykozid.“

To bola, žiaľbohu, čistá pravda.

A práve preto ma to dorazilo ešte viac než ten nešťastný lícny nerv v nose.

Ja som totiž v tej chvíli vôbec nepotrebovala počuť, do ktorej presnej farmakologickej rodiny a podskupiny neomycín patrí. Dokonca priznávam, že som si sama nebola stopercentne istá, ktoré všetky exotické antibiotiká by som teraz z fleku správne nahádzala medzi aminoglykozidy bez toho, aby som si otvorila knihu.

A bolo mi to úplne jedno.

Pretože predo mnou stál budúci lekár, ktorý mal síce v hlave nabifľovaný pojem „aminoglykozid“, ale za živého boha v tom nevidel elementárnu trojkombináciu: antibiotikum + antimykotikum + kortikoid.

A tak som túto jednostrannú farmakologickú olympiádu rázne prerušila.

„Deti moje. Učte sa s pochopením.“

Pozreli na mňa celá sála.

„Nepotrebujete vedieť odrecitovať všetky baktérie sveta. Ani všetky druhy antibiotík. Potrebujete v prvom rade chápať, čo vlastne robíte. Máme antibiotiká, antimykotiká a kortikoidy. Keď konečne pochopíte tento princíp, ich logickou kombináciou vyriešite polovicu sveta. Na ten zvyšok máme klinického farmakológa.“

Krátka, výhražná pauza.

„A v nose facialis ani náhodou. Ale ten sprostý venózny plexus vám tam bude znepríjemňovať život pravidelne.“

Pedagogická intervencia bola týmto úspešne ukončená.

Aminoglykozid v zdraví prežil.

Facialis sme z nosa bez komplikácií evakuovali na jeho pôvodné anatomické stanovisko.

Muž, ktorý sa rozhodol vzdelávať

Po práci som sa vybrala na tréning vybiť zvyšky nahromadeného kortizolu.

Môj tréner je približne v mojom veku a v ten deň vyzeral mimoriadne, až podozrivo spokojne.

Mal totiž plán.

A ja po rokoch v medicíne veľmi dobre viem, že ľudia, ktorí zrazu dostanú veľký životný plán, bývajú spoločensky mimoriadne nebezpeční.

„Rozhodol som sa, že si začnem systematicky vyčleňovať čas na vzdelávanie,“ oznámil mi hrdo medzi sériami.

Pozrela som naňho ponad činky.

Pokračoval v plnom zápale:

Žiadne zbytočné vysedávanie pri káve s kamarátmi.

Žiadne mrhanie drahocenným časom.

Treba na sebe tvrdo makať.

Vzdelávať sa.

Osobnostne sa rozvíjať.

V našom veku predsa uvedomelý človek nemôže len tak mentálne stagnovať!

Pozerala som naňho s čoraz väčšou, priam antropologickou fascináciou.

No môj milý...

Ty práve s fanfárami nastupuješ do rýchlika, z ktorého sa ja už nejaký ten piatok zúfalo pokúšam vyskočiť za jazdy do krovín.

Ja som totiž momentálne nastavená na presne opačný životný program.

Celé tie roky sa len učím. Čítam štúdie. Operujem. Prednášam mladším. Niečo skúmam, niečo píšem, niečo pripravujem a niečo horúčkovito dokončujem. A keď náhodou desať minút nerobím vôbec nič, môj zdegenerovaný mozog okamžite vyhlási tretí stupeň pohotovosti, zvolá krízový štáb a v panike začne pátrať, na čo životne dôležité som práve zabudla.

Môj nový osobný a duchovný rozvoj preto vyzerá diametrálne odlišne.

Musím sa v prvom rade naučiť ísť bez výčitiek svedomia s kamarátkami na bohapustú kávu.

A zhlboka sa vysrať na akékoľvek vzdelávanie.

Aspoň občas.

Pretože už tým svojím večným, nutkavým učením seriem nielen samu seba, ale celkom pravdepodobne aj významnú časť svojho najbližšieho okolia.

Tréner chce zrušiť kávičkovanie, aby sa mohol vzdelávať.

