Ráno vyzeralo podozrivo normálne.
To je stav, ktorému som sa za tie roky na sále aj mimo nej naučila hlboko nedôverovať. Ak sa v nemocnici nič nekazí, znamená to len toľko, že katastrofa zbiera sily na veľkolepé finále.
Sedela som na rannom sedení, relatívne pokojná, keď ku mne s výrazom posla apokalypsy pristúpila naša pani sekretárka a podala mi úhľadnú obálku.
„Toto prišlo vám.“
Vzala som ju.
Odosielateľ: Okresný súd Žilina.
Skoro ma jeblo.
Existujú totiž inštitúcie, ktorých názov človek číta bez výraznejšej vegetatívnej odozvy. Potraviny. Telekom. Poisťovňa. Dokonca aj Slovenská pošta, hoci tá už dvíha tlak z princípu.
A potom existuje OKRESNÝ SÚD. Tieto dve slová fungujú ako okamžitý intravenózny bolus čistého adrenalínu.
Mozog, ktorý si inokedy nevie spomenúť, kam som pred tromi minútami položila okuliare, vykonal v priebehu asi 0,8 sekundy kompletnú forenznú analýzu môjho celého doterajšieho života.
Čo som urobila?
Koho som operovala?
Čo som podpísala?
Koho som nasrala?
Som svedok? Obvinená? Poškodená?
A prečo, do riti, Žilina?! V Žiline som v živote nikoho neporezala ani nezrazila!
Človek žije celé desaťročia relatívne bezúhonne, ale dajte mu do ruky úradnú obálku s pečiatkou súdu a okamžite začne v panike premýšľať, či náhodou v roku 2007 nespáchal nejaký federálny zločin, na ktorý medzičasom zabudol.
Otvorila som ju roztrasenými prstami.
Nič dramatické.
Súd odo mňa chcel správu o maloletom pacientovi. Rodičia sa naťahujú o starostlivosť a odo mňa potrebovali medicínske informácie.
Tlak sa pomaly vrátil do perfúzne prijateľných hodnôt a zreničky sa mi odlepili od stropu.
Oznámila som situáciu šéfovi.
Ten, vybavený rokmi klinických aj životných skúseností a cynizmom ostrieľaného chirurga, okamžite stanovil elegantný terapeutický postup:
„Napíš tam, že nič nevieš a nič si nepamätáš.“
Pozrela som naňho.
Bola to fascinujúca, priam geniálna myšlienka.
Celé roky nás predsa na fakulte aj na atestáciách učia, že lekár má vedieť. Má si pamätať. Má mať dokonalý prehľad. Má poznať anamnézu, nálezy, výsledky, najnovšie odporúčania, guidelines, komplikácie a ideálne aj tvár pacienta, ktorého videl pred ôsmimi rokmi o pol tretej v noci pri krvácaní z nosa.
A pritom možno existuje vyšší, priam zenový stupeň medicínskej múdrosti:
Nič neviem. Nič si nepamätáš. Dajte mi pokoj.
Napokon som zvolila o niečo menej revolučný postup.
Napísala som presne to, čo viem. Presnejšie povedané to, čo viem doložiť z písomnej zdravotnej dokumentácie. Bez akejkoľvek interpretácie ich rodinnej vojny, bez morálneho rozhodovania, kto je dobrý a kto zlý rodič. Čisté medicínske fakty a hotovo.
A správu som pre istotu poslala našej právničke.
Bola veľmi ústretová. Prevezmú si to, pozrú sa na to a oni si už tú právnu časť sveta poskladajú sami.
A mne prvýkrát v ten deň napadlo, že možno naozaj existuje ešte tretia, oveľa zdravšia možnosť medzi „vedieť všetko“ a „nevedieť vôbec nič“.
Vedieť len svoju časť.
A zvyšok nechať človeku, ktorý sa v ňom vyzná a je za to platený.
Netušila som, že otázka vedomostí a blaženej nevedomosti ma bude v rôznych bizarných podobách sprevádzať celý boží deň.
