Expedícia Belgicko časť tretia : Brugge

Tretí deň našej belgickej expedície začal udalosťou, ktorú treba zaznamenať už len pre budúce generácie.
O 10:25 sme boli na ceste.
Nie že sme o 10:25 hľadali kabelku. Nie že niekto ešte akútne potreboval na toaletu, a už vôbec nie, že sme bezradne stáli pri aute a kolektívne zisťovali, kto kde nechal okuliare. My sme normálne, regulérne išli. Smer Bruggy. Po predchádzajúcich dňoch to už nebola len taká obyčajná dovolenka – toto začínal byť disciplinovaný zájazd nemeckých dôchodcov.
A práve niekde v tejto fáze logistického triumfu som si definitívne uvedomila, že dievčatá pri výbere auta neurobili vôbec náhodné rozhodnutie. Vybrali Hyundai presne tak, aby som bola maximálne spokojná ako spolujazdec.
Pretože ja mám vpredu plnohodnotný pracovný kútik. A nie hocijaký.
Pred sebou rozložený notebook, telefón, pohotovostnú lekárničku a veľkú horizontálnu pracovnú plochu, na ktorej možno podľa aktuálnej potreby napísať cestopis, vybaviť úradnú korešpondenciu alebo za sterilných podmienok zahájiť menší ambulantný zákrok. Jednoducho mobilná pobočka Darinka & Co.

 
V Peugeote som doteraz nič podobné nepotrebovala, čo má pomerne jednoduchý dôvod – v Peugeote totiž šoférujem ja. Tu ma však niekto vezie, ja si s noblesou otvorím notebook, pozerám von oknom, píšem, priebežne komentujem belgickú infraštruktúru a som úplne spokojná.
Samozrejme, môj Peugeot sa o tejto pasáži nikdy nesmie dozvedieť. Ak by predsa len došlo k neautorizovanému úniku informácií, oficiálne stanovisko znie jasne: Hyundai je výborné auto pre spolujazdca. Peugeot je auto, ktoré chcem šoférovať. Rodinná automobilová diplomacia týmto zostala plne zachovaná.
Čoskoro sa navyše ukázalo, že Hyundai nie je navrhnutý iba pre jedného spokojného pasažiera, ale rovno pre celý multidisciplinárny tím. Oftalmo vpredu zodpovedne šoféruje, ja vedľa nej prevádzkujem mobilnú redakciu a MRI? MRI má vzadu čistý business class. 

 

Celé zadné sedadlo len a len pre seba. Môže si vyložiť nohy, nerušene vegetiť, sledovať ubiehajúcu krajinu, občas zasiahnuť odborným komentárom k premávke a priebežne kontrolovať prvé náčrty cestopisu. Všetky tri sme teda boli dokonale spokojné – čo je, samozrejme, stav, ktorý pri troch ženách zavretých na dlhší čas v jednom automobile nemožno považovať za samozrejmosť.
Kultúrna integrácia
Netrvalo však dlho a pochopili sme, že na autentický presun Flámskom nestačí len kórejské auto na belgickej diaľnici. Potrebovali sme poriadny soundtrack. A tak sme po krátkom pátraní objavili flámsky playlist.
O 10:39 už z reproduktorov sebavedomo hrala Pommelien Thijs a naša integrácia do miestnej kultúry dosiahla ďalší vývojový stupeň. Od tej chvíle už expedícia smer Bruggy nebola len náhodnou skupinou troch Sloveniek na výlete. Boli sme plne kultúrne integrované. Síce sme nerozumeli ani jediné slovo, ale rytmicky sme rozumeli úplne všetkému.
Navigácia hlásila 109 kilometrov a predpokladaný príchod o 11:56. Na naše pomery začínala byť organizácia celého dňa až podozrivo profesionálna.
Batymetria vlastným labyrintom
Ešte na antverpskom ringu sme vošli do tunela pod Šeldou. Mám rada tunely pod vodou. Je v nich niečo fascinujúce — ten zvláštny pocit, že sa autom ponáraš pod rieku, nad tebou je obrovská masa vody a ty si pokojne pokračuješ niekam dopredu.
„Skoro ako v Istanbule,“ skonštatovala som romanticky, hľadiac na betónový tubus.
Zo zadnej business class sa však okamžite ozvala MRI: „Ale tam sme boli podstatne hlbšie.“
To je, samozrejme, čistý fakt. Lenže ja som si práve v hlave budovala oveľa krajšiu, priam filmovú scénu. Vchádzame pod Šeldu. Auto sa pomaly ponára do útrob zeme. Nad nami rieka. Kedysi by môj vestibulár divoko protestoval, no dnes pokojne sedím, pozerám pred seba a uvedomujem si to víťazstvo: Zvládam to.
MRI však moju romantiku amputovala bleskovo a bez lokálnej anestézie: „Čo ti napokon veľmi názorne vysvetlil aj tvoj vestibulár.“
Ďakujem, MRI. Niektoré geografické údaje človek skutočne vyčíta z mapy, iné mu bez servítky oznámi vlastný labyrint.
Ale námietku MRI oficiálne zamietam. Šelda sa počíta. Pointa totiž vôbec nie je v tom, či sme dvadsať alebo sto metrov pod vodou. Pointa je, že sedím v aute, píšem cestopis, počúvam flámsky playlist a ešte mám plnú mentálnu kapacitu romantizovať si tunel pod riekou. Takže hrdinská scéna v zápise zostáva.
Belgicko sa točí
Dážď nám v Belgicku sľubovali už tretí deň, no dnes to vraj malo prísť naozaj. Obloha sa preto poctivo zatiahla do všetkých povinných odtieňov sivej, aby bolo jasné, že tentoraz to myslí smrteľne vážne.
Krajina okolo nás bola nádherne, priam matematicky rovná. Polia, kukurica a nekonečná diaľnica miznúca kdesi v horizonte. A vrtule. Tie ma doslova fascinovali. Obrovské veterné turbíny vyrastajúce z plochej zeme ako moderné veterné mlyny postavené pre obrov. Vidíš ich celé kilometre dopredu, ale až keď prechádzaš v ich bezprostrednej blízkosti, mozgu konečne docvakne, aká gigantická tá vec v skutočnosti je.

 
Belgicko zatiaľ nepršalo. Belgicko sa točilo.
A potom sa medzi olovenými mrakmi objavil prvý modrý fľak. Potom ďalší. A nakoniec sa na oblohe otvorila diera veľkosti menšieho slovenského okresu. Začínala som mať nepríjemný pocit, že belgickému Kráľovskému meteorologickému ústavu už tretí deň systematicky a bezcitne ničím reputáciu.
Bruggy, pripravte slnečníky. Ideme.
Žuješ to spolu?
Niekde na tomto úseku cesty som dievčatám ponúkla žuvačky. Mám totiž taký zvláštny zvyk – nikdy si nedávam iba jednu. Dávam si zásadne dve rôzne Orbitky naraz, čučoriedkovú a peppermintovú. Je to prekvapivo príjemná kombinácia, takže som rovno po dve veľkoryso nadelila aj dievčatám.
Chvíľu bolo v aute hrobové ticho. Potom sa Oftalmo s hlbokým zamyslením opýtala: „A žuješ to spolu?“ „Á?“ „No… ja zatiaľ separátne.“
A bolo po všetkom.
Mozog potrebuje približne 0,3 sekundy, aby bleskovo opustil úplne nevinný kontext žuvačiek a otvoril oddelenie nespútanej obrazotvornosti, o ktoré ho nikto nežiadal. Na niektoré otázky síce existuje racionálna odpoveď, no problém nastáva, keď máte v uzavretom priestore troch dospelých ľudí, dlhú cestu autom a priveľa vizuálnej predstavivosti.
Žuvačky sme nakoniec spojili. Myšlienky už nie. A to sme ešte ani nedorazili do Brúgg.
Máme kvapky!
O 11:56 sme víťazoslávne dorazili na miesto. A vtedy sa to konečne stalo. Po troch dňoch sľubov nám Belgicko doručilo avizovaný dážď.
Najprv sa na čelnom skle objavilo iba zopár nesmelých kvapiek. Nechcela som znižovať význam tejto historickej chvíle, ale stierače zatiaľ objektívne neboli indikované. Belgickí meteorológovia však už v tej chvíli mohli začať pomaly strieľať šampanské.
„Máme kvapky! Opakujem, MÁME KVAPKY!“
Chvíľu sme ešte napäto čakali, či sme práve nezažili celý denný úhrn belgických zrážok, ale nie. Ono sa normálne, poctivo rozpršalo. Týmto beriem späť všetky doterajšie pochybnosti – po troch dňoch márnych vyhrážok Belgicko konečne splnilo svoju časť dohody.