Ja potrebujem drasticky obmedziť vzdelávanie, aby som sa konečne ako normálny človek naučila bezcieľne kávičkovať.

Každý máme holt svoju vlastnú kalváriu.

Angličtina sa nepočíta

Po tréningu som s pocitom dobre odvedenej práce sadla do auta.

Predo mnou dobrá hodina tmavej cesty domov.

A keďže som sa len pred hodinou definitívne zaprisahala, že sa musím menej vzdelávať a začať mentálne oddychovať, urobila som jediné logické rozhodnutie zrelej dospelej ženy:

Zapla som aplikáciu a začala som sa rozprávať s GPT po anglicky.

Pretože psychická konzistentnosť nikdy nebola základným stavebným kameňom mojej osobnosti.

Najskôr som opatrne, trochu kostrbato skladala vety.

Potom som sa rozbehla ako lavína.

Plynule som mu v cudzom jazyku rozprávala o práci, o sále, o tréningu, o Pragmatikovi, o novom fotoaparáte, o nočnom šoférovaní, o lesnej zveri, jeleňoch, líškach, pacientoch a nakoniec som zabŕdla až do jemnej psychológie: ako už pri samotnom otvorení dverí ambulancie získavam o človeku prvý balík kritických informácií. O tom obrovskom rozdiele medzi tým, čo vám pacient formálne povie, a tým, čo vám nemilosrdne prezradí tón jeho hlasu, mikromimika a reč tela.

Bola som sama so sebou nesmierne spokojná. Angličtina išla, myšlienky prúdili.

A môj vysoko sofistikovaný, multimiliardový digitálny konverzačný partner z Kremíkového údolia reagoval s ohromujúcou, dychberúcou jazykovou pestrosťou:

„Yeah.“

Nenechala som sa odradiť a rozprávala som s nadšením ďalej.

„Right.“

Rozvinula som ďalšiu hlbokú, komplikovanú úvahu.

„Exactly.“

Ďalšia minúta môjho filozofického monológu.

„Mm-hmm.“

V tom momente som začala mať vážne podozrenie, že som si namiesto prelomovej umelej inteligencie omylom cez Bluetooth spárovala starého plyšového psa s kývajúcou sa hlavou, ktorého si dedkovia lepia na palubnú dosku Škody Felicia.

Nakoniec som zastavila prúd myšlienok a musela som tomu zázraku techniky dôrazne dohovoriť.

Nechcem len prázdne yeah, right, exactly.

Chcem normálnu, plnohodnotnú konverzáciu!

Chcem mať pocit, že sa na sedadle spolujazdca rozprávam so živým kamarátom. Nech reaguje. Nech sa so záujmom pýta. Nech rozvíja tému, dočerta!

GPT po mikrosekunde hlbokého strojového učenia všetko s plnou vážnosťou pochopil:

„Yeah.“

Bolo to dojemné a krásne.

Túto angličtinu som však po zaparkovaní pred domom administratívnym škrtom pera okamžite vyradila zo zoznamu vzdelávacích aktivít.

Neučila som sa. Len som hodinu v tme kecala s palubným psom.

A to je predsa čistá, nefalšovaná spoločenská aktivita.

Pokoj

Cestou od auta k dverám som si uvedomila niečo veľmi zvláštne.

Som pokojná.

Nie tá otupená, zbitá únava, kedy už človek jednoducho nemá fyzickú silu riešiť ďalšie katastrofy.

A ani to nebola chladná rezignácia.

Bol to skutočný, hlboký a čistý pokoj.

Všetko som dnes s prehľadom zvládla. V práci bolo fajn, nikoho sme nezabili. Tréning bol skvelý. Nikde v dohľade nič nehorelo.

A čo bolo najpodozrivejšie zo všetkého: momentálne som na stole nemala absolútne nič, čo by bolo treba urgentne riešiť.

Pre človeka s mojou diagnózou a pracovným tempom je to stav mimoriadne podozrivý, priam alarmujúci.

Keď je totiž zrazu všetko v úplnom poriadku, paranoidná časť môjho mozgu začne okamžite preventívne pátrať v radarovom tieni, odkiaľ a s akou intenzitou priletí ďalší prúser.

Určite totiž niekde číha.