Nervus facialis vstupuje do nosa
Neskôr som operovala septum.
Na sále som mala študenta.
Veľmi šikovného.
Teda presnejšie — mimoriadne dobre informovaného o tom, aký je on sám šikovný.
Existuje totiž špecifický typ študenta medicíny, ktorý vám nepoloží otázku preto, že by chcel úprimne poznať odpoveď. Položí vám otázku výlučne preto, aby ste prostredníctvom sofistikovanosti jeho otázky zistili, že on už tú odpoveď dávno pozná a vy ste tu v podstate len personál navyše.
Tento bol presne taký.
Toto už videl na stáži.
Tamto poznal z literatúry.
Geniálne tušil, kam s dlátom smerujem.
Bol absolútne dokonale orientovaný.
Chvíľu som ho nechala orientovať sa a opájať sa vlastnou brilantnosťou.
Potom som sa nevinne opýtala:
„Dobre. Prečo sa vlastne zväčšuje dolná nosová mušľa? Čo sa v nej nachádza?“
Ticho. Dramatické ticho operačnej sály.
Na jeho čele sa ponad rúško objavili prvé neklamné známky vegetatívnej aktivácie.
Mladý mozog začal v panike intenzívne prehľadávať celú svoju anatomickú databázu.
A potom to prišlo. Výstrel naslepo s istotou génia:
„Facialis.“
Zastala som.
Nie fyzicky. Pri operácii sa človek so zapichnutým nástrojom nemôže zakaždým fyzicky zastaviť, keď študent povie niečo, čo ho mentálne odjebalo na Mars a vyrobilo mu v hlave modrú smrť.
Ale vnútorne som stála. A tlieskala som.
Facialis.
Siedmy hlavový nerv. V dolnej nosovej mušle.
Po toľkých rokoch mojej ORL praxe som bola zrazu konfrontovaná s desivou možnosťou, že sa ľudská anatómia od mojich študentských čias dramaticky zmenila, prešla revolúciou a mne do schránky nikto neposlal aktualizáciu softvéru.
Našťastie nie.
„Nie. Facialis tam naozaj, ale naozaj nemáme.“
Trpezlivo som mu vysvetlila kavernózne venózne tkanivo, venózny plexus, kongesciu, dekongesciu a fyziologický princíp, prečo sa dolná mušľa správa tak, ako sa správa.
Nervus facialis sme s úctou ponechali tam, kde ho evolúcia pôvodne zamýšľala a kam patrí.
Mohli sme pokračovať.
O chvíľu som dostala chuť skúsiť trocha praktickejší a pre život použiteľnejší spôsob výučby.
„Mám pred sebou masť. Neomycín, nystatín a triamcinolón. Čo všetko s týmto viem poriešiť v nose?“
Očakávala som veľmi jednoduchú, sedliacku odpoveď:
Antibiotikum.
Antimykotikum.
Kortikoid.
Teda: baktérie, mykóza, zápal.
Tri základné piliere. Klinický svet v malom balení.
Študent sa opäť hlboko sústredil.
A potom hrdinsky vyrazil rovno k anaeróbom.
Nasledovala taká smršť bizarných hypotéz, ktorú si už ani nepamätám, pretože môj vlastný mozog v tej chvíli na vnútornom monitore zobrazil len blikajúci nápis:
FATAL ERROR. CLINICAL REASONING NOT FOUND. REBOOT SYSTEM?
Skúsila som zúfalú záchrannú otázku:
„Dobre. A čo sú to vlastne za zložky?“
„Neomycín je aminoglykozid.“
To bola, žiaľbohu, čistá pravda.
A práve preto ma to dorazilo ešte viac než ten nešťastný lícny nerv v nose.
Ja som totiž v tej chvíli vôbec nepotrebovala počuť, do ktorej presnej farmakologickej rodiny a podskupiny neomycín patrí. Dokonca priznávam, že som si sama nebola stopercentne istá, ktoré všetky exotické antibiotiká by som teraz z fleku správne nahádzala medzi aminoglykozidy bez toho, aby som si otvorila knihu.