A vlastne to bolo nádherné. Mokré stredoveké Bruggy, lesklé dlažobné kocky, starobylé kamenné arkády a farebné dáždniky. Toto je presne ten typ mesta, ktorému sychravý dážď mimoriadne pristane. My sme bez najmenšieho odporu kapitulovali a usadili sa pod širokou markízou na kávu. 

Vonku pršalo, my sme mali teplé latte. Belgicko 1, my 0. Ale celkový výsledok som zatiaľ neuzatvárala.
Cimpr-campr
Keď človek cestuje po Belgicku, veľmi rýchlo si osvojí vysoko praktický algoritmus: Neprší? Prechádzame sa. Prší? Okamžite vojdeme do najbližšej budovy.
A tak sme pred hustnúcim dažďom ušli do malého vianočného obchodíka. A tam som sa emocionálne rozpadla na cimpr-campr.
Predstavte si ten kontrast: vonku mokré, sivé stredoveké mesto a dáždniky, a vo vnútri sálavé teplo, svetielka, vysvietené stromčeky, sklenené gule, Mikulášovia, miniatúrne vláčiky, zasnežené domčeky a stovky drobných ligotavých ozdôb. Nebolo to obyčajné obchodné miesto. Bola to dokonale nastražená emocionálna pasca, pričom môj racionálny mozog zostal bezvládne visieť niekde pri vstupných dverách.

Medicínska rehabilitácia hranoliek
Keďže dážď vonku vytrvalo pokračoval, bolo potrebné nájsť ďalší sofistikovaný úkryt. A keď už sa človek musí niekde schovávať, prečo by sa neschoval rovno vo Frietmuseum?
Tak sme sa ocitli v oficiálnom múzeu hranoliek. A práve tam som sa konečne dozvedela zásadnú informáciu, ktorú nám celé roky nutriční terapeuti z nepochopiteľných dôvodov zatajujú: Zemiaky obsahujú horčík, draslík a vitamín C!

Stála som pred informačným panelom a cítila, ako sa mi priamo pred očami rehabilituje celý koncept vyprážaných zemiakov. Žiaden nezdravý fast food. Toto je cielená minerálno-vitamínová suplementácia! Samozrejme, drobný technologický detail spočívajúci v tom, že následne ten zemiak ponoríme do rozpáleného tuku, informačný panel riešil s podstatne menším nadšením. Ale to už sú nepodstatné nuansy. Ja som lekárka a ja som tam jasne videla draslík.
Krátky rukáv ako životný postoj
Vonku medzitým začínala byť, diplomaticky povedané, fakt solídna kosa. Až v tej chvíli sme si naplno všimli zaujímavý etnografický rozdiel medzi nami a miestnym obyvateľstvom.
Všetci naokolo: nepremokavé bundy, teplé mikiny, pršiplášte a natiahnuté kapucne. My: krátky rukáv, krátky rukáv, krátky rukáv.
Vyzerali sme presne tak, akoby nás niekto teleportoval z úplne iného klimatického pásma a akosi nám zabudol vopred oznámiť cieľovú destináciu. Bruggy nám síce poskytli autentický severoeurópsky dážď, no kým domáci reagovali zateplenými vrstvami, my sme vytiahli dáždnik a krátky rukáv sme naďalej považovali za nemennú súčasť našej integrity. V určitom momente mi však predsa len skrsla myšlienka, že my možno nie sme také fascinujúco otužilé. Možno sme len fatálne zle oblečené.
Liečba hypotermie podľa belgických odporúčaní
Našťastie sme vzápätí objavili Original Fries Tour a ďalšie lokálne špeciality. Keď totiž zlyhá krátky rukáv, vrodený optimizmus aj teoretický vitamín C načerpaný z múzea, zostáva už len overená terapeutická trojkombinácia: horúce hranolky + mäsové krokety + belgické pivo.

Naše rozhodnutie absolvovať Bruggy naľahko začínalo získavať jemný nádych nesprávne nastavenej klinickej štúdie, takže sme bez váhania pristúpili k aktívnemu zahrievaniu organizmu zvnútra. Hranolky. Krokety. Husté omáčky. A keďže sme už z Frietmuseum odborne vedeli, že zemiak obsahuje draslík, horčík a vitamín C, celú túto hostinu sme považovali prakticky za nutnú infúznu suplementáciu, ktorú sme preventívne zapili miestnym pivom. Belgická medicína zafungovala okamžite.
Prognóza opatrne priaznivá
A potom sa stal zázrak. Mraky sa začali trhať a pomedzi ne preniklo prvé ostré svetlo. Nechcela som predčasne kričať hop, ale začínalo to vyzerať mimoriadne nádejne.
Pracovná diagnóza: Bruggy, stav po daždi. Prognóza opatrne priaznivá. Terapia: hranolky + pivo. Klinický efekt: objavenie slnka.
Pre istotu sme nerobili žiadne prudké pohyby. Nevyťahovali sme demonštratívne slnečné okuliare a hlavne nikto z nás nepovedal nahlas tú osudnú vetu: „Už neprší.“ Počasie netreba zbytočne provokovať.
A vtom vyšlo slnko naplno. Mokré mačacie hlavy sa v momente rozžiarili, staré priečelia domov dostali teplú farbu a celé Bruggy zrazu začali vyzerať, akoby nič iné ako gýčové azúro na dnešný deň ani neplánovali. Takže sme, samozrejme, urobili jedinú logickú vec – išli sme na ďalšiu kávu.
Jéééj! Olivovnííík!
Sadli sme si vonku, objednali a konečne sa vyhrievali na slnku. Káva pred nami, po daždi príjemné teplo a svet zrazu znova fungoval presne podľa našich predstáv. Až potom sme si všimli, pri čom vlastne sedíme.
„Jéééj! Olivovnííík!“
Samozrejme. Ale toto nebol len tak hocijaký náhodný belgický olivovník. Bol takmer na nerozoznanie od toho môjho doma. Rovnaký habitus, tenký kmienok, striebristé úzke listy a korunka tvarovaná presne v tej správnej výške. Čiže bolo okamžite jasné, že nejde o obyčajnú dekoratívnu drevinu. 

Bol to plnohodnotný terapeutický olivovník.
A najlepšie na tom bolo, že sme si k nemu vôbec nesadli cielene. My sme si jednoducho prišli sadnúť na kávu a až spätne sme zistili, že psychoterapia bola automaticky zarátaná v cene.
Po antverpskom podvodnom tuneli, brugskom daždi, začínajúcom podchladení, vianočnom emocionálnom rozpade, zemiakovej edukácii a následnej stabilizácii hranolkami s pivom konečne vyšlo slnko, ja som sedela s latte… a vedľa mňa verne stálo dvojča môjho domáceho terapeutického stromu.
MRI mohla spokojne uzavrieť nález: „Terapeutický olivovník prítomný. Kontinuita liečby počas zahraničného pobytu úspešne zabezpečená.“
Statické konzílium
Bruggy už boli dokonale zaliate slnkom a romantika sa vrátila v plnej sile. A potom sme v jednej uličke narazili na nádhernú starú strechu.
Zadívala som sa na ňu tým svojím typickým zasneným spôsobom. Tie zvlnené staré škridly. Masívny komín. Nepravidelnosti, historická patina... Koľko rokov tam asi stojí? Čo všetko už videla?