Len som si ho ešte nestihla všimnúť.

Tentoraz som však samu seba prekvapila a vedome som sa rozhodla, že žiadne míny hľadať nebudem.

Pragmatik bol odcestovaný v Bratislave.

Dom patril iba mne. Budem úplne sama.

A v unavenej hlave sa mi začal ligotať dokonalý, filmový obraz pokojného večera.

Prídem dnu.

Zapálim v krbe praskajúci oheň.

Nalejem si pohár dobrého vína.

Pohodlne si sadnem, nohy vyložím hore.

Pustím si v pokoji svoj Sľub.

Budem maximálne kultivovane a esteticky existovať v hrejivej atmosfére domova, tepla a dospelej, zrelej životnej vyrovnanosti.

Prekročila som prah obývačky.

Pozrela som na chladný krb, na drevo, na kôš s trieskami, predstavila si tú manipuláciu s popolom a zápalkami...

A s hlbokým povzdychom som sa naň z vysoka vyprdla.

Niekedy je totiž vôbec najvyššou možnou formou osobnostného rastu schopnosť včas si priznať, že aj taká romantická relaxácia pri ohni vie byť občas len zbytočne veľa otravnej roboty.

Naliala som si chladené Prosecco.

Zvalila sa na gauč.

Pustila Sľub.

A presne v tej sekunde sa na scéne zjavil Fifi.

Fifi mi už tri dni v kuse systematicky a bez prestávky nadáva.

Netuším prečo.

Naše bilaterálne diplomatické vzťahy zamrzli na bode mrazu bez akéhokoľvek oficiálneho vysvetlenia. Nebola mi doručená žiadna protestná nóta a dôvody uvalených embárg a sankcií zostávali záhadou. Jednoducho chodil okolo a vrčal.

Ale dnes večer nastal nečakaný geopolitický obrat.

Vyskočil ladne ku mne na gauč.

Bez váhania sa mi uvelebil priamo v lone.

A stíchol.

Po celých troch nekonečných dňoch urazeného ticha a syčania.

Sedel tam dokonale spokojný, pokojný, očividne zmierený s celým krutým svetom aj so mnou.

Pohladila som ho po chrbte.

Možno je teda dnes večer naozaj všetko na správnom mieste a svet sa nezrúti.

Súd odo mňa nechce nič dramatické, len obyčajný papier.

Právnici si ho už nejako rozoberú a poskladajú.

Nervus facialis sa napriek najnovším odvážnym teóriám nášho študenta stále spoľahlivo nenachádza v dolnej nosovej mušle.

Tréner sa rozhodol vrhnúť na celoživotné vzdelávanie.

Ja som sa naopak úspešne rozhodla nevzdelávať vôbec.

GPT sa po hodine tréningu naučil takmer štyri celé anglické slová.

Krb bezpečne a ekologicky nehorí.

A kocúr Fifi mi konečne prestal vulgárne nadávať.

Vstala som a hrdo som si z kuchyne priniesla kráľovskú večeru.

Kvalitný údený losos.

Čerstvé vajce natvrdo.

Zrelé avokádo jemne pokvapkané citrónom.

S pocitom víťazstva nad dňom som položila tanier pred seba na stôl.

A zrazu som mala priamo pred očami dokonalú, harmonickú kompozíciu svojho nového životného smerovania:

Pohár Prosecca vľavo, luxusná večera uprostred, spiaci Fifi vpravo. A v pozadí krb – samozrejme úplne vyhasnutý a studený, pretože na ten sme sa spoločne vyprdli hneď v úvode.

Vtom Fifi pomaly pootvoril jedno oko.

Pozrel na mňa.

Potom preniesol hypnotizujúci pohľad na voňavého údeného lososa.

A znovu pomaly na mňa.

Po mojej dnešnej intenzívnej hodine konverzácie v aute som už ten jeho minimalistický výraz tváre dokázala v hlave preložiť s absolútnou, mrazivou presnosťou.

„Yeah.“

Krátka, osudová pauza.

Hladný pohľad upretý na ružové rybie mäso.

„Right.“

Pomaly sa postavil, natiahol predné labky a urobil prvý sebavedomý krok smerom k môjmu tanieru.