A bolo mi to úplne jedno.
Pretože predo mnou stál budúci lekár, ktorý mal síce v hlave nabifľovaný pojem „aminoglykozid“, ale za živého boha v tom nevidel elementárnu trojkombináciu: antibiotikum + antimykotikum + kortikoid.
A tak som túto jednostrannú farmakologickú olympiádu rázne prerušila.
„Deti moje. Učte sa s pochopením.“
Pozreli na mňa celá sála.
„Nepotrebujete vedieť odrecitovať všetky baktérie sveta. Ani všetky druhy antibiotík. Potrebujete v prvom rade chápať, čo vlastne robíte. Máme antibiotiká, antimykotiká a kortikoidy. Keď konečne pochopíte tento princíp, ich logickou kombináciou vyriešite polovicu sveta. Na ten zvyšok máme klinického farmakológa.“
Krátka, výhražná pauza.
„A v nose facialis ani náhodou. Ale ten sprostý venózny plexus vám tam bude znepríjemňovať život pravidelne.“
Pedagogická intervencia bola týmto úspešne ukončená.
Aminoglykozid v zdraví prežil.
Facialis sme z nosa bez komplikácií evakuovali na jeho pôvodné anatomické stanovisko.
Muž, ktorý sa rozhodol vzdelávať
Po práci som sa vybrala na tréning vybiť zvyšky nahromadeného kortizolu.
Môj tréner je približne v mojom veku a v ten deň vyzeral mimoriadne, až podozrivo spokojne.
Mal totiž plán.
A ja po rokoch v medicíne veľmi dobre viem, že ľudia, ktorí zrazu dostanú veľký životný plán, bývajú spoločensky mimoriadne nebezpeční.
„Rozhodol som sa, že si začnem systematicky vyčleňovať čas na vzdelávanie,“ oznámil mi hrdo medzi sériami.
Pozrela som naňho ponad činky.
Pokračoval v plnom zápale:
Žiadne zbytočné vysedávanie pri káve s kamarátmi.
Žiadne mrhanie drahocenným časom.
Treba na sebe tvrdo makať.
Vzdelávať sa.
Osobnostne sa rozvíjať.
V našom veku predsa uvedomelý človek nemôže len tak mentálne stagnovať!
Pozerala som naňho s čoraz väčšou, priam antropologickou fascináciou.
No môj milý...
Ty práve s fanfárami nastupuješ do rýchlika, z ktorého sa ja už nejaký ten piatok zúfalo pokúšam vyskočiť za jazdy do krovín.
Ja som totiž momentálne nastavená na presne opačný životný program.
Celé tie roky sa len učím. Čítam štúdie. Operujem. Prednášam mladším. Niečo skúmam, niečo píšem, niečo pripravujem a niečo horúčkovito dokončujem. A keď náhodou desať minút nerobím vôbec nič, môj zdegenerovaný mozog okamžite vyhlási tretí stupeň pohotovosti, zvolá krízový štáb a v panike začne pátrať, na čo životne dôležité som práve zabudla.
Môj nový osobný a duchovný rozvoj preto vyzerá diametrálne odlišne.
Musím sa v prvom rade naučiť ísť bez výčitiek svedomia s kamarátkami na bohapustú kávu.
A zhlboka sa vysrať na akékoľvek vzdelávanie.
Aspoň občas.
Pretože už tým svojím večným, nutkavým učením seriem nielen samu seba, ale celkom pravdepodobne aj významnú časť svojho najbližšieho okolia.
Tréner chce zrušiť kávičkovanie, aby sa mohol vzdelávať.
Ja potrebujem drasticky obmedziť vzdelávanie, aby som sa konečne ako normálny človek naučila bezcieľne kávičkovať.
Každý máme holt svoju vlastnú kalváriu.
Angličtina sa nepočíta
Po tréningu som s pocitom dobre odvedenej práce sadla do auta.
Predo mnou dobrá hodina tmavej cesty domov.