MRI však môj romantický pohľad nemilosrdne zrušila približne za tri sekundy: „Tá sa zachvíľu zrúti.“
Ďakujem. Romantická duša opäť čelne narazila na nekompromisné oddelenie technickej diagnostiky.
Našťastie Oftalmo pohotovo vstúpila do konzília a celú situáciu upokojila: „Aaale veď ešte vydrží.“
Čo je, mimochodom, presne tá veta, ktorú od lekára naozaj nechcete počuť – ani o vlastnom dome, ani o vlastnom organizme.
A potom sme našli svoju hviezdu
A tesne pred odchodom sme ju našli. Hviezdu. Normálnu, skutočnú kamennú hviezdu vloženú priamo do brugských mačacích hláv.
Nebola to žiadna optická ilúzia ani náhodná kompozícia fotografie. My sme na nej fyzicky stáli. Tri ženy, ktoré sa celý deň motali Bruggami v krátkych rukávoch, nechali sa premočiť do nitky, zohriali sa nutričnými hranolkami a pivom, našli terapeutický olivovník a vykonali statické konzílium nad historickou strechou, zrazu stáli presne v geometrickom strede obrovskej hviezdy.

Samozrejme, že sme takýto moment nemohli nechať len tak. Teleskopická selfie tyč vystrelila nahor a všetky tri sme synchronizovane zdvihli hlavy.
Po všetkých hviezdach, ktoré sme počas tejto cesty stretli, sme si v Bruggách konečne našli tú svoju. Nie cudziu, nie s vyrytým menom slávnej celebrity. Našu vlastnú. A tentoraz bola naozajstná.
Teraz?!
Ráno sme z hotela vyrazili o celú hodinu skôr a boli sme na seba patrične hrdé. Netušili sme však, že túto časovú rezervu Bruggy považujú iba za surový materiál na ďalšie spracovanie. Zodpovedne sme ju celú preinvestovali do dažďa, kávy, Vianoc, zemiakovej osvety, hranoliek, piva, ďalšej kávy pri terapeutickom olivovníku, statického posudku strechy a hľadania vlastnej hviezdy.
Takže návrat sa nám... trošku pretiahol.
A práve vo chvíli, keď sme sa definitívne a nezvratne rozhodli odísť, Bruggy predviedli svoj posledný majstrovský kúsok. Slnko vyšlo naplno. Úplne modrá obloha, zlaté večerné svetlo, staré tehlové domy doslova žiarili a vodné kanály vyzerali ako z propagačného katalógu flámskeho ministerstva cestovného ruchu.

Celý boží deň nás Bruggy systematicky máčali, prefukovali a nútili hľadať útočisko po kaviarňach, a keď sme konečne zavelili na odchod, mesto sa rozžiarilo do bezchybnej pohľadnicovej podoby a bohorovne sa tvárilo, že celý deň bolo presne takéto.
Môj výraz na posledných fotografiách hovorí úplne za všetko: „Teraz?! TERAZ si sa rozhodlo svietiť?!“
Tak sme aspoň získali vedecky podložený dôkaz, že slnko v Bruggách skutočne existuje. Len má veľmi, ale naozaj veľmi špecifické návštevné hodiny.
Nasadli sme do Hyundaia. Oftalmo opäť prevzala kapitánske velenie, MRI svoju komfortnú business class a ja predsunutú mobilnú redakciu. Navigácia nekompromisne hlásila príchod o 20:43 a z reproduktorov práve v tej sekunde začalo hrať: Les Gens Sont Fous. Ľudia sú blázni.
Po dnešku už mám vážne podozrenie, že náš Hyundai nezačal iba detailne rozumieť našim potrebám. On nám už ten soundtrack vyberá s čistou iróniou a úplne sám. 🤣❤️

Expedícia Belgicko časť druhá: Oostende

 

 Existujú ľudia, ktorí si aj na dovolenke nastavia budík.

​Existujú ľudia, ktorí si večer poslušne pripravia outfit, ráno disciplinovane vstanú, o ôsmej raňajkujú a o deviatej už s dokonale zbalenou kabelkou a nažehleným úsmevom nastupujú do auta.
​A potom sme tu my.
​Náš plán na dnešný deň znel jasne a rázne: o 9.00 vyrážame do Oostende.
​Bol to krásny plán. Premyslený, konkrétny a logisticky nepriestrelný. A ako sa neskôr ukázalo, nemal s našou realitou absolútne nič spoločné.
​Ráno sme sa totiž zobudili každá vo svojom vlastnom časovom pásme a v primeranom stupni postelného rozpoloženia. V kuchyni nás už našťastie čakala záchranná stanica v podobe bohatých raňajok, ktoré s láskou pripravila naša úžasná Hostiteľka. Sadli sme si, jedli, sŕkali kávu a viedli hlboké ranné debaty. Nikto nikam nebehal, nikto nekontroloval hodinky a nikto nestresoval. Veď načo? More predsa neujde.
​Po doplnení kalórií nasledovali drobné povrchové úpravy, nevyhnutná rekonštrukcia facies a strategické prehodnotenie garderóby. Belgicko sa totiž nečakane rozhodlo ignorovať všetky meteorologické výstrahy. Nepršalo. Naopak, vonku svietilo nádherné, provokatívne slnko. Niekedy okolo jedenástej sme teda po zrelej úvahe usúdili, že deviatu hodinu už definitívne nestihneme, a vyrazili sme.
​Oftalmo hrdo zasadla za volant a opäť nás s chladnokrvným pokojom ženy, ktorej v belgickej premávke zjavne chýba akýkoľvek pud sebazáchovy, bezpečne dopravila na pobrežie.
​Prvá zaťažkávacia skúška však prišla ešte pred samotným morom. Parkovacia garáž. Belgický projektant ju podľa všetkého kreslil niekedy v ére, keď najväčším európskym automobilom bol Fiat Punto s vyklopenými zrkadlami. Naše auto malo na priestorové možnosti mierne odlišný názor.
​Pozrela som na parkovacie miesto.
Pozrela na auto.
Znova na ten betónový priezor.
​V hlave som už začala spisovať predbežný traumatologický protokol a vyčísľovať poistnú udalosť. Oftalmo však nezaváhala. Zaradila rýchlosť, zatočila volantom a na prvú šupu zasunula auto do priestoru, kam by som sa ja osobne bála položiť aj objemnejšiu kabelku. Chirurgicky presne. Bez korekcie, bez krvácania a bez poškodenia okolitých anatomických štruktúr. Definitívne sme boli pripravené vstúpiť do Oostende.

​Oostende nás dostalo prakticky okamžite.
​Široká promenáda, nekonečná piesočná pláž, more až po horizont a nad tým všetkým modrá obloha, ktorú nám podľa predpovede počasia nikto nesľúbil.
​A potom sme ich uvideli.
​Tulene.
​Ležali na piesku pri vode ako skupina veľmi dobre živených dovolenkárov, ktorí už dávno pochopili princíp kvalitného života.
​Žiadne výkony.

​Žiadne termíny.
​Žiadne „mali by sme“.
​Len slnko, piesok a občas sa prevaliť na druhý bok.
​Boli úžasné.
​A čím dlhšie sme ich pozorovali, tým viac som mala pocit, že evolučne možno nešli zlým smerom.
My sme však mali Oostende preskúmať.
A preto sme urobili jediné logické rozhodnutie, ktoré môže urobiť trojica dospelých žien pri mori.
Požičali sme si trojmiestny bicykel.
Presnejšie povedané akúsi štvorkolesovú konštrukciu s pedálmi, tromi ženami a veľmi optimistickým predpokladom výrobcu, že posádka bude spolupracovať.
Vyrazili sme po promenáde.
Bolo to nádherné.

Bolo to slobodné.
Prežili sme.
A Oostende tiež.
Na promenáde sme objavili ďalšiu atrakciu.
Hviezdy.
Skutočné filmové hviezdy osadené v chodníku na pamiatku filmového festivalu.
Karel Roden.
Pierce Brosnan.

Monica Bellucci.
Jean-Claude Van Damme.
Prechádzali sme pomedzi ne s rešpektom, až kým nám nedošla jedna zásadná vec.
A kde sme my?