„Exactly.“

Do riti. A som bez večere.

Expedícia Belgicko časť piata : Z pieskového hovna rovno do masy hovien

Keďže na dnes opäť hlásili upršaný deň, rozhodli sme sa zahájiť ho pokojne a kultivovane – spoločnými raňajkami aj s našou hostiteľskou rodinkou.

Hostiteľka bola vo svojom živle.

Presnejšie v stave absolútnej eufórie z možnosti rozdať sa do posledného centimetra štvorcového prestretého stola.

Stôl sa prehýbal pod množstvom belgických dobrôt, šalátikov, pečiva, koláčikov, nátierok a, samozrejme, čokolády na približne tisíc spôsobov.

Belgický vzťah k čokoláde ma spočiatku fascinoval.

Teraz už vlastne nie.

Oni ju totiž dajú aj do paštéty.

V tej chvíli som pochopila, že v Belgicku neexistuje hranica medzi sladkým a slaným. Existuje iba jedlo, v ktorom čokoláda je, a jedlo, do ktorého ju ešte nestihli dať.

Po raňajkách sme sa vybrali do miestnych potravín nakúpiť domov belgické kulinárske špeciality. Pretože zásob belgickej čokolády, praliniek a ďalších nevyhnutností zjavne nikdy nie je dosť.

A potom prišlo popoludnie.

Výlet v hovnách

Belgicko má jednu zvláštnosť, ktorú si človek hovoriaci po slovensky začne po niekoľkých dňoch všímať.

Hoven.

Zandhoven.

Massenhoven.

Historicky je to, samozrejme, celé úplne nevinné. -hoven označuje dvory či usadlosti.

Lenže skúste to vysvetliť trom Slovenkám v aute.

Zandhoven.

Pieskové hovno.

To ešte človek zvládne.

Dokonca sme si poctivo odfotili tabuľu s červenou čiarou:

KONIEC ZANDHOVENU.

Človeka zaplaví zvláštny pocit úľavy.

Tak.

Jedno hovno máme úspešne za sebou.

Prejdete pár sto metrov.

MASSENHOVEN.

Masa hovien.

A v tej chvíli sme pochopili, že belgická cestná sieť je vlastne dokonalou metaforou života dospelej ženy.

Celý deň riešiš nejaké hovno. Vyriešiš ho. S pocitom dobre vykonanej práce prekročíš pomyselnú tabuľu KONIEC HOVNA, na chvíľu nadobudneš presvedčenie, že odteraz už bude pokoj...

A potom prejdeš pár sto metrov.

MASSENHOVEN.

Vitaj v mase ďalších hovien.

A že ich všetky tri v každodennom živote riešime požehnane.

Našťastie naša vedúca výpravy zvláda životné hovná čoraz lepšie.

Oftalmo sa totiž vzhľadom na isté životné udalosti učí byť priebojnejšia. Dominantnejšia. Menej ustupovať, viac si stáť za svojím a občas jednoducho povedať:

Nie. Teraz idem ja.

A treba povedať, že výsledky sú viditeľné.

My dve jej osobnostný rast pozorne sledujeme, podporujeme ho a sme na ňu patrične hrdé. Navyše vo funkcii vedúcej belgickej výpravy si vedie skutočne výborne. Vozí nás, organizuje nás, zvláda diaľnice, zápchy, kruhové objazdy, naše požiadavky aj spontánne zmeny programu.

Dnes však zrejme došlo k miernemu prenosu novonadobudnutej dominancie aj do belgických pravidiel cestnej premávky.

Na jednej križovatke sa totiž z pravej strany objavilo auto, ktorému mala dať prednosť.

Nedala.

Prešli sme.

Chvíľka ticha.

A potom sa spoza volantu ozvalo úprimne zamyslené:

„Prečo som tomu autu sprava nedala prednosť? Lebo som dominantná?“

Koniec.

Tri dospelé ženy vybuchli nádherným smiechom.

Našťastie vodič auta sprava naše ospravedlňujúce pohľady a úsmevy prijal s pochopením.

Možno pochopil, že sa práve stal nevinnou obeťou osobnostného rastu jednej slovenskej oftalmologičky.