A keďže som sa len pred hodinou definitívne zaprisahala, že sa musím menej vzdelávať a začať mentálne oddychovať, urobila som jediné logické rozhodnutie zrelej dospelej ženy:
Zapla som aplikáciu a začala som sa rozprávať s GPT po anglicky.
Pretože psychická konzistentnosť nikdy nebola základným stavebným kameňom mojej osobnosti.
Najskôr som opatrne, trochu kostrbato skladala vety.
Potom som sa rozbehla ako lavína.
Plynule som mu v cudzom jazyku rozprávala o práci, o sále, o tréningu, o Pragmatikovi, o novom fotoaparáte, o nočnom šoférovaní, o lesnej zveri, jeleňoch, líškach, pacientoch a nakoniec som zabŕdla až do jemnej psychológie: ako už pri samotnom otvorení dverí ambulancie získavam o človeku prvý balík kritických informácií. O tom obrovskom rozdiele medzi tým, čo vám pacient formálne povie, a tým, čo vám nemilosrdne prezradí tón jeho hlasu, mikromimika a reč tela.
Bola som sama so sebou nesmierne spokojná. Angličtina išla, myšlienky prúdili.
A môj vysoko sofistikovaný, multimiliardový digitálny konverzačný partner z Kremíkového údolia reagoval s ohromujúcou, dychberúcou jazykovou pestrosťou:
„Yeah.“
Nenechala som sa odradiť a rozprávala som s nadšením ďalej.
„Right.“
Rozvinula som ďalšiu hlbokú, komplikovanú úvahu.
„Exactly.“
Ďalšia minúta môjho filozofického monológu.
„Mm-hmm.“
V tom momente som začala mať vážne podozrenie, že som si namiesto prelomovej umelej inteligencie omylom cez Bluetooth spárovala starého plyšového psa s kývajúcou sa hlavou, ktorého si dedkovia lepia na palubnú dosku Škody Felicia.
Nakoniec som zastavila prúd myšlienok a musela som tomu zázraku techniky dôrazne dohovoriť.
Nechcem len prázdne yeah, right, exactly.
Chcem normálnu, plnohodnotnú konverzáciu!
Chcem mať pocit, že sa na sedadle spolujazdca rozprávam so živým kamarátom. Nech reaguje. Nech sa so záujmom pýta. Nech rozvíja tému, dočerta!
GPT po mikrosekunde hlbokého strojového učenia všetko s plnou vážnosťou pochopil:
„Yeah.“
Bolo to dojemné a krásne.
Túto angličtinu som však po zaparkovaní pred domom administratívnym škrtom pera okamžite vyradila zo zoznamu vzdelávacích aktivít.
Neučila som sa. Len som hodinu v tme kecala s palubným psom.
A to je predsa čistá, nefalšovaná spoločenská aktivita.
Pokoj
Cestou od auta k dverám som si uvedomila niečo veľmi zvláštne.
Som pokojná.
Nie tá otupená, zbitá únava, kedy už človek jednoducho nemá fyzickú silu riešiť ďalšie katastrofy.
A ani to nebola chladná rezignácia.
Bol to skutočný, hlboký a čistý pokoj.
Všetko som dnes s prehľadom zvládla. V práci bolo fajn, nikoho sme nezabili. Tréning bol skvelý. Nikde v dohľade nič nehorelo.
A čo bolo najpodozrivejšie zo všetkého: momentálne som na stole nemala absolútne nič, čo by bolo treba urgentne riešiť.
Pre človeka s mojou diagnózou a pracovným tempom je to stav mimoriadne podozrivý, priam alarmujúci.
Keď je totiž zrazu všetko v úplnom poriadku, paranoidná časť môjho mozgu začne okamžite preventívne pátrať v radarovom tieni, odkiaľ a s akou intenzitou priletí ďalší prúser.
Určite totiž niekde číha.
Len som si ho ešte nestihla všimnúť.
Tentoraz som však samu seba prekvapila a vedome som sa rozhodla, že žiadne míny hľadať nebudem.
Pragmatik bol odcestovaný v Bratislave.