​Odpoveď sme si však zariadili samy, priamo na pláži. Tri bosé nohy sa spojili v plytkej vode nad mokrým pieskom a vytvorili našu vlastnú, dokonale symetrickú trojcípu hviezdu. Bez poroty, bez festivalového výboru a bez červeného koberca. Zato stopercentne autentickú.

 Je dosť pravdepodobné, že ju o tri sekundy spláchla prvá väčšia morská vlna, ale to vôbec nevadí. Sláva je pominuteľná, no fotodokumentácia zostala navždy.

​V stave dokonale rozvinutej mentálnej regresie sme následne objavili obchod s plážovými doplnkami. Natrafili sme na klobúky.
Tie klobúky mali oči.
​Uši.
​Šnúrky.
​A nulovú dôstojnosť.
​Čiže boli naše.
​O niekoľko sekúnd stáli tri dospelé, profesijne relatívne etablované ženy uprostred promenády s detskými klobúčikmi na hlavách a fotili si selfie.
Boli skrátka neodolateľné. V určitom veku človek konečne dospeje do bodu, kedy si môže dovoliť vyzerať ako úplný blázon. Je to nesmierne oslobodzujúci pocit.

 

​Pri potulkách sme došli až na samý koniec móla, kde sa v mori týčila robustná žltá konštrukcia – Blue Accelerator. Testovacia offshore platforma na výskum technológií budúcnosti, od podmorských dronov až po veternú energiu. Zatiaľ čo tam seriózni inžinieri posúvali hranice vedy, my sme pár stoviek metrov od nich testovali nosnosť trojbicykla s plyšovými ušami na hlavách. Každý prispieva k rozvoju civilizácie po svojom.

​Po takomto enormnom fyzickom a intelektuálnom výkone bolo nevyhnutné bezodkladne doplniť glykogénové zásoby. Zakotvili sme v útulnej reštaurácii a pustili sa do mapovania lokálnej gastronómie s rovnakou precíznosťou, akú venujeme medicínskym postupom.

​ Zakotvili sme v reštaurácii s výhľadom na vlny a naordinovali si lokálnu gastronómiu: krevety na cesnaku, pikantné kari a poctivé belgické hranolky. Ignorovať hranolky by tu napokon hraničilo s porušením ústavy. Jedli sme pomaly, kradli si z tanierov a čas definitívne prestal byť fyzikálnou veličinou.
Potom sme sa vrátili k oceánu.
Tentoraz nie na promenádu.
K nemu.
Topánky dole.
Nohy do piesku.
A do vody.
Pôvodný plán znel „iba si omočiť nohy“.
More má však na podobné plány vlastný názor.
Prišla prvá vlna.
Potom druhá.
A zrazu sme tam stáli, smiali sa, uskakovali pred vodou a vzápätí do nej zase vliezli.
Slnko sa odrážalo od hladiny, voda bola studená a nádherná a na chvíľu prestalo existovať všetko ostatné.
Niektoré veci človek nemusí analyzovať.
Stačí stáť vo vode.

 
Nechať vlnu prísť.
A predstaviť si, že s tou, ktorá sa vracia späť do mora, môže odísť aj niečo z toho, čo už nechceme nosiť.
Trochu únavy.
Trochu strachu.
Trochu bolesti.
Trochu všetkého, čo sa za posledné mesiace niekde nazbieralo.
A ďalšia vlna zase niečo prinesie.
Pokoj.
Energiu.
Radosť.
Možno je to fyzikálne úplný nezmysel.
Ale v tej chvíli to fungovalo dokonale.
Navyše sme začínali mať podozrenie, že Oostende o našej návšteve vedelo vopred.
Na pláž sme totiž vstúpili miestom jednoznačne označeným zdravotníckym symbolom.
Náhoda?
Ťažko.
A keď sme z nej neskôr vychádzali, čakalo na nás obrovské červené srdce.

 

Dokonca aj keď sme chvíľu sedeli na lavičke, vychutnávali si slnko a pozreli sa hore, nad nami sa objavil oblak, ktorý sa veľmi presvedčivo tváril ako srdce.
V tej chvíli už bolo vedecky prakticky dokázané:
svet nás miluje.
A my sme mu to dnes celkom ochotne opätovali.
Samozrejme, nebolo možné opustiť belgické prímorské mesto bez vykonania ešte jednej povinnej diagnostickej procedúry.
Pralinky.
Leonidas.
Áno.
Viem.
Nemala by som.
Teoreticky.
Lenže existujú chvíle, keď sa človek musí rozhodnúť medzi disciplínou a belgickou čokoládou.
Kúpila som si pár kúskov.
Naozaj iba pár.
A potom som do jedného zahryzla.
Čokoláda sa rozpustila na jazyku a ja som mala pocit, že tú chuť registrujem receptorom v každej jednej bunke svojho tela.
Ak existuje limbický systém určený špeciálne na belgické pralinky, práve sa aktivoval naplno.
Výčitky?
Nula.
Výčitky svedomia sa nedostavili.
Pravdepodobne boli tiež na dovolenke.
Deň sa pomaly nakláňal k večeru.
Stále svietilo slnko.
Stále nám bolo dobre.
A tak zostávala už iba jedna zásadná otázka.
Ako dôstojne ukončiť fantastický deň pri mori?
Odpoveď bola jednoduchá.
Najlepšou ľadovou kávou v Belgicku.
Našli sme kaviareň, zvalili sa na gauč a pred každou z nás pristála káva.

 

Boli sme unavené.
Opálené.
Presolené od mora.
Prejedené krevetami, hranolkami a čokoládou.
A absolútne spokojné.
Niekto sa pozrel na hodiny.
Bolo 18.00.
Nastalo krátke ticho.
„My sme mali byť o šiestej doma.“
Ďalšie ticho.
Pozreli sme sa na seba.
Hostiteľka o nás nevedela.
Presnejšie – vedela, že sme ráno odišli do Oostende.
Oftalmo mala vybitý telefón.
Naše telefónne čísla Hostiteľka nemala.
My sme nemali jej.
Z komunikačného hľadiska sme teda boli tri dospelé ženy nezvestné niekde na belgickom pobreží.
Našťastie Hostiteľka pozná svoju sestru.
A preto namiesto vyhlásenia celoštátneho pátrania pravdepodobne iba skonštatovala, že Oftalmo je Oftalmo a dievčatá sa zrejme niekde zatúlali.
Čo bola mimoriadne presná diagnóza. 
​Nakoniec sa podarilo obnoviť diplomatické spojenie.
​Oftalmo kontaktovala sestru a oznámila jej, že sme živé, zdravé a v zásade úplne v poriadku.
​Iba sme sa trochu zatúlali.
​Hostiteľka, ktorá svoju sestru pozná podstatne dlhšie ako my, túto informáciu prijala bez známok šoku.
​Žiadna polícia.
​Žiadne pátracie tímy.
​Žiadne vrtuľníky nad belgickým pobrežím.
​Všetci boli pokojní.
​A tak teraz sedíme v aute a vraciame sa domov.
​Oftalmo šoféruje.
​Za nami zostáva Oostende, more, tulene, bicykel s rotujúcim pohonom, absurdné klobúky, krevety, belgické hranolky, pralinky, filmové hviezdy aj tá naša vlastná, ktorú už možno dávno zmazala voda.
​Sme unavené.
​Trochu slané.
​Trochu opálené.
​Veľmi najedené.
​A úplne, obyčajne šťastné.
​A čo je na celej veci možno najkrajšie – niekam sa vraciame.
​Do domu, kde na nás čaká Hostiteľka.
​A pretože niektorí ľudia majú zjavne nadprirodzenú schopnosť postarať sa o tri dospelé ženy, ktoré sa ráno vyberú „na chvíľu k moru“ a vracajú sa, keď sa im zachce, večera je samozrejme už uvarená.
​Takže žiadna dráma.
​Žiadne veľké životné poznanie.
​Len tri ženy v aute, cesta pred nami a ten zvláštny príjemný pocit, keď človek po celom dni už od života vlastne nič nepotrebuje.
​Možno iba večeru.
​A zajtra?
​Zajtra si určite zase povieme, o koľkej vyrážame.
​Pretože optimizmus je krásna ľudská vlastnosť.
​A už teraz všetky vieme, že ten údaj bude mať výlučne orientačný charakter.
​Veď napokon...
​more neujde. ❤️

Expedícia Belgicko časť prvá : Bruxelles

 

Večer pred odletom sme sa strategicky zabarikádovali v byte u MRI.