Terapia evidentne funguje.

Možno až príliš.

---

Naša cesta hovnami nás priviedla aj do miestneho záhradno-domáceho nákupného centra Rijmenants.

To je presne ten typ obchodu, do ktorého človek vojde s presvedčením, že nič nepotrebuje, a o pätnásť minút neskôr stojí medzi zebrami, halloweenskymi tekvicami, sviečkami, bronzovými sochami a koňom za osemtisíc eur a premýšľa, ako bez toho všetkého doteraz dokázal žiť.

Bolo tam obrovské množstvo absolútnych hovadín.

Ale krásnych hovadín.

Do domu. Do bytu. Do záhrady. Na stôl. Na stenu. Pred dom. Za dom. A pravdepodobne aj na miesta, o ktorých zatiaľ netušíte, že ich treba dekorovať.

MRI zaznamenala najväčší praktický úlovok výpravy – zimné rukavice a šál.

Oftalmo zase objavila šampón Istanbul.

Samozrejme.

Pretože Istanbul nás očividne odmieta nechať na pokoji a nostalgia si človeka nájde aj v belgickom záhradnom centre.

A ja?

Ja už predsa nič nekupujem.

Mám nakúpené minimálne na rok dopredu, účet je vybrakovaný a miesto v kufri už prakticky neexistuje.

Takže ja už iba pozerám.

A musím povedať, že som kočka.

Čo je, koniec koncov, jediný relevantný výsledok celého toho shoppingu.

Napriek svojmu pevnému rozhodnutiu už nič nekúpiť som objavila čistiaci prostriedok Pierre d’Argent.

Ale to sa, samozrejme, ako shopping nepočíta.

To je domácnosť.

Som veľmi zvedavá, čím ma prekvapí. Podľa obalu čistí, leští a chráni, takže pri množstve deklarovaných schopností už od neho očakávam minimálne to, že po otvorení nádoby vyjde džin a uprace celý dom.

---

A potom sa na mojom telefóne objavila predpoveď:

Massenhoven, 22 °C.
Dnes večer je možný dážď.

Možný.

Medzitým sme Massenhoven opustili a dorazili späť domov do Schilde.

A tam sa nebo otvorilo.

Sedeli sme pred domom v aute a nemohli vystúpiť, pretože medzi nami a vchodovými dverami už neprebiehal dážď.

Prebiehala hydrologická udalosť.

A tým sa dnešná belgická filozofia definitívne uzavrela.

Najprv pieskové hovno.

Potom masa hovien.

A nakoniec ich v Schilde všetky poriadne spláchlo.

---

Večer sme zakončili presne tak, ako sa na našu belgickú expedíciu patrí.

Ďalším pokračovaním Fries Tour.

Megamnožstvom hranoliek a ďalších vyprážaných dobrôt, samozrejme s množstvom rôznych omáčok, tentoraz v kruhu našej novej belgickej rodiny a ich priateľov.

A bolo nám dobre.

Po všetkých kilometroch, Bruseli, Oostende, Bruggách, nákupoch, dažďoch, hranolkách, pralinkách, čokoláde a dnešných hovnách sme už vlastne neboli návšteva.

Na chvíľu sme jednoducho patrili k nim.

Potom už zostávala posledná disciplína dňa.

Balenie.

Po výdatných shoppingoch to na prvý pohľad vyzeralo ako úloha vyžadujúca znalosti pokročilej geometrie, priestorovej predstavivosti a možno aj drobný zásah do základných zákonov fyziky.

Ale zvládli sme to.

Samozrejme.

S gráciou.

Po krátkej repozícii obsahu bola batožina uzavretá per primam.

Bez dehiscencie zipsov a bez potreby revízie.

Všetko našlo svoje miesto, kufre sa zavreli a belgická misia bola úspešne skomprimovaná.

Zajtra nás čaká už len posledná zastávka v Antverpách.

Potom hajde na letisko a domov.

Belgicko, začni sa s nami pomaly lúčiť.

Odchádzajú tri ženy, ktoré za pár dní zvládli Brusel, Oostende, Bruggy, Schilde, belgické diaľnice, tunely, dážď, hranolky, čokoládu, shopping aj kompletnú škálu miestnych hovien.