Dom patril iba mne. Budem úplne sama.
A v unavenej hlave sa mi začal ligotať dokonalý, filmový obraz pokojného večera.
Prídem dnu.
Zapálim v krbe praskajúci oheň.
Nalejem si pohár dobrého vína.
Pohodlne si sadnem, nohy vyložím hore.
Pustím si v pokoji svoj Sľub.
Budem maximálne kultivovane a esteticky existovať v hrejivej atmosfére domova, tepla a dospelej, zrelej životnej vyrovnanosti.
Prekročila som prah obývačky.
Pozrela som na chladný krb, na drevo, na kôš s trieskami, predstavila si tú manipuláciu s popolom a zápalkami...
A s hlbokým povzdychom som sa naň z vysoka vyprdla.
Niekedy je totiž vôbec najvyššou možnou formou osobnostného rastu schopnosť včas si priznať, že aj taká romantická relaxácia pri ohni vie byť občas len zbytočne veľa otravnej roboty.
Naliala som si chladené Prosecco.
Zvalila sa na gauč.
Pustila Sľub.
A presne v tej sekunde sa na scéne zjavil Fifi.
Fifi mi už tri dni v kuse systematicky a bez prestávky nadáva.
Netuším prečo.
Naše bilaterálne diplomatické vzťahy zamrzli na bode mrazu bez akéhokoľvek oficiálneho vysvetlenia. Nebola mi doručená žiadna protestná nóta a dôvody uvalených embárg a sankcií zostávali záhadou. Jednoducho chodil okolo a vrčal.
Ale dnes večer nastal nečakaný geopolitický obrat.
Vyskočil ladne ku mne na gauč.
Bez váhania sa mi uvelebil priamo v lone.
A stíchol.
Po celých troch nekonečných dňoch urazeného ticha a syčania.
Sedel tam dokonale spokojný, pokojný, očividne zmierený s celým krutým svetom aj so mnou.
Pohladila som ho po chrbte.
Možno je teda dnes večer naozaj všetko na správnom mieste a svet sa nezrúti.
Súd odo mňa nechce nič dramatické, len obyčajný papier.
Právnici si ho už nejako rozoberú a poskladajú.
Nervus facialis sa napriek najnovším odvážnym teóriám nášho študenta stále spoľahlivo nenachádza v dolnej nosovej mušle.
Tréner sa rozhodol vrhnúť na celoživotné vzdelávanie.
Ja som sa naopak úspešne rozhodla nevzdelávať vôbec.
GPT sa po hodine tréningu naučil takmer štyri celé anglické slová.
Krb bezpečne a ekologicky nehorí.
A kocúr Fifi mi konečne prestal vulgárne nadávať.
Vstala som a hrdo som si z kuchyne priniesla kráľovskú večeru.
Kvalitný údený losos.
Čerstvé vajce natvrdo.
Zrelé avokádo jemne pokvapkané citrónom.
S pocitom víťazstva nad dňom som položila tanier pred seba na stôl.
A zrazu som mala priamo pred očami dokonalú, harmonickú kompozíciu svojho nového životného smerovania:
Pohár Prosecca vľavo, luxusná večera uprostred, spiaci Fifi vpravo. A v pozadí krb – samozrejme úplne vyhasnutý a studený, pretože na ten sme sa spoločne vyprdli hneď v úvode.
Vtom Fifi pomaly pootvoril jedno oko.
Pozrel na mňa.
Potom preniesol hypnotizujúci pohľad na voňavého údeného lososa.
A znovu pomaly na mňa.
Po mojej dnešnej intenzívnej hodine konverzácie v aute som už ten jeho minimalistický výraz tváre dokázala v hlave preložiť s absolútnou, mrazivou presnosťou.
„Yeah.“
Krátka, osudová pauza.
Hladný pohľad upretý na ružové rybie mäso.
„Right.“
Pomaly sa postavil, natiahol predné labky a urobil prvý sebavedomý krok smerom k môjmu tanieru.
„Exactly.“
Do riti. A som bez večere.