​Logistika nepustí: predstava, že sa tri ženy za nekresťanského úsvitu koordinovane zbalia, nezabudnú pasy a stretnú sa načas z troch rôznych kútov mesta, bola čistá sci-fi aj na naše pomery.

​Večer sme ešte vykazovali známky plnej lucidnosti a pôsobili ako relatívne funkčné ľudské bytosti.

​Ranná realita však priniesla celkom iný klinický obraz.

​Budíček nás zastihol v stave ťažkej dekompenzácie. Pri pohľade do zrkadla bolo okamžite jasné, že naše ranné kontúry nemajú s gráciou absolútne nič spoločné, a chvíľu visela vo vzduchu legitímna otázka, či si Belgicko zaslúži takýto vizuálny šok hneď na úvod.

​Našťastie medicína pozná zázraky a moderná kozmetika tiež.

​Nasledovala blesková rekonštrukčná fáza: intravenózna dávka kofeínu, akútna resuscitácia základných životných funkcií a pracné modelovanie aspoň trochu reprezentatívnych facies.

​O niekoľko desiatok minút a vrstiev korektoru neskôr sa stal malý zázrak. Pred zrkadlom už nestáli tri vyčerpané existencie prosiace o ďalšie dve hodiny spánku, ale tri vysoko dôstojné reprezentantky odborov ORL, Oftalmo a MRI, pripravené šíriť dobré meno slovenskej medicíny v zahraničí.

​Minimálne po optickej stránke. Diagnóza: schopné transportu.

​Naložili sme kufre (a zvyšky svojej dôstojnosti) a vyrazili na letisko.

​Tam sa začala odvíjať druhá kapitola – všetko išlo až podozrivo hladko. Žiadne zabudnuté doklady, žiadne pípanie na bezpečnostnej kontrole. Salónik sme lokalizovali s chirurgickou presnosťou, elegantne sa usadili a plánovali sa v pokoji oddávať rannej káve, drobným sacharidovým hriechom a kultivovanému čakaniu na náš let.

 

​To by sme to však nesmeli byť my tri pohromade.

​Pri vstupe do salónika nás okamžite zaujala majestátna kamenná stena.

​Teda… vyzerala ako kamenná. Bola drsná, ryhovaná, miestami podozrivo drobivá a pôsobila dojmom, že ju niekto opracoval murárskou kelňou v záchvate umeleckej tvorivosti.

​A keďže tri lekárky dokážu s prehľadom akceptovať množstvo nevysvetliteľných javov ľudského tela, ale neidentifikovateľný stavebný materiál v letiskovom salóniku jednoducho prekračuje hranice našej tolerancie, položili sme pani na recepcii vecnú otázku: z akého slovenského kameňa tá stena vlastne je?

​Pani recepčná nahodila výraz človeka, ktorý v popise práce mineralógiu rozhodne nemal. Netušila.

​Chvíľu sme teda kolektívne a s plným nasadením riešili geológiu bratislavského letiska, kým nám GPT vo vrecku definitívne neobjasnil diagnózu: práve sme podrobili dôkladnej mineralogickej a palpačnej analýze obyčajnú dekoratívnu omietku.

​Konzílium sa zhodlo na závere, že je čas nastupovať. Expedícia sa mohla začať.

​26A

​Do lietadla zásadne nastupujem medzi poslednými.

​Nikdy som nepochopila masovú potrebu stáť dvadsať minút v nervóznom rade pri gate len preto, aby som následne mohla o dvadsať minút dlhšie sedieť natlačená v lietadle. Moje sedadlo predsa nikam neutečie.

​Teda… teoreticky.

​Na mojom mieste 26A už spokojne sedel mladý muž. Zjavne zblúdilý pasažier zo sedadla 26C.

​Pri okne.

​Na mojom teritóriu.

​S chladnokrvnosťou ostrieľaného chirurga som ho nemilosrdne reponovala späť na jeho zákonom pridelené územie a s pocitom triumfu som sa uvelebila pri okne.

​O pätnásť minút neskôr sa však ozvala fyziológia: potrebovala som ísť na WC.

​Takže toho istého chlapca, ktorého som pred chvíľou principiálne a bez mihnutia oka vyhnala, som donútila vstať, a pri krkolomnom preliezaní úzkeho priestoru som mu ešte svedomito poskákala po nohách.

​Karma má zjavne zmysel pre humor a morálne víťazstvá v letectve bývajú extrémne krátkodobé.

​Rumunský Tucson

​V Bruseli sme spoločnými silami našli požičovňu a na parkovisku nás čakal parádny Hyundai Tucson.

​Auto bolo priestranné, čisté a pripravené na jazdu.

​A hovorilo plynule po rumunsky.

 

​Nasledovalo akútne odborné konzílium troch erudovaných lekárok nad kľúčovými otázkami modernej doby: ako v rumunskom palubnom systéme prepnúť jazyk, spárovať Bluetooth, spustiť navigáciu a – v istej kritickej sekunde – ako sa v tomto technologickom zázraku vlastne zaradí spiatočka.

​Treba však podotknúť, že slovenská veda zvíťazila.

​Máme predsa dokopy niekoľko atestácií, špecializácií a umelú inteligenciu vo vrecku. Jeden kórejský zázrak s rumunským temperamentom nás predsa nemôže položiť na lopatky.

​V kabíne sa okamžite a úplne prirodzene nastavila deľba kompetencií podľa jednotlivých odborov:

​Oftalmo zasadla za volant. Čo je vysoko racionálne. Vidí.

​MRI prevzala navigáciu. Čo je ešte racionálnejšie. Má priestorové videnie a vie presne, čo kde je, aj keď to bežné oko nevidí.

​A ORL dostala na starosť fotodokumentáciu a hudobnú dramaturgiu. Čo síce nemá žiadnu hlbšiu medicínsku logiku, ale niekto tie decibely a kultúru na palube ustrážiť musel.

​Náš starostlivo zostavený playlist bol navyše posádkou jednohlasne schválený. S funkčným Bluetoothom, hudbou a pocitom absolútneho víťazstva nad technikou sme sa sebavedomo zaradili do prúdu na bruselskom okruhu.

​A vtom sa nad nami rozsvietila obrovská návestná tabuľa:

​BRUXELLES.

 

​Naozaj tam píšu Bruxelles!

​Človek síce racionálne vie, že sa Brusel po francúzsky píše s „x“, ale keď to prvýkrát zbadá priamo nad štvorprúdovkou, má zrazu pocit, že práve prefrčal priamo do francúzskeho filmu.

​Dva centimetre svetovej slávy

​Vjazd do mesta sme zvládli bravúrne. Zaparkovali sme v centre a vyrazili hľadať najväčšiu ikonu celého Belgicka.

​Manneken Pis.

​Počúvate o ňom od detstva. Je na každej pohľadnici, na magnetkách, tričkách, vafliach aj čokoládach – skrátka na všetkom, čo sa dá v tomto meste speňažiť.

​A potom pred ním stojíte a príde diagnóza na prvý pohľad:

​„Preboha, veď on je úplne miniatúrny!“

​Chlapec má sotva pol metra.

​A jeho slávny pracovný nástroj meria približne dva centimetre.

 

​Napriek tomu sa mu na týchto dvoch parametroch podarilo vybudovať svetovú kariéru, pred ktorou blednú aj hollywoodske hviezdy. Pred takýmto marketingovým úspechom treba mať hlboký rešpekt.

​Na námestí Grand-Place nás však akýkoľvek sarkazmus okamžite prešiel. Zostali sme len stáť s hlavami vyvrátenými dohora. Nádherné cechové domy, prezdobené zlaté fasády, gotické veže – celé námestie pôsobí ako rozprávková kulisa, ktorú niekto navrhol s totálnym architektonickým prepychom, a práve preto vyzerá dokonale.