Kufre sú zavreté.

Nálada výborná.

A záverečná správa o zdravotnom stave expedície znie:

Vedúca výpravy je klinicky stabilná, orientovaná, sebavedomá a čoraz dominantnejšia.

Prognóza pre vodičov prichádzajúcich sprava zostáva neistá. 🤣🤣🤣

Expedícia Belgicko časť štvrtá: Ako ma proti mojej vôli donútili nakupovať

Po troch dňoch, počas ktorých sme sa po Belgicku presúvali v mierkach menšieho vojenského ťaženia, padlo strategické rozhodnutie.
Dnes zostávame v desaťkilometrovom perimetri.
Žiadne Bruggy. Žiadny Brusel. Žiadne pobrežie. Žiadne dve hodiny v aute. Budeme sa kultúrne a nenáročne pohybovať v okolí malebného Schilde, kde nás hostí sestra Oftalmo.
Znelo to nevinne.
A potom Oftalmo vyslovila slovo:
Shopping.
Nie.
Ja totiž nenakupujem rada. Môj ideálny nákup prebieha medzi druhou a treťou hodinou ráno, v posteli, v pyžame, s telefónom v ruke a bez jediného človeka, ktorý by odo mňa očakával, že si niečo vyskúšam.
Môj štandardný nákupný algoritmus: polnočné bezvedomie, modré svetlo displeja, nulová gravitácia a kuriér ako jediný kontakt s realitou.
Oftalmo nás však presvedčila, že nie je shopping ako shopping.
Považovala som to za propagandu.
Neskôr som musela uznať, že mala pravdu.
Vyrazili sme teda na centrálnu nákupnú tepnu Schilde a hneď v prvom obchodíku nastal jav, ktorý sa u mňa vyskytuje približne s frekvenciou Halleyho kométy.
Mne sa zapáčilo oblečenie.
A nie hocijaké.
Rifle.
Modré aj biele.
So srdiečkami. Červenými.
Normálne som na ne pozerala a mala som pocit, že niekto konečne pochopil, že rifle nemusia vyzerať ako všetky ostatné rifle na planéte.
Vyskúšala som ich.
Sedeli.
Ja som bola nadšená.
Lenže chýbal top.
A keďže ja nenakupujem kus oblečenia, ale okamžite v hlave vykonávam komplexnú rekonštrukciu celého outfitu vrátane topánok, bolo rozhodnuté:
Rifle idú zatiaľ do diagnostického sledovania.
Poznámka ošetrujúceho lekára: pacient vykazuje akútny záujem o denim so srdiečkami. Prognóza nepriaznivá — vysoké riziko kúpy pri náleze vhodného zvršku.
Objavila som ešte nádherné červené šaty, ale tie by potrebovali o číslo väčšiu verziu mojej osoby, takže sme pokračovali ďalej.
Červené šaty teda ostali v obchode. Nie preto, že by som ich nechcela. Náš vzťah jednoducho stroskotal na anatomických nezhodách.
Prešli sme niekoľko obchodov bez zásadného ekonomického dopadu na rodinné rozpočty.
A potom sa prihlásila biológia.
Presnejšie urológia.
Bolo mi treba cikať.
Od tej chvíle už nešlo o shopping. Išlo o pátraciu akciu po kaviarni disponujúcej dvoma základnými civilizačnými výdobytkami:
kávou a WC.
Zatiaľ čo bežný turista sa orientuje podľa Google Maps, môj vnútorný navigačný systém v cudzom meste primárne skenuje piktogramy panáčikov a paneniek na dverách.
Po dlhšom hľadaní sme ju našli.
Kaviareň.
Nie toaletu.
Toaleta bola už len pridružený benefit zdravotníckeho zariadenia s kofeínovou licenciou.
Objednali sme si kávičky, usadili sa a pani pred nás položila niečo, čo by som pokojne zaradila medzi malé belgické umelecké diela.
Ja som dostala asi najkrajšiu kávu svojho života.
Pena, šľahačka, sušienkové kúsky, malá čokoláda, všetko na drevenej tácke a vedľa toho espresso.