 

​Po hlbokom kultúrnom zážitku však nastal čas na nemenej dôležitý zážitok metabolický.

​Kálium, horčík

​Zložili sme sa na pravú belgickú vafľu.

​Kopa jahôd.

​Banány.

​Kopec šľahačky.

​Rieka čokolády.

​A kdesi hlboko na dne tejto kalorickej Hirošimy sa pravdepodobne nachádzala aj samotná vafľa.

 

​Pozrela som na túto sacharidovú bombu a skonštatovala:

​„Kokos, veď toto je glykemický šok na dva roky dopredu.“

​Oftalmo sa na mňa pozrela s mierne dotknutým profesijným výrazom:

​„Čo prosím ťa riešiš? Veď to sú čisté vitamíny! C, A, B…“

​Nasledovala krátka biochémiou nabitá diskusia o tom, v ktorej konkrétnej zložke šľahačky sa nachádza vitamín A, no keďže diskusia uviazla v slepej uličke, Oftalmo plynule prešla na minerály:

​„Kálium je v banáne. Horčík v tmavej čokoláde…“

​A medicínske konzílium bolo ukončené. Belgická vafľa bola oficiálne reklasifikovaná: už to nebol hriešny dezert, ale komplexná substitučná terapia minerálmi a stopovými prvkami. Šľahačka garantovala prísun vápnika a ten kopec cukru bola iba nevyhnutná nosná látka.

​Kálium, horčík. Vybavené. Recept potvrdený.

​Strata posledných zábran

​Po úspešnej substitúcii sme prebehli Royal Galleries a pustili sa do kľúčovej strategickej misie celého dňa: našli sme obchod s elektronikou a zakúpili selfie tyč.

​V tej chvíli bola zaistená dokonalá dokumentácia našej výpravy a my sme definitívne stratili aj posledné zvyšky spoločenskej dôstojnosti.

​Autom sme ešte absolvovali povinný vizuálny a fotografický kontakt s Atomiom a potom už naša šoférka nasmerovala Tucson na sever, k nášmu večernému cieľu – do malebného mestečka Schilde.

​A tu musím zložiť poklonu. Bruselské diaľnice v popoludňajšej špičke boli plné kolón, agresívnych pripájacích pruhov a domácich vodičov s divokým jazdným štýlom. Oftalmo však celou touto dopravnou džungľou prekľučkovala s chirurgickou istotou a gráciou.

​Jazdila tak plynulo, že môj vestibulárny aparát, ktorý má po mojich nedávnych peripetiách veľmi prísny a precitlivený názor na prudké zmeny zrýchlenia, nezaznamenal jediný protest. A to je z úst ORL špecialistky to najvyššie vodičské vyznamenanie.

​Belgický Pragmatik

​Večer sme dorazili do Schilde.

​Široké zelené aleje, pokojné štvrte, nádherné domy a všadeprítomné ticho – po celodennom bruselskom virvare to pôsobilo ako čisté balneologické sanatórium.

 

​Privítala nás Hostiteľka – sestra našej Oftalmo.

​Nasledovali vrúcne objatia, zoznamovanie a okamžité zistenie, že sme všetky na rovnakej vlnovej dĺžke.

​A vtom som v dome zbadala niečo, čo mi dodalo pocit absolútneho domáceho bezpečia: Hostiteľka má totiž svojho vlastného Pragmatika. Belgickú verziu toho môjho.

​Spoznala som ho okamžite podľa toho typického, zhovievavého mužského pohľadu. Je to presne ten výraz, ktorým Pragmatici dávajú najavo, že síce absolútne nerozumejú, prečo je potrebné rozoberať banálnu situáciu ďalších štyridsaťpäť minút, ale za tie roky už pochopili, že klásť odpor ženskému elementu je čistá strata energie.

​Cítila som sa ako doma.

​Večer sa k nám pridala ešte miestna kamarátka a z trojčlennej posádky bolo zrazu päť žien v záhrade pri pohári vína.

​A čo sa stane, keď sa päť žien stretne v belgickej záhrade?

​Samozrejme, začnú sa riešiť kľúčové existenčné otázky ľudstva:

​Chlapi.

​Deti.

​Rozvody.

​Svadby.

​Vzťahy.

​A v pokročilej nočnej hodine pravdepodobne aj globálne problémy, o ktorých OSN doteraz ani netuší, že vôbec existujú.

​Belgický Pragmatik situáciu vyhodnotil s obdivuhodnou taktickou vyspelosťou: potichu sa vytratil do bezpečných útrob domu a nechal nás zachraňovať svet pri neutíchajúcich záchvatoch smiechu. Veľmi dobre vedel, že čo sa povie v záhrade, zostane v záhrade. Svet bol zatiaľ v bezpečí.

​Otázka nafukovačky

​Okolo polnoci padlo rozhodnutie, že prvý operačný deň našej expedície je úspešne zavŕšený.

​A práve vtedy sa naplno prejavila hierarchia našej výpravy.

​ORL – ako evidentne najkrehkejšia a najrozmaznanejšia zložka tímu – bola s rešpektom uložená do pohodlnej mäkkej postele.

​Oftalmo a MRI si bez akéhokoľvek odporu rozdelili spoločnú nafukovačku na podlahe. Vraj im to absolútne stačí a je to maximálne komfortné.

​Keď som sa zaborila do perín, na pár sekúnd sa ozvali výčitky svedomia.

​Ale naozaj iba na pár sekúnd.

​Vzápätí som si živo predstavila samu seba, ako sa v nočnej tme pokúšam synchronizovať polohovanie na jednom nafukovacom matraci s ďalším dospelým človekom – kde každý mikro-pohyb jedného vyšle ničivú seizmickú vlnu o sile sedem stupňov Richterovej stupnice priamo pod chrbát toho druhého.

​Výčitky sa okamžite vyparili.

​Koniec koncov, každá úspešná misia potrebuje aspoň jedného člena, ktorý sa ráno zobudí bez zablokovanej krčnej chrbtice, plne funkčný a schopný viesť velenie a dokumentáciu.

​A navyše – selfie tyč bola predsa v rukách ORL.

​Bolo treba priniesť túto obeť pre vyššie dobro celej posádky.

Vrcholový bar

 

Existujú chvíle, keď človek potrebuje vedieť, či ešte funguje.

Nie v prenesenom zmysle. Nie či zvláda prácu, manažovanie personálu, odpovedať na maily a s profesionálnym úsmevom predstierať pred okolím, že má svoj život aspoň približne pod kontrolou.

Myslím úplne primitívne, biologicky.

Či fungujú nohy.
Či fungujú pľúca.
Či funguje labyrint a vestibulárny aparát.
Či telo poslúchne, keď mu zavelíte: Tak poď. Ideme hore.

Štyridsať dní po operácii som túto bazálnu otázku potrebovala zodpovedať. A keďže som, ako je o mne všeobecne známe, vysoko racionálny tvor schopný prísne dávkovať záťaž, rozhodla som sa vykonať klinický test priamo v teréne.

Vo Vysokých Tatrách.

Kontrolná skupina: Svišťovka

Prvý experiment začal pomerne nevinne. Zo Skalnatého plesa cez Veľkú Svišťovku na Zelené pleso a potom pekne po vlastných naspäť do Tatranskej Lomnice.

„Uvidíme, ako sa budem cítiť.“

To je tá univerzálna veta, ktorú človek vypustí z úst, keď chce okoliu aj svojmu svedomiu navodiť dojem, že má vypracovaný sofistikovaný systém bezpečnostných checkpointov a v prípade potreby sa disciplinovane otočí.

Na Svišťovku sme však prišli bez problémov.

A tam sa spolu s prvým vážnejším stúpaním dostavili aj prvé známky dojatia.

Stála som hore a zrazu mi došlo, že som to zvládla. Bez závratov, bez neistoty, bez toho, aby telo protestovalo proti tomu, čo od neho žiadam.

Bola som dojatá.

Úplne nefalšovane.

Nie preto, že by Veľká Svišťovka bola Everest. Ale preto, že ešte pred pár týždňami som vôbec nevedela, kedy sa sem budem môcť vrátiť — a teraz som tu jednoducho stála.