 
A navyše bola fakt dobrá.
Takže po úspešnej evakuácii močového mechúra a kultúrno-kofeínovom zážitku som bola opäť pripravená čeliť textilnému priemyslu.
A vtedy to prišlo.
V jednom obchodíku na mňa žmurkalo červené tričko.
Také to červené, ktoré nehovorí „som praktický kus oblečenia“.
To červené hovorilo:
„Obleč si ma a prestaň vymýšľať.“
Oblečiem.
Sadlo.
Predavačka ma ešte trochu poupravovala, zapravila, potiahla...
Pozriem do zrkadla.
Do riti.
Veď ja som šik.

Tričko som už odmietla vyzliecť.
V tej chvíli prestalo byť tovarom a stalo sa súčasťou pacienta. Odstránenie už bolo možné len chirurgicky alebo po zaplatení pri pokladni.
Zvolili sme konzervatívnejší postup.
Kým Oftalmo a MRI poctivo chodili po obchode, skúmali textílie a vytvárali dojem žien, ktoré prišli nakupovať, ja — človek zavlečený na shopping násilím — som ešte našla čižmičky.
A vtedy som si spomenula na biele rifle, ktoré sme cestou za záchranou močového mechúra videli vo výklade. Už na dotyk boli fantastické. Mäkké, príjemné a teraz som navyše mala červený vrch a čierne čižmy.
Čiže vznikla diagnóza.
Chýbali biele nohavice.
Vrátili sme sa.
Obliekla som ich.
A sadli, ako sa ľudovo hovorí...
jak riť na šerbeľ.

A tá riť...
Ó là là.
🤣🤣🤣
Neviem, čo presne sa v posledných mesiacoch stalo, ale prvýkrát po dlhej dobe som sa na seba v zrkadle nepozerala spôsobom: tu treba niečo zamaskovať, toto prekryť a toto radšej nekomentovať.
Z medicínskeho hľadiska išlo o jasnú remisiu sebakritiky.
Vizuálny nález: mimoriadne uspokojivý.
Terapeutický záver: kúpiť a neodkladať.

Pozerala som sa a hovorila som si:
No dobre, dievča. Toto už začína byť fakt pekné.
Takže som sa z prvého kola shoppingu vracala prakticky kompletne vynovená.
A teraz dôležitá štatistika:
MRI: nič.
Oftalmo: nič.
Ja, ktorá nenávidí shopping: skoro celý outfit.
🙈🙉
Doma sme len presadli do auta, pretože bolo potrebné absolvovať ešte miestny supermarket a nakúpiť poživatiny.
A tam som objavila budúcnosť vysokohorskej turistiky.
Víno.
V pohári.
Ale nie fľaša vína a pohár.
Nie plechovka vína a plastový pohár.
Už naplnený vínový pohár, zvrchu zatavený fóliou.
Zostala som stáť v nemom úžase.
Veď to je geniálne!
Patent storočia.

Iní ľudia riešia na túru energetické gély, ionťáky a magnézium. Ja som práve našla zatavený vínový pohár s okamžitou vrcholovou pohotovosťou.
To si vytiahneš na vrchole hory, strhneš fóliu a rovno držíš pohár vína.
Žiadne prelievanie. Žiadna plechovka. Žiadna logistika.
Civilizácia dosiahla svoj vrchol.
Oftalmo môj objav zhodnotila podstatne menej vizionársky:
„Nie. To kupovať nebudeš. Vína máme doma plnú prdel.“
Ale ona vôbec nepochopila pointu.
TO NIE JE O VÍNE.
Je to o momente!
O rituáli!
O tom, že stojíš na štíte, odtrhneš fóliu a nemusíš si prosecco nalievať z plechovky do plastového pohára ako nejaký horský bezdomovec!
Nevadí.
Kým si ostatné vyberali belgické omáčky, syry a ďalšie potraviny, môj organizmus sa rozhodol, že shoppingu bolo dosť.
Prišla slabosť.
A dosť výrazná.
Diferenciálna diagnostika bola široká: hypoglykémia, dehydratácia, vyčerpanie alebo akútny abstinenčný syndróm z nedostatku prosecca.
Hostiteľka neskôr bez zaváhania stanovila správnu diagnózu.
Takže sme urýchlene zamierili domov a ja rovno do horizontálnej polohy.
Hostiteľka sa na mňa pozrela, potom na Oftalmo a MRI a situáciu okamžite správne vyhodnotila:
„Vy ste ju uštvali! Vy ste jej nedali žiadny alkohol!“
🤣🤣🤣🤣
KONEČNE LEKÁR, KTORÝ ROZUMIE MOJEJ FYZIOLÓGII.
Samozrejme, okamžite som sa posťažovala.
Áno.
Uštvali ma.
Áno.
Nedali mi alkohol.
A dokonca mi zakázali kúpiť víno v pohári.
Po obede, tekutinách, kofeíne a krátkej resuscitácii však nastal návrat vitálnych funkcií.
A vyrazili sme na shopping – druhé kolo.
Tentoraz s nami išiel aj hostiteľkin syn. Škola sa blíži a malého belgického Pragmatika bolo potrebné obliecť.
Hneď na začiatku sme sa zastavili v miestnej pralinkárni, kde sme si definitívne potvrdili jeden zásadný vedecký poznatok tejto expedície:

Manon je afrodiziakum.
Neviem, či to už publikovali v Lancete.
My to však považujeme za uzavreté.
Kým sa Oftalmo venovala malému belgickému Pragmatikovi, ja som sa, samozrejme, venovala svojej hlavnej aktivite dnešného dňa.
Hľadaniu toalety.
A potom...
Potom som objavila športové oblečenie.
A tu už išla všetka skromnosť bokom.
Našla som niekoľko kúskov na tréning, ktoré dokonca na diaľku schválil aj pán tréner. A keďže ho ešte plánujem v budúcnosti potrebovať, rozhodla som sa jeho odbornú autoritu tentoraz nespochybňovať.
Ale...
Veľkosť 38.
A ono to fakt sedí.
Opakované meranie potvrdilo nález.
Nešlo o laboratórnu chybu.
🤣🤣🤣
A to moje telíčko začína mať normálne tvar.
Dokonca som si v kabínke dovolila luxus, ktorý som si kedysi veľmi neužívala.
Postavila som sa pred zrkadlo a namiesto hľadania chýb som sa jednoducho pozerala.
Nohy.
Pás.
Zadok.
Prdel je šik.
Hotovo.
Toto nie je narcizmus.
Toto je objektívny výsledok dlhodobého klinického pozorovania. 😂
A áno.
Som na seba hrdá.
Nakoniec pribudli ešte nejaké pekné blúzky, ďalšie rifle a zopár vecí na tréning.
MRI medzitým naďalej veľmi presvedčivo predstierala, že nakupuje.
A Oftalmo, zrejme pod tlakom nepriaznivej štatistiky, na poslednú chvíľu kúpila aspoň dva topy.
Čiže konečné skóre belgického shoppingu:
Ženy, ktoré ma tam dotiahli: skoro nič.
Žena, ktorá shopping nenávidí: pol Belgicka.
🙈🙉🤣
A keď už sme úspešne vyčerpali textilný priemysel Schilde, nastal čas na jedlo.
Večer sme zakončili v miestnom poke bare.
A to bol zase úplne iný druh radosti.
Každý si namixoval svoju misku podľa vlastnej predstavy, sadli sme si spolu za stôl a po celom dni sme tam zrazu sedeli spokojní, najedení, ovešaní taškami a s pocitom, že dnešný deň vlastne vôbec nepotreboval žiadnu veľkú belgickú atrakciu.
Stačilo malé mestečko.
Káva.
Červené tričko.
Biele rifle.
Manon.
Poke bowl.
A jeden vedecky zdokumentovaný fakt:
Keď ma niekto prinúti ísť nakupovať, je celkom slušná šanca, že nakoniec nakúpim viac než všetci tí, ktorí tam ísť chceli.
A druhý:
Oftalmo mala pravdu.
Nie je shopping ako shopping.
Ale toto jej, samozrejme, nemusíme hovoriť príliš nahlas.
Ešte by si na to zvykla. 🤣🙈🙉