Potom sme zišli k Zelenému plesu, dokopali sa do Lomnice a pretože organizmus nejavil známky bezprostredného obehového kolapsu, pridali sme k tomu ešte aj horské káry.

Večer som spokojne skonštatovala, že nie som zlomená.

Zlomil ma až Aperol v horúcej vírivke.

Čo bolo z medicínskeho hľadiska mimoriadne poučné sympózium: ukázalo sa, že organizmus štyridsať dní po zákroku zvláda vysokohorskú záťaž podstatne lepšie než kombináciu vazodilatácie, alkoholu a zemskej príťažlivosti.

Výsledok pilotnej štúdie bol však povzbudivý.

Mohli sme pristúpiť k ostrej fáze.

Kôprovský štít – 2363 m n. m.

Kôprovský mal 2363 metrov.

Ja som mala plán.

Mimoriadne rozumný, takmer konzervatívny.

Pôjdem po Veľké Hincovo pleso. Bodka. Žiadne hrdinstvá. Hincovo bude konečná stanica. Tam vyhodnotím vitálne funkcie. Ak budem vládať, potiahnem to do sedla. A keby sa náhodou všetky hviezdy, mitochondrie a tlakové pomery v atmosfére zoradili do dokonalej konštelácie, možno... ale naozaj len možno, skúsim vrchol.

Vrchol nie je cieľ.

Vrchol je len nepovinný bonus.

Toto som si ako mantru opakovala večer.
Toto som si opakovala ráno.

A potom sme vyšli pred hotel.

Pršalo.

Kurva.

Človek sa psychicky nastaví na boj so svojimi limitmi, rozkúskuje si trasu na bezpečné úseky, zbalí lekárničku, magnézium a všetku novonadobudnutú životnú pokoru — a Tatry mu do ksichtu povedia:

Dnes ťa spláchnem.

Skoro ma vystrelo.

Napriek tomu sme o siedmej vyrazili. Pršalo až po rázcestie Nad Žabím potokom. Potom dážď milostivo ustúpil, zostal len surový tatranský vietor a pred nami kopec, ktorý sa zospodu tváril podstatne nevinnejšie, než v skutočnosti bol.

A ja som išla.

Nie rýchlo.
Nie hrdinsky.
Krok za krokom. Nádych, výdych. Mechanicky.

Moja pracovná hypotéza o delení veľkého problému na malé, manažovateľné jednotky začala fungovať.

Najprv Popradské pleso.
Potom Žabí potok.
Potom Hincovo.

A zrazu stojím pri Veľkom Hincovom plese.

Pri svojom oficiálnom cieli.

Mala som splnené. Mohla som sa s čistým štítom otočiť.

Naozaj.

Lenže priamo nad Hincovým plesom provokovalo sedlo. A vyzeralo, že je vlastne celkom blízko.

Tu musím upozorniť na špecifickú fyzikálnu anomáliu Tatier: optický klam „veď to je len kúsok“ v sebe spravidla ukrýva brutálne prevýšenie, tonu sutiny, litre potu a minimálne tri existenčné krízy.

Zaťala som zuby a vyšla do sedla.

A tam nastal neriešiteľný logistický problém.

Kôprovský štít bol odtiaľ...

...prakticky na dosah ruky.

„Prakticky tam“ je, samozrejme, ďalšia tatranská jednotka vzdialenosti, ktorá ignoruje zákony vesmíru aj zdravý rozum.

Kvadricepsy horeli. Prsty v topánkach spisovali hromadnú žalobu. Ale v batohu ma ťažili dva plastové poháre na víno a dvojdecová plechovka prosecca.

A predsa nebudem piť prosecco v sedle ako nejaký amatér.

To by bol morálny aj vedecký podvod na celej expedícii.

Tak sme išli.

Kóta 2363

Na vrchol sme dorazili za štyri hodiny a štyridsať minút.

A hore nastal čistý, nefalšovaný gýč.

Po rannom daždi a vetre nás čakal takmer absurdný luxus: azúro, slnko, bezvetrie a panoráma rozložená okolo nás ako odmena za všetky tie výškové metre, počas ktorých moje prsty na nohách zvažovali okamžitú amputáciu bez anestézie.

Vytiahla som poháre.

Plastové, pochopiteľne — nie som samovrah, aby som do batohu balila olovnatý krištáľ.

Pukla plechovka.

Naliala som bublinky.

Týmto bol oficiálne otvorený Vrcholový bar Kôprovský štít, 2363 m n. m.

Ponuka podniku bola prísne limitovaná na jednu položku, ale výhľad mal viac hviezdičiek než michelinské reštaurácie v Paríži.

Sedela som na skale s pohárom v ruke a bola som nekonečne šťastná.

Nie preto, že som porazila štít.

Hora o mojom malom súkromnom boji vôbec netušila.

Jej to bolo úplne jedno.

Nepotrebovala som pokoriť Tatry. Potrebovala som zistiť, či dokážem spacifikovať tú neistotu v sebe, ktorá sa ma posledné týždne snažila presvedčiť, že už musím byť len opatrná.

Telo poslalo jasný nález:

Funguješ. Žiješ.

Zostup bol už len čistou demonštráciou gravitačného utrpenia.

Výstupom sa totiž sranda nekončí.

Každý krok dolu suťou bol otvoreným konfliktom medzi mojimi nechtami a špičkou topánky.

Na Popradskom plese prebehla resuscitácia kapustnicou. Potom záverečné kilometre na parkovisko.

A potom konečne zaslúžený wellness.

Ležala som vo vode, dobitá, svaly na kašu, ale vnútorne absolútne vyrovnaná. V ruke Aperol.

A keďže rehabilitáciu nemožno brať na ľahkú váhu, poctivo som dopila aj Pragmatikov pohár.

Dvojitá dávka antioxidantov.

Niekde medzi tým Aperolom a blaženou neschopnosťou urobiť čo i len jediný ďalší krok mi to docvaklo.

Pred štyridsiatimi dňami som ležala na sále.

Dnes som stála vo výške 2363 metrov.

Nebola som nezničiteľná.

Bolelo to.

Kondícia mala k ideálu ďaleko.

Ale fungovala som.

Projekt strecha

 Kapitola 13 – Projekt Strecha
Návrat na operačnú sálu po dlhšej PN nebol ani zďaleka taký jednoduchý, ako som si predstavovala. Teoreticky som síce vedela úplne presne, čo treba robiť. Horšie bolo presvedčiť hlavu a ruky, že to ešte stále vedia.
Po niekoľkých týždňoch mimo operačného programu človek zistí zvláštnu vec. Chirurgická zručnosť nezmizne. Len sa niekam schová. A treba ju trpezlivo hľadať. Nie preto, že by ju človek zabudol. Ale preto, že po každej dlhšej prestávke sa do operačnej sály nevracia len rukami. Vracia sa tam aj hlavou. A tej chvíľu trvá, kým znovu uverí sama sebe.
Nebolo to príjemné obdobie. Každá operácia si vyžadovala oveľa viac sústredenia ako kedysi. V hlave sa ozývalo nepríjemné: „Čo ak...?“
Našťastie som na to nebola sama. Kolegovia ma nenechali padnúť. Občas stačilo jedno obyčajné: „Neboj, to dáš.“ A zrazu to išlo. Nie dokonale. Nie hneď. Ale každý deň o trochu lepšie.
Možno práve preto som cez víkend zatúžila urobiť niečo, pri čom výsledok nebude rozhodovať o zdraví ani živote nikoho. Niečo, kde sa v najhoršom prípade nestane žiadna zdravotná tragédia.
Pacient už na mňa čakal v záhrade. Detský domček.

Pri prvom pohľade bolo zrejmé, že konzervatívna liečba už neprichádza do úvahy a je indikovaný radikálny chirurgický výkon.
Diagnóza:
Chronická strešná terminálna asfaltitída s mnohopočetnými perforáciami, pokročilou delamináciou krytiny, generalizovanou dezintegráciou bitúmenového tkaniva a imminentným rizikom akútnej intradomčekovej hydroinfúzie pri najbližšom dažďovom fronte.
Etiológia: Stav po dlhodobom pôsobení UV žiarenia, mrazu, vetra a všeobecného nezáujmu.
Prognóza bez chirurgickej intervencie: Infaustná.
Na rozdiel od mojich pacientov mal však tento domček jednu obrovskú výhodu. Ak by sa operácia nepodarila, nikto by nezomrel. V najhoršom prípade by sme pacienta pitvali, rozobrali na kusy, drevo nahádzali do krbu a tvárili sa, že to bol od začiatku plánovaný kremačný postup.
Lenže... ja som veľmi nechcela kúriť detskými spomienkami.
Ako správny chirurg som samozrejme nezačala bezhlavým búchaním kladivom. Najprv nasledovala dôkladná predoperačná príprava. Preštudovala som montážne videá, konzultovala technické detaily s ChatGPT a dôkladne analyzovala správny spôsob sutúry a prekrytia jednotlivých pásov strešnej krytiny.

Pragmatik ma počas celej prípravy trpezlivo počúval. Teda... počúval je možno až príliš silné slovo. Sedel vedľa mňa, občas prirodzene prikývol a podľa výrazu tváre som usúdila, že by celú túto „vedu“ riešil podstatne jednoduchšie a hlavne bez teoretickej prípravy.
„Myslím, že to treba prekryť takto.“
„Hmm... zajtra uvidíme.“
„Nie, pozri. Takto to robia odborníci.“
„Uvidíme.“
„Počkaj, našla som na to video!“
Vo videu montér urobil presne to, čo som tvrdila posledných dvadsať minút. Víťazoslávne som zastavila obraz, ukázala prstom na obrazovku a s pocitom bezchybnej diagnózy som vyhŕkla:
„Aha! Veď presne toto som hovorila!“
Pragmatik chvíľu pozeral na obrazovku. Potom pokrčil plecami, akoby práve videl najnepodstatnejší objav storočia, a pokojne dodal:
„No... zajtra uvidíme.“
V tej chvíli som pochopila, že diskusiu s človekom, ktorého životnou filozofiou je stoické „uvidíme“, nie je možné vyhrať. A možno ani netreba.
Na druhý deň nastal Deň D. Operácia.
Ako pri každom správnom a náročnom výkone, aj tu musel prebehnúť predoperačný protokol. Raňajky. Káva. Samozrejme, podávané priamo z rúk Pragmatika. Milujem tieto pomalé víkendové rána, keď sa môžem zobúdzať pri katastrofickom thrilleri v televízii a jesť raňajky, ktoré pre mňa niekto pripravil. Dodnes naivne verím, že ich pripravuje z lásky a nie preto, aby ma udržal v dobrej nálade pred manuálnou prácou.
Potom sme sa postavili pred nášho pacienta. Chvíľu trvalo, kým si každý našiel svoju rolu v tíme.
Ja na streche – ako hlavný operatér.
Pragmatik pod strechou – ako inštrumentár, hlavný asistent a hlava záchrannej služby v jednom.
Po niekoľkých minútach sme už fungovali ako zohraný operačný tím. A potom prišiel na scénu môj úhlavný nepriateľ. Rebrík.
Priznávam sa bez mučenia – neznášam rebríky. Dokážem liezť po skalách vo Vysokých Tatrách. Na bicykli sa púšťam do terénu, pri ktorom si sama hovorím, že to už hraničí so stratou rozumu. Dokážem celé hodiny nehybne operovať pod mikroskopom a jemne manipulovať s tkanivami. Ale obyčajný hliníkový rebrík vo mne pravidelne vyvoláva hlboké existenčné otázky a paniku.
Pragmatik môj vnútorný boj vyriešil svojím typickým, neskutočne pragmatickým spôsobom. Pozrel na rebrík. Potom na zem. A pokojne prehlásil:
„Nie je to vysoko.“
Chvíľa ticha.
„Nemáš kam spadnúť.“
Ďalšia chvíľa ticha a môj neveriaci pohľad.
„Veď sa máš čoho chytiť.“
A keď videl, že môj vestibulárny systém stále nie je presvedčený, vytiahol svoj najsilnejší fyzikálny argument:
„Veď keď spadneš... tak len na zem.“
Musela som uznať, že z hľadiska gravitačných zákonov mal absolútnu pravdu. Zo psychologického hľadiska mi to však nepomohlo ani o milimeter.
Práca sa však rozbehla. Pragmatik vyberal šindle, podával mi ich na strechu, pridržiaval ich v správnom uhle, podával klince, kladivo, meter... Zatĺkali sme každý na svojej strane. A občas Pragmatik aj na tej mojej.

Ja som merala. Nastavovala. Kontrolovala. A každé tri minúty objavila nový potenciálny problém:
„Počkaj... tu to neprilieha.“
„Sem daj ešte jeden klinec.“
„Nie... radšej dva.“
Pragmatik bol totiž na klince strašne lakomý. Akoby sme ich kupovali na prídel a každý klinec navyše znamenal národnú tragédiu.
„Vieš čo? Prekryjeme to ešte jedným pásom. Pre istotu. Prevencia je základ!“
Pragmatik nič nekomentoval. Len trpezlivo robil. Občas sa však objavil klinec, ktorý mal evidentne vlastný názor na život a odmietal spolupracovať. Niekoľko mojich opatrných, chirurgicky presných úderov vôbec nepomohlo. Pragmatik bez jediného slova zobral do ruky svoju sekeru.
Vraj je na vzdorovité klince lepšia. Jedno poriadne, nekompromisné buchnutie tupou stranou. Klinec okamžite kapituloval a bez slova sa ponoril do dreva. Proti sekere skrátka niet argumentov.
Musím sa však Pragmatika verejne zastať. Od nášho pamätného Projektu Mucha sa trochu hnevá, že si z neho robím srandu. Pravda je však taká, že bez neho by táto strecha vznikala podstatne dlhšie. A možno vôbec. Nemal by ma kto istiť, keď som s trasúcimi sa kolenami liezla po rebríku. Nemal by ma kto presviedčať, že pri páde trafím len zem. Nemal by mi kto podávať ďalší šindeľ práve vo chvíli, keď som mala obe ruky plné. Nemal by kto strážiť moju spotrebu klincov...
A neskutočne by mi chýbalo aj jeho večné: „Uvidíme.“
Lebo kým ja ako chirurg potrebujem mať všetko dopredu premyslené, naplánované a zanalyzované, on potrebuje proste chytiť nástroj a vidieť, ako to dopadne. A zvláštnym spôsobom to medzi nami dokonale funguje.
Keď bol zatĺkaný posledný klinec (ktorý som si musela doslova vydupať), zišli sme z rebríka. Odstúpili sme o pár krokov dozadu, aby sme si prezreli dielo.
Domček stál presne tam, kde stál ráno. Bol stále trochu krivý. Mal tie isté veselé farebné okná. Len zrazu pôsobil, akoby omladol o niekoľko rokov a dostal novú chuť do života.
Chvíľu sme len mlčky stáli vedľa seba a dýchali čerstvý vzduch. Pragmatik sa jemne usmial, pozrel na domček a povedal iba jednu vetu:
„Aký máme pekný domček.“

Usmiala som sa tiež. A v tej chvíli som si uvedomila, že dnes vôbec nešlo o strechu. Ani o šindle, dokonca ani o tie ušetrené klince.
Išlo o ten oslobodzujúci pocit, že po týždňoch, kedy som znovu hľadala istotu vo vlastných rukách a hlave, som niečo vlastnoručne a úspešne dokončila. Tentoraz nie na operačnej sále pod svetlami, ale vonku, na streche malého farebného domčeka.
A výsledok nikoho neohrozoval. Naopak – prinášal obyčajnú, čistú radosť.
Možno preto bol ten malý farebný domček oveľa viac než len kus dreva s bitúmenom. Bol dôkazom, že niekedy človek nepotrebuje zachrániť celý svet. Stačí zachrániť jednu obyčajnú strechu... a zrazu zistí, že po kúskoch zachraňuje aj sám seba. ❤